Kilimandžáro-spiaca žena držiaca si tehotenské bruško

Presne takto som Kilimandžáro vnímala od tretieho dňa stúpajúc postupne a  blížiac sa  k vrcholu zo severozápadnej strany. Keď som poslala fotografie z vrcholu na Slovensko, kamarát si myslel, že posielam fotografie z nejakej zemiakovej brigády. Špinavá, zaprášená, unavená, nič poriadne okolo mojej postavy nebolo hodné zreteľa na vrchole! Pobavilo ma to! Prvýkrát sa mi stalo, že nie vrchol bol cieľ, ale celá cesta bola cieľom!

Poďme pekne po poriadku. O Kilimandžáre, Kibu alebo Uhuru, ako ho domáci volajú, som snívala dosť dlho.  Jeden kamarát hovoril, že to bola jeho najťažšia túra, druhý potvrdil to isté. Keď bola dcéra s mužom a vyšli, snívala som ďalej. V apríli 2022 sme sa dohodli s kamarátkou, že ideme a prihlásili sme sa na októbrový termín. Tá to však vzdala po pobyte v Tatrách. Koncom augusta sa pridala ďalšia, ale tá to vzdala tiež. Tak som nakoniec išla sama. V Bratislave sa pridali traja muži a dobrodružstvo sa mohlo začať. Na hoteli v Arushi sa pridal ešte jeden pár a zostava bola kompletná.

Neskutočne som sa začala báť asi dva týždne pred odchodom. Obdržala som informácie o expedícii a hlavne o tom, že môže celý čas pršať. Tak s tým som vôbec nerátala a ani ma dážď nenapadol. No ale hory sú hory a tam sa počasie môže zmeniť z hodiny na hodinu, dokonca z minúty na minútu, ako to bolo napríklad v Patagónii. Zháňala som kvalitné veci na dážď dva týždne, fyzicky v obchodoch aj na nete. Nakoniec sa mi podarilo všetko zohnať a zistila som, že som mala skoro všetko doma! Bola som nervózna a v strese, bála som sa dažďa. Adekvátne tomu som aj konala. Zmoknem a budem celé dni mokrá, prechladnem,  budem chorá a bude po zážitku! To je možné len v amerických filmoch, že hrdina brodí celú noc divú rieku a ráno vstane suchý a nič mu nie je! Bežný smrteľník neuschne a určite ochorie!

Tak ako to už býva, nič z toho, čo očakávame, že sa stane, sa stane. Stane sa niečo úplne iné a niekedy horšie než sme očakávali. Tak to bolo aj v našom prípade. Nepršalo nám ani jeden deň, bolo jasno, sucho,  všade dookola iba prašné prostredie, sutina. Jeden zo skupiny si prial, aby pršalo, aby sme sa mohli nadýchať čistého vzduchu. Kašlali sme celé noci od druhého dňa od prašného ovzdušia. Nepadla ani jedna jediná kvapka z afrického neba!

Tanzánia

Tanzánia, krajina, kde sa Kilimandžáro nachádza,  je africký štát ležiaci na východnom pobreží strednej Afriky pri rovnomennom jazere. Tanganika je najhlbšie jazero v krajine a je druhé najväčšie na svete hneď po Bajkalskom jazere. Tanzánia vznikla v roku 1964,  po získaní nezávislosti od Anglicka v roku 1961, z dvoch štátov Tanganiky a Zanzibaru. Susedí s Keňou, Ugandou, Rwandou, Burundi, Kongom, Zambiou, Malawi a Mozambikom.

Tanzánia je sídlom najstarších nálezov ľudí v okolí priepasti Olduvai v severnej Tanzánii starých až 2 milióny rokov. Preto sa krajina nazýva kolískou ľudstva. V súčasnosti je od roku 1965 Tanzánia republikou s prezidentom. Na vstup do krajiny sú potrebné víza, ktoré je možné vybaviť za 50 USD na vstupe do krajiny.

Zdrojom príjmov štátu je predovšetkým poľnohospodárstvo a turizmus. 85% poľnohospodárskej výroby sa exportuje, hlavne bavlna, káva, banány, orechy. Takú mrkvu ako sme videli po príchode z letiska na ceste do Arushe, som ešte nevidela. Krajina láka turistov na safari do národných parkov Serengeti a Ngorongoro a samozrejme na najvyššiu horu Afriky – Kilimandžáro.

Obyvatelia žijú prevažne na vidieku a okolo 33% ich je negramotných. Zaujímavosťou je, že polovica populácie má menej ako 15 rokov. Populáciu tvorí viac ako 120 etnických skupín, každá má svoj jazyk, úradným jazykom je svahilčina. V businesse a na univerzitách sa používa angličtina. Z náboženstiev je zastúpené kresťanstvo, moslimovia, tradičné africké náboženstvá.

Reliéf krajiny je ovplyvnený tektonickými pohybmi sprevádzanými sopečnou činnosťou. Podnebie je pod vplyvom monzúnov. Hlavné obdobie dažďov je v marci až máji a slabšie obdobie dažďov je od októbra do decembra. Priemerná teplota dosahuje okolo 30 stupňov celoročne. Horniny sú bohaté na nerasty – zlato, striebro, meď, volfrám, olovo, nikel, sľudu, granit, korund a diamanty.

Kilimandžáro

Najvyššou horou Tanzánie a celej Afriky je s 5895 m nad morom Kilimandžáro. Názov znamená „svietiaca hora“ . Najvyšší bod hory sa volá „Uhuru peak“, vrchol slobody. Na vrchole sú zvyšky ľadovca ležiace skoro na rovníku. Kilimandžáro leží tri stupne na juh od rovníka. Sú tu zastúpené viaceré vegetačné stupne. Vrchol je prevažne bez mrakov a na vrchole môže byť až mínus 20. Pod 4000 m nad morom je všetko často zahalené oblačnosťou.

Kilimandžáro je spiaca sopka, stratovulkán. Tvoria ho vrstvy lávy a vulkanoklastických usadenín. Má kužeľovitý tvar so strmými úbočiami,  láva sa neroztiekla. Je vulkanicky aktívna, unikajú z nej sopečné plyny. Najvyšší vrchol sa dvíha nad okolitou planinou vo výške nad 4800 metrov. Celý masív sa nachádza v národnom parku Kilimanjaro National Park začínajúci v nadmorskej výške 2 700 m.

Kilimandžáro má tri vrcholy, stratovulkány, Kibo 5895 m, najmladší vrchol, Mawenzi 5149 m a najstarší Shira 3962 m. Výstup nie je technicky náročný, ale je potrebná aklimatizácia. Za 4-5 dní je úspešnosť výstupu 45 %, pri 6-7 dňoch je úspešnosť 95 %. V súčasnosti vystúpi na Kilimandžáro každoročne okolo 30 000 ľudí. Na vrchol vystúpi okolo 40 % z turistov pokúšajúcich  sa o výstup. Po trase Lemosho sa ide 7,5 – 8 dní a považuje sa za najlepšiu voľbu pre úspešnosť výstupu.

Voľne stojacie hory, ako je Kilimandžáro, sú zvyčajne výsledkom sopečnej činnosti. Vznikajú pri výbuchu roztavenej horniny, ktorá sa hromadí na povrchu. Kilimandžáro je najväčší voľne stojací horský vrchol na svete,  nie je súčasťou pohoria. Shira a Mawenzi sú vyhasnuté  sopky. Pod týmito  kužeľmi  neprebieha žiadna činnosť. Sú odrezané  od zásob lávy.

Na vrchole je kráter s priemerom 2,5 km, hlboký 299 metrov. Mawenzi s Kibom su spojené 11 km dlhým horským chrbtom. Kilimandžáro leží zhruba 350 km od rovníka. Na vrchole sú zvyšky neustále sa topiaceho ľadovca. Úpätie hory má tropické podnebie, vrchol polárne. Jedinečnosť Kilimandžára je naviac zdôraznená rozmanitosťou jeho fauny a flóry. Výškový rozdiel od úpätia k vrcholu poskytuje priestor viacerým vegetačným stupňom.  Vedie tu 6 ciest, ktoré trvajú 5-6 dní pre aklimatizáciu. Najjednoduchšia, ale najmenej úspešná,  je Marangu alebo Coca-Cola.

Na vrchol sa nedá dostať bez sprievodcu! Neodporúčam ísť bez serióznej prípravy a dobrej kondície!

Chudobná trávnatá savana, na ktorej sa pasú menšie a väčšie stáda kôz siaha do výšky cca 1 000 m.  Vyššie sa nachádza úrodné pásmo ornej pôdy, kde sa pestuje kukurica, pšenica, zelenina, káva, banány, bavlník a cukrová trstina. Voda je do suchších pásiem privádzaná z vyšších oblastí Kilimandžára drevenými rúrami. Na obrábané pásmo nadväzuje horský les s bohatými zrážkami. V roku 1973 bola oblasť počínajúc horským lesom smerom k vrcholu prehlásená za národný park. Vo výške asi 3000 metrov začína pásmo vresovísk a trávy, ktorý je vystriedaný zónou skalnej sutiny. Na ňu potom vo výške približne 5 000 metrov nadväzuje oblasť večného ľadu, ktorá horskému obrovi na poludníku požičiavala podobu prírodného zázraku. Či si Kilimandžáro svojou charakteristickú snehovou čiapku ponechá navždy  nie je isté. Počas môjho výstupu sme videli len nesúvislé zbytky ľadovca na vrchole.  Bolo to nemilé prekvapenie! Očakávala som kompaktné biele lemovanie okolo vrcholu! Už celé desaťročia pozorujú bádatelia neustála topenie vrcholového ľadu na Kibe. Zatiaľ čo kedysi boli tieto zmeny dávané za vinu všeobecným klimatickým zmenám, dnes je topenie ľadovcov dávané do súvislosti s pribúdaním takzvaných fumarol, čo sú 200ºC až 280ºC horúce exhalácie pár z puklín vedúcich do vnútra Zeme, ktoré zvyšujú teplotu v okolí.

Najstarší z troch sopečných kužeľov, pôvodne asi 5 000 m vysoký Shira, sa po mohutnom výbuchu prepadol a na jeho vrcholku vznikol prepadnutím kráter s priemerom tri kilometre. Keď došlo k výbuchu tretej hory Kibo, láva zaplavila kráter najstaršej hory a vznikla náhorná plošina, na okraji ktorej je lem pôvodného krátera. Kráter vrcholu Kibo, je lemovaný valom asi 300 m vysokých okrajových skál. Národný park Kilimandžáro je súčasťou zoznamu svetového dedičstva UNESCO od roku 1987.

Arusha

Expedíciu začínam v piatok ráno 21. októbra 2022 cestou do Bratislavy, Viedne, Kataru a nakoniec Tanzánie – Arushe. V katarskej Dohe čakáme asi 6 hodín, mužská časť si dáva v bare drahé pivo, ja bloody mary. Z Kataru odlietame do Tanzánie na medzinárodné letisko Kilimandžáro a  prilietame asi hodinu po obede nasledujúci deň v sobotu. Lietadlo je plné rodín s deťmi prevažne z Francúzska a Anglicka. Pýtam sa ich, či idú tiež na Kilimandžáro, nie idú   na safari. Na letisku vybavujeme víza, kým na nás čaká taxík vezúci nás do hotela v Arushi vzdialenej cca 80 km. Mesto Arusha leží v nadmorskej výške okolo 1400 m nad morom na úpätí hory Meru sprevádzajúcej nás skoro celý čas cestou taxíkom z  letiska. Kilimandžáro nevidíme, je zahalené v oblakoch. Taxikár nám ukazuje, ktorým smerom sa týči nad okolím. Opäť ma ovláda nervozita a strach, ktorá ma v Bratislave a vo Viedni skoro úplne opustili. Je zamračené, bude pršať!!! Možno celý čas, možno iba pár dní, dúfam tajne! Snažím sa zahnať negatívne myšlienky, ktoré ma úplne začali ovládať.

Cestou taxíkom  sledujem pasúce sa malé a väčšie stáda kôz, somárikov, hovädzieho dobytka, niekedy  s pastiermi, inokedy pastierov nevidím. Nechápem, na čom sa pasú, sú tam len skaly a prach a hlina, sem tam suché stebielko trávy. Žiadna zeleň. Prechádzame okolo trhu s mrkvou a rôznym tovarom, vyobliekané ženy si vykračujú v pestrofarebných šatách, množstvo motorkárov zabezpečujúcich taxi pre miestnych postáva na viacerých  miestach. Blížiac sa k Arushi okolie sa viac zelená, pribúda trávy, ubúda skál a prachu, pribúda ľudí a áut.  Dostávame sa do zápchy. Zhruba po 2 hodinách prichádzame do hotela. V hoteli sa k nám pridáva pár, ktorý prišiel o deň skôr. Dávame si chutný obed, s pivom Kilimandžáro vychádza na zhruba 11 eur. Platíme buď v USD alebo kartou. Miestnou menou je tanzánijský šiling. 10000 tanzánijských šilingov je zhruba 4 eur.  Ja platím  kartou, USD mám odložené na darčeky a tipy pre nosičov. Okolo 16,00 poobede prichádza Kefas, náš „guide“. Nervozita a strach zo mňa opäť pomaly, ale isto, opadá. Úplne sa všetko vytratilo! Začínam sa veľmi tešiť! Sprievodca je kľudný, rozvážny, ale dôrazný. Spomína nám oheň, ktorý vypukol na južnej strane Kilimandžára. Vysvetľuje,  ako ho môžeme obísť, ak by sa ho nepodarilo uhasiť do nášho príchodu v blízkosti jeho vypuknutia. Objasňuje nám základné predpoklady na výstup, kontroluje  obsah našich ruksakov. Som unavená z cesty, ideme na  druhé pivko a potom skoro do postele. Ráno začína dobrodružstvo! To je radosti!

Moshi, les a  pole, pole!

 23. októbra 2022 odchádzame hneď po raňajkách o 8,45 do Moshi, ktoré je východzím bodom pre náš výstup na Kilimandžáro. Po ceste zisťujem od sprievodcu a šoféra názvy okolitých zakvitnutých stromov, fialový sa volá žakaranda, červený, bottle brusch tree.

Prechádzame okolo naleštených motoriek vezúcich od dreva po trávu, banány a ľudí úplne všetko, čo vás len napadne. Ženy sú vyobliekané, idú s deťmi do kostola, je nedeľa. Na tabuli sledujem, že benzín stojí iba 1,36 USD za liter. Šofér má perfektnú angličtinu, tak sa bavíme o živote v Tanzánii. Nesťažujú sa, ani sprievodca, ani šofér. Ľudia žijú v domoch, aj v bytoch. V bytoch je všetko drahšie, v meste treba veľa platiť za všetko. Väčšina ľudí žije na dedinách. Po nákupe v supermarkete vchádzame džípom pomaly do lesa. Vidíme mamu opicu s mladým uprostred cesty, kým vytiahnem fotoaparát, zmiznú. Zebry a antilopy sa pasú okolo cesty. Po chvíli sa objavujú  široké a dlhé úrodné polia, na ktorých pestujú rôzne plodiny. Dolné svahy predstavujú  krajinu medzi 900 až 1 800 m n. morom a sú husto obývané  najmä na južných svahoch pohoria s úrodnou pôdou na sopečnom podloží s dostatkom vody stekajúcej z priľahlých dažďových lesov. Banány a káva patria medzi hlavné plodiny pestované domorodým obyvateľstvom už od čias kolonizovania Angličanmi. Na záver svahov je les. Ľudia tu nesmú žiť, len môžu pestovať plodiny a zbierať med, hovorí sprievodca. Drevo vyrubujú systematicky v pásoch a vysádzajú nové.

Les vystrieda po čase národný park. Tu sa nesmie ani žiť, ani nič pestovať. Je to národný park. Je tu zaparkovaných veľa menších autobusov, ktoré doviezli nosičov a iné skupiny turistov. Je nás tu neúrekom. Čakáme na obed. Dostávame dva kúsky pizze, zeleninu, avokádo, ovocie, mango a ananás a chutný koláč na záver. O 13,15 začíname stúpať. Mám 3,5 l vody, 2,5 l mi berie sprievodca a používa ich na doplnenie vody pre ostatných. Máme veľmi pomalé tempo, nútia nás každú chvíľu piť a zdôrazňujú pole, pole! Pomaly, pomaly! Po asi pol hodine prichádzame na hranicu národného parku.

LEMOSHO ROUTE 

Prales

Dažďový les sa rozprestiera medzi 1 800 a 2 800 m n. m. Je tu vysoký úhrn zrážok. Široký pás bujných a pestrých lesov obkolesuje celé pohorie. Z tejto zóny pochádza viac ako 90 % vody Kilimandžára. Množstvo dažďových zrážok preniká do pôdy a pórovitého lávového podložia a opätovne vyviera nižšie v podobe prameňov v obývanej časti. Vysoká vlhkosť a nadmorská výška spôsobujú, že oblaky sa často súvisle držia vo výške medzi 2 500 a 3 000 m n. m. Tak ako sme to videli z Arushe a Moshi. Všetko sa zdalo byť v oblakoch.  To zabraňuje prenikaniu slnečných lúčov a výparu, pričom sa v lesoch vytvára hmla a udržiava vysoká vlhkosť vzduchu. Noci sú chladné, cez deň je teplota okolo 20 °C. Prales je charakteristický  pestrosťou flóry. Najrozšírenejším druhom stromov je Macaranga. Prakticky všade v pralese stromy pokrývajú lišajníky, machy a paprade. Na najvlhších miestach paprade dorastajú až do výšky 6 m.  Podocarpus, niečo ako naša borievka,  dorastá do výšky viac ako 30 m. Okrem flóry je v stupni lesa aj veľa divo žijúcich zvierat Kilimandžára. Najbežnejšie je možné zahliadnuť opice – žijú tu paviány, a iné druhy opíc,  leopard,  že vraj je možné zriedkavo pozorovať aj leva. V lesoch žijú aj  prasatá, bohato sa vyskytujú rôzne hlodavce napr. dikobrazy a časté sú aj veverice a myši. Na severných a západných svahoch žijú aj zvieratá ako slon africký, byvol, žirafa, nosorožec čierny a rôzne druhy antilop. Tie sme však vôbec nevideli. V lesoch  žije veľa vtáctva, motýľov a hmyzu. Prechádzka pralesom je nádherná, obzeráme sa na všetky strany, počúvame škrekot opíc,  spev vtákov a občas fotíme, čo nás zaujme.

Po necelých 3 hodinách prichádzame do kempu MTI MKUBWA vo výške 2650m. Stále sme ešte v pralese. V každom kempe je značenie nadmorskej výšky, vegetačnej zóny a vzdialenosť  v km a v hodinách na vrchol a do najbližších kempov. Máme pred sebou 50 km cesty na vrchol, informuje tabuľa na vstupe na Lemosho route -ceste! Naše stany sú zelené, dve rakety-toalety, ako ich nazvali členovia skupiny,   sú už postavené a v stanoch sú už naše ruksaky. Nesieme cez deň len najnevyhnutnejšie veci – vodu a  veci na dážď, lieky,  kto chce a je zvyknutý aj nejakú energetickú tyčinku. Ostatné veci nám nesú nosiči. Mala som zbalené cca 15 kg, 10-12 niesli nosiči, 3-5 kg som niesla ja. Vo veľkom vaku sú zbalené veci na vrchol – páperová bunda, mikina, rukavice, nohavice, čiapka a zimné topánky, a ostatné náhradné veci. Veľa toho nie je, len to najnevyhnutnejšie v prípade, že zmokneme, aby si bolo možné vymeniť suché oblečenie. Čaká nás čaj a popkorn. Vybalíme sa a chvíľu oddychujeme a už nás volajú na  večeru. Jedlo sa podáva vždy v osobitnom stane na to určenom. Dnes je  paradajková polievka so zázvorom, kurča s ryžou a fazuľkou a inou zeleninou, misa ovocia. Kŕmia nás tu teda slušne. Na ceste dolu z base kempu idem s našim kuchárom a rozpráva mi ako sa chodia učiť variť pre cudzincov a aj on sám učí mladých variť, či už na cestu na Kilimandžáro alebo na safari. Nemôžu variť, čo chcú a ako chcú. Majú recepty, ktoré musia dodržiavať. Iné na Kilimandžáro a iné na safari.

Jeden zo skupiny pri večeri rozpráva ako tu vlani jeden turista zo Slovenska  zomrel s cestovnou kanceláriou, s ktorou sme aj my. Cestovná kancelária pritom propaguje 100 % úspešnosť výstupu! Informácia nás vôbec nepotešila na začiatku výstupu. To sme ešte ani zďaleka netušili, čo sa stane o necelý týždeň na výstupe nám, resp. chlapovi, ktorý nám negatívnu informáciu posunul.

Po večeri ideme hneď do stanov, je tma a zima. Opice škriekajú ako o život, v stanoch okolo sa veselo chrápe, nasadím klasicky špunty. Dobre sa vyspať je základ. Keď ma zobudí nočná nevyhnutnosť ísť na toaletu, bojím sa čo i len nohu zo stanu vystrčiť. Volám o pomoc a dostáva sa mi jej od muža s negatívnymi správami, ktorý chodil do rakety v noci veľmi často. Ráno sa na jeho návštevnosti rakety všetci bavia. Zipsy na stane sa celú noc otvárali a zatvárali. Potom ešte zaspávam, snažím sa na opice, prípadne iné zvery, ktoré tu môžu byť, nemyslieť. Budím sa každé ráno o 4.00, keď začína so službou náš miestny sprievod.  Členov slovenskej výpravy  je 6, posádku tvorí  26 členov. Traja sprievodcovia, traja kuchári a 20 nosiči. Celý čas sa cítim ako v anglických dobrodružných  filmoch, keď Angličanov pri objavovaní nových území, nálezísk zlata a diamantov, prípadne iných nerastov, alebo iných zaujímavostí, sprevádzali domorodci a starali sa o nich počas výpravy. Mám výčitky svedomia, aj keď si to dookola vysvetľujem, že je to pre nich zdroj príjmu! Všetko sa to vo mne bije, aj keď si to viem racionálne zdôvodniť. Presne ako v Himalájach! Vaky im na vstupe vážia, nesmú niesť viac ako 20 kg, ženy 15 kg. Nosičkami sú totiž aj ženy. Stretali sme ich po ceste a s jednou sme nadviazali rozhovor. Mala 43 rokov, robila to 5 rokov, odvtedy ako ju opustil muž. Má už viac ako 20 ročné deti a musí sa postarať o rodinu. Nie všetci nosiči vedia po anglicky, sprievodcovia a kuchári ovládajú angličtinu. Niektorí lepšie, iní slabšie. Výprava nemá slovenského sprievodcu, tak je potrebné tlmočiť pre ostatných.

Kemp Shira I. 

Hneď ako vstávam, urobím si rannú toaletu vlhčenými utierkami. Budíček býva o 5,30, ja však vstávam skôr. Pol hodinu potom mi donesú do stanu malý lavór s teplou vodou.  Keď sa to opakuje nasledovný deň, poprosím ich, aby mi vodu nosili skôr, alebo vôbec nie. Vypočujú ma a vodu nosia skôr nasledovné dni ráno aj večer po príchode do kempu. Balím najskôr veci do malého ruksaku a potom všetko ostatné do veľkej cestovnej tašky, ktorú mám ukrytú v nepremokavom vaku proti dažďu. O 6,30 mávame raňajky a o 7,00 vyrážame na cestu. Je nádherný deň, žiadne oblaky, nádherná flóra. Dve hodiny ideme lesom s obrovskými borievkami. Až neskôr sa dostávame z pralesa von s výhľadom na horu Meru. Úžasné výhľady máme. Po 3 hodinách máme odpočinok s bábovkou a ovocím – mango, banány, ananás.

Vresoviská a rašeliniská sa nachádzajú v nadmorskej výške medzi 2 800 a 4 000 m n. m. Úhrn zrážok s nadmorskou výškou výrazne klesá.  Je tu výrazne chladnejšie, nad 3000 m n. m. teploty pravidelne klesajú pod bod mrazu. Intenzívnejšie slnečné žiarenie spôsobuje veľmi jasné počasie s výnimkou výskytu hmiel na hranici lesa. Práve v tomto stupni sa ponúkajú nádherné výhľady na Kibo a Mawenzi, ktoré v nižších nadmorských výškach kvôli hmle a oblakom nevidno. Ak je dostatočne jasno a nad lesom sa nevznáša vrstva oblakov, možno tiež vidieť nielen  Meru, ale aj horu Kenya. Aj táto zóna má ešte stále bohatú flóru a faunu. Na vresoviskách rastú rôzne druhy vresov, krovín, tráv a kvitnúcich rastlín adaptovaných na nižšie teploty.

Prekvapujúco tu rastie tiež veľký počet rôznych kvetov. Tzv. „ever lasting flowers“ – „večné kvety“ rastú vo veľkých zhlukoch. Majú bielu, žltú a ružovú farbu. Rozšírená je aj slamiha. Rastie tu tiež krásna protea a nezameniteľná Kniphofia thomsonii nazývaná pre svoje červeno-oranžovo-žlté sfarbenie aj „alpínsky poker“. Pre oblasť rašelinísk je charakteristická lobelka obrovská rastúca v zhlukoch a starčekovia -„Senecios“. Pre tieto nadmorské výšky sú obe rastliny veľmi typické. Zvyčajne rastú v záveroch dolín a popri prameňoch a potokoch. Endemický „Senecio kilimanjari“ dorastá do výšky 3 – 5 m. Starček obrí dosahuje výšku 5 až 15 m a vek až 200 rokov. Vyskytujú sa tu aj močiare. Fauna v týchto nadmorských výškach je oveľa chudobnejšia. Veľké cicavce sú zriedkavosťou, pričom žiaden z nich tu trvalo nežije a objavia sa tam len ojedinele pri tranzite týmto územím. Pozorovali sme z diaľky  antilopy, malé cicavce, najmä rôzne hlodavce, sú častejšie. Redukovaná nadmorskou výškou je aj pestrosť vtáctva. Videli sme pri všetkých kempoch havrana s bielym lemovaním okolo krku a drobné vtáčiky. Chlad a nehostinné prírodné podmienky neposkytujú vhodné podmienky pre život ani plazom a hmyzu.

Po hodine stúpania sa dostávame do nadmorskej výšky 3610 m  s výhľadom na Shira Cathedral. V mraku sa črtá silueta Kilimandžára, oznamujú nám sprievodcovia. Tesne pred večerom sa Kilimandžáro vynára z mrakov. Tento proces sa opakuje každý deň. Okolo 10-11,00 sa zahalí do mrakov a neskoro popoludní sa víťazoslávne odhaľuje. Je to úžasné divadlo, ktoré každý deň ticho sledujem. Po príchode ideme na obed, máme zelerovú polievku, obloženú žemľu a ovocie. Dohadujeme sa na zajtrajšku. Každé ráno a večer nám od prvého dňa merajú po jedle saturáciu a tep. Hodnoty mi výrazne nekolíšu, držia sa v štandardnom intervale. Začalo hrmieť a hrmí dosť dlho. Opäť sa vracia strach. S búrkou som nerátala vôbec . Počuť ju smerom od Shira Cathedral. Po zhruba hodine hrmenie ustáva. Neskôr sa dozvedáme, že búrka bola na juhu a pomohla uhasiť vzniknutý oheň. Všetko zlé je na niečo dobré!

Večer sa nemôžem zohriať v spacom vaku,  neskôr je mi už teplo. So západom slnka príde neskutočná zima. Hneď ideme do stanov a do spacích vakov. Som v poriadku, nohy ma nebolia, dýchanie je v poriadku a hlava tiež. Pri nočnej toalete zisťujem, aká nádherná je obloha. Plná hviezd a mám pocit, že idú na mňa spadnúť. Osvecujú Kilimandžáro, ktoré sa javí ako mohutný hrad stojaci nad našim kempom. Úžasné! Nemá to chybu! Mám husiu kožu na celom tele!

Shira Cathedral, najstarší vrchol Kilimandžára

Tretí deň výstupu, 25. októbra 2022 sa zobúdzame opäť do krásneho dňa, ktorý znepríjemnila informácia, že šíriteľ nepríjemných správ zvracal a mal hnačku. Celé ráno to riešime, čo sa ide robiť. Nakoniec sa rozhodne, že pokračuje ďalej na najstarší a najmenší vrchol Shira Cathedral. Pôvodne mala Shira Cathedral viac ako 5000 m. Po výbuchu sa zmenšila a vytvorila kráter, ktorý bol zaliaty pri poslednom výbuchu, keď vzniklo Kilimandžáro. Vznikla náhorná plošina, alebo plató, po ktorom pomaly stúpame na vrchol Shira Cathedral. Okolo nás sú len kríky a večné kvety. Tu prvýkrát zbadám Kilimandžáro  ako spiacu ženu s bujnou hrivou držiacu si tehotenské bruško! Som v nemom úžase na krásou, ktorú mám pred sebou. Dookola fotím a detailne pozerám, či sa mi to len zdá. Nezdá, tak to vidím ja! Po ceste sledujeme v diaľke  antilopu, bieleho vtáka a stopy po šakalovi ako vyhrabával zo zeme myš.

Na vrchol sa dostávame okolo 10,00. Máme úžasné výhľady, nevieme sa vynadívať a vytešiť. Zostávame dlhšie a pozorujeme rozdielnosť západnej strany, z ktorej sme prišli, a južnej, kde je bohatá flóra a určite aj fauna. Pomaly sa všetko zahaľuje do hmly, v hmle sa stratil  aj vrchol Kibo, aj celé okolie. Tak je to každý deň. Postupujeme do kempu Shira II okolo heliportu.  Celkom ma potešil pohľad na heliport. V prípade problémov, tu môže pristáť helikoptéra a odvezie ma do bezpečia, myslím si. Šíriteľ negatívnych správ má problémy vyjsť na vrchol, nevládze, nesú mu ruksak a hovorí, že je slabý.

V kempe Shira II si dávame obed a po obede postupujeme do kempu Moir hut vo výške 4161 m. Cestou prvýkrát vidím nádhernú lobéliu. Dostali sme sa do alpínskej zóny. Alpínska alebo vysokohorská púšť siaha od 4000 do 5000 m n. m. Jej hlavnú časť tvorí sedlo medzi Kibom a Mawenzi posiate balvanmi, lávovými kameňmi a parazitickými kužeľmi. Ročný úhrn zrážok je tu nízky. Teploty počas dňa a noci výrazne kolíšu. Kým cez deň môže teplota na slnku vystúpiť až na 40 °C, v noci klesne pod bod mrazu. Voda je vzácna, nevyskytujú sa tu pramene a vlhkosť sa v tenkej pôdnej pokrývke neudrží. Tieto drsné prírodné podmienky tu minimalizovali život rastlín a zvierat.  Nehostinným podmienkam sa napriek všetkému prispôsobilo veľa druhov rastlín. Vyskytujú sa tam najmä rôzne druhy lišajníkov, ktoré nie sú závislé na pôde a pokrývajú lávové skaliská. Adaptovali sa aj niektoré „večné“ kvety, slamihy a trávy. Na miestach, kde sa dokáže udržať vlhkosť, rastú napr. starčekovia. Podobne ako rastlinstvo, aj živočíšstvo dokáže v týchto podmienkach prežiť len ťažko. Ojedinele sa tu vyskytnú migrujúce cicavce, vtáctvo s ťažkosťami zvláda lietanie v riedkom vzduchu a silnom vetre, hmyz prežíva len pod kameňmi alebo v trsoch trávy, kde sa ukrýva najmä pred vetrom.

Moir hut kemp slúži na aklimatizáciu. Chvíľu oddychujeme a vydávame sa na ľahký hodinový výstup do najbližšieho sedla vo výške 4375 m cez obrovskú čiernu skalnú stenu. Tu zotrváme zhruba 45 minút a vraciame sa do kempu. Večer je podstatne väčšia zima ako bývala v predchádzajúcich kempoch. Keď vchádzame do stanov, sú už  zvonku zamrznuté. Nemôžem  sa zohriať. Začínam trochu cítiť  hlavu. V noci už taká zima nie je. Obloha je  plná hviezd a Kibo je opäť na stráži nad našim kempom. Nočné toaletné výstupy zo stanu stoja naozaj za to! Hviezdne divadlo s Kilimandžárom nemá chybu aj napriek zime!

Lava Tower 4600m, 26.októbra 2022 a Baranco kemp

Ráno cítim hlavu znova. Dávam si quarelin. Zaberá, super! Teším sa. Postupujeme smerom k Lava tower. Pod nami sa rozprestiera Shira plató. Vidím druhý kemp Shira I a najstarší vrchol Shira Cathedral, Meru a Kilimandžáro opäť v podobe spiacej ženy držiacej si tehotenské bruško. Po necelých dvoch hodinách sa v diaľke črtá Lava Tower-čierna lávová veža a po ďalšej hodine prichádzame k veži vo výške 4600 m . Kým čakáme hodinu na obed, okolo nás pobehuje množstvo myší s bielymi pásikmi na chrbte. Sediačky podriemkavam, cítim príjemnú únavu. Ostatní sa bavia v stane čakajúc na jedlo, ja oddychujem.

Lava Tower je vulkanická skalná veža formovaná vulkanickou aktivitou pred mnohými rokmi. Pod vežou je kemp s rovnomenným názvom. Sprievodca nám ukazuje, že priamo z tohoto bodu je možné sa dostať na Kibo. Cesta je veľmi nebezpečná,  je strmá a čistá suť. Obed máme kráľovský, zeleninová polievka, kurča so zeleninou a plnené  tortily, ananás a pomaranč.

Dobre najedení strmo za vežou klesáme do zatiaľ asi najkrajšej doliny končiacej kempom Baranco.  Som v nemom úžase nad flórou, ktorá tu žije v nehostinnom prostredí! Stretávame Američanov, ktorí začínali s nami a Poliakov z Krakova. Poliaci sú hluční, jedna žena má obviazané koleno, neviem ako tento strmý zráz zíde. Jeden z nich sa dáva so mnou do reči a vypytuje sa už klasické otázky, odkiaľ som, kde idem, ako, atď. Zaujímavé je, že sme nestretli ani jedného Čecha a tých stretneš skoro úplne  všade. Žiadne „ty  vole“ sme nepočuli počas celého výstupu a zostupu. Už sme boli nad  4000 m n.m.  a znova schádzame do 3900 a zajtra ich budeme musieť znova vyjsť. Dokola hore-dolu, hore-dolu, hore-dolu… Celý deň cítiť dym z miesta, kde horelo. Po príchode do kempu oddychujeme, čerpáme energiu. Noc je tu asi zatiaľ najteplejšia. Už večer je teplo a spím veľmi dobre, ako v bavlnke. Zobudím sa na hluk, myslím si, že je zemetrasenie a predstavujem si ako budeme bežať dolu. Ktorým smerom sa vydáme aká bude panika…fantázia pracuje na plné obrátky. Po chvíli hluk ustupuje a opätovne sa ponáram do snívania. Mám veľmi zaujímavé sny.  Na druhý deň guide hovorí, že padali kamene zo steny nad nami. Noc bola teplá  a nádherná s oblohou plnou hviezd a výhľadom na osvietené Moshi.

Karanga kemp 3995 m, štvrtok 27. októbra 

Ráno je tiež teplo, smerom k Moshi je biele more, my sme nad ním. Úžasné výhľady. Na raňajky máme okrem kaše aj palacinky, zeleninovú omeletu a ovocie. Vydávame sa do strmej steny, zatiaľ najstrmšie čo na nás čaká! Berú nám palice a pomaly lezieme niekedy štvornožky po skalnej stene. Po dvoch hodinách  strmého stúpania sa dostávame na skalnaté plató s výhľadmi na Meru a Kibo. Nádhera! Dnes je asi najteplejšie. Veľmi prašnou cestou postupujeme a po viac ako 4 hodinách prichádzame do Karanga kemp vo výške 3995 m. Sme na tej istej úrovni ako včera, o 95 metrov vyššie.

Cestou do Karanga kempu ideme okolo nádherných lávových veží a tesne pred kempom absolvujeme ešte jeden strmý výstup. Sledujeme nosičov ako nosia vodu z neďalekého prameňa vo vedrách. Do pitnej nám dávajú chlór, niekedy ho veľmi cítiť až mám problém sa napiť.

V kempe nás už čaká obed, plnené zeleninové taštičky, avokádo a iná zelenina a ovocie, passions-marakuja. Hlavný vodca nám rozpráva o covidovej situácii v krajine, ako ich vláda postupovala v čase nástupu covidu. Nechceli ohroziť chod ekonomiky a krajina nebola uzavretá ako naša. Majú predsa aj iné a závažnejšie ochorenia a musia s nimi žiť. Hrdo rozpráva o prvom prezidentovi, ktorý zjednotil Tanganiku so Zanzibarom s úmyslom pomôcť si vzájomne. Ide hlavne o obranu, obchod, prístup k moru. O súčasnom sa tiež vyjadruje s úctou a obdivom. Veľmi pekne hovorí o svojej krajine, že je bohatá, že majú nerastné suroviny, ktoré kolonizátori nestihli vyťažiť, že sa zvyšuje vzdelanostná úroveň, ktorá je základom ďalšieho rozvoja spoločnosti. Hovorí o Číňanoch, ktorí im stavajú cesty a železnice a krajina sa takto stále viac a viac zadlžuje. S obdivom ho počúvam a predstavujem si, čo by rozprávali o našich predstaviteľoch a celej spoločnosti Slováci.

Rozhodujeme sa, či ideme  ďalej pre unikajúci dym z uhaseného ohňa. Nakoniec zostávame. Relaxujeme. Cítim sa dobre, nič ma nebolí, dýcha sa mi dobre. Koleno každé ráno natieram Dolgitom a obväzujem, zatiaľ je v poriadku. Aj sa teším na výstup, aj sa obávam. Pocity sa miešajú. Kefas hovorí, že raz vyšiel za 14  a raz za 12 hodín, no bol totálne unavený. Sprevádzal nejakých Švajčiarov, jeden vyšiel, druhý nie a museli ho zniesť. Dozvedáme sa aj o 9 ročnom dievčati z Aljašky, ktoré vyšlo na vrchol. V Karangu prežívam zatiaľ najhoršiu noc, strašne sucho kašlem a nedá sa mi spať. Celé dýchacie cesty mám zanesené prachom, ktorý ma v ležiacej polohe dráždi. Ešteže je nádherný nočný výhľad na Moshi, iba to ma utešuje.

Barafu kemp 4670 m, piatok 28. októbra 2022

Do posledného Barafu kempu odchádzame ráno o 7,00. Je posledný na našom výstupe a volajú ho aj  base kemp. Práve z neho podnikneme finálny útok na Kibo! Mám hnačku! Už som dúfala, že sa to nestane, aj keď sa pomaly vystriedalo celé osadenstvo. U niektorých pretrváva už dlhšie. Mám pocit, že tomuto sa nikto nevyhne. Je to kombinácia asi všetkých okolností. Po troch hodinách stúpania sme v kempe a zo spoločného stanu sledujeme ako znášajú Poliakov, ktorých sme stretli pri zostupe do Baranco kempu. Ledva preplietajú nohami, netušia, čo sa s nimi deje. Niektorí idú pekne po svojich bez cudzej pomoci. Dosť hodne ich však pomoc potrebuje. Pri pohľade na nich začínam mať strach.  Budem mať dosť sily vyjsť, nebude ma bolieť hlava, nebude mi zima?  Celé poobedie sa povaľujeme, ani nespíme. Som nervózna.  Nohami odháňam pásikavé myši, ktoré sa mi snažia dostať pod stan a do stanu. Jeden zo skupiny sa vydal na vrchol bez toho, že by niekomu o tom povedal. Vodca  Noel musí bežať za ním. Dobehol ho a na vrchol vyšli spolu. Poobede sú dolu. Na vrchol sa nesmie ísť bez sprievodcu!  Náš plán je o 17,00 večera, 22,30 budíček, 23,00 raňajky, 23,30 výstup na vrchol.

 

Útok na vrchol  z piatka na sobotu 29. októbra 2022

Večeru máme už o 17,00 hodine. Nejem už od rána, mám poriadnu hnačku. Hádžem do seba 2 tabletky im ódium a len pijem pomaličky každú chvíľu vodu. Potrebujem energiu na finálny útok na vrchol. Procedúru opakujem každé 2 až 3 hodiny celý deň. Po večeri máme ísť spať, ale už druhú noc nemôžem ani oko zažmúriť. 22,30 je budíček a 23,00 raňajky. Nachystali nám len polievku, pár lyžíc si dávam, viac mi nechutí a bojím sa, že budem musieť ísť hneď do rakety. Tie, ako sa zdá, sú plne obsadené a plné stále od druhého dňa. Zdá sa, že ju chlapec nestíha posledné dni manažovať, stále ho treba ku nej volať. Tesne pred polnocou vyrážame na vrchol! Hlavný vodca nám prikazuje dať si na hornú časť tela štyri  vrstvy, podstatná časť tepla uniká touto časťou tela. Je úplná tma, čelovky pomáhajú osvetliť len najbližšie metre. Ako jednotlivé skupiny postupujú na vrchol,  Kibo začína svietiť vyššie a vyššie. Svetielka sa hýbu a tak sa javí, že Kibo svetielkuje. Niektoré skupiny si spievajú „Hakuna matata“, iné idú v tichosti. Aj my sme ticho. Po pár sto metroch sa idem v štyroch  vrstvách udusiť a tak jednu vyzliekam. Nedá sa mi ísť, keď mi je takto teplo.

Celý týždeň som mala pocit, že sa mimoriadne vlečieme, aj som často išla mimo skupiny svojim tempom, teraz sa mi zdá tempo rýchlejšie. Začína mi byť zima na prsty na rukách, dávam si termické vložky do rukavíc. Zastavujeme skoro každú hodinu, aspoň tak sa mi to javí, nesledujem hodiny. Možno je to každú pol hodinu. Aspoň tak to odhadujem, aj keď nemám predstavu o čase. Chce sa mi strašne spať, ledva držím viečka pootvorené! Okolo 2-3 hodine začína silno fúkať, dávam si na páperovú vetrovku prší plášť. Ten ochráni pred nárazmi studeného vetra. Stále sa obchádzame s jednou skupinou. Raz oni predbehli nás, raz mi ich.

Asi po štvrtej alebo piatej prestávke, nepočítala som ich,  vo výške cca 5200-5300 m, nemerala som to, sa to stalo! Jeden z nás spadol na zem ako podťatý strom! Vodcovia a nosiči robia, čo môžu, volajú ďalších vodcov a nosičov z iných skupín na pomoc. Všetko sa zdá zbytočné, telo vôbec nereaguje! Tak aj bolo. Pýtame ich, aby zavolali helikoptéru, nevolajú. Keď sa pýtame prečo, odpovedajú, že je to politický problém! Môžete mať aj neviem aké poistenie, nič vám v tejto výške nepomôže.  Stojíme tu  strašne dlho, aspoň sa mi to tak javí v tejto zime a tme. Začína svitať. Za  Mawenzi sa objaví žeravý kruh na horizonte, ktorý hrubne až je červený celý horizont a za ním vychádza neskôr aj žeravá guľa! Úžasný východ slnka!!!  Dívame sa bez slov na tú nádheru.

Nosiči dvíhajú telo a idú s ním dolu. Môj ruksak ide s ním. Jeden z nás ide tlmočiť. Zostávame dvaja. Pozeráme na seba a bez slova sa otočíme smerom k vrcholu a pomaly začíname kráčať. Sami dvaja. Pýtame sa, či robíme dobre, ale my predsa telo niesť nemôžeme a tlmočníka už majú jedného. Nemám žiadnu vodu, ani jedlo! Na vrchol sme mali troch vodcov a pridelených 6 nosičov, ktorí nám niesli aj malé ruksaky, my sme neniesli nič. V tom šoku mi môj nosič zabudol dať ruksak a išiel s ním dolu.

Po čase, neviem akom dlhom, sa nás ujímajú iní sprievodcovia z Altezy. Vítajú nás do skupiny pol šálkou teplého čaju s nejakým cukrom. Skupinu po čase nechávame, idú mimoriadne pomaly, a jeden z ich vodcov  ide s nami až na vrchol. Od začiatku výstupu sa mi chcelo veľmi spať, nemohla som viečka udržať otvorené. Stále mi padali. Nepríjemná udalosť ma úplne prebrala a pridala energiu na stúpanie k vrcholu. Pomaly sa po strmom svahu dostávame až do Stella point vo výške 5 756 m, čo je v podstate hrana krátera na Kilimandžáre. Odtiaľto máme ešte hodinu na Uhuru, vrchol slobody.

Nový sprievodca mi dáva dva  glgy vody z jeho fľaše a ešte raz som sa napila z kamarátovej vody. Pre nízku  imunitu mám problém sa napiť z cudzej fľaše, ale som veľmi smädná a dehydrovaná. To bolo všetko, čo som vypila. Na vrchol s malými zvyškami ľadovca prichádzame okolo 8,30-8,45. Ani neviem presne.

Úplnej radosti z dosiahnutia najvyššieho bodu Afriky bráni udalosť, ktorá sa stala a naviac pretrvávajúce žalúdočné problémy, ktoré neustupujú, dehydratácia. Dve noci som nespala, druhý deň som nič nejedla a dnes ani poriadne nepila. Nemyslím na nič iné iba,  kde môžem odbehnúť do krátera. Zotrvávame necelú hodinu na vrchole. Snažíme sa radovať, veľmi sa nám nedarí. Fotíme vrchol, kráter bez ľadovca. Pohľad na rozďavený  vrchol Mawenzi cez hranu krátera Kibo je úchvatný!!!

Zostup

Otáčame sa na zostup. Schádzame dolu strmým rozsypaným a zaprášeným svahom. V noci je zamrznutý, preto sa chodí v noci. Idú za nami,  aj pred nami, kúdoly prachu ako v zime na lyžovačke na čerstvom snehu metelica. Sme  celí zaprášení  a špinaví, kašleme. Tesne pred base kempom nám idú oproti dvaja vodcovia, Noel a George. V základnom tábore sme späť pred obedom okolo 11,30. Už nás čaká hlavný vodca a hovorí nám oficiálnu a definitívnu správu o spolu turistovi. Nič iné sme ani nečakali. Žiada nás, aby sme išli hneď dolu. Odmietam, potrebujem oddych. Zostávame v kempe bez obeda len ležiac v spodnom oblečení v stane. Je mimoriadne  teplo až horúco ako u nás uprostred leta! Nohami mlátim myši atakujúce môj stan zo všetkých strán! Po dvoch hodinách oddychu sa vydávame s ostatnými nosičmi a jedným vodcom dolu do kempu Milénium vo výške 3950m. Cestou stretáme dievčinu ako ju vodcovia nesú dolu na rukách, vozíky, na ktorých zvážajú zranených alebo mŕtvych. Z viacerých zdrojov som sa dozvedela po príchode domov, že na Kilimandžáre zomrie ročne dokonca viac ľudí ako na Mt. Everest. Z Kilimandžáru ich znesú dolu, nevidno ich, Everest je posiaty mŕtvolami a to pravdepodobne umocňuje početnosť.

Po dvoch prebdetých nociach a dvoch hladných dňoch spím v kempe Milénium ako mača desať hodín. Ráno sa cítim veľmi dobre, ako znovuzrodená. Čaká nás ďalších 13,5 km dolu! Hore na vrchol sme išli okolo 50 km, dolu ideme okolo 23 km. Zhruba dve až tri hodiny ideme okolo zhoreného lesa z minulého týždňa.

Vchádzame  do pralesa a kocháme sa poslednými výhľadmi na Kibo. Konečne sa nepráši!

Stretávame skupiny vojakov idúcich len na ľahko asi do najbližšieho kempu. Všetci sú čistí a upravení. My ideme ako z dlhotrvajúceho bojiska. Pred obedom sme dolu na Mweka bráne vo výške 1640 m. V kancelárii nám vodca vybavuje certifikáty o výstupe na Kilimandžáro.  Nakupujeme darčeky – kávu, čaj a magnetky. Všetko je tu dosť drahé. Po poslednom obede, ktorý  absolvujeme s vodcom, sa opätovne úspešne hlási žalúdok. Ledva dobieham do hotela. Dávame tipy vodcom, okolo 10 % z ceny zájazdu. Na večeru už nejdem, stále ledva dobieham…

Na raňajky jem v pondelok len banán a čierny čaj. Balíme, poobede odchádzame do Nairobi, Keňa, katarskej Doha a Viedne. V Nairobi sa cítim ako v naozajstnej Afrike. Bez znalosti jazyka tu nemáte šancu  dostať sa na správny gate a vybaviť si ďalšie palubné lístky do  Kataru a Viedne. Už sa tak nebojím, ako na ceste tam, že mi stratia kufre. V Európe sa bez vecí na výstup na vrchol a spacieho vaku zaobídem. Na ceste do Afriky to bola jedna z nočných mor pred výletom! Čo ak mi stratia kufor, v čom budem spať počas výstupu a čo si oblečiem na vrchol?! Kufre sa v Afrike veľmi často tratia….

Zbalená a prichystaná sa idem prejsť do najbližšieho okolia v Arushi. Keď ma oslovuje už tretí muž, aby som mu dala fotoaparát, že ma odfotí, vraciam sa späť do hotela. Dávame si posledný spoločný obed, ja samozrejme len samotnú ryžu, nechcem riskovať ďalekú cestu domov s hnačkou, ktorá trochu utícha.

Výstup na Kilimandžáro je pre mňa obrovský zážitok, aj keď to podľa vrcholových fotografií až tak nevyzerá. Keď píšem tieto riadky, prešiel mesiac od výstupu, nebol zatiaľ ani jeden deň, v ktorý by som na výstup intenzívne nemyslela!