Bežný slovenský človek veľa o Ekvádore nevie. Súdim podľa seba a svojho okolia. Väčšinou ľudia tušia, že Ekvádor leží na rovníku, a že sa na Slovensko z Ekvádora dovážajú banány, ananásy a mandarínky. Na každom je totiž nálepka „Ekvádor“. Inak by sme netušili možno ani to. A už vôbec nie, že sa do Ekvádora chodí za kultúrou, históriou a hlavne adrenalínovými aktivitami, ktorých je tu naozaj neúrekom. Absolvovala som ich aj ja, čo by som o sebe dovtedy nebola povedala.
Na rovník v západnej časti zemegule, do Ekvádoru, sa letí z Amsterdamu celých dlhých 12 hodín. Nekonečná cesta bez konca. Tak ako sa všetko raz pominie, aj cesta pominie, a ocitnete sa na letisku v meste „večnej jari“, ako volajú Quito.
Krajina sa nachádza na severozápade juhoamerického kontinentu. Západnú hranicu obmýva v dĺžke 2 200 km Pacifický oceán, z východnej strany hraničí s Kolumbiou a z južnej s Peru. Aj Galapágy sú súčasťou Ekvádoru, aj keď sú vzdialené 1 000 km západne. Tie však nie sú predmetom výletu. Nedá sa stihnúť všetko.
V 15. storočí dobyli územie Ekvádora Inkovia a vďaka F. Pizzarovi a občianskej vojne v 16 . storočí, ktorú proti sebe viedli inkský bratia Atahualpa a Huascara, dobyli územie Španieli a stalo sa súčasťou Španielskeho vicekráľovstva Peru so sídlom v Lime. Krátku históriu Ekvádora si pamätám ešte z roku 2017 z potuliek po Peru. Sprievodca Carlos nám toho veľa povedal o Južnej Amerike, Inkoch a Španieloch. Domáce obyvateľstvo bolo Španielmi zdecimované. Skoro po 300 ročnej kolonizácii Španielmi sa stal Ekvádor začiatkom 19. storočia republikou spojenou s Veľkou Kolumbiou Simona Bolivara. V súčasnosti je na čele republiky prezident s vládnou výkonnou a legislatívnou mocou.
Ekvádor má významné zdroje ropy, ropné potrubia je možné vidieť po celej krajine. Transekvádorský ropovod z východných ropných polí v provincii Napo vedie cez Quito do Esmeraldy; ďalší ropovod spája Quito s Guayaquilom na juhozápade. Quito, jedno z dvoch hlavných priemyselných centier Ekvádoru (druhé je Guayaquil), vyrába textil, liečivá, ľahký spotrebný tovar a remeselné predmety z kože, dreva, zlata a striebra. V Ekvádore je významné poľnohospodárstvo s vývozom oleja, banánov a kreviet. Finančná kríza v roku 1999 vyústila do zavedenia amerického dolára ako meny v krajine. 70% obyvateľstva žije pod hranicou chudoby, ktorá je viditeľná v Ekvádore na každom kroku.
Obyvateľstvo je zmiešané, 65% tvoria mestici, potomkovia Španielov a domorodého obyvateľstva, 25% domorodí Američania, 7% španielski kreoli a zvyšok černošská menšina, mulati. Domorodých indiánov z kmeňa Shuar tu žije okolo 40 000. 68% obyvateľstva je rímskokatolíckeho vierovyznania, zvyšok sú moslimovia, protestanti a iné náboženstvá.
Územie Ekvádora tvoria tri hlavné oblasti a jedna ostrovná. Pobrežný pás s Pacifikom na západe, vysokohorský Andský pás v strede krajiny, na východe amazonský dažďový prales a ostrovná časť, Galapágy.
Quito
Quito je hlavné mesto provincie Pichincha v horskej časti krajiny ležiace vo výške 2 859 m na svahoch stratovulkánu Pichincha s nadmorskou výškou 4 794 m v pohorí Ánd. Je druhým najvyššie položeným hlavným mestom na svete po bolívijskom La Paz. La Paz je však len správnym mestom, hlavným mestom Bolívie je Sucre. Podnebie je mierne, celoročne teploty dosahujú okolo 21 stupňov, je tu iba leto, suché obdobie, a zima, daždivé obdobie. V roku 1978 bolo mesto zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO spolu s historickým centrom poľského Krakowa.
Quito má 1,8 milióna obyvateľov. Do hlavného mesta sa prichádza ešte v ten istý deň večer ako sa vycestuje skoro ráno zo Slovenska. Šesť hodinový časový rozdiel smerom na západ deň pre našinca predlžuje. Na Slovensku zúri silná februárová zima a tu je príjemné, aj keď na slovenské pomery dosť vlhké, podnebie. Veci , ktoré sa operú, nie a nie uschnúť ani po dvoch dňoch. Podobne ako v Thajsku všetko po čase nadobúda zvláštnu zatuchnutú arómu a cítite sa ako týždeň neumytý a neopratý. To je však údel cestovateľa a netreba mu venovať zvláštnu pozornosť.
Hostel neďaleko centra prevádzkujú mimoriadne pohodlní manželia. Podávanie raňajok v ich prevedení trvá nekonečne dlho, ešteže iba trikrát a dosť. Preprava taxíkmi a menšími 8 miestnymi mikrobusmi je relatívne rýchla a bezproblémová.
„La mitad del mund“, stred sveta
Quito sa nachádza zhruba 35 km južne od rovníka v údolí rieky Guayllabamba obkolesenej vulkánmi. Quito je jediné hlavné mesto na svete postavené v blízkosti aktívneho vulkánu. Rovník pripomína pamätník „La mitad del mund“, alebo Stred sveta, miesto s nulovou zemepisnou šírkou. Na mieste je Múzeum Intinan zobrazujúce život miestnych indiánov. Sprievodkyňa vysvetľuje detaily skalpovania nepriateľa, priväzovania mužských genitálií a iné zvyky a spôsoby zo života indiánov žijúcich na rovníku.
Cestovateľ môže na vlastné oči vidieť, že na južnej pologuli sa naozaj točí vytekajúca voda v smere hodinových ručičiek a na severnej opačne, a že sa dá na rovníku postaviť vajce na špičku, prípadne iné dôkazy existencie nulovej zemepisnej šírky. V múzeu je možné si na presne vyznačenom mieste vyskúšať na vlastnej koži jeho iné jedinečné fyzikálne vlastnosti. Že sa rovník nachádza na tomto mieste potvrdilo GPS, pôvodné miesto stredu sveta sa nachádza 240 metrov južnejšie. Bolo vymerané francúzskym vedcami v prvej polovici 18. storočia.
El Panecillo
Na 200 metrov vysoký kopec El Panecillo, v preklade Malý kúsok chleba, sa ide taxíkom hore dolu, hore dolu a tak stále dookola. Terén je mimoriadne členitý. Odporúča sa ísť aj naspäť taxíkom, cesta pešo nie je vhodná pre organizované gangy čakajúce na turistov po ceste na a z El Panecillo. Vrchol je v nadmorskej výške 3 016 m a pôvodne na ňom stál chrám, v ktorom indiáni uctievali slnko. Samozrejme ten Španieli zničili a v roku 1975 tu bol postavený pomník s madonou na vysokom podstavci. Madona Quita je z hliníka, stojí na vrchole zemegule a stúpa na hada, má krídla a tancuje. Predstavuje zlom v quitskej umeleckej škole, dovtedy boli madony vždy iba statické. Podľa bronzového štítku pripevneného k pamätníku Panny Márie na vrchole El Panecilla postava predstavuje Ženu z Apokalypsy. Socha Madony je otvorená počas bežných pracovných hodín s malým poplatkom za vstup do areálu a vyhliadkových plošín. Keď je čas obeda, vyhliadka nie je možná, ako v našom prípade, ale z miesta sú úžasné výhľady na Quito rozkladajúce sa na náhornej plošine pod Pichinchou.
Historické centrum Quita
Napriek viacerým zemetraseniam je historické centrum jedným z najväčších a najzachovalejších v Latinskej Amerike. Quito si zachováva veľkú časť svojej koloniálnej atmosféry, s vežami mnohých kostolov, pokojnými námestiami, fontánami, balkónovými domami, strmými úzkymi uličkami, železnými dverami, parkami a záhradami.
Do centra sa dá zísť aj priamo z EL Panecillo. Sú tu viaceré koloniálne kostoly, múzeá, historické ulice a aj prezidentský palác. Priestranné námestie Sv. Františka s kostolom a kláštorom pripomína koloniálne časy. Kostol je nazývaný klenotom kontinentálnej architektúry pre mix rôznych štýlov kombinovaných počas jeho 150 ročnej výstavby.
Námestie nezávislosti alebo koloniálne Hlavné námestie s pamätníkom na počesť hrdinov, ktorí bojovali za nezávislosť v 19. storočí pripomína naopak koniec koloniálnych časov. Na námestí sa nachádza prezidentský palác, Carondelet Palace, kde sídli vláda, Metropolitná katedrála, kde bol počas omše na veľkonočný piatok otrávený posvätným vínom biskup z Quita v roku 1877, Arcibiskupský a Mestský palác a hotel Plaza Grande.
Na Hlavnom námestí sa naozaj žije. Je tu obrovské množstvo ľudí, charita práve roznáša jedlo pre chudobných, ktorí po vystátí si v rade, jedia jedlo na lavičkách. Niektorí ho po chvíli odhodia do smetného koša, čo ma dosť prekvapuje. Tanečníci tancujú uprostred námestia v zaujímavých krojoch.
Na obede v kultúrnom metropolitnom centre ochutnávam ceviche. Je to latinskoamerické jedlo, kyslá polievka zo surových rýb, ako príloha kukurica, a pivo. Ceny sa nelíšia veľmi od slovenských, pivo sa zdá o niečo drahšie.
Kostol a kláštor de la Compania Jesus, alebo La Compania sa začal stavať v roku 1605 a výstavba trvala 160 rokov do roku 1765. Je vytesaný zo sopečného kameňa s barokovými stĺpmi, stropmi a masívnymi oltármi pokrytými zlatým listom. Jebo bohatá zlatá vnútorná výzdoba je turistickou atrakciou a neoceniteľným dedičstvom. Komplex zahŕňa rezidenciu svätého Ignáca, materský prístav Jezuitov v Ekvádore. Krátke pobudnutie v kostole budí zvláštne dojmy. Koľko ľudí sa muselo podieľať na vytvorení tejto nádhery, koľko ich tu zahynulo? Prekvapuje ma, že sa dá ísť aj na strechu kostola, odkiaľ sú úžasné výhľady na celé Quito, Námestie Sv. Františka, na Hlavné námestie, na El Panecillo a tiež na interiér kostola s hlavným oltárom.
Pešia turistika mestom pripomína atmosféru mesta v čase kolonizovania, v čase boja o nezávislosť. História je plná bitiek a bojov o moc a peniaze, nadvládu. Kniha Human kind-A hopeful history od holandského autora Rutgera Bregmana, ktorú práve čítam, sa snaží dokázať opak, aj keď je tomu veľmi ťažké uveriť.
Sopka Pichincha
Pod vrchol sopky Pichincha je možné sa dostať lanovkou Teleferico z nadmorskej výšky 3 117 m, ktorá končí v necelých 4 100 m. Stanicu zdobí úžasná maľba indiána, vtákov a zvierat, ktorí žijú v symbióze. Nádherný deň umocňujú výhľady na mesto v obrovskom náhornom kotli vo výške 2 850 m nad morom. Pekné počasie s dostatočnou dohľadnosťou by mali ponúkať okolo náhornej plošiny vrcholy 10 sopiek. Pre vysokú oblačnosť vrcholy nevidno a je možné sa len dohadovať, kde sa asi zhruba vrchol ktorej sopky nachádza. Má byť viditeľná aktívna Cotopaxi 5 897 m, Chimborazo 6 310 m, predstavujúce najvyšší vrch sveta a teda najbližší bod k slnku, lebo jeho vrchol je miestom najviac vzdialeným od stredu zeme.
Stratovulkán Guagua Pichincha je aktívny. Od španielskych čias bolo zaznamenaných viac ako 20 erupcií. V roku 1998-2001 boli ulice Quita zasypané niekoľkými centimetrami popola. Pre nedostatok času sa vystupuje iba do necelých cca 4 300 m nad morom, ďalej sa dá ísť vzhľadom na nadmorskú výšku už len s profesionálnym sprievodcom. Turistika do výšky zhruba 4 300 m trvá necelé 2 hodiny. Mierne už cítiť redší vzduch a aj tempo je pomalšie. Nádherné výhľady na Quito umocňujú zážitky, ktoré sú po ceste: hojdačky vo výške viac ako 4 000 m, usadlosť s koníkmi, či indiánmi s alpakami, nádherná kvetena a vrcholy Pichinche v diaľke.
Návšteva neogotickej katedrály po výstupe na Pichinchu dáva dňu kultúrno-umelecký nádych. Je obrovská, najväčšia v Južnej Amerike, nedá sa poriadne ani urobiť fotografia exteriéru zblízka. Interiér je pomerne jednoduchý v porovnaní s La Companiou, ale o to budí veľkolepejší dojem. Opäť je aj tu možné ísť na strechu ponúkajúcu úžasné výhľady, či už na mesto a historické centrum, alebo vulkány v okolí.
V Quite pôsobil tri roky v národnom observatóriu M.R.Štefánik, má tu aj pamätnú tabuľu, jeho návšteva stojí za pozornosť.
Mindo údolie, horský prales na severe západe
Cesta do horského pralesa na severe trvá takmer celé doobedie. Je to iba 80 km no mimoriadne členitý terén. Hore, dolu, hore, dolu, zákruta vpravo, zákruta vľavo a tak dookola. Preklenúť vzdialenosti v Ekvádore pri návšteve zaujímavostí si vyžaduje obrovskú dávku trpezlivosti a prináša neskutočnú únavu. Mindo je hornaté povodie na západných svahoch Ánd, kde sa stretávajú dva z biologicky najrozmanitejších ekoregiónov na svete: Chocoan nížiny a Tropické Andy s nadmorskou výškou od 900 do 3 440 m nad morom.
Mindo patrí medzi najnavštevovanejšie oblasti v Ekvádore. V oblasti sa nachádzajú tri rieky, jedna z nich je rovnomenná Mindó, a z nich vyteká obrovské množstvo vodopádov navštevovaných turistami. Ku vodopádom sa dá dostať lanovkou vedúcou ku križovatke jednotlivých ciest dažďovým pralesom. Vlhký a teplý vzduch spôsobujú obrovské nadmerné potenie už po pár stovkách metrov v džungli. Treba sa pripraviť dostatočným množstvom vody. Na každom kroku počuť spev kolibríkov a iných rôznorodých vtákov, prales zdobia mnohé naše izbové kvety, bromélie a iná flóra a fauna.
Obľúbenými adrenalínovými aktivitami v Mindó sú rafting, jazda na bicykli, kaňoning, jazda na koni, zipline ponad džungľu, prípadne iné činnosti. Platí, že zariekaného chleba najväčší kus a tak sa to stalo opäť so mnou aj v tomto prípade. Pod vplyvom davovej psychózy som sa dala na zipline ponad koruny stromov a údolia v džungli. Za 20 USD sa presúvam desaťkrát po zipline dráhe z jednej strany džungle na druhú. Najdlhšia má 450 metrov. Prvé tri razy cítim žalúdok a aj srdce až v krku, štyri zipliny uprostred si celkom užívam a teším sa a posledné tri razy to už začína byť pre mňa nudné. Presuny medzi jednotlivými nástupnými stanicami na zipline a nedostatok vody spôsobujú neskutočné vyčerpanie. Stále to však nie je dosť a výlet pokračuje hľadaním motýlej farmy. Tá je už poobede zatvorená a tak ju nahradí nádherná záhrada s množstvom rôznorodých orchideí od miniatúrnych, na ktoré je potrebná lupa, až po väčšie vrátane vanilky, o ktorej zisťujem, že patrí taktiež medzi orchidei a doteraz som o tom vôbec netušila!
V treťotriednej krčme nedostanem k perfektnej rybej večeri pivo, o ktorom snívam celý deň. Majú iba vodu. Sú totižto voľby a žiadny alkohol vrátane piva nie je v čase volieb povolený a dostupný. Predražené pivo kupujem vo vedľajšom obchode od ženy, ktorá má priamo v obchode hneď vedľa obslužného pultu posteľ, na ktorej spí maličké dieťa. To by mali vidieť dnešné mladé mamičky ako deti vyrastajú v iných krajinách a že sú radi, že majú čo jesť a kde spať!
Amazonská džungľa Cuyabeno, nížinný prales na severovýchode
Cuyabeno je druhá najväčšia rezervácia z 56 národných parkov v Ekvádore. Nachádza sa v provincii Sucumbios a Orellana s nadmorskou výškou od 177 do 326 m nad morom. Do rezervácie Cuyabeno na severovýchode krajiny sa cestuje autobusom celú noc. Opäť cesta bez konca. Nad ránom sa dostanem k nejakým toaletám a len letmý pohľad do ich útrob mi nedovolí ísť ďalej … a tak sa to robí, kde príde… Takto nejako vyzerá turistika v lacných juhoamerických destináciách. Už som si zvykla. Niektorí ľudia sa ma stále pýtajú, keď sa vrátim, kde sa sprchujem, vykonávam potreby a iné neadekvátne otázky. Len sa pousmejem a už nehovorím nič.
Po niekoľkých kilometroch autobus prichádza do civilizovanejšej oblasti Lago Agrio s otvorenou reštauráciou s raňajkami, normálnou toaletou a miestom na nabitie mobilu. Okolo obeda sa ocitám na brehu rieky, kde čakajú motorové člny na dvoj hodinovú prepravu do útrob džungle.
Cuyabeno rezervácia sa vyznačuje obrovskou biodiverzitou, je domovom koncentrácie divého života rastlinného a živočíšneho pôvodu. Nachádza sa tu 13 jazier, rieky a ich prítoky, 550 druhov vtákov, 60 druhov orchideí, 350 druhov rýb, anakondy, aligátory, kajmany, korytnačky. Tu prežijem dva a pol dňa počúvajúc a sledujúc vtáky, zapamätala som si len whatsinna, podľa WhatsApp aplikácie, kolibríky, papagáje, tukany, rôznorodé opice, tapíry, pumy a hejná ružových delfínov nasledujúcich po daždi ryby. Tie sa mi páčili najviac z celej džungľovej hávede. Nie som milovník drobnej hávede, skôr mám rada mačkovité šelmy, kone a podobné druhy zo živočíšnej ríše!
Spadne tu viac ako 3 000-4 000 mm zrážok za rok. Každú chvíľu intenzívne prší, je tu vlhkosť od 85-95 percent. V noci a cez deň sledujem na súši a vo vode obrovské pavúky, tarantule, jedovaté žaby, z ktorých sa vyrába jed kuráre, netopiere, hady a anakondy a kajmany. Špeciálne vychádzam z relatívne komfortnej lodžie so sprchou a toaletou, v ktorej počuť každé prdnutie, na motorovom kanoe na neskutočný západ a východ slnka. Oba úkazy sú v džungli mimoriadne a jedinečné! Na západe slnka je aj rodinka s malým bábätkom, maximálne pol ročným. Po mnohých riekach a riečkach, jazerách a iných menších jazerách formujúcich celý ekosystém v Amazónii sa plavím na kanoe po Cuyabeno. Za slnka a dažďa, nachádzam sa predsa v dažďovom pralese, obúvam na nohy cudzie čižmy a zúčastňujem sa plavby po džungli. Nemyslím na nič iné iba na pleseň na nohách, keď si ich obúvam, ktorej som sa dávno nemohla veľmi dlho zbaviť.
Návšteva indiánskej dediny Sionov vzbudí dojem, že aj v dnešnej dobe je možné žiť iba z darov prírody. Indiánsky chlieb kasawe urobia priamo pre očami z odseknutej juky a upečú na ohnisku, obrovské mandarínky, citróny a hrozno, a exotické ovocie a zelenina, na ktorých názov si už nemôžem spomenúť. Poznámky mi boli odcudzené a tak len improvizujem, bez dennodenných poznámok, ktoré si píšem počas cestovania, je to oveľa ťažšie.
Dedinský Šaman nám vysvetľuje svoju činnosť, ako a od koho sa ju učí, aké byliny sa používajú na Ayahuascu a dáva nám okúsiť nechutný bublinatý a horký nápoj zo spoločnej nádoby. Až ma riadne zatrasie, keď omočím pery do nechutnej brblavej tekutiny bez určitej farby, smradu a zápachu! Ayahuasca sa pripravuje z liany rovnomenného mena a ďalších rastlín a používa sa na liečebné a magické účely domorodcami. Má psychické a fyzické účinky na človeka, často po užití dochádza ku zvracaniu a hnačke, čo je považované za súčasť celkovej očisty. Poznám ľudí zo Slovenska, ktorí chodili do Peru liečiť onkologické ochorenie Ayahuascou.
Domorodý sprievodca, pekný, zdatný, zdravý ako repa Indián žijúci do 8 rokov v džungli, vysvetľuje celý čas zákonitosti džungle, ukazuje flóru a faunu v skutočnosti, ďalekohľadom, a aj na nete, ak nedovidím. Samozrejme, kým akúkoľvek faunu zbadám, aby som ju vyfotila, buď odíde sama, alebo sa odplavíme my. Sprievodca uloví v pralesných vodách len tak zo zábavy mäsožravú piraňu a dáva návrhy bez mihnutia oka na spoločne prežité chvíle v jeho bungalove s vymyslenou vírivkou. Tak aj takéto zážitky sa stávajú v dažďovom pralese v Ekvádore!.
Tena, rafting na rieke Jataniacú
Tena sa nachádza juhovýchodne od Quita v Amazonskej časti a je obchodným a správnym strediskom provincie Napo. Leží na úpätí Ánd vo výške 500 m nad morom a je považovaná za vstupnú bránu do Ekvádorskej časti Amazonského dažďového pralesa. Tena má bujarý nočný život s barmi pre cudzincov. Napriek obrovskej biodiverzite, je oblasť ohrozovaná procesmi ťažby ropy a ľudským osídľovaním, ktoré ukrajuje z Amazonského dažďového pralesa.
Na rafting som sa tešila najviac zo všetkých aktivít. Kedysi sme raftovali na divej rieke v Turecku s deťmi a veľmi sa nám to páčilo. Tri krát sa čln hneď na úvod prevráti a vysype zo svojich útrob tretinu posádky. Tri hodiny nám šéfuje 30 ročný Ekvádorčan, ktorý raftoval už po celom svete vrátane Himalájí, Sibíri a neviem kde všade ešte. Je zjavné, že má skúsenosti a preto sa cítim bezpečne. Ničoho sa nebojím, vodu mám rada. Počúvam príkazy, ktoré dáva, vrátane kúpania sa kompletne oblečená v divej rieke, a všetko bude OK. Ani raz som nespadla, aj pri tých najväčších skokoch do rozvírenej vody som sa udržala s vypätím všetkých síl. Po ceste sledujem ťaženie zlata chudobnými rodinami na brehu rieky a o niečo nižšie ťažbu oficiálne povolenú vládou na druhej strane rieky Jataniacú.
Vidiecke prostredie, provincia Tungurahua
Cesta do Baňos v provincii Tungurahua trvá po do obednom raftingu v Tene celé poobedie. Baňos patrí medzi najatraktívnejšie miesta v Ekvádore a nachádza sa medzi Andami a Ekvádorskou Amazóniou vo výške 1 820 m nad morom na severných svahoch sopky Tungurahua a má priemernú jarnú teplotu 18 stupňov celý rok. Je tu chladnejšie ako v džungli a nie až tak vlhko. Výbuch sopky Tungurahua spôsobil, že v roku 1999 sa všetkých 17 000 obyvateľov mesta muselo evakuovať na celé týždne, sopka chrlila lávu a popol. Volajú ju aj „ Hrdlo ohňa“.
Baňos je miesto, ktoré nazývajú aj Brána do eldoráda. Je to religiózne centrum a veriaci veria, že sa tu zjavila panna Mária v blízkosti vodopádov a preto je socha panny Mária, Virgin de Aqua Santa, umiestnená v mestskej bazilike. Na okolí je množstvo vodopádov stekajúcich z Tungurahui a je tu možné absolvovať mnohé aktivity: rafting, kajaking, kanoe, lezenie, bungee jumping, jazda na koni, na biku a tiež kúpele s teplou minerálnou vodou od 18 do 55 stupňov Celzia. Baňos je druhé najľudnatejšie mesto v provincii Tungurahua hneď po hlavnom meste Ambato. Je pomenované po horúcich prameňoch v okolí mesta majúcich liečivú reputáciu vďaka mnohým minerálom, ktoré obsahujú.
Večer v deň príchodu sa ocitám v miestnych termálnych kúpeľoch tečúcich priamo z vrcholu andských sopiek. Kúpele sú nabité domorodcami a aj turistami. Opäť sa mi vracajú „príjemné spomienky“ na pleseň na nohách a iných častiach tela. Neviem sa ich zbaviť! Oslovuje ma kúpajúci sa Španiel a zisťuje odkiaľ som, kde som bola, atď. Bežné otázky medzi cestovateľmi. On prišiel za internetovou priateľkou do Ekvádora až zo Španielska. Prekvapuje ma ako sa ľudia spoznávajú cez internet a nemajú obavy z osobného stretnutia. Je tu aj slovenská skupina z prírodovedeckej fakulty UK v BA. Stretávam ich už v miestnom bare na streche, kde som bola na obede a na drinku. Prichádzajú sa okúpať do miestnych kúpeľov po nevydarenom výstupe na sopku Tungurahuu.
Na raňajky pijem na miestnej tržnici len miešanú sladkú ovocnú šťavu z troch druhov ovocia a k nej vyprážaný piroh plnený syrom. Ovocie tu dozrieva na slnku, takže je všetko mimoriadne chutné, sladké a sýte. Prehliadka mesta a nákupy netrvajú dlho. Ide sa na paragliding k sopke Tungurahua vo výške viac ako 3 000 m nad morom. Po ceste na miesto činu sledujem obrovské sady a záhrady s mandarínkami, pomarančmi, ananásmi a iným pre nás exotickým ovocím a zeleninou vedúce od riek v dolinách až po vrcholy hôr. Neskutočné. Od lokálneho sprievodcu zisťujem, že polia patria rodinám a tie tu pestujú ovocie a zeleninu, ktoré sa vykupuje centrálne a posiela do Európy a iných končín sveta. Samozrejme ešte nezrelé a nastriekané, aby prežilo dlhú prepravu.
Tandem Paragliding
Nedarí sa mi vzlietnuť na paragliding, silný vietor ma trikrát zhodí na zem do zemiakov, z ktorých zlietavam. Pomocníci, vrátane tandemistu, spadnú na mňa. Kričia na mňa, aby som vstala. Ja im odpovedám : „Ako mám vstať, keď ležíte na mne?“… Takto sa to opakuje trikrát za sebou až prestávam veriť, že sa mi to aj podarí. Nakoniec úspešne vzlietneme. Smerujeme k sopke Tungurahua obkolesenej bielymi obláčikmi ako perinkami. Letíme v blízkosti chlapíka, ktorý kope vo výške viac ako 3 000 m nad morom zemiaky. Kým ja dookola len tak voľne nemilo Bohu poletujem za 60 USD, on má vykopaný hodný kúsok a aj veľa bielych vriec plných zemiakov za sebou. Výčitky z detstva sú so mnou celý život …. V jednom momente ma tandemista začína točiť dookola okolo vlastnej osi asi päťkrát. Prosím ho, aby prestal, lebo som po obede a celý takýmto spôsobom nakoniec pristane na sopke alebo v sopke, prípadne na kopáčovi zemiakov. Nakoniec skončil. Žalúdok neskutočne cítim v blízkosti krku a zbiehajú sa už aj sliny. Silou vôle útok žalúdka však potlačím. Let trvá asi 20 minút. Úžasné výhľady na široké okolie sopky Tungurahua a údolie pod ňou! Je to neskutočný zážitok. Odporúčam!
Cesta ,,Ruta de las Cascadas“, El Diablo
V okolí Baňos je veľa menších a väčších vodopádov, ktoré obdivujem. K jednému sa ide lanovkou. Cesta ku vodopádu El Diablo trvá pešo zhruba hodinku. Čaká tu úžasné predstavenie v podobe rútiacej sa vody z obrovskej výšky pomedzi obrovské skaliská. Voda hučí a strieka na všetky strany. Divadlo nemá konca kraja. Neviem sa vynadívať a napočúvať vodného orchestra!
Troj kombinácia, zipline, prechod ponad údolie, ferrata
Troj kombinácia, zipline, prechod ponad údolie, ferrata, vyjde na 25 USD. Dosť sa obávam cesty na zipline poležiačky smerujúcej z kopca a končiacej v tesnej blízkosti skalných útesov. Blížiac sa ku skalným vrátam, odvrátim zrak a zatvorím oči. Mám pocit, že pristanem hlavou rovno na útese. To sa však nestane a adrenalín pokračuje cestou z miesta pristátia po riedkej lávke alebo mostíku s tenkým lanovým zábradlím ponad údolie s divou riekou, nad ktorou sa týčia skalná bralá, do ktorých som pred chvíľou mala pristáť. Mostík niekto rozkýva a ja ledva udržím balanse, aby som nespadla do studenej vody a neokúpala sa. Most je pomaly za mnou a nasleduje ferrata priamo nad bralo nado mnou. Mám sedačku od začiatku a tak sa nebojím, aj keď miestami je to skutočný adrenalín. Postupujem krok po kroku a prepínam karabínky z jedného miesta na druhé čoraz vyššie a vyššie až som na samom konci ferraty. Tu opäť nastupujem na ďalší zipline, ale už po sediačky a pristávam nižšie. Slniečko svieti a je riadne teplo. Mám príjemný pocit slobody! Zvládla som to.
Hojdačka
Poobede je zlé počasie, prší, nič nevidno, a je riadna zima v otvorenom autobuse smerujúcom na kopce v okolí Baňos. Po zhruba pol hodiny cesty okolo kakaových plantáži nad aj pod cestou otvoreným busom sledujem obrovskú hojdačku s nádherným výhľadom do okolia. Je tu množstvo iných atrakcií, ale pre dážď, hmlu a zlú viditeľnosť a v neposlednom rade aj zimu, končím namiesto hojdania sa na obrovitánskej hojdačke vo wellness so saunou s nízkou teplotou a masážou. Tak to som určite nečakala, že pôjdem do sauny a na masáž v Ekvádore.
Vidiecke prostredie, provincia Chimborazo
Opäť celé doobedie trvá cesta cez Ambato do národného parku, v ktorom sa nachádza Chimborazo. V Ambato je dopravná zápcha a tak nie a nie ho prejsť. Pôvodne sa malo ísť na Cotopaxi, ale vulkanická činnosť na sopke zmenila plány. Vyhasnutý stratovulkán Chimborazo je s nadmorskou výškou 6 263 m nad morom najvyšší vrch Ekvádora. Vrchol je miestom najviac vzdialeným od stredu Zeme a teda aj najvyšší vrch sveta. Nachádza sa 150 km od Quita a je súčasťou rezervácie. Je tvorený andezitovými a dacitovými horninami podobne ako ostatné stratovulkány. Až do výšky viac ako 4 000 m nad morom sa pestuje na obrovských poliach a lánoch cesnak, mrkva, zemiaky. Vyššie nás vítajú na vstupe do rezervácie pasúce sa vikune. Boli tu dovezené z Peru, sú to malé alpaky. Prechádzka popri symbolickom cintoríne na chatu vo výške 4 900 m nad morom trvá hodinu a ďalšiu pol hodinu k jazeru vo výške 5 100 m. Je možné sa dať vyviezť na koni až na chatu za 10 USD. Celý čas vidno len úvodné strmé steny Chimboraza, na vrchol nemožno dovidieť. Na vrchol sa dá vyjsť iba s povolením a s vodcom za 350 USD.
Guayaquil
O polnoci cestujeme spojovým autobusom do Guayaquilu. Je plný domorodcov a vidno aj pár cudzincov. Po pol hodinovej hádke v autobuse vyhadzujeme zo sedadiel rodinu s dvomi spiacimi malými deťmi. Jedno je kojenec, druhé maximálne tri roky. Niekto im druhýkrát predal lístky pravdepodobne na státie v autobuse. Ja mám miestenku. Sú ticho, nehovoria nič, len vystúpia, staršie dieťa sa zobudí a plače. Šofér s asistentkou sa tvária, ako keby sa nič nestalo a oni za nič nemôžu. Mám obrovské výčitky svedomia. Živo si pamätám ako som cestovávala s dvomi malými deťmi a neviem si predstaviť, že by sa mi toto stalo. Čo by som robila uprostred noci v neznámom meste? Nechcem na to ani pomyslieť, čo robili. Nespím celou cestou. Ideme za obrovskými kamiónmi, občas ich predbiehame. Cesta nemá konca kraja. Zaspávam až po prvej zastávke na toaletu uprostred noci a uprostred ničoho. Každý ide, kde ho len napadne a kde najbližšie dva metre nikto iný nie je, niekedy ani toľko…
Druhá a zároveň posledná zastávka autobusu je v Riobambe. Aj keď stále bdiem, nechce sa mi ani oko otvoriť a vtedy sa to muselo stať! Keď si chcem ráno o 6 zobrať príručný ruksak z priestoru nado mnou, zisťujem, že tam nič nie je. Volám o pomoc, idem za šoférom a jeho asistentkou, všetci sa tvária, ako keby sa nič nestalo. Ponáhľajú sa preč, možno tam ešte zlodej bol, len ja som sa neskoro zbadala a nepoznala jeho a môj ruksak v jeho rukách v tej rýchlosti a rannom prekvapení v cudzej krajine… Mala som tam všetky nevyhnutné veci na cestu zhruba za 2,5 tisíca eur vrátane liekov a dioptrických multi fokálnych okuliarov a mojich detailných poznámok z cesty. Pohybovali sme sa od nulovej nadmorskej výška až po viac ako päť tisíc nad morom, tak som potrebovala aj letné aj teplé veci mať po ruke. Zostala som bez všetkého, našťastie peniaze a doklady som mala upevnené v malej taštičke na boku. Tri roky dozadu som aj tie mávala v príručnom ruksaku. Ešteže som zmenila spôsoby. Udalosť som hneď nahlásila poisťovni Generali, kde som bola poistená. Po príchode na Slovensku som riešila problém osobne s poisťovňou. No nedali mi ani korunu. Nebola som na polícii a nemám potvrdenie. Ani sa neunúvali mi to oznámiť, vybavili vec a dali ju ad acta len elektronicky. Pamätám si na podobné prípady z Rio de Janeiro v Brazílii. Napriek tomu, že okradnutí boli na polícii a mali potvrdenie od polície, nedostali od poisťovne ani korunu. Tak je to s poisťovňami. Sú dobré na to, aby prijímali peniaze a nie ich vyplácali! Hneď som poistku zrušila a následne mi dva mesiace posielali listy, aby som zaplatila poistné na ďalšie obdobie, kým som ich definitívne nestopla.
Po nepríjemnej udalosti v autobuse sa ide do Quayaquilu. Udalosť celý deň, ale ešte aj ďalšie, rezonuje v mojom vedomí a podvedomí. Po obnovenom historickom pobreží Malecón dlhom 2,5 km na rieke Guayas vlievajúcej sa do Tichého oceána sa ide okolo pomníka Bolívara a San Martína. Tí dvaja sa tu v roku 1822 stretli na konferencii a naplánovali nezávislosť španielskej južnej Ameriky. Po ceste je Mestský palác s úradmi mesta v neoklasicistickom štýle. Je považovaný za architektonicky najvýznamnejšiu budovu v krajine. Je tu neskutočne teplo a vlhko. Quayaquil je najväčšie a najľudnatejšie mesto Ekvádora s 2,7 milióna obyvateľov, hlavný prístav krajiny.
Najstaršou časťou mesta je štvrť Las Peňas. Staré domy viac ako 400 rokov boli postavené na svahoch Santa Ana hill s kaplnkou Santa Ana a majákom, ku ktorému vedie 444 schodov. Tie sú označené číslami. V roku 2001 bola štvrť rekonštruovaná a odvtedy je turistickou atrakciou mesta. Je to množstvo obchodíkov, umeleckých galérií, reštaurácií a kaviarničiek. Žijú tu osobnosti kultúrneho a politického života Ekvádora. Miesto poskytuje nádherné výhľady na mesto a celý záliv, v ktorom sa nachádza.
Mesto je považované za najnebezpečnejšie mesto Ekvádora, lebo sa tu presunuli drogové kartely z Kolumbie a Mexika pre najväčší prístav Južnej Ameriky.
Panama a panamský prieplav
Let do Panama City trval z Quayaquilu necelé dve hodiny. Panama patrí medzi daňové raje a tak som čakala, čo všetko v Paname uvidím. Prehliadka mesta začína Panamským prieplavom. Prieplavy ma vždy fascinovali. Vykopať kanál pomedzi dva kontinenty a pustiť tade lode sa mi zdalo neskutočne úžasné. Zhruba pred 22 rokmi som bola v Suezskom prieplave spájajúcom Stredozemné a Červené more na území Egypta medzi Afrikou a Sinajským polostrovom v Suezskej šiji. V Korinte spájajúcom Egejské a Iónske more na území Grécka som bola zhruba pred 20 rokmi a pred piatimi rokmi som bola na Bospor a Dardanely, ale tie sú prírodné prielivy, nie umelo vytvorené prieplavy. Tentoraz sa mi podaril husársky kúsok a mala som možnosť vidieť aj ten najunikátnejší technický zázrak, a to Panamský prieplav.
Vyhliadkové miesto je nabité ľuďmi, ktorí si prišli pozrieť prechod obrovskej čínskej lode cez prieplav. Snažím sa nájsť si dobré miesto, aby som čo najviac videla a aby mi neunikol žiadny detail plavby. Loď pomaly cez kanál ťahá 6 lokomotív, kým neprejde cez vráta. V závislosti od veľkosti lode to môže byť aj 8 lokomotív. Od hovorcu dostávame základné informácie o kanáli, jeho výstavbe, využívaní a poslednej rozsiahlej rekonštrukcii.
O budovaní kanála sa uvažovalo už v 16. storočí, ale samotná stavba sa začala až v roku 1880 pod vedením Francúzov, ktorí budovali aj Suezský prieplav. Prieplav medzi Limonským zálivom v Karibiku a Panamským zálivom v Tichom oceáne mal byť pôvodne jednoúrovňový, to znamená bez plavebných komôr. To nebolo však možné a po 9 rokoch sa stavba ukončila okrem technických problémov, aj pre žltú zimnicu a maláriu, ktorú roznášali, čo sa zistilo až oveľa neskôr, iba dva druhy komárov a zabili viac ako 20 000 ľudí pracujúcich na stavbe. Očkovanie do Ekvádora proti cholere, týfusu a meningokokom ma stálo 300 eur, a nakoniec som sa dozvedela, že nebolo potrebné! Tak to dopadne, keď si dáte poradiť od ľudí, ktorí sa tvária, že sa vyznajú, aj keď sa nevyznajú a vy sa nevyznáte vôbec. Očkovaniu proti žltej zimnici som sa našťastie pre zdravotné problémy vyhla!
V roku 1904 až do roku 1914 výstavbu kanála prevzali Američania, ktorí mali na tom eminentný záujem. Oboplávať Ameriku cez Hornov mys na juhu predstavovalo 21 000 km. Kanálom sa cesta znížila o 13 000 km, čo výrazne urýchlilo a zefektívnilo plavbu.
Trasa vedie cez pôvodne jazero Gatun, v súčasnosti vodnú nádrž, ktorej hladina je vyššia o 26 metrov. A preto sa používajú plavebné komory na jazere Gatun, dvojitá sústava Pedro Miguel a Miraflores na tichooceánskej strane. Komory sú široké 33,53 m a dlhé 304,8 m. Najväčšie lode typu PANAMAX môžu mať šírku 32,3 m a dĺžku 294,1m a na ponor 12 m. Voda na vyplnenie komôr pochádza z jazera Gatun, ktorého odtok je regulovaný hrádzou. Najužší úsek je v oblasti pohoria Culebra Cut a je dlhý 13,7 km. Je vytesaný do bridlicovej skaly.
Každý deň prepláva cez Panamský prieplav 13 až 14 000 lodí zo všetkých častí sveta, poplatky za prechod sú dôležitou súčasťou rozpočtu Panamy. Prieplav je v prevádzke 24 hodín 365 dní v roku, a dáva prácu zhruba 10 000 zamestnancom. 99 rokov bol prieplav pod správou USA a od roku 1999 je prenechaná kontrola a príjmy panamskej vláde. Rozšírenie prieplavu sa ukončilo v roku 2016 a zdvojnásobilo kapacitu.
Panama
Panama je hlavné mesto rovnomenného štátu. Leží v Panamskom zálive. Je politickým, kultúrnym, administratívnym a ekonomickým centrom krajiny. Má okolo 800 tisíc obyvateľov. Mesto vzniklo v 1519 ako prvé trvale obývané španielske mesto na pobreží Pacifiku. Stalo sa prekladiskom lupov, ktoré bolo potrebné previezť do Európy. Panama je sídlom mnohých nadnárodných bánk, ktoré prinášajú do krajiny kapitál a je teda daňovým rajom. Ešte si všetci spomíname na Panama papers… Panama Viejo a Casco Viejo sú zapísané do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. V blízkosti Casco Viejo je aj hotel, v ktorom zotrvávam počas návštevy Panama City. Ešte som v takom zvláštnom hoteli nebývala.
Panama ma ohúrila výhľadom z kopca Cerró Ancón, na ktorý sa treba vyštverať pešo. Výhľady sú odtiaľto na starú Panamu, novú s mrakodrapmi, panamský kanál a Most storočia, Puente Centenario. Most storočia je cestný most v Paname otvorený presne 90 rokov od otvorenia prieplavu a spája pevninu Strednej a Južnej Ameriky umelo prerušenú prieplavom. Neskoro poobedná prechádzka historickým centrom prenecháva voľnosť mojej fantázie, čo asi sa tu dialo, keď prišli Španieli a keď rabovali okolie, aby bohatstvo odviezli do Španielska, a zabíjali domorodcov.
Karibik, ostrovy San Blas
Na výlet do Karibiku som sa neskutočne tešila. V Karibiku a na jachte som ešte nikdy nebola. Cena bola vysoká, ale už keď som tak blízko, do Karibiku už predsa nepôjdem. Ale tak ako to už býva, na čo sa najviac tešíte, málokedy dopadne dobre. Tak to bolo aj v tomto prípade a pobyt na jachte bol pre mňa nočnou morou, ktorá sa nie a nie skončiť. Necelé tri dni sa niekedy javia viac ako celý rok!
Karibské alebo Antilské more je stredozemné more Atlantického oceánu v trópoch západnej pologule. Je ohraničené Mexikom a Strednou Amerikou na západe a juhozápade, na severe Veľkými Antilami, počnúc Kubou, na východe Malými Antilami a na juhu severným pobrežím Južnej Ameriky.
V Karibiku je obrovské množstvo väčších a menších ostrovov. Známejšie sú ostrovy Bahamy, Turks a Caicos, Bermudy známe v súvislosti s Bermudským trojuholníkom, kde miznú lietadlá a lode, Malé a Veľké Antily. Je tu aj kopa iných ostrovov v rámci štátov: Mexiko, Belize, Honduras, Nikaragua, Kolumbia a Venezuela.
V Karibskom mori sa nachádza druhý najväčší bariérový útes na svete, Mezoamerický koralový útes. More je jedno z najteplejších morí na svete a tiež aj more s častým výskytom búrok a hurikánov. Je tu významná ťažba ropy a zemného plynu, rybolov, plody mora. Toľko rýb a plodov mora ako na tejto dovolenke som ešte nikde nezjedla, možno len v Japonsku. Tam boli však surové a tu všetko tepelne upravené. Turizmus je dôležitý ekonomický faktor v oblasti a vyberá si svoju daň tak ako všetko. Podľa Caribbean Tourism Organisation oblasť ročne navštívi 12 mil. turistov a ďalších 8 miliónov sú zákazníci výletných lodí.
Tešila som sa, že vraj na „panenské ostrovy“ San Blas siahajúce od mysu Punta San Blas až po hranice s Kolumbiou. Je ich 365, z nich 49 je osídlených indiánmi Kuna. Neviem, kto ešte v súčasnosti o nich hovorí ako o panenských, ale špinavá voda od výkalov, bordel a odpad, ktorý sa na nich nachádza o panenskosti ostrovov veľa nehovorí. Aj také sú dôsledky turizmu v Karibiku. Všetko končí v mori! Príliv ukáže odvrátenú stranu mince!
Do Karibiku sa ide skoro ráno naprieč celou Panamskou džungľou z Panamy City tri hodiny džípom strmo hore, strmo dolu, hore, dolu a opäť ešte strmšie hore, dolu…. V prístave Carti čaká motorový čln s domorodými indiánmi. Po pár minútach v člne som mokrá a už keď ideme tankovať naftu uprostred mora, nemám na sebe nič suché. Tak toto som ešte nezažila. Staršieho indiána odvezieme domov na ostrov a ide s nami len mladý indián s iPhone.
Po dvoch hodinách cesty prichádzame k nášmu cieľu. Jachta pre štyroch sa stáva mojim domovom na ďalšie 2,5 dňa spolu s ďalšími 8 ľuďmi. Nás je 7 a kapitán tu má ešte kamoša, ktorý ako som zistila neskôr, odjedá a pije zo zásob, ktoré sme doniesli na prilepšenie výživovej hodnoty stravy a alkoholickej úrovne. Prvý deň sa javí ako mimoriadne nevydarený. Určite môže za to už aj únava po dvoch týždňoch v Ekvádore. Na malom priestore dvakrát toľko ľudí, než má byť, málo jedla, pitnej vody na umytie osolených, spotených a špinavých tiel. Už pri rannej toalete na mňa kapitán kričí, že nemám míňať vodu. Samozrejme na to upozornil hneď na začiatku, ale ani vo sne ma nenapadlo, že to bude takéto šetrenie vodou. Takýmto spôsobom zubná pasta z úst zostáva v umývadle celý čas. Plávam na najbližší ostrov. Vo vode je všetko možné, čo vás len napadne. Hnusí sa mi plávať v nej, je príliv! Prechádzka po ostrove ma nemilo prekvapí. Okrem bieleho piesku, kokosových paliem a azúrovej vody, je tu možné vidieť odpad a bordel akéhokoľvek druhu. Indián žijúci na ostrove predáva kokos za 1 USD a hneď ho aj mačetou očistí.
V ten istý deň sa poobede necelú hodinu presúvame na iný ostrov. Kúpeme sa znova vo vlastných výkaloch počas prílivu. Špina a odpad sú všade okolo. Všetko hádžu do mora vrátane fliaš a obalov. Na vlastné oči vidím kapitána našej lode ako to robí a ani sa tým netají. Na ostrovoch ťažko hľadať miesto, kde by nebol odpad, šľapky, ruksaky, fľaše a nádoby, prípadne iný bordel. Aj sa mi zazdá miestami, že tu možno nájdem aj môj ukradnutý ruksak. Stretávam starších Kanaďanov, ktorí sú tu na pol roka na jachte, keď je v Kanade zima. V lete idú domov. Pochvaľujú si a tvária sa, že odpad nevidia. Tak už to je s našou civilizáciou…
Spať idem neumytá, hladná. Všetci sú ufrflaní. Sťažujú sa na priestor, nedostatok jedla a vody, sprievodca sa tvári, že sa nič nedeje. Keď na druhý deň dostávame na raňajky len ovocie, ktoré sme doniesli, kapitán sľubuje barbecue na ostrove, ktoré nám urobia domorodci. Žiadnych domorodcov na ostrove niet, iba jedna rodinka, ktorá ani netuší, že existujeme. Kapitán urobí rybu na lodi a donesie ju na ostrov. Keď si chcem zobrať ešte jeden kúsok, kapitánov kamoš mi klepne po prstoch, že mám dosť a že sú tu aj ostatní.
Po obede dochádza ku konfrontácii s kapitánom. Jeho kamoš sa pridáva do diskusie, ale ten ho zruší ako žiadosť na byt. Dva dni slaná a neumytá zisťujem, že sprievodca ma chce presvedčiť o existencii spŕch v kajute. Tak to už je naozaj vrchol, nemá ani tušenia, aké služby na lodi sú! Nakoniec mi kapitán ukazuje sprchu so slabým tokom vody na palube jachty. Sprievodca sa neospravedlní, otrasie sa a tvári sa, že sa nič nestalo! Je tu zadarmo a ešte dostal aj podiel z peňazí spolu s talianom na vedľajšom katamaráne ako sa dozvedám od kapitána. Ten dostal iba časť našich peňazí a je tiež mimoriadne nespokojný. A tak sa konečne po dvoch dňoch ako tak nejako opláchnem. Naviac mám hnačku. Keď si po nočnej toalete umývam vlhčenými utierkami patričné miesta, zisťujem, že ma sleduje v malej kuchyni sediaci chlap. Nemôže spať a ani nespal celý čas, tak sleduje. Čo mu iné zostáva. Som taká vyčerpaná, že mi je to jedno. Sme tu na kope a tak robíme, čo sa dá…
Po konfrontácii sa na tretí deň dostávam k väčšiemu množstvu jedla. Na raňajky mám zotletý chlieb s vajcami pripravený v rýchlosti kapitánom lode. Smrdí zotletým celé okolie, je mu to jedno. Tak sa to opakuje aj ďalšie ráno. Kapitán je chudý mladý Španiel pochádzajúci z Baskicka. Jeho kamoš je malý príživník, ktorý prišiel za ním a hneď na úvod si rozrezal spoj medzi dvomi prstami a tak s tým každého otravuje, vypytuje antibiotiká a iné lieky od bolesti. Je to tlčhuba. Rana sa mu zapálila. Ja si podobne naviac v prvý deň narazím necht, ktorý mi ide odpadnúť po zostupe z Kilimandžára koncom októbra. Je to neskutočná bolesť. Zdá sa, že trápenie nemá konca kraja.
Na tretí deň sa však nikde nejde, že nie je dobrý vietor. Šnorchľovať sa nedá. Veci na šnorchľovanie, ktoré sú na lodi, sú neskutočne špinavé a splesnuté. Mám z toho hrôzu a tak sa len kúpam a sledujem drobné rybičky popod vodu. Mohla som si zobrať z domu, avšak mali sme mať zabezpečené všetko, tak som nič nedoniesla…
Bola som na troch ostrovoch. Čakala som, že prejdem viac ostrovov a uvidím život domorodých indiánov. Indiáni prichádzajú väčšinou na lodiach k nám a núkajú veci na predaj od rýb, chobotníc a iných darov mora až po svastiku a výšivky.
Na štvrtý deň sa ide hneď po raňajkách naspäť do Panama City. Sprievodca sľubuje sprchu, ale ako ho už poznám, určite žiadna nebude. A presne tak bolo. Neumytá sa vydávam na cestu späť do Európy. Už v Paname majú niektorí problém dostať sa do lietadla do Amsterdamu, majú ísť do Paríža, keď chcú ísť do Európy! V Amsterdame zostávam o ďalšie tri hodiny dlhšie, nezmestila som sa do lietadla napriek tomu, že mám palubný lístok. Špinavá, vlasy zlepené od špiny a soli, smädná, hladná a totálne zničená šoférujem domov potme okolo polnoci so slnečným okuliarmi, ktoré som našla v aute…..
