Himaláje

Himaláje evokujú v hlave bežného smrteľníka niečo nedosiahnuteľné. Hory,  ktoré sú obrovské a sú veľmi ďaleko. Ťažko si predstaviť  ich rozmer. V povedomí ľudí pretrváva predstava, že sú dosiahnuteľné len tými najsilnejšími jedincami. Takými, ktorí prežijú aj v tých najhorších klimatických a  životných podmienkach.  A aj tí k tomu potrebujú  vynikajúcu  fyzickú a psychickú kondíciu a nemalé množstvo finančných prostriedkov. Väčšinou sa na takúto cestu pripravujú aj niekoľko rokov.  V poslednej dobe sa na končiare najvyšších štítov  zemegule dostanú aj tí najbohatší, ktorých tam šerpovia vynesú na vlastných chrbtoch za cenu riskovania vlastného života.

Vidieť Himaláje je pravdepodobne snom väčšiny ľudí milujúcich hory. Niektorí snívajú, že sa sen stane jedného dňa skutočnosťou. Sny sú na to, aby sa plnili. Skôr, či neskôr sa splnia každému a všetky. Väčšinou to býva už v čase, keď po sne  už netúžime a vytesnili sme ho zo svojej hlavy z nejakých dôvodov. Môžu to byť zdravotné, časové, prípadne finančné problémy. Ja mám takú životnú skúsenosť. Niekedy jednoducho preto, že nenájdeme dostatok odvahy si sen splniť.  Nikdy je neskoro začať a zmeniť stereotypy vo svojom živote. Viacerí ľudia v našom bezprostrednom okolí sú toho dennodenným dôkazom. Len sa treba lepšie pozrieť okolo seba a počúvať  iných. Dávajme si  pozor na to, čo si želáme, aby sa nám to náhodou nestalo…

Podobne to bolo aj v mojom prípade. Tak ako všetci, aj ja som mala veľa snov. Himaláje sa mi zdali celý život pre mňa  nedosiahnuteľné. Snívala som o nich už ako mladé dievča. Neskôr v zrelšom veku ma myšlienka neopustila.  Život však neprebieha vždy podľa našich plánov. Občas nám príde do cesty niečo alebo niekto, čo by sme, alebo koho by sme, vôbec neočakávali. Musíme sa s tým,  alebo s ním,  určitý čas popasovať. Potom sa môžeme vybrať na pôvodný smer života. Nie vždy je to také jednoduché a priamočiare.

Niekto sníva nahlas, niekto o tom nehovorí. Ja som bola ten druhý prípad. Nikomu som sa s tým nezdôverila. Diskutovali sme o tom celkom nezáväzne len s jednou kamarátkou. Čo čert nechcel, poslal mi do životnej cesty ľudí, ktorí ma  donútili urobiť rýchle rozhodnutie a vybrať sa na miesto činu. Tí ľudia ani netušia, čo spôsobili. Úmysel ich konania bol diametrálne odlišný od finálne dosiahnutého výsledku.

V januári 2015 som sa spýtala kamarátky, či  sa ideme vybrať do Himalájí. Veď už tri roky o tom hovoríme.  Ona na to, „áno ideme“. Neverila som vlastným očiam a ušiam.  Rozhodili sme siete medzi známymi a priateľmi, či nemajú tiež záujem ísť. Každý sa na nás tak trochu zvláštne díval a nepovedal nič. Rozhodnutie padlo. Ideme samé dve.

Preskúmali sme treky ponúkané nepálskymi cestovnými kanceláriami na internete. Vybrali sme si náročný trek. Cesta pod Mont Everest. Keď už do Himalájí,  tak ku najvyššiemu vrchu. Poobzerať si ho aspoň zo spodku,  keď už nemôžeme ísť na jeho vrchol. Aj keď  nikto nevie, čo nás ešte v živote čaká a neminie. Možno jedného dňa pôjdeme aj tam. Kde je vôľa, tam je cesta.

Keď sa spätne dívam na cestu do Himalájí, uvedomujem si, aké sme mali obrovské šťastie. Necelé dva týždne po našom príchode na Slovensko  bolo v Nepále obrovské zemetrasenie v okolí Mont Everestu. Z Pumori, ktorá sa týči nad Kalapatharom, na ktorý som vystúpila,  spadla obrovská lavína. Zemetrasenie malo ničivé následky na viaceré oblasti v Nepáli a vyžiadalo si obrovské množstvo ľudských životov a materiálnych škôd.

Ambíciou môjho rozprávania o putovaní po Himalájach a Nepále  je zaujať a inšpirovať ľudí, aby sa nebáli Himalájí. Aby išli a videli celú  krásu vlastnými očami. Naozaj to stojí za to. Myslím, že len máločo na svete sa takej prírodnej nádhere vyrovná. Každý deň nám priniesol nádherné zážitky. Ľudia sa boja  neznámeho. Netreba sa báť. Treba ísť, skúsiť a vidieť. Nás tiež strašili a odhovárali od cesty takí, ktorí o nej nemali ani len tušenia. Netreba sa dať a  takých ľudí netreba  vôbec počúvať.