Z juhu do Bangkoku

Po návrate zo safari sme si dali večeru v útulnej reštaurácii na koloch za prítomnosti peknej Pocahontas. Phad Thai so zeleninou ako obyčajne. Robili ho perfektný. Bol iný ako na iných miestach Thajska. Všetci  robili dobrý, ale chuťovo bol odlišný. Neviem ako sa im to darilo a aké rôzne koreniny  používali.

Doniesli sme si aj my suroviny a koreniny z Thajska. Finálna chuť jedla ani zďaleka nepripomínala ich chuť. Kombinácia správnych surovín a korenín robí finálny efekt z jedla tým pravým orechovým, jedinečným a perfektným zároveň. Keď sa niečoho pridá alebo uberie, výsledok je diametrálne odlišný.

Majiteľka sa nám dovolila ešte na záver osprchovať. Chceli sme ísť na dlhú nočnú cestu čistí. Vo väčšine prípadov to takto fungovalo. Thajčania s tým nemali žiadny problém. Rozlúčili sme sa s osadenstvom a s  krásnou vrkočatou Pocahontas a  vyšli sme na poslednú cestu v národnom parku Khao Sok. Taxík, ktorý nás vozil  celý deň  hore dolu,  do a z džungle, nás v podvečer odviezol na križovatku. Pred štyrmi dňami nás tu vysadil za tmy iný taxikár. Križovatka nám bola teraz už dôverne známa. Veľakrát sme cez ňu prechádzali z „kolového komplexu“  do  džungle. Zobrali sme si batožinu, vyložili sme ju na lavičky a čakali na autobus do Bangkoku.

Čakajúc sme obzerali krásneho kocúra chodiaceho po lavičke. Mňaukal a pýtal si jesť. Nemali sme mu čo dať. Kde sa vzal, tu sa vzal, zjavil sa pred nami drobný thajský chlapík s bielou igelitkou. Vytiahol z nej obrovské upečené kurča a natrhal z neho veľký  kus kocúrovi. Ten si začal pochutnávať na pečenom mäsku a prestal mravčať. Len tak mľaskal, tak mu chutilo. V Thajska majú ľudia radi aj psov, aj mačky. Nevideli sme nikde potulné zvieratá, ktoré by boli zúbožené, špinavé alebo hladné. Ľudia sa o nich postarali. Nenechali ich hladných  na ulici.

Čakali s nami aj traja Nemci, jedno dievča a dvaja chlapci. Prišli na križovatku chvíľu po nás. Boli vysmiati, spokojní. Diskutovali veselo medzi sebou. Dobrá nálada vydržala iba do času. Všetko je do času a určite raz pominie.

Všetci sme nastúpili, keď prišiel autobus. Pre Nemcov začal príbeh s odvrátenou stranou mince. Prežívali sme ho s nimi aj my. V autobuse nastali problémy, ktoré sa akosi nedali vyriešiť. Jeden šofér autobusu, boli dvaja, zistil rýchlym a zázračným spôsobom, že Nemci nemajú platný cestovný lístok práve na tento autobus. Nechcel im dovoliť si sadnúť do autobusu a posielal ich von. Tí sa len tak nedali a nechceli z autobusu vôbec odísť.

Lístky na autobusy, vlaky a lode predávajú v Thajsku rôzne spoločnosti, od turistických kancelárií až po hotely, komplexy bungalovov. Lístok na akýkoľvek spoj je možné kúpiť kdekoľvek, kedykoľvek a od kohokoľvek. Nebolo mi od začiatku jasné, ako to môže fungovať. Všetci robili výdaj lístkov ručne. Nevideli sme dávať dáta a informácie do počítača pred našimi očami na nejakú centrálnu kontrolu rezervácie alebo obsadenosti. Samotný lístok bol vystavený len ručne. Žiadna registračná kasa, žiadna centrálna evidencia. Možno ju robili neskôr, ale určite to nerobili pred nami, kým sme čakali na vybavenie.  Bolo to divné,  ako môže systém fungovať bez existencie duplicít.

Šofér autobusu, nie veľmi sympatický Thajčan, nám rozdával jedlo na noc a  raňajky, nápoje a deky. Ešte sme takýto luxus v autobuse v Thajsku nezažili. Dostali sme dve jedlá, jedno na večer a jedno na ráno a ešte aj deku. Cítili sme sa ako v lietadle. Za tú cenu sme to vôbec nečakali.

Šofér ako postupne veci rozdával,  stále slovne napádal Nemcov. Tí zostali stáť vedľa našich sedadiel. Či sme chceli alebo nie, boli sme priamymi svedkami nepríjemnej udalosti. Rozprávali sme sa s nimi ako situáciu vyriešiť ku všeobecnej spokojnosti. Či už išlo o Nemcov,  ale aj  o rozčúleného šoféra.

Po čase im prikázal, aby v najbližšej stanici určite vystúpili a našli si iný spoj, na ktorý mali kúpené lístky. Snažili sme sa im nejako pomôcť a skúsiť niečo dohodnúť, ale nedalo sa. Naša iniciatíva a diplomacia zlyhávala v zárodku zamietnutím nahnevaným šoférom. Diplomatické úsilie vyšlo úplne nazmar.  Nemcom na záver došla  trpezlivosť a jeden z nich začal šoférovi škaredo nadávať po nemecky. Na najbližšej stanici, asi po hodine cesty, museli všetci traja vystúpiť v neznámom prostredí a za úplnej tmy. Presne tak ako my kedysi na hranici národného parku Khao Sok.

Obdivovaný super zorganizovaný bezproblémový systém, ktorý nenechá nikoho stáť len tak na ceste a vždy pošle nejakého spasiteľa, aby cestujúceho zachránil, zlyhal tak ako všetko, čo sa javí  ako  dokonalé. Bolo nám ich ľúto a boli sme radi, že nie sme na ich mieste. Snažili sme sa, ale nemohli sme im nijako pomôcť. Šofér bol veľmi nepríjemný k nim. Na druhej strane sme museli chápať aj jeho. Bol zodpovedný za nás. Za plný autobus ľudí. Ak by sa niečo stalo a oni by len tak v autobuse stáli, bol by za nich zodpovedný v každom prípade iba on,  nikto iný. Čert nikdy nespí a stať sa môže čokoľvek.

Autobus zastal počas celej jazdy do Bangkoku iba raz. Tam sme vyšli na pár minút vonku a urobili si toaletu. Deti aj niečo nakúpili na nočnom trhu. Bolo tu kadečo od výmyslu sveta a všetko lacné. V Thajsku bolo možné kdekoľvek a čokoľvek kúpiť, či bola noc alebo deň. Stále bolo otvorené. Ľudia žili na ulici vedľa maličkých reštaurácií a obchodíkov.  Tu mali mamičky  malé deti a predávali s nimi. Jedli tu, spali. Žili.

Cesta prebiehala v pohode až na neznesiteľný zápach z toalety, ktorý bolo cítiť celou cestou. Nedal sa vôbec prehliadnuť. Lístok sme mali kúpený na hlavnú stanicu. Tu  nás ráno vyložili.  Začal už tradičný rituál. Obchod a boj s taxikármi o cenu. Po vyjednávaní  nás prvý z nich, ktorý pristúpil na našu cenovú ponuku, odviezol do modernej časti Bangkoku.

Moderný Bangkok

Na záver dovolenky sme sa ubytovali v modernej časti hlavného mesta Thajska. Bola podobná ktorémukoľvek modernému mestu v Ázii. Výškové budovy a mrakodrapy na prvý pohľad napovedali, že to bude iný svet a štandard thajského života. Nemohli sme nájsť penzión, v ktorom sme mali rezervované izby. Po dosť hodnej chvíli  sa nám ho podarilo nájsť. Bol zastrčený a  nenápadný, medzi ostatnými budovami na ulici, na ktorej sme sa dookola dlho motali na jednom mieste. Stáli sme s batožinou len pár metrov od neho. Označenie penziónu  bolo málo viditeľné a splývalo s prostredím.

Zazvonili sme na zvonček na vstupných dverách. Okolo dverí kvitli  nádherné  orchidey, tak ako po celom Thajsku. Rástlo ich tu obrovské  množstvo. Na každom kroku, kde sme sa pohli,  boli orchidey. Kvety rôznorodých farieb a veľkostí nás vítali všade. V hoteli a penzióne, v meste a v džungli. Dokonca boli aj v reštaurácii a v domčekoch na vode v národnom parku Khao Sok. Zdobili takmer  všetky priestranstvá v Thajsku.

V penzióne nás privítal usmievavý príjemný Thajčan vo veku od 35 do 40  rokov s konským chvostom na vrchole hlavy. Mal perfektnú angličtinu, dokonca aj akcent mal úžasný. S podobným sme sa dovtedy a ani potom už nestretli. Mal výrazne zženštený spevavý  hlas.  Hovoril a hovoril.  Nevedel sa zastaviť. My sme neboli schopní ho tiež zastaviť.  Hovoril nám s obrovským nadšením a úsmevom na tvári historku okolo svojho šéfa a pána.

Ten nám dodatočne sám potvrdil,  keď sa konečne vrátil asi o hodinu neskôr z mesta , že je jeho viac ako päťdesiatročným životným  partnerom  z Francúzska. Odsťahoval sa do Bangkoku pred siedmimi rokmi. Prevzal odstupné z pôvodnej práce personálneho  manažéra vo veľkej výrobnej firme vo Francúzsku a začal v Thajsku nový život. Odvtedy si tu svorne nažívajú a veľmi sa mu tu páči. Rodičov a rodinu bol za celý  čas navštíviť vo Francúzsku len raz. Neviem, či by bolo také niečo možné medzi slovenskými deťmi a rodičmi. U nás sú rodinné putá veľmi silné.

Keď Francúz prišiel,  jeho partner nám stále rozprával. Veľmi milo a pekne sa zvítali. Francúz vymenil svojho partnera a začal nám rozprávať on o svojom živote v Thajsku. O jeho pozitívnych a negatívnych stránkach. Podotkol, že za nič na svete by ho už nevymenil  za uponáhľaný a stresujúci život vo Francúzsku. Kúpil si penzión a ten zrekonštruoval z peňazí z odstupného. Je so životom v Thajsku náramne spokojný. Každý je tu usmiaty a spokojný. Nikto sa nestresuje, čo mu robilo na začiatku problém. Zamestnanec mu neprišiel do práce a poslal za seba kamaráta. Nevedel si na takéto veci zvyknúť. Postupom času sa aklimatizoval. Hovoril nám ako  thajská vláda rozdáva teplé deky, keď sa ochladí na  dvadsať stupňov nad nulou a iné zaujímavé historky zo života osobitých Thajčanov.

Naraňajkovali sme sa u nich v reštaurácii. Raňajky boli prvý deň zdarma. Na druhé ráno sme si raňajky  už museli platiť. Po rannej hygiene a výdatných raňajkách sme vyrazili  do ulíc spolu s majiteľom penziónu. Sťažovali sme sa mu  na taxikárov, ktorí nechcú zapínať taxameter. Jedného nám pristavil a ten nás odviezol na hlavnú stanicu. Odtiaľ sme cestovali do Ayuthaye.

Ubytovanie v modernom Bangkoku bolo najlepšie, ktoré sme mali v Thajsku. Bolo  zároveň aj posledné. Keď sme sa večer vrátili z bývalého kráľovského mesta  do hotela, padlo nám to veľmi dobre. Mali sme prvýkrát veľkú izbu. Štýlovo zariadenú,  ladenú do tmavo hneda. Vytiekol nám na drevenú podlahu celý obsah mrazničky. Pravdepodobne  ju dlho nikto nerozmrazoval,  vody bolo neúrekom. Snažili sme sa to upratať, lebo sa nám nechcelo ísť na recepciu. Boli sme radi, že sme po celonočnom a celodennom putovaní konečne na izbe. Keď sme im to oznámili na druhý deň ráno, veľkú hlavu si z toho nerobili a nechali to tak. Očakávali sme podobnú  reakciu a preto sme zvolili laxný prístup k riešeniu problému.

Cesta vlakom do Ayutthaye je lacná

Najlacnejšia, ale nie najrýchlejšia, cesta ako sa dostať z Bangkoku do Ayutthaye, je vlak. Pravidelne odchádza z bangkokskej  Hualamphong stanice.  Cesta trvá pol druhej hodiny až dve a pol hodiny v závislosti od triedy, do ktorej je cestovný lístok zakúpený.  Tretia trieda stojí od 15 do 20 bahtov. Rezervácia miest vo vlaku nie je možná. Zamestnanci železníc neodporúčajú cudzincom cestovať treťou triedou. Informujú ich o možnostiach cestovania vo vyšších triedach pri kúpe lístka.

Lístky boli  lacné. Syn sa obával, že taká bude aj kvalita cestovania vlakom. Chcel si nájsť drahší spoj. Necestuje často, ale keď sa už niekde vyberie, rád si zachováva určitý štandard. Žiadny iný vlak tak skoro nešiel. Toto bol jediný, ktorý nám vyhovoval aj z hľadiska časového. Museli sme sa vrátiť ešte v ten istý deň naspäť. Nasledujúci deň neskoro v noci v nedeľu sme cestovali naspäť domov do Európy.  Musel aj on, či chcel alebo nechcel,  ísť nižšou triedou.

Výhodou cestovania vlakom je, že máte možnosť vidieť ako žije väčšina národa v tej ktorej krajine. Ako sa ľudia správajú, čo robia. S ľuďmi sa dá  bežne  porozprávať, ak ovládajú svetový jazyk.  Niekedy aj keď neovládajú. Dá sa dohodnúť  medzinárodne uznávaným jazykom „rukami a nohami“. Tiež sme ho niekedy používali, keď sa nedalo dohodnúť inak.

Prijali sme konsenzus a kúpili štyri lístky za 80 bahtov a nastúpili do vlaku. Sú to približne 2 eurá pre 4 osoby na 80 kilometrov cesty za 2 hodiny. Nepredstaviteľné, že sú z toho schopní pokryť cestovné náklady. Iný kraj, iný mrav. Všetko  bolo podstatne lacnejšie ako u nás. Je  možné, že cestovanie vlakom thajská vláda podporuje a dotuje ho. Takéto informácie sme nezisťovali a využili sme tak ako ostatní možnosť cestovať za lacný peniaz aspoň v zahraničí, keď už nie doma.

Trvalo nám viac než dve hodiny, kým sme sa dostali z Bangkoku do Ayutthaye. Vo vlaku bolo dosť prázdnych miest. Boli sme dosť unavení z celonočnej cesty autobusom z juhu Thajska. Dobre nám padlo, že si môžeme sadnúť a pozorovať aspoň chvíľu zo sediacej polohy rýchlo sa míňajúcu  krajinu a blízke okolie. Len krátko sme pozorovali život okolo seba, všetci sme pospali.  Zobudili sme sa vždy, keď vlak zastal a vystúpili alebo  pristúpili ďalší ľudia. Tí urobili trochu rozruch vo vlaku, ktorý nás nechtiac prebudil.

Ľudia stále pristupovali a vystupovali. Telefonovali a hrali sa s mobilom, jedli rôzne thajské maškrty, ktoré predávali kdekoľvek, kedykoľvek a ktokoľvek na ulici. Ryžu zabalenú v malých balíčkoch so zeleninou, kuracie a iné ťažko definovateľné mäso ponapichované na paličkách a kopu iného jedla. Obávali sme sa jesť jedlo z ulice  a už vôbec nie s neumytými rukami a vo vlaku, kde je vyššia pravdepodobnosť infekcie. Absolvovali sme všetci  očkovanie proti hepatitíde A a B a brušnému týfusu, ale aj tak sme nechceli riskovať. Thajské  jedlá nám už aj tak po viac ako dvoch týždňoch cestovania nechutili. Túžili sme už po klasickej slovenskej kuchyni.

Sprievodca neustále chodil a kontroloval novým cestujúcim lístky. Nás si už neskôr nevšímal. Staršia pani, upratovačka, pobehovala s metlou a  handrou pomedzi davy cestujúcich a neustále utierala stredom vlaku podlahu.  Nechápem ako sa jej to darilo pomedzi množstvo ľudí. Vo vlaku bolo čisto. Žiadna špina a ani odpadky neboli porozhadzované po zemi.

Auytthaya

Auytthaya je v poradí druhé bývalé kráľovské mesto starobylého Siamu.  Bola hlavným mestom siamského kráľovstva od roku 1350 po meste Sukhothai. Sukhothai  malo v histórii Siamu ako prvé kráľovský titul.  Auytthaya bola známa v dávnej minulosti a  v časoch najväčšej slávy a rozvoja aj ako Benátky východu. V roku 1767 bolo mesto úplne zničené barmskou armádou. Tá ho celé vyplienila a vypálila. Zostali po ňom len ruiny palácov a chrámov, ktoré boli postavené zo skál. Všetko ostatné  padlo za obeť ničivej barmskej armáde.

Ideálna poloha mesta medzi Čínou, Indiou a Malajziou ho predurčovala, aby bolo z neho hlavné mesto obchodu celej Ázie. Nielen Ázie,  ale dokonca aj sveta. Okolo roku 1700  sa Auytthaya stala najväčším mestom na svete s jedným miliónom obyvateľov podľa niektorých zdrojov. Podľa iných dostupných informácií  tu prichádzali  obchodníci z celého sveta, z arabských krajín, Číny, Indie, Japonska, Portugalska, Holandska a Francúzska. Robili sa tu veľké obchody.

Historický park bývalého kráľovského mesta  patrí od roku 1991 do svetového dedičstva pod patrónom UNESCA.  Po celej Ayutthayi je  obrovské množstvo ruín pôvodných kráľovských chrámov,  palácov,  veží , stúp a veľkých kláštorov. Väčšina ruín sú chrámy a kráľovské paláce. Zachovali sa iba tie, ktoré  boli postavené zo skál, ostatné boli  vo väčšine prípadov vypálené  a zrovnané so zemou.

Ayutthaya je v podstate ostrov na sútoku troch riek, a to Chao Phraya, Lopburi  a Pa Sak.  Väčšina významnejších  ruín sa nachádza na severozápade ostrova. Je ich však plný celý ostrov a bol by potrebný  minimálne týždeň, aby sa dali aspoň rýchlo pozrieť. Pre nedostatok času sme si vybrali len niektoré z nich. Vidieť všetko v každej krajine počas cestovania,  jednoducho nie je možné. Každý sa s tým skôr či neskôr musí zmieriť. Niekedy to nestojí ani za to, byť v neustálom časovom strese a naháňačke. Je lepšie  vidieť menej, ale v  pohode bez stresu a  naháňania.

Taxík, tuk tuk a bicykel

Po vystúpení z vlaku prichádzajúceho z Bangkoku,  nás obklopili zo všetkých strán taxikári a vlastníci tuk tukov. Ponúkali nám svoje služby za každú cenu a pýtali si za odvoz do centra mesta  horibilné sumy. Nemohli sme sa ich len tak jednoducho zbaviť. Tuk tuky sú  rikše alebo kočiare, ktoré ťahá za sebou koník, mulica alebo ešte častejšie cyklista,  ako tomu bolo v Thajsku.

Všetkých sme slušne odmietli a pokračovali ďalej. Išli sme si požičať bicykle do požičovne na druhej strany cesty pred vlakovou stanicou. Bicykle ako dopravný prostriedok odporúčali vo všetkých cestovateľských príručkách. Odporúčali si ich skontrolovať pred požičaním a nasadnutím na ne. Tak  sa vyhnúť celodenným  problémom  na ceste s požičaným bicyklom s defektom, prípadne inými chybami. V minulosti som to zažila v Krakove. Celý deň som bola nervózna z retro bicykla. Mal vyosený pedál a mne to spôsobovalo ukrutné bolesti v kolene. Chyba sa dala len veľmi ťažko, zistiť v čase dohadovania prenájmu. Bolo to možné až pri jazde samotnej.

Bola to veľmi dobrá voľba požičať si bicykel.  Mohli sme sa  voľne bez obmedzenia pohybovať. Išli sme ,  kde sme chceli a kedy sme chceli. Neboli sme nikým ani ničím obmedzovaní. Organizovanie dovolenky sa odrazilo na zdraví dcéry v Ayutthayi. V jednom momente si sadla na  cestu a začala jojkať, že ona už nevládze. Nechcela ísť ďalej  a chcela zostať sedieť na zemi. Mohli za to aj požičané bicykle. Dýchali sme smog a prach celý deň. To jej stav ešte výraznejšie zhoršilo.

Jazda na bicykloch bola zabijak na dýchacie cesty. Mesto bolo prašné. Premávka bola hustá celý deň. Od rána až do večera sa tu držal hustý smog. Nedal sa  však porovnať so smogom v Pekingu. Ten bolo možné „krájať“, keby bol záujem. Pri prvej návšteve Pekingu som za viac ako týždeň pobytu vôbec nevidela slniečko. Nemohlo sa chúďatko dostať cez smogový  závoj zahaľujúci celé mesto do nepriehľadnej nikde nekončiacej clony. Bicykle boli dobré na jednej strane, neboli sme obmedzovaní, ale ovzdušie a smog, bola druhá časť celého príbehu v druhom kráľovskom meste Thajska.

Ayutthaya je tiež známa plávajúcim trhom Damnern Saduak na rieke. Ten sme už nestihli.  Aj keď sme veľmi chceli, pre nedostatok času a odchod posledného večerného vlaku do Bangkoku,  sme návštevu trhu zrušili. Do všetkých chrámov sa platí vstupné okolo 50 bahtov na osobu. Keďže väčšinu z nich predstavujú len ruiny, nemusí sa tu dodržiavať oblečenie ako v kráľovskom paláci v Bangkoku.  Odporúča sa však rešpektovať posvätnosť miesta aj oblečením a  celkovým  správaním.

Wat Phra Mahathat

Prvé zrúcaniny, ktoré sme navštívili v Ayutthayi, boli zrúcaniny chrámu Wat Phra Mahathat. Chrám sa nachádza na ostrove v centre kráľovského mesta. Obrovský chrám, ktorý slúžil v minulosti ako kláštor  s celým radom sediacich Budhov, bol ako ostatné chrámy vo väčšine prípadov zničený barmskou armádou v 18. storočí. Uchováva vo svojich útrobách relikvie a pozostatky Budhu podľa dostupných údajov.  My sme ich nevideli.

Zaujímavý pohľad na relikvie bol zakázaný vo filme „Piliere zeme“ z čias stredoveku.  Televízny film bol  spracovaný  na základe románu nesúceho to isté meno od Kena Folletta „Piliere zeme“.  Podľa príbehu relikvie uložené v chráme  zhoreli pri požiari. Mladý farár ich rýchlo nahradil inými kostnými pozostatkami, ktorých bolo veľa v podzemí miestneho chrámu.

Chcel uspokojiť veriacich. Tí si veľmi zakladali na relikviách v chráme. Chcel zachovať  chrám do budúcnosti ako pútnické miesto, pri ktorom by rozkvital obchod. S rozvojom obchodu by si aj  ľudia  v okolí lepšie žili. Jednoducho chcel, aby bol aj „vlk sýty, aj baran celý“.

Čo čert nechcel, nebadane ho pozoroval iný mních. Ten vo svojej horlivosti a zákernosti všetko požaloval vyšším cirkevným hodnostárom.  Tí chceli farára za to upáliť ako kacíra. Upaľovanie bolo celkom bežné v stredoveku. Takto nejako alebo podobne to bude so všetkými relikviami. Dokázať ich pravosť je len veľmi málo pravdepodobné…

Chrám Wat Phra Mahathat  sa začal stavať v roku 1374. Neskôr bol zrenovovaný a v roku 1767 bol úplne zničený barmskou armádou.

V záhradách areálu chrámu je zapletená Budhova hlava v koreňoch obrovského stromu. Turistom z celého sveta určite známa. Boli sme zvedaví na túto pozoruhodnosť. Keď sme ju videli, boli sme tak trochu sklamaní. Predstavovali sme si ju podstatne väčšiu. Zhruba jeden meter do výšky a pol metra až meter do šírky. Na naše prekvapenie socha  mala iba asi dvadsať centimetrov do výšky a okolo desať až pätnásť do šírky.  Obzerali sme si ju zo všetkých strán, urobili fotografie a vybrali  sa ďalej objavovať  mesto.

Jedna z povestí o  hlave hovorí, že Budhovu hlavu nemohol zlodej hľadajúci poklad v ruinách uniesť. Tak ju schoval medzi korene. Odvtedy sa do nej korene tak zaplietli, že už nebolo možné ju odtiaľ vybrať. Hlava  bola a je obrovským lákadlom pre ľudí z celého sveta, aby  navštívili  Thajsko.

Viharn Phra Mongkol Bopit

Viharn Phra Mongkol Bopit bol druhý chrám, ktorý sme navštívili v Ayutthayi. V bielej, pozlátenej budove chrámu je umiestnená obrovská socha bronzového a pozláteného Budhu. Pôvodne bola socha v Kráľovskom paláci, neskôr bola prenesená tu.

Pred chrámom bol nádherne udržiavaný park s kríčkami a kvetmi rôzneho druhu. Tesne pred parkom bolo množstvo stánkov s potravinami, vodou a  turistickými suvenírmi, aby cestovateľom pripomínali čaro thajskej kultúry a  histórie.

Odohrával sa tu zaujímavý príbeh. Na obetovanie Budhovi predávali kytice kvetov. Tie v chráme za hlasného modlenia do ampliónov a pálenia sviečok veriaci obetovali. Predavači kvety neskôr v chráme pozbierali a predávali znova ďalším návštevníkom. Tí ich znova obetovali a tak sa celý cyklus opakoval donekonečna nespočetnekrát v priebehu dňa. Ťažko povedať, či kvety vydržali aj do druhého dňa. V čase našej návštevy vyzerali všetky čerstvo narezané.

Pred vstupom do chrámu sme sa museli vyzuť. V Thajsku je potrebné sa vyzuť do väčšiny chrámov, reštaurácií a iných verejných budov. Okolo pozlátenej obrovskej sochy Budhu bolo na zemi obrovské množstvo modliacich sa. Kľačali, stáli, sedeli, ale aj ležali . Do ampliónu sa modlil jeden z nich a tak sa  modlitba rozliehala do diaľky. Počuli sme ju už keď sme sa blížili k areálu chrámu. Po prehliadke sochy sme si išli pozrieť starobylé ruiny. Čiastočne boli niektoré z nich zrenovované. Na niektorých sa však  podpísal zub času a drancovania.

Večera na brehu rieky

Po prehliadke dvoch starobylých areálov bolo na čase si trochu oddýchnuť, zjesť a vypiť niečo. Dcéra vybrala miesto podľa príručky v areáli vzdialeného  kláštora. Boli sme unavení, hladní a smädní. Vzdialenosť ku reštaurácii sa zdala nekonečná. Blízko areálu kláštora dcéra zišla z bicykla a povedala, že ona už nejde ďalej, že už nevládze. Nechali sme ju sedieť na zemi a išli sme hľadať reštauráciu. Bola pred nami. Zastali sme rovno pred ňou s bicyklami.

Areál kláštora bol vymaľovaný na bielo, strechy boli zlatisté a ozdobené. Vstúpili sme do priestorov zrekonštruovaného kláštora a usadili sa za stoly na brehu rieky Chao Phraya, aby sme sa mohli celý čas kochať pohľadmi na okolie. Čašníci v momente prišli, aby nás obslúžili. Reštaurácia bola noblesná až na plastové stoly, za ktorými sme sedeli. Obsluhovali nás asi štyria Číňania. Všetci sme si bezdôvodne mysleli, že sú Číňania a nie Thajčania. Stále nás sledovali a nosili nám, čo bolo nevyhnutné. Doniesli nám aj slnečník, aby na nás nepieklo slnko. Neustále nám dolievali coca colu a pivo. Cítila som ako na  promóciách. Bola to úplne iná úroveň, ktorej zodpovedali aj ceny. Čašníčky mali oblečené fialové nohavice. Všetko ladilo do fialova. Fialová farba spolu so staro ružovou nepatria medzi moje obľúbené , ale im farba pristala. Boli mladučkí, plní života.

Coca coly sme tu vypili ako nikdy  nikde. Nie sme zástancami sladkých nápojov. Tu bola  však najlacnejším drinkom a hlavne nás zasýtila a doplnila chýbajúcu energiu,  keď sme sa nestihli najesť pre dlhé transfery z miesta na miesto, prípadne iné problémy. Bola nenahraditeľná. Coca colu sme pili aj v Mexiku. Tam sme mali často žalúdočné problémy a používali sme ju ako liek na zlepšenie trávenia. Doma coca colu  nepijeme. Na dovolenke sa robia veci, ktoré bežne doma nerobíme.

Sledovali sme okolie. Na protiľahlom brehu rieky Chao Phraya sa pred nami vynímala bielo zlatá stúpa alebo veža Phra Chedi Suriyothai , alebo „Chedi“ ako ju volajú Thajčania. Bielo zlatá stúpa bola postavená ako memoriál  kráľovnej Suriyothai  z dynastie vládnucej v kráľovstve, ktorá zachránila kráľa pred smrťou. Je situovaná v malej dobre udržiavanej záhrade. Bola zrenovovaná v roku 1990.

Keď sme nazbierali energiu, pobrali sme sa ďalej. Chceli sme ešte niečo vidieť, kým nám definitívne pôjde vlak naspäť do Bangkoku.

Wat Chaiwatthanaram

Po dlhšej cyklistickej prechádzke sme prišli k  štvrtému miestu sobotného dňa,  ktoré sme navštívili v  meste. Bol to chrám Wat Chaiwatthanaram, ktorý leží na západnom brehu rieky Chao Phraya. Mimo ostrova Ayutthaya, na juhozápade mesta. Patrí medzi najznámejšie v Ayutthaye a  najnavštevovanejšie. Je jedným z najzachovalejších areálov v meste. Nepatrí však pod ochranu UNESCO. Pod ochranu  patria v prevažnej miere ohrozené lokality, ktoré treba nejakým spôsobom sanovať a chrániť, aby sa uchovala ich historická a kultúrna hodnota pre ďalšie generácie.

Chrám bol postavený až v roku 1630 v kmérskom štýle. Štýl bol v tom čase populárny v širokom okolí. Má 35 metrov vysokú vežu a po boku hlavnej veže,  sú štyri menšie veže. Pôdorys má obdĺžnikový  tvar a po jeho obvode je osem  kaplniek, ktoré sú spojené s pasážou s mnohými sochami Budhu. Používal sa na náboženské ceremónie a boli tu spopolnení a pochovaní viacerí členovia kráľovskej rodiny. Chrám symbolizuje centrum sveta. Je ním hora. Okolo nej sú štyri kontinenty plávajúce vo svetovom mori. Obdĺžnikové pasáže predstavujú vonkajšiu hranicu sveta.

V roku 1767 bol aj tento chrám zničený.  V roku 1987 sa začalo s jeho renováciou. Od roku 1992 je otvorený verejnosti. V každom chráme, ktorý sme navštívili, bola pred vchodom  vyhotovená biela sadrová maketa celého areálu chrámu ako vyzerala v čase rozkvetu. Bolo to úžasné, keď bol areál  kompletný a nezničený. Budovy boli väčšinou biele a čiastočne pozlátené. Vnútro chrámov bolo vymaľované po stenách a plafónoch výjavmi zo života Budhu.

Wat Phra Si Sanphet

Do najväčšieho a zároveň najkrajšieho chrámu známom tromi stúpami sme nestihli ísť. Bol postavený   na základoch bývalého kráľovského paláca a používal sa  iba na náboženské ceremónie kráľovskej rodiny. Bol v ňom 16 metrov vysoký Budha pokrytý s 340  kilogramami zlata. Pri útoku barmskej armády bola socha roztopená a chrám zničený.

Po prehliadke Wat Chaiwatthanaram sme zobrali bicykle a vybrali sme sa smerom ku stanici. V požičovni sme ich vrátili a zinkasovali sme zálohu. Ponáhľali sme sa kúpiť lístky na spiatočnú cestu do Bangkoku. Ten istý lístok stál teraz  dokonca iba šesťdesiat  bahtov. To sa nám už nechcelo ani  veriť. Syn bol  z nízkej ceny  zhrozený. Čo za vlak to bude, rozmýšľal.

Na stanici bolo veľa ľudí. Ležali a sedeli kade tade po lavičkách, aj po zemi. Trochu  sme sa báli, či sa všetci zmestíme do vlaku. Nakoniec, keď vlak prišiel a my sme sa usadili, sme zistili, že vlak  bol  dokonca lepší ako na ceste do Ayuttahaye. Snažili sme sa trochu si zdriemnuť. Potrebovali sme  dočerpať energiu a silu.  Nasledujúci deň bol posledný. Bol jeden z najťažších.  Balenie, dlhé cestovanie…

Cesta z Ayutthaye do Bangkoku trvala dlho. Nemala konca kraja. Po príchode do Bangkoku sme boli ešte hladní a v penzióne, v ktorom sme boli ubytovaní, sa  v sobotu večer nevarilo. Mali zatvorené. Išli sem sa  prejsť do mesta. Hľadali sme reštauráciu, kde by sme zložili ubolené kosti. Boli  otvorené väčšinou bary s hlučnou hudbou. Prechádzali sme od jedného ku  druhému a nemohli sme  nájsť niečo vhodné. Po dlhšej dobe sme  našli, najedli sa a išli spať. Nasledujúcu noc sme mali tráviť cestovaním do Európy.

Na druhý deň ráno sme sa rýchlo zbalili a obrovské batohy sme vyložili na chodbu penziónu. Naraňajkovali sme sa a spýtali sme sa francúzskeho majiteľa, či si tu batožinu môžeme nechať. Let sme mali až neskoro večer a bol pred nami ešte celý deň. Nechcelo sa nám vláčiť batohy so sebou. Majiteľ ochotne súhlasil. Veci sme si mohli na chodbe nechať. Určite ich všetci obchádzali pre omamnú vôňu…

Lumphini park má meno po rodisku Budhu v Nepále

Vyspatí a oddýchnutí sme vyšli  na poslednú prechádzku do ulíc Bangkoku. Takí sme boli po dlhom čase ľahkí. Pravdepodobne to bolo spôsobené odchodom. Už sme sa tešili domov. Každý z nás na ten svoj.

Nakúpili sme v najbližšom obchodíku pohľadnice a išli sme do nádherného mestského parku Lumphini v modernej časti Bangkoku. Bola nedeľa doobeda. Park bol plný športujúcich a relaxujúcich ľudí.  Väčšinou behali, bicyklovali sa, cvičili, sedeli, rozprávali sa. Vládla tu pohoda a relaxačná atmosféra  na každom kroku.

Park vznikol v roku 1920. Bol založený kraľom Rámom VI. V tom čase bol verejným miestom na prezentovanie produktov a prírodných zdrojov. Po druhej svetovej vojne bol prebudovaný na park. V časoch druhej svetovej vojny tu mala japonská armáda kemp.

Park bol pomenovaný po mieste narodenia Budhu v Nepále. V čase založenia ležal park na okraji mesta. Dnes je stredom obchodnej časti Bangkoku s názvom Lupmhini. Sú odtiaľto krásne výhľady na moderné mrakodrapy v Bangkoku.

Park je multifunkčným miestom pre thajský národ. Je tu obrovské množstvo nádherných stromov a kvetov, umelé jazerá a rôznorodí zástupcovia rastlinnej a živočíšnej ríše, vtáctvo, prípadne aj iná zver tu   má svoj domov.

V parku sú možné rôznorodé aktivity pre deti, dospelých, starých, ale aj pre bezdomovcov. Ľudia sa tu učia chodiť, pracovať na počítači, variť, tancovať. Je tu knižnica a bývajú tu rôzne koncerty a  hudobné festivaly.  Ľudia sa tu chodia skrývať do tieňa stromov pred silným slnkom.  Všetkým vládne na tvári pokoj a pohoda, šťastný a pohodový úsmev. Tak ako sme videli po  celom Thajsku.

Je tu veľa príležitostí na jedenie, priestorov na piknik, avšak bez alkoholu. Je to napísané na všetkých tabuliach. Takže žiadne guľášové party sa tu nemôžu konať.  Park je otvorený denne od rána pol piatej do noci jedenástej. Dá sa tiež člnkovať na viacerých umelých jazerách, keď chce niekto uniknúť pre hlukom a smogom, prípadne dopravnou zápchou moderného veľkomesta. Je tu množstvo sôch, ktoré zdobia park.

V parku bolo nespočetné množstvo nádherných  stromov, kríkov a vysadené množstvo kvetov. Z miestneho jazierka vychádzali a voľne pobehovali jaštery podobné varanom. Bolo ich veľa. Od celkom maličkých 15 až 20 centimetrových,  až zhruba po pol druha metra veľké.

Keď sme videli prvého, zľakli sme sa. Len tak sme pobehovali hore dolu. Nevedeli sme,  kde ujsť alebo sa schovať. Neskôr sme zistili, že sú na každom kroku a že sú neškodné.  Po hodinovej prechádzke nám  už ani neprišli také  vzácne. Dopísali sme  pohľadnice a prešli sme sa parkom krížom krážom. Išli sme hľadať najvyššiu vežu v meste. Chceli sme si  urobiť finálnu bodku za dovolenkou z výšky.

Najvyššia thajská budova Baiyoke Sky Tower má 88.  poschodí a je 309 metrov vysoká. Výhľadová plošina je  na 84. poschodí. Bohužiaľ najvyššiu vežu sme už v žiadnom prípade nemohli stihnúť, nemali sme už dostatok času.

Našli sme výškovú budovu v blízkom okolí centra, kde sme bývali a v blízkosti Lumphiniho parku.  Na  vstupnej bráne sme sa spýtali, či by nás nepustili na vyhliadku budovy. Strážnik alebo „esbeskár“  z brány nám nerozumel a zobral nás ďalej do budovy za inými zriadencami. Tí nám tiež nerozumeli. Nechápali, čo od nich môžeme chcieť.

Vždy sa nám zdalo, že Thajčania všetci rozumejú po anglicky. Keď sa však debata rozšírila na konkrétnejšiu a detailnejšiu tému, väčšina z nich bola zmätená a nevedela ako ďalej. Ovládali základnú konverzáciu pri kontakte so zákazníkom alebo turistom, prípadne  cestujúcim po krajine. Zložitejšia konverzácia bola pre nich nezrozumiteľná.

Podobne to prebiehalo aj vo výškovej budove. Ani títo dvaja zriadenci nám nerozumeli a nemali ani tušenia, čo od nich môžeme chcieť. Po určitom čase sa spojili cez telefón s  vyššou inštanciou na vyššom poschodí a dali nám ju po krátkom dialógu k telefónu. Dookola sme hovorili najskôr ja a potom aj dcéra,  že sa chceme ísť len pozrieť na výhľad na mesto.  Ona nerozumela nám, my sme nerozumeli jej. Anglická konverzácia s Aziatmi vôbec nie je jednoduchá. Niekedy je to naozaj ťažké.

Keď sme sa konečne nejakým zázrakom dohodli, prešla skoro celá hodina. Boli by sme zašli aj k najvyššej veži v Bangkoku. Chlapík z brány nás  vyviezol na desiate poschodie a ukázal nám výhľad na Bangkok.  Celé poschodie obmýval bazén po celom obvode budovy. Mali sme úžasné  výhľady na všetky strany Bangkoku.

Pokochali sme sa pohľadmi, urobili fotografie na všetky svetové strany a pobrali sme sa k výťahu. Na celom poschodí bola iba jedna žena s malým dieťaťom v kočíku.

Po zaujímavej vyhliadke na mesto, sme sa vybrali  na nákup darčekov. Nevideli sme počas dovolenky žiadne suveníry. Ani sme sa za nimi nenaháňali, možno preto sme ich nevideli.

Suveníry sme nablízku nevideli, tak sme sa rozhodli kúpiť thajské špeciality. Rôzne koreniny, naturálnu ryžu, sušené bôby a  sušené ovocie, sušené morské riasy a iné veci. Aby pripomínali atmosféru  Thajska. Zároveň,  aby vydržali a nepokazili sa.

Urobili sme dobré rozhodnutie nakúpiť v meste. Na letisku sme mali chvíľu čas, tak sme pozreli,  čo ponúkajú v obchodoch na letisku ako darčeky. Už sme nemali žiadne bachty.  V darčekových baleniach  boli pobalené presne tie isté potraviny, ktoré sme my nakúpili v centre mesta. Boli však tristo percent aj viacnásobne drahšie.

Po celom dni sme išli unavení, hladní a smädní na poslednú večeru. Vybrali sme si írsku reštauráciu plnú až po okraj. Bola zaplnená írskymi mužmi, ktorí sledovali zápas národného mužstva v rugby. Íri boli veľmi hluční a nevrlí. Obsluha bola milá, tak sme si prisadli. Reštaurácia bola otvorená smerom do ulice a ponúkala  ovocné koktaily, ktorých sme si počas dovolenky užili.

Diskutovali sme a kde sa vzal, tu sa vzal, zjavil sa pred nami urastený mládenec. Spustil na nás po slovensky. Po prvýkrát sme za viac ako dva týždne cestovania stretli Slováka. Veľmi milo sme boli prekvapení a boli sme radi, že niekoho počujeme hovoriť po slovensky. V cudzine slovenčina dobre padne a ulahodí  duši. Pustili sme sa  do zaujímavej  diskusie. Zistili sme, že tu točia so štábom nejaký dokumentárny film. Boli tu asi týždeň a mali tu stráviť tri  až štyri týždne. Len zriedka je možné stretnúť Slováka v cudzine. Keď sme cestovali po Novom Zélande nestretli sme ani jedného Slováka, ale Čechov áno. Tých je všade dosť.  Cestujú podstatne viac ako Slováci.

Po večeri sme išli vyzdvihnúť batožinu do penziónu. Majiteľ nám naposledy pristavil taxík a pekne sa s nami s úsmevom rozlúčil. Taxík nás zaviezol až na letisko. Cesta trvala viac než hodinu.

Na letisku bolo veľmi veľa ľudí.   Urobili sme si hygienu na toaletách a po očiste sme išli na check in. Čas na letisku plynie niekedy rýchlo, inokedy naopak veľmi pomaly. Tento krát to ubehlo veľmi rýchlo, kým sme prešli nevyhnutnými letiskovými procedúrami a  vybrali sa ku odletovej bráne. Ani sme sa nenazdali  a uberali sme sa oddýchnutí na cestu do dennodenného  rytmu  a kolotoča.

Po prílete do Dubaja sme opäť využili kupóny, ktoré sme získali za let leteckou spoločnosťou. Výber jedla za kupóny bol limitovaný ako vždy. Reštaurácia bola preplnená ľuďmi rôznych národov a národností. Pravdepodobne využívali všetci kupóny, ktoré sa mohli použiť iba tu. Ľudia, ktorí prileteli, sa tu zišli, aby ich využili.

Nasýtení sme išli hľadať odletové brány. Dcéra išla do Stockholmu a my traja sme odlietali do Budapešti. Z Budapešti sme išli ďalej autom  na Slovensko.

Zavolali sme mojej sestre, či by nám nemohla niečo slovenské navariť. Mali sme na mysli cesnakovú polievku a bryndzové halušky. Aj sme jej to povedali. Keď sme prišli, čakalo nás prekvapenie v podobe ryže, ktorú sme jedli posledných šestnásť dní. Hlad je zlý a človeku sa chce tak strašne žiť. Zje aj ryžu, o ktorej len prednedávnom tvrdil, že ju nechce vidieť najbližší mesiac, dva, ak nie aj tri….