Japonsko, Zem vychádzajúceho slnka

Keď prišla ponuka na výlet do Japonska s 50 % zľavou  zo základnej ceny, neváhala som. Bolo potrebné hneď reagovať a časť ceny aj v ten istý deň do určitej hodiny zaplatiť. Také niečo sa často nedeje a už možno nikdy nebude. Bolo rozhodnuté.
Do Tokia sme cestovali „celkom logicky“ na západ cez Paríž. Tu sme strávili 7 hodín a 11 hodín sme následne leteli na východ. Možno práve  lacný let a časové prestoje boli dôvodom na zľavu. Do Tokia sa dá letieť aj priamo z Viedne, letenky sú však na inej cenovej úrovni. Preleteli sme viac ako 10 000 kilometrov. Aj keď sme cestu začali ráno o 3.00 na Slovensku 6. novembra 2019, do Tokia sme prišli až na druhý deň. Bolo príjemných 20 stupňov a svietilo slniečko. Zbalila som si prevažne zimné veci, nebudem predsa mrznúť ako v Patagónii…Tento raz mi odhad nevyšiel. Lepšie však znášam teplo ako zimu. Dobrodružstvo, počas ktorého som sa cítila ako Alenka v ríši divov, sa začalo spoznávaním Tokia.

Japonsko za návštevu v každom prípade určite stojí, pri pobyte sa cítite buď ako vo vedeckej fantázii, prípadne ako barbar. Tak som sa cítila ja. V Japonsku je možné vidieť na každom kroku používanie výdobytkov vedy a techniky, inovácii, ale aj milých, usmiatych a vždy ochotných pomôcť Japoncov. Odlišnosť od Európanov, osobitne od Slovákov,  je do očí bijúce a celý čas sa nestačíte čudovať, čo sa to okolo vás deje.

Highlighty, ktoré sa nedajú prehliadnuť. Ktoré u nás neexistujú a tu sú samozrejmosťou:

– existencia telefónnych búdok, ktoré sú skoro všade, ich použitie je lacnejšie ako volanie z mobilu.

– na každej väčšej ulici vo veľkých mestách je automat s nápojmi – pre Japonsko je typický zelený nesladený čaj, „mača“, alebo minerálna voda.

– plastické modely jedál vo výkladných skriniach reštaurácií sú užitočné pre turistov, ktorí nepoznajú, čo sa skrýva za názvom jedla.

– na objednanie stačí len ukázať na vybraný model jedla, prípadne objednať si jedlo sám cez počítač na stole.

– sushi, suši, je tu oveľa lacnejšie a existuje viacej druhov – sashimi, donburi, atď..

– zaujímavým miestom sú „sushi pohyblivé pásy“, ktoré sú najlacnejším miestom, kde je možné vychutnať si toto lahodné jedlo. Ľudia tu sedia pri bare, na ktorom na pohybuje pás s rôznorodými tanierami suši. Platí sa jednotná cena za počet odobratých tanierov.

– obrovské množstvo reštaurácii s veľmi chutným, ľahkým a nie drahým jedlom, ktoré si môžete vybrať a objednať podľa obrázka.

– v Japonsku sa nedáva žiadne s prepitné – Japonci ho nepoznajú a mohli by ste ich dokonca aj uraziť.

– zvyčajná otváracia doba je od 10:00 do 19:00. Samozrejme sa tu nachádzajú aj non-stop prevádzky.

– od úradníkov a obchodníkov sa vyžaduje striktné dodržiavanie etikety obliekania. Muži nosia tmavé obleky a sú vždy upravení a navoňaní, ženy sa ukazujú v konzervatívnych kostýmoch.

– kreditné karty nie sú akceptované všade. Hlavne v malých obchodoch a reštauráciách sa platí hotovosťou. Odporúča sa mať pri sebe dostatok hotovosti. Najspoľahlivejšie sú karty Visa a Mastercard.

– voda z kohútika býva väčšinou pitná, ale je dosť chlórovaná. Lepšia je minerálna voda z fľašiek.

– elektrické napätie je 100 V a 50 Hz (na východe) a 60 Hz (na západe).

– najlepší čas na návštevu Japonska je od októbra do decembra.

– využívanie taxi nie je vždy jednoduché, vodiči nie vždy vedia po anglicky.

– v Japonsku sa jazdí vľavo, preto sa aj nasadá zľava. Vodič vám automaticky otvorí dvere. Taxíky sú tu drahšie.

– Japonci chodia po chodníkoch a v metre vždy vpravo, v Osake naopak vľavo.

– Japonci čakajú pekne v rade ako prichádzajú, netlačia a nepredbiehajú sa, pri prechode cez rušnú križovatku v štvrti Šibuja sa v momente pohne obrovské množstvo ľudí, ale nikto do vás nevrazí, nikto si nedovolí nikoho predbehnúť.

-Japonci pracujú dlho do večera do 21, niekedy aj do 22 hodiny, aj deti prichádzajú neskoro domov, chodia v rovnošatách od malých až po dospelých študentov a už ako 5 roční cestujú sami metrom.

– typická japonská polievka sa volá Rámen – existuje aj 80 000 druhov tejto polievky a je veľmi chutná.

– väčšina ulíc v Japonsku nemá pomenovanie.

– na uliciach nie sú smetné koše, žiadne pohodené odpadky nikde nevidíte.

– najčastejšie príčina smrti medzi mužmi, ktorí majú 20-44 rokov,  je samovražda.

– 1 x do roka absolvujú Japonci preventívnu prehliadku u všetkých špecialistov, ktorú iniciuje zamestnávateľ a aj platí 30 % nákladov, ostatné platia zdravotné poisťovne.

– v Japonsku je veľmi bezpečne.

– obrovské množstvo herní s nespočetným množstvom počítačových hier a automatov blikajúcich svetlami a  hlučnou hudbou, ktorá vás až ohluší, keď vojdete dnu.

– Japonsku chýba historická hodnota a architektúra, ktorá bola v minulosti väčšinou drevená a zhorela.

Základné fakty o Japonsku
Japonsko leží na východe Ázie, na severe Ochotského mora až po Východočínske more na juhu. Japonsko znamená „Krajina vychádzajúceho slnka“. Tvorí ho viac ako 6 852 ostrovov. Najväčšie sú Hokkaido, Honšú, Šikoku a Kjúšu. Navštívila som iba Honšú, najväčší z ostrovov a pár menších ostrovov v jeho bezprostrednej blízkosti. Cítila som sa počas celého výletu ako v science-fiction. Zdalo sa mi neuveriteľné, že všetko fungovalo a  bolo načas, žiadne diery a odpadky na cestách a chodníkoch, usmievaví, milí a vždy ochotní pomôcť ľudia. Jediné, čo ma mrzí, že som nebola v Japonských Alpách na severe ostrova Honšú. Hory patria neodmysliteľne k môjmu životu. Nedá sa však vidieť všetko a byť všade… Som vďačná za to, čo som videla.
Väčšina ostrovov je vulkanického pôvodu, najvyššou horou je sopka Fudži, 3 776 m, ktorá leží západne od Tokia. Pri pobyte v Tokiu sme sopku Fudži videli veľakrát. Keď sme sa plavili loďou po jazere na úpätie hory v národnom parku Hakone, z ktorej by sme ju videli ako na dlani, neukázala sa nám. Zahalila sa do tmavosivého plášťa a ani na moment sa neodhalila. Dosť som bola smutná, ale tak už to chodí na výletoch, počasie sa nedá zariadiť a vybaviť podľa našich požiadaviek. Japonsko leží v styčnom bode štyroch litosferických platní – Euroázijskej, Filipínskej, Tichomorskej a Severoamerickej. Práve preto oblasť japonských ostrovov patrí medzi najaktívnejšie seizmické a vulkanické zóny na svete,  v tzv. „ohňovom kruhu“, o čom svedčia pravidelné zemetrasenia.
Keďže je Japonsko ostrovný štát, prirodzenú hranicu tvorí more s dĺžkou 30 000 km. Japonsko obmývajú Tichý oceán na východe, Východočínske a Japonské more na západe, na severe Ochotské more, od Kórey ho oddeľuje Kórejský prieliv.

Podnebie je rôznorodé ovplyvňované horami, ostrovným charakterom krajiny, pretiahnutým tvarom a monzúnmi. Sever má chladné, stred mierne, juh subtropické až tropické podnebie. Západ ovplyvňujú vetry zo Sibíri, ktoré sa  miešajú s teplým a vlhkým vzduchom z morského prúdu, z ktorých vzniká bohatá snehová nádielka hlavne na ostrove Honšú. Východné a južné pobrežie ovplyvňuje vzduchové masy z Pacifiku, nazývané tajfúny.  Keď som si pozerala predpoveď počasia na miestach, ktoré sme mali počas pobytu navštíviť, predpoveď sa rôznila. Po skúsenostiach z Patagónie som si radšej pribalila teplejšie veci.  Vždy je lepšie, keď je teplo, ako drkotať zubami, prechladnúť a ochorieť na dovolenke. Nakoniec bolo na severe teplo okolo 20 stupňov a na juhu v Osake zima. Musela som si pár ľahkých kúskov prať, čo nemám veľmi v obľube počas dovolenky.
Japonsko je priemyselnou veľmocou, čo je možné vidieť a zažívať na každom kroku už na povestných toaletách, ktoré sú meradlom kultúry národa, ale aj na iných stránkach života Japoncov. Jediným negatívom, ako spomínala nemenovaná spolucestovateľka, je tenký a neperforovaný toaletný papier, ktorého musíte práve preto minúť viac než obvykle napriek upozorneniu na toaletách, že je potrebné šetriť životné prostredie.

Japonsko je konštitučnou monarchiou s cisárom a parlamentom. Patrí medzi krajiny s vysokým počtom obyvateľov a najvyššou hustotou obyvateľstva, čo ma dosť prekvapilo. Hlavné mesto s aglomeráciou má 38 miliónov obyvateľov. Populácia 127 miliónov je jedenástou najväčšou na svete, z toho až 98,5 % sú Japonci, 90,7 % ľudí žije v mestách, okolo 13,8 miliónov žije v hlavnom meste Tokio.
Veľa zvykov a inštitucionálneho usporiadania prevzalo Japonsko od Číny, Kórey, Európy a Ameriky, čo sa prejavuje zmesou rôznych vplyvov a tradičnej japonskej kultúry.

Krátka história
Japonsko bolo obývané už v paleolite. Prvá písomná zmienka sa nachádza v čínskych textoch z 1. storočia. Dejiny Japonska sú známe striedaním obdobia otvorenosti a prijímania cudzích vplyvov s obdobím silného izolacionizmu.
V 5. až 6. storočí bolo zavedené čínske písmo a budhizmus spolu s ostatnými prvkami čínskej kultúry. V 13. storočí Japonci odrazili dva pokusy Mongolov o inváziu. Od 12. storočia až do roku 1868 bolo Japonsko ovládané miestnymi feudálmi, nazývanými šóguni, ktorí formálne vládli v mene cisára. Až v roku 1868 získal cisár za pomoci niektorých klanov reálnu politickú moc a vzniklo Japonské cisárstvo. Niekoľko vojenských víťazstiev v čínsko-japonskej a rusko-japonskej vojne posilnilo moc armády a viedlo k militarizmu, ktorý dosiahol vrchol v 2. svetovej vojne, ktorú Japonci prehrali. To viedlo k pádu expanzionizmu a silnému geopolitickému vplyvu Spojených štátov na Japonsko. Od prijatia ústavy v máji 1947 je Japonsko parlamentnou konštitučnou monarchiou s cisárom ako hlavou štátu s čisto ceremoniálnou funkciou. Po prehratej vojne prišla vlny pacifizmu. V posledných rokoch vojenská sila Japonska znovu rastie a krajina vykazuje siedme najvyššie výdaje na obranu na svete. História Japonska sa delí na obdobia, z ktorých spomeniem iba tie,  s ktorými sme sa bezprostredne stretli:

• Nara (710–794)
• Kamakura (1185–1333)
• Tokugawa (alebo tiež Edo) (1600–1868)
• Meidži (1863 – 1912)
• Heisei (od 1989)
• Reiwa (od 1. mája 2019)

V 16. storočí pristáli v Japonsku prví portugalskí moreplavci s jezuitským misionárom Františkom Xaverským, ktorý rozšíril kresťanstvo do Japonska. V roku 1600 v bitke šógun Tokugawa Iejasu porazil a prijal za spojencov všetkých svojich nepriateľov a sformoval šógunát Tokugawa v malej rybárskej dedinke Edo, ktorá je dnes známa ako Tokio, japonské hlavné mesto. Nasledovalo obdobie s Tokugawu Ieyasu, ktoré prinieslo politické zjednotenie Japonska po storočí občianskych vojen. Tokugawsky šógunát trval 15 generácií až do roku 1867. V tomto období bola razená politika národnej izolácie, vrátane zákazu ciest Japoncov za hranice a zákazu cudzích kníh. Až v roku 1853 prinútil pod hrozbou delostreľby Američan Matthew Perry japonskú vládu otvoriť niekoľko prístavov zahraničným lodiam. Tento incident značne oslabil autoritu vlády a viedol k jej postupnému pádu. Odvtedy začal proces úspešnej extrémnej modernizácie. V priebehu niekoľkých dekád sa z Japonska stal mocný byrokratický štát spoliehajúci sa na vedu, kapitalizmus a najnovšie vojenské technológie s cieľom poraziť Čínu a Rusko, okupovať Taiwan a Kóreu a nakoniec aj potopiť americkú flotilu v Pearl Harbour.
Reformy Mejdži predstavujú sériu reforiem japonského cisára Meidži, ktoré začali po roku 1869 meniť zastarané feudálne Japonsko na moderný štát. Najviditeľnejším a najtrvalejším výsledkom reforiem Meidži bola centralizácia správneho systému, ustanovenie parlamentu, snemu a najvyššieho súdu, zavedenie verejného systému poštových služieb, prijatie modernej jednotnej meny a otvorenie tokijskej burzy. Bolo zrušené tradičné rozvrstvenie spoločnosti, nastolená formálna rovnoprávnosť pohlaví a v roku 1873 boli zrušené všetky reštrikcie proti kresťanstvu. Cisár Meidži  zo západu povolal odborníkov, ktorí mali za úlohu vytvoriť alebo  inovovať železnice a priemysel, armádu, loďstvo a architektúru.
Vplyv štátu na vývoj  je obrovský a na posilnenie moci využíva aj náboženstvo. Ako píše Yuval Noah Harari vo svojej 3. knihe „21 Lekcií pre 21. storočie“, Japonsko nekopírovalo slepo západný model. Tradičný šintoizmus objavil štát ako základný kameň japonskej identity. Na prelome 19. a 20. storočia japonský štát vytvoril oficiálnu verziu šintoizmu, čím potlačil animistickú vieru v rôzne božstvá, duchov, ktoré boli rôzne v každej dedine a chráme. Oficiálny šintoizmus bol spojený s modernými myšlienkami národnosti a rasy, ktoré japonská elita prevzala od európskych imperialistov. Akýkoľvek prvok budhizmu, konfucionizmu a samurajského feudálneho étosu bol pridaný k náboženstvu, aby posilnil lojalitu k štátu. Štátny šintoizmus zachoval princíp uctievania japonského cisára ako priameho následníka bohyne slnka Amaterasu a jeho ako živého boha. Táto zmes žijúceho boha a animistických duchov a feudálnych mravných základov fungovala ako mágia. Japonsko sa modernizovalo a simultánne rozvíjalo fanatickú lojalitu k štátu. Najlepším dôkazom úspechu štátneho šintoizmu je vývoj a použitie riadených striel na potopenie nepriateľských lodí. Tieto riadené strely plné výbušnín boli pilotované pilotmi ochotnými ísť na jednosmernú misiu. V súčasnosti sú už riadené počítačmi. Táto ochota obetovať sa bola produktom štátneho šintoizmu. V čase našej návštevy  sa   konala intronizácia nového cisára Naruhita, ktorý sa stal 126. cisárom. Jeho otec zo zdravotných dôvodov abdikoval. Palác bol však pre verejnosť uzavretý a v jeho okolí boli zápchy.
Počas 1. svetovej vojny sa Japonsko postavilo na stranu spojencov. V roku 1914 vyhlásilo Japonsko vojnu Nemecku. V roku 1918 bolo Japonsko prizvané na mierovú konferenciu do Versailles, kde mu bola uznaná nadvláda nad niekoľkými tichomorskými ostrovmi, nemeckými základňami v Číne a Japonsku bolo pridelené kreslo v rade Spoločnosti národov. Svojou účasťou v prvej svetovej vojne si Japonsko zvýšilo medzinárodnú pozíciu v Ázii a Ticho morí.
Po skončení 1. svetovej vojny nebola politika Japonska už taká agresívna, ale dôsledky hospodárskej krízy a rýchleho rastu obyvateľstva viedli k zmene postoja. Čoraz väčší vplyv mala vojenská moc, čo malo za následok nástup militarizmu. Niekoľkokrát došlo k pokusu o zvrhnutie vlády a cisára Hirohita. Vojenskí velitelia začali vyhľadávať možnosti násilného zväčšenia územia v Ázii, čo malo pomôcť vyriešiť domáce ekonomické problémy. Cieľom  útokov sa stala Čína. Svetové mocnosti požadovali, aby Japonsko stiahlo svoje jednotky z Číny a obnovili jej zvrchovanosť. Ako reakcia na tieto požiadavky Japonsko vystúpilo zo Spoločenstva národov, no aj naďalej pokračovalo vo výbojnej politike.
V roku 1937 zaútočilo Japonsko na Čínu a začala sa druhá Čínsko-japonská vojna. V roku 1940 napadlo Japonsko Francúzsku Indočínu, čo malo za následok embargo na ropu zo strany USA.
V roku 1940 Japonsko podpísalo trojstrannú dohodu s Nemeckom a Talianskom, od čoho si sľubovalo zabezpečenie dostatku nerastných surovín na vojnu s Čínou. USA sa postavili na stranu Číny, vyhlásili krajine celkové obchodné embargo a zmrazili japonské finančné zdroje, na čo Japonsko odpovedalo útokom na Pearl Harbour v decembri 1941. Táto udalosť bola začiatkom vstupu USA do druhej svetovej vojny.

Bod zvratu v tichomorskej vojne prišiel koncom mája a začiatkom júna 1942, kedy Japonsko stratilo štyri lietadlové lode a prišlo o život množstvo pilotov. Japonské námorníctvo sa z tejto bitky už nikdy nespamätalo. V roku 1945 obsadili USA ostrov Ioutou a Okinawa. A práve tu sa námorné orgány  uchýlili k samovražedným letom zvaným „božský vietor“ – kamikadze – s neskúsenými pilotmi sa s lietadlami plnými výbušnín vrhali proti americkej armáde. Napriek tomu sa však ostrov Okinawa nepodarilo udržať. Američania napokon 6. a 9. augusta 1945 zhodili na japonské mestá Hirošimu a Nagasaki atómovú bombu. Hirošimu sme navštívili. Mala som z toho minimálne 2 dni smutnú náladu a depresiu. 2. septembra 1945 Japonsko bezpodmienečne kapitulovalo.

Po porážke Japonska v 2. svetovej vojne nasledovalo obdobie okupácie spojeneckými silami, ale aj obdobie rozsiahlych demokratických reforiem vrátane novej Ústavy Japonska s článkom o pacifizme a výlučne obrannom charaktere japonskej armády a orientáciou Japonska na ekonomiku. Jednou z podmienok kapitulácie po 2. svetovej vojne bolo rozpustenie armády. Japonsko sa podľa  ústavy vzdalo vlastnej armády. V roku 1954 založilo tzv. sily sebaobrany – pozemné, námorné a vzdušné.
Ako ekonomická sila je Japonsko členom G8 a vynakladá veľké prostriedky na medzinárodnú pomoc a rozvojové projekty. Japonsko vedie teritoriálne spory s Ruskom a Čínou ohľadom kontroly námorných a prírodných zdrojov ako ropa a zemný plyn a taktiež si neudržuje dobré vzťahy so Severnou Kóreou, s ktorou pretrvávajú rozpory ohľadom únosu japonských občanov a programu jadrových zbraní.
Do 60. rokov sa japonské hospodárstvo vďaka novým technológiám zotavilo z vojnových škôd a postupne sa dostalo na tretie miesto na svete z hľadiska objemu produkcie. Krajina bola ťažko zasiahnutá ropnou krízou v 70. rokoch a nasledujúcou celosvetovou recesiou, previedla však základnú reštrukturalizáciu ekonomiky, obnovila svoje členstvo v medzinárodných organizáciách a od toho času pokračuje jej nepretržitý hospodársky rast, ktorý premenil Japonsko na druhú najsilnejšiu svetovú ekonomiku.
Smrťou cisára Hirohita v r. 1989 a nástupom cisára Akihita na trón sa začalo nové obdobie japonskej histórie, Heisei. Japonskú druhú pozíciu prebrala v roku 2011 Čína, Japonsko je však stále druhým najväčším trhom s cennými papiermi. V roku 2011 krajinou otriaslo zemetrasenie, spojené s následnou haváriou jadrovej elektrárne vo Fukušime.

Krajina sa pripravuje na organizáciu letných olympijských hier v Tokiu v roku 2020. Japonská ekonomika je stále 3. najväčšia na svete podľa nominálneho HDP.   Japonsko je 4. najväčším vývozcom na svete. Ťaží predovšetkým z vysoko kvalifikovanej, vzdelanej a disciplinovanej pracovnej sily. Japonská populácia má najvyššiu priemernú dĺžku života. Kvalitné zdravotníctvo zaisťuje 3. najnižšiu detskú úmrtnosť na svete. Zamestnávatelia vyžadujú od svojich zamestnancov pravidelné preventívne prehliadky u všetkých odborných lekárov, ktorí sú väčšinou na jednom mieste, aby ich zamestnanec mohol absolvovať v jeden deň. Japonská spoločnosť zažíva problémy v dôsledku starnutia populácie a nízkej pôrodnosti. Japonsko je vysoko rozvinutá krajina s veľmi vysokým indexom ľudského rozvoja, ku roku 2017 19. najvyšším na svete. Japonská kultúra je tradične veľmi osobitá a niektoré jej prejavy sú známe po celom svete – karaoke, ikebana, kimono, gejša, sumó, judo, karate a suši.

Tokio

Tokio je jedno z najznámejších, najväčších, najčistejších a ekonomicky najsilnejších miest na svete. Priznala by som mu všetky možné superlatívy, tak ma ohúrilo. Symbolizuje ho množstvo mrakodrapov, obrovských obrazoviek, neónových svetiel a davy ľudí. Tokio je hodnotené ako jedno z najlepších miest na život. Je tu čisto a bezpečne, množstvo reštaurácií ponúka pre Slovákov nie drahé, chutné a ľahké jedlo na každom kroku, kde sa človek pohne. Určite tu nezostanete dlho hladní a neminiete na jedlo  vysoký finančný obnos .

Pôvodne to bola malá rybárska dedinka Edo z 12. storočia, ktorá nadobudla na význame v čase šóguna, čo bol v podstate vojenský diktátor, stojaceho na čele samurajov. Tokugawa Ieaysu v 17. storočí založil prvý šógunát a vládol v skutočnosti Japonsku namiesto cisára. Do 18. storočia sa stala z dedinky miliónová metropola, nebola však hlavným mestom. Tým bolo Kjóto až do roku 1867, keď bol zvrhnutý posledný šógun z rodiny Tokugawa. Až mladý cisár Meidži, ktorý nastúpil na trón ako 17 ročný, presunul hlavné mesto z Kjóta do Eda.

Počas 2. svetovej vojny prišlo Tokio o viac ako polovicu zo svojich obyvateľov. V tom čase malo 7 miliónov obyvateľov, polovica mesta bola spálená a zničená bombardovaním. Spolu s Jokohamou až po Osaku má aglomerácia až 90 miliónov obyvateľov. V Tokiu sú 2 letiská, my sme pristáli na Narita, ktoré je hlavným spojovacím uzlom medzi Áziou a Amerikou. Letisko je 9. najrušnejšie na svete.

Sme ubytovaní v hoteli v blízkosti stanice metra Kayabacho na 4. a 9. poschodí. Číslo 4 symbolizuje „smrť“ a preto sa považuje za nešťastné. V japonských lietadlách neexistuje sedadlo s číslom 4, ani hotelové izby nemajú číslo 4, kúsky jedla v suši baroch sú buď 3 alebo 5. Číslo 9 znamená „agóniu“ alebo „mučenie“. Keďže čísla symbolizujú pre Japoncov nešťastie, ubytovávajú na týchto poschodiach prevažne cudzincov. Celý čas využívame na presun v Tokiu metro. Denný lístok je lacnejší, ak si ho kúpite na recepcii hotela. Vyjde na 800 jenov, čo je v prepočte necelých 8 euro. Japonci využívajú mestskú hromadnú dopravu do práce. Auto je možné si kúpiť iba, ak máte parkovisko. Prenájom stojí viac ako 1 000 euro na mesiac. Priemerne zarábajú Japonci v hrubom okolo 3 000 euro. Majú nízku úmrtnosť, ženy sa dožívajú okolo 84 rokov a muži 78, mladí ľudia nemajú do 30 . roku  vzťahy a na hľadanie dokonalého partnera využívajú rôzne aplikácie.

Japonci majú 3 druhy abecedy. Okolo 5. storočia prebrali Japonci od Číňanov čínske znaky Kanji, číta sa ako „kandži“. Význam slova a aj čítanie znaku sa môže od čínskeho líšiť, naviac môžu mať samostatne,  ale aj podľa kombinácie niekoľko čítaní. Celkovo je 6 300 znakov, na konci stredoškolského štúdia by mal žiak ovládať 2 000 znakov na bežné čítanie.

Hiragana, vznikla v 5. storočí na vyjadrenie výslovnosti a je populárna medzi ženami. Katakana sa používa pre slová cudzieho významu. Japonci čítajú zhora dolu, ale vedie čítať aj zľava doprava.

Po príchode do mesta odchádzame do štvrte Ueno, kde sa nachádza park so šintoistickou svätyňou. Najskôr ideme na obed na miestny trh Ameyayokocho, číta sa ako Ameyajokočo. Atmosféra na trhu je úžasná, mám to rada a vychutnávam si pohľady na úplne nové veci v mojom živote. Je tu obrovské množstvo rôznorodých rýb a morských príšer, strukoviny, suši, jedlá od výmyslu sveta, neskutočne drahé ovocie, oblečenie, obuv ale aj iný tovar. Nevieme si vybrať z ponúkaných jedál, nevieme odhadnúť chuť, posúdiť vzhľad, všetky jedlá vyzerajú perfektne, sú úžasne naaranžované. Asi po 15 minútach som zbadala mocného belocha jediaceho paličkami guľôčky poliate niečím ťažko definovateľným, ktoré robila dievčina priamo pred nami. Spýtala som sa ho, či je to dobré. Odpovedal, že perfektné, plnené drobnými chobotnicami. Zistila som, že je z Austrálie a že tiež práve pricestoval a testuje lokálne špeciality. Tak nakoniec Austrálčan nám bude radiť, čo máme jesť v Japonsku… hlad je zlý…tak som skúsila aj s Klárkou, ktorá mi robí spoločnosť počas celého pobytu. Veľmi nám Takojaki, ako som neskôr zistila, že sa jedlo volá, chutilo. Stálo  200 jenov, dali sme si aj pivko za 350. Za jedno euro som dostala v zmenárni 116 jenov, pre zjednodušenie používam na výpočet ceny v eurách číslo 100. Po ceste na miesto stretnutia ideme ešte na ľadovú kávu za 375 jenov. Na naše pomery drahá káva a nie to, čo som očakávala. Musím povedať, že káva mi v Japonsku iba párkrát chutila a ovocie bolo úplne všade neskutočne drahé. To sú ďalšie dva negatíva okrem tenkého ne-perforovaného toaletného papiera pri spoznávaní Japonska. Kúpila som si na každý deň banány, inak žiadne iné ovocie som nejedla. Dopovala som sa vitamínmi vo väčšom množstve než obvykle. Niektorí členovia skupiny ochoreli a škaredo kašľali až mi zimomriavky behali po chrbte, že kašeľ od nich dostanem…

Chutne a do sýta najedené ideme navštíviť svätyňu Toshogu v štvrti Ueno. Prechádzame cez nádherný park, ktorý je kultúrnym centrom mesta. Je tu množstvo múzeí a galérií. Zoznamujem sa s prvými prvkami šintoizmu v Japonsku pri návšteve svätyne. Na vstupe nás vítajú obrovské kamenné lampáše, vľavo na vstupe nádoba s vodou na umytie rúk a úst, vpravo boxy na veštenie a uväzovanie zlých veštieb, vonné tyčinky  namiesto sviečok a nakoniec hlavná svätyňa, pred ktorou stojí nádoba na hádzanie peňazí. Pred ňou Japonci zastanú, klaňajú sa, tlieskajú, prosia o splnenie želaní. Sledujem, čo robia, ako sa správajú a postupne zisťujem, že ich obrady sú uvoľnené, nie striktne stanovené ako v iných náboženstvách.

Šintoizmus je pôvodné národné polyteistické náboženstvo Japoncov vychádzajúce z pôvodných tradícií.  V šintoizme sa uctievajú božstvá kami. Každá vec prírody môže mať svoje kami, napr. hory, rieky, stromy, vietor, ale aj slnko. Šintoizmus verí, že ľudská duša je večná a prebýva vo forme ducha, ktorý sa zdržiava v mimo svetoch. Často dochádza k synkretizmu s budhizmom, taoizmom a konfucionizmom. Spolu s budhizmom je šintoizmus v súčasnosti hlavným náboženstvom Japonska.

Večer ideme na obrovskú svetielkujúcu križovatku Shibuyu, číta sa Šibuja, nachádzajúcu sa v rovnomennej štvrti. Je to hlavné komerčné, obchodné a módne centrum, IT a nočné centrum s 2 najrušnejšími stanicami na svete, Shinjuku a Shibuya. Pôvodne to bola tiež dedina, ktorá sa časom stala mestom  a pričlenila sa ku Tokiu.

Šibuja je známa príbehom psa Háčika, ktorý čakal na svojho pána na stanici každý deň od 1923 do 1935. Stal sa národnou celebritou za lojalitu. Socha Háčika je postavená na stanici a Háčiko námestie je najpopulárnejšie miesto na stretávanie. Keď prichádzame ku soche my, niektorí zo skupiny sa vrhnú ku soche a chcú sa fotiť, až neskôr si všimnú obrovský rad Japoncov čakajúcich na fotenie sa s Háčikom. Miestami pripomína naše správanie barbarov v porovnaní s Japoncami a stáva sa to zrejmé čoraz častejšie. Predtým som si to neuvedomovala,  až tu. Neviem, čo si Japonci myslia, keď nás sledujú… Na križovatke sú obrovské prechody pre chodcov, ktoré sa aktivujú súčasne vo všetkých smeroch. Na okolitých budovách sú reklamy na obrovských obrazovkách. Prechádzame cez križovatku a zisťujeme, že napriek obrovskému davu ľudí, nikto do nás nevrazí, nestrčí, ani nič podobné. Denne prejde cez križovatku viac ako 3 milióny ľudí. Navštívime aj prvú herňu. V obrovskej miestnosti je hluk, nepočuť vlastné slovo, zafajčený priestor s  množstvom ľudí sediacich za počítačmi a  sledujúcich, čo sa na monitore deje s úsilím nejako situáciu na obrazovke ovplyvniť.  Ešte nikdy som niečo podobné nevidela. Som rada, že po krátkom čase z herne odchádzame.

Po prehliadke križovatky sa ideme najesť do jednej z výškových budov. Sú tu tri podzemné poschodia plné jedál krásne aranžovaných od výmyslu sveta. Neviem si znova vybrať. Nakoniec si beriem krevety za 600 jenov, čo je necelých 6 euro. Veľmi dobré, chutné a aj sýte. Morských príšer, tuniakov, rýb je tu nepreberné množstvo a všetko  chutné a nie drahé. Japonsko má povesť veľmi drahej krajiny,  podľa mňa to nie je pravda. Ceny sú na porovnateľnej úrovni s našimi cenami, možno drahšie sú len ceny za hotely, dopravu, vlaky a taxíky.

Kamakura
8. novembra odchádzame po raňajkách autobusom do Kamakury. Je vzdialená necelú hodinu južne od Tokia. Sprevádza nás ešte aj japonský sprievodca. Mal byť podľa itinerára vysokokvalifikovaný, v podstate však slúži ako spojka medzi našim sprievodcom a japonským šoférom, nič iné  sa od tohto vysokokvalifikovaného sprievodcu nedozvedáme.
Cestou do Kamakury ideme okolo novo vybudovanej olympijskej dediny, kde sa majú konať letné Olympijské hry 2020. Ideme po východnom pobreží a  z autobusu sledujeme surfistov hrajúcich sa na vlnách Tichého oceána. Kamakura sa stala hlavným mestom koncom 12. storočia a bola ním viac ako storočie. V súčasnosti je to malé mesto s viac ako 172 tisícami obyvateľov, 2016. Zo severu, východu a západu je obkolesená horami a z juhu otvoreným morom a vypadá ako prírodná pevnosť. Kamakura má veľa významných budhistických chrámov a šintoistických svätýň. Kotoku-in má monumentálnu vonkajšiu bronzovú sochu Budhu, ktorá patrí medzi najznámejšie. V 15. storočí tsunami zničila chrám, v ktorom bola socha umiestnená. Socha tsunami prežila, zostala ako vonkajšia. Nebola len šintoistickou svätyňou počas celej svojej histórie, keď bola postavená, ale aj budhistickým chrámom. Vľavo od veľkých kamenných schodov stojí 1 000 rokov starý ginko strom. Ikonický Budha Daibutsu patrí medzi významné pamiatky Japonska.

Hačimangú, šintoistická svätyňa
Hačimana je šintoistický boh vojny a lukostreľby a jemu je zasvätená svätyňa v Kamakure z 11. storočia. V 12. storočí dal prvý šógun kamakurského šógunátu premiestniť túto svätyňu na miesto na kopci, kde sa dnes nachádza. Kamakura sa stala hlavným mestom Japonska, chrám Hačimangú bol v centre mesta a hral významnú úlohu ako náboženská autorita, keďže šógunát tu vykonával veľa majestátnych obradov. Slúžil tiež ako politické centrum šógunátu. Pretože bol zasvätený bohovi vojny, navštevovaní bol samurajmi pred odchodom na frontové línie, aby sa pomodlili za víťazstvo. Na území chrámu pribudlo mnoho ďalších svätýň a v priebehu času ich bolo treba aj prestavovať. V roku 1996 bol chrám vyhlásený za významnú národnú kultúrnu pamiatku.
V Japonsku je približne 80 000 šintoistických svätýň a okolo 20 000 z nich je zasvätených bohovi Hačimanovi. Až v 40 000 posvätných miestach šintoizmu sa uctieva Hačiman. Zaujímavé je, že keď v 6. storočí do Japonska prišiel budhizmus, Budhu uznávali ako boha spoza mora. Počnúc 7. storočím sa stavali svätyne zasvätené obom božstvám, japonským šintoistickým a aj budhistickým.
Hongu – hlavná svätyňa Hačimangú v Kamakure sa nachádza na významnom mieste na kopci. Súčasnú budovu dal v roku 1828 postaviť Tokugawa Ienari, 11. tokugawský šógun. Je najväčšou svätyňou v Kamakure. Je typickou ukážkou architektúry svätýň obdobia Edo. V období Edo sa začali aj obyčajní ľudia chodiť modliť do Hachimagu a dodnes chodia.  Navštevujú ju celé rodiny , keď deti majú významné udalosti v živote. Aj v čase našej návštevy sme videli rodiny v tradičnom oblečení prichádzajúce do svätyne. Táto svätyňa je so svojimi 18 miliónmi návštevníkmi ročne jednou z najobľúbenejších svätýň v Japonsku. Je to rozhodne jedno z historických miest, ktoré reprezentujú Kamakuru a patrí medzi najslávnejšie Hačimanove svätyne.

Národný park Fuji-Hakone-Izu
Národný park Fuji-Hakone-Izu je hlavné rekreačné zázemie pre Tokio a je hojne navštevovaný a rekreačne využívaný.
Národný park sa nachádza na západ od Tokia. Tvorí ho hora Fudži a 5 jazier, Hakone a poloostrov Izu a Izu ostrovy. Je tu množstvo horúcich prameňov, morské pobrežie, hory, jazerá a vulkanické ostrovy. Vegetáciu tvoria horské stromy až po subtropickú vegetáciu. Park bol založený v roku 1936 a vďaka svojej blízkosti ku Tokiu patrí medzi najviac najnavštevovanejšie. Nalodíme sa s cieľom dostať sa na druhú stranu jazera. Tu nastúpime na lanovku a keď vystúpime, nevidíme ani kúsok z  hory Fudži, iba jazero, ktorým sme sa plavili a úžasný západ slnka, maličkú svätyňu na vrchu a v diaľke Tokio. Fotím aspoň plagáty ako Fudži odtiaľ vyzerá. Vulkanické údolie Ówakudani sme nenavštívili, že bolo uzavreté a tak sme vajíčko z horúcich prameňov nejedli a omladenie o 7 rokov sa nekonalo….

Návrat do Tokia
Po návrate do Tokia vystúpime na stanici Shinjuku, číta sa Šindžuku. Krátko si prejdeme okolie so starobylými úzkymi uličkami s malými reštauráciami Golden Gai. Všetky sú obsadené. Japonci ich majú v obľube pre rodinnú atmosféru, ktorú ponúkajú. Gazdiná im varí pre očami a rozpráva sa s nimi.

Prezeráme si výškové budovy aj  budovu s Godzilou na vrchu. Dlho hľadáme reštauráciu, všade sa fajčí. Nakoniec končíme,  ani neviem na ktorom poschodí,  v jednej výškovej budove. Pred vstupom do reštaurácie sa vyzúvame. Objednávame si cez počítač na stole. Dávam si sashimi, čo je miska ryže a asi 10 rôznych druhov surových rýb na vrchu. Donesú nám aj predjedlo, ktoré  si neobjednávame,  sami si ho krátko grilujeme na stole. Na uhasenie smädu si dávame pivko. Všetko nás to vychádza na 1500 jenov, necelých 15 euro v príjemnej atmosfére. Sedíme na zemi za nízkymi stolmi, našťastie nohy nám visia dolu, pod stolom je otvor. Po večeri ideme metrom naspäť na hotel.

Nikkó

Je sobota 9. novembra, odchádzame popri rieke Sumido tečúcej cez Tokyo a Sky Tree, ktorá bola najvyššou vežou sveta v roku 2010, do Nikkó. V roku 2011 Sky Tree predbehla Burj Khalifa. Okolo rieky behajú športovci, domy sú postavené v tesnej blízkosti, nemajú záhradky, nevidno špinavé autá na ceste, všetky vrátane nákladných sú čisté a umyté. Cesty sa križujú ponad, popod, doprava, doľava, prechádzajú do nespočetných mostov…opäť vidíme Fudži…na letnú olympiádu sú už pripravení na 95 %. Plánujú zmeny v pracovnej dobe na zmiernenie dopravných špičiek a ich rozdelenie na viac hodín a 4 denný pracovný týždeň. Nedostatok ubytovania bude riešený aj výletnými loďami, ktoré sa budú používať na ubytovanie návštevníkov olympiády.

Ak chcete vidieť vodopády, choďte na Island alebo do Nórska. Pamätná veta, na ktorú pravdepodobne len tak rýchlo nezabudnem. Týmto spôsobom nás odporúča sprievodca renomovanej slovenskej cestovnej kancelárie, keď sa pýtame na vodopád zahrnutý v programe  dňa. Bohužiaľ ho z neznámych dôvodov nevidíme. Je to už skoro tradícia slovenských agentúr, že do programu a ceny zahrnú niečo, čo sa potom neuskutoční, prípadne to cestujúci musí zaplatiť zo svojho vrecka napriek tomu, že na nete je to v cene pobytu. Tak aj toto som zažila na Zlatej ceste Japonskom. Od podobných vyhlásení a zážitkov sa musí rýchlo abstrahovať, inak by bol cestovateľ neustále na niečo naštvaný a na to predsa necestujeme. Ideme spoznávať svet, načerpať energiu a skúsenosti zo života iných národov. Nedá mi to však nespomenúť. Mám pocit, že snívam, keď to počujem na vlastné uši…Najvyšší vodopád Japonska Kegon sme mali vidieť v blízkosti ďalšieho bývalého hlavného mesta Nikkó, ktoré leží 140 km na sever od Tokia, na tretí deň. Podobne to bolo aj s japonskými kúpeľami, ktoré nebolo hodno vidieť podľa názoru sprievodcu, napriek tomu, že boli v programe…

Po vstupe do Nikkó ideme hneď, čo je na mňa dosť skoro, na obed ku kanadskému majiteľovi reštaurácie. Máme tuniaka jemne upraženého,  zvnútra surového,  s hranolčekmi podliatymi jemnou omáčkou a mrkvičku. Všetko vkusne servírované. Je to najdrahší obed počas celého pobytu. Vyšlo nás to okolo 25 euro.

V Nikkó je šintoistická svätyňa a mauzóleum Nikkó Tóšógú zasvätená šógunovi Tokugawovi Iejasuovi, prvému šógunovi z rodu Tokugawa. Svätyňa Tóšógú pochádza zo 17. storočia. V roku 1999 bola zapísaná na zoznam svetového dedičstva UNESCO. Celý komplex svedčí o bohatstve a moci šógunov.

Pred vstupom do areálu svätyne prechádzame okolo červeného mosta Šinkjó spájajúceho svätyňu s mestom. V minulosti ho mohol používať iba šógun. Do komplexu chrámových budov vstupujeme nádhernou cédrovou alejou. Celý architektonický komplex sa nachádza v Národnom parku Nikkó. Prechádzame okolo budhistickej pagody cez vstupnú bránu deliacu pozemské od nadpozemského.

Za bránou je posvätná stajňa, vo vnútri ktorej je drevený biely kôň. Podľa legendy mu slúžili 3 opice vyrezané nad vchodom do stajne. Prvá má zakryté uši, nepočuje zlo, druhá ústa, nehovorí zlo, a tretia oči, nevidí zlo. 3 opičky sú tradičným symbolom v japonskej kultúre. Oproti stojí sklad s dvoma nepodarenými slonmi vytvorenými umelcom, ktorý pravdepodobne nikdy nevidel slony.  Ako postupujeme vyššie, zjaví sa pred nami Brána slnečného jasu Jómeimon, nádherný národný poklad. Môžete sa na ňu dívať až do západu slnka. Brána má jednu chybu, aby sa pre jej dokonalosť nenahnevali bohovia. V ľavom zadom rohu je stľp postavený naopak. Za bránou komplex pokračuje čínskou bránou Karamon s dekoráciami v bielej farbe. Zúčastňujeme sa aj modlitieb. Ideme bosí a  počas modlitby musíme kľačať. Zvláštna magická atmosféra, predstavujem si ako sa tu modlili kedysi šóguni…Keď sa modlitba končí, sme posvätení bielymi metličkami a  pomaly odchádzame okolo množstva ľudí čakajúcich na vstup do modlitebne.

Ku hrobu Tokugawy Iejasua sa ide cez bránu, na ktorej je vyrezaná slávna spiaca mačka Nemurineko. Japonci majú mačky v obľube. Podľa legendy im prinášajú šťastie, majú dokonca mačacie reštaurácie, kde sa chodia Japonci uvoľniť a oddýchnuť po práci.  Ideme lesom po 200 kamenných schodoch. Samotný hrob je jednoduchý. Nasledovala prechádzka japonskou záhradou. Nádhera…

Výroba saké

Po ceste naspäť do Tokia sa stavíme ešte vo výrobni saké. Saké sa vyrába obrusovaním špeciálnej ryže. Z múky, ktorý vzniká pri obrusovaní,  sa vyrábajú chutné koláčiky. Stred zrnka ryže sa naparuje a rozdelí sa na dve časti. Do jednej časti sa pridá pleseň Godži a do druhej kvasnice. Potom sa ryža mieša s kvalitnou vodou z hôr v pomere 1 diel ryže : 2 diely vody, 2-3 týždne kvasí. Alkohol, ktorý vznikne,  sa riedi kvalitnou vodou z hôr, filtruje sa a nechá sa odstáť 2-3 mesiace. Potom sa predáva. Neskladuje sa dlho, časom stráca chuť. Kvalita záleží na miere obrusu. Ak je väčšia ako 48 %, alkohol by mal byť kvalitný. Čím nižšia miera obrusu, tým kvalitnejší alkohol. Skúsila som 4 rôzne druhy v závislosti od obrusu, veľmi som si nepochutila.  Avšak …koľko ľudí, toľko chutí…

Prehliadka Tokia – Tsukiji rybí trh

10. novembra je nedeľa. Čaká nás nabitý program od rána až do večera. Ideme opäť do ulíc Tokia. Odchádzame po výdatných raňajkách na rybí trh Tsukiji, číta sa ako „Cukidži“. Je otvorený už od 5 hodiny ráno. Atmosféra je tu opäť úžasná. Sledujem Japoncov všetkých vekových kategórií ako za rána jedia surové ryby a rôzne morské živočíchy a príšery. Vecí, vrátane kuchynských japonských nožov, a jedla,  je tu od výmyslu sveta, množstvo malých obchodíkov, reštaurácií rozprestierajúcich sa v tesnej blízkosti. Robím prvé nákupy, wasabi hrášok, sušené ustrice, čerstvé ochutené a vákuové balené ustrice.

Kedysi bol trh známy aukciami tuniakov, ktoré sa od októbra 2018 konajú na Toyosu trhu. Všetky ryby a ostatné morské živočíchy sa  dovážajú práve z tohoto trhu. Tam sa pôjdeme pozrieť nasledujúci deň skoro ráno. Dozvedáme sa, že 1 kg tuniaka môže stáť aj 200 USD. Tuniak sa tak stáva pomaly ale isto ohrozeným druhom podobne ako veľryby, ktoré Japonsko začalo v roku 2019 po viac ako 30 rokoch opätovne loviť …

Hama-rikyu záhrady

Cestou z Tsukiji trhu ideme pešo navštíviť Hama-rikyu záhrady. Sú verejným parkom od roku 1946.  Park je umiestnený v ústí rieky Sumido s výmerou viac ako 250 tisíc m. Nachádza sa tu Shio-iri rybník, v ktorom voda stúpa a klesá s prílivom a odlivom z Tokijského zálivu. Je tu nádherná viac ako 300 ročná borovica pínia. Záhrady majú viac ako 360 rokov a patrili rodine Tokugawa ešte v 17. storočí. Prechádzame okolo údržby borovíc na zimné obdobie. V tesnej blízkosti navštívime tradičný japonský dom.

Odaiba ostrov

Nadzemnou dráhou, na ktorú  si  musíme kúpiť nové jednosmerné lístky po 330 jenov,  celodenné lístky tu neplatia, prechádzame na ostrov Odaiba. Po ceste stretáme Japonku žijúcu na Slovensku. Keď počula slovenský jazyk, s úsmevom sa prihovorila a rozhovorila o svojom živote na Slovensku. Odaiba je veľký umelý ostrov v Tokijskom zálive. Bol postavený v 19. storočí ako jedna zo 6 pevností, ktoré mali chrániť Tokio pred útokom z mora.
Začiatkom 20. storočia bola jedna časť opravená a otvorená verejnosti. Rozvoj Odaiba nastal až po úspechu výstavy Expo ’85. Japonská ekonomika bola na vzostupu a Odaiba sa mal stať v tom čase  vzorom futuristického životného štýlu. V roku 1996 bol Odaiba premenený na komerčnú,  zábavnú a oddychovú zónu a IT centrum. Boli tu otvorené nové hotely a obchodné centrá, niekoľko veľkých firiem tu preložilo svoje ústredia a zlepšilo sa dopravné spojenie. V súčasnosti je Odaiba populárnym nákupným a zábavným miestom pre obyvateľov Tokia a turistov. Sú tu televízne štúdia Fuji TV, Dúhový most spájajúci Odaibu s centrom Tokia, menšia socha Slobody, ktorú Japoncom darovali Francúzi na určité obdobie, ale ponechali si ju na stálo. Od sochy postupujeme do vnútra ostrova ku modelu Terminátora, v tesnej blízkosti sú bežecké preteky…jednoducho život tu pulzuje na každom kroku.

Chrám Senso-Ji, číta sa ako Sensó-dži

Metrom prechádzame do štvrti Asakusa. Nachádza sa tu  najnavštevovanejší chrám v Tokiu. Je postavený pre sošku, ktorú obyčajní ľudia nesmú vidieť. Rozprávkovému chrámu Sensó-dži sa hovorí aj Asakusa Kannon a je duchovným centrom štvrti Asakusa. Najskôr sa ideme naobedovať. Vyberáme si malú reštauráciu, kde nám suši –  donburi – 10 druhov surových rýb,  pod ktorými je ukrytá ryža,  robia priamo pred očami.  Podávajú nám k tomu aj zelený  mača čaj. Obedujeme za barom, za nami sedia Japonky v kimonách,  jedia tradičným spôsobom stolovania Japoncov.

Chrám Sensó-dži tvorí  súbor budov budhistického chrámového komplexu. Jedná sa o najveľkolepejší a najnavštevovanejší chrám v celom Tokiu. Legenda hovorí, že bratia rybári chytili v rieke Sumida miesto ryby zlatú sošku budhistickej bohyne milosrdenstva Kannon.  V noci mali sen, v ktorom im bohyňa kázala postaviť na jej počesť chrám ešte  v 7. storočí. Ten bol viackrát prestavaný a definitívnu podobu získal v 17. storočí. Prežil zemetrasenie v roku 1923, neprežil však  bombardovanie počas 2. svetovej vojny. Po vojne bol opäť postavený, aby sa čo najvernejšie podobal originálu. Zlatá soška je v priestoroch chrámu vraj ukrytá. Chrám je neustále preplnený zástupmi veriacich a turistov.
Impozantný vstup tvorí červená Brána hromu, ktorá dostala meno podľa svojich strážcov, vpravo je boh vetra Fudžin a vľavo boh hromu Raidžin.

V strede brány je lampión vážiaci až 670 kg.  Za bránou je nákupná ulička, kde sa dajú nakúpiť veci od výmyslu sveta. Za uličkou je vľavo päťposchodová pagoda a v strede vstupná brána, za ktorou je hlavná sieň Hondó. Pred ňou je usadený  bronzový kotol, z ktorého ide kadidlový dym. Množstvo ľudí okolo neho verí, že dym je dymom bohov,  a keď zavanie nad ich hlavou, vyhne sa im nešťastie a choroba. V hlavnej sieni sa odohrávajú obrady trikrát denne,  je prístupná iba pre veriacich, nie pre turistov.

Ginza

Ginza alebo Strieborná štvrť,  dostala meno podľa prvej japonskej mincovne na peniaze. Je nazývaná aj ako Champs-Elysees Tokia. Ginza je populárne obchodné centrum Tokia s mnohými medzinárodnými obchodnými domami, reštauráciami, kaviarňami. Je považovaná za jednu z najbohatších, najelegantnejších a najluxusnejších ulíc na svete. Meter štvorcový tu stojí aj 10 miliónov jenov. Ginza bola pôvodným downtownom  centra Tokya v Edo perióde. Bola postavená v 17. storočí, tu jazdili prvé japonské autá, tancoval sa prvýkrát moderný charleston, tu sa promenádovala fašistická japonská mládež. Po požiari koncom 19. storočia vláda Meidži rozhodla, že toto územie bude modelom modernizácie.

Po vystúpení  zo stanice metra je pred nami budova Ginza Wako –  v európskom  štýle postavená budova z roku 1932 s hodinami, ktoré odbíjajú vždy celú.

Každú sobotu a nedeľu v čase od 12.00 do 17.00 je hlavná ulica Chuo Dori v Ginze uzavretá pre autá a stáva sa z nej pešia zóna s kúzelnými predstaveniami a hrou na rôznych hudobných nástrojoch. Vychádzame na prvé poschodie jednej reštaurácie, chceme si dať kávičku. Čašník ochotne zíde dolu  na ulicu a ukáže nám kaviareň na ulici oproti. Som milo prekvapená a po chvíli si už vychutnávame kapučíno v príjemnej modernej kaviarni.

Na ulici sú už vianočné ozdoby, ale kvitnú aj kvety, ktoré sú na Slovensku  vo vianočnom období už dávno odkvitnuté.

Akihabara
Akihabara je spoločné meno pre územie okolo stanice Akihabara s klubom Sega a nákupnými centrami s elektronickým tovarom pre domácnosti, videohrami a počítačovým tovarom. Prechádzame okolo mladých hostesiek v sukničkách, ktoré sa ponúkajú na spoločnosť. Vystúpime výťahom na 8. poschodie v budove Sega, kde je na všetkých poschodiach množstvo ľudí sediacich za počítačovými hrami v zafajčených a hlučných priestoroch. Postupujeme z najvyššieho poschodia až po najnižšie. Po krátkej prehliadke všetkých poschodí, odchádzame unavení z celého dňa metrom na hotel.

Hirošima

Skoro ráno 11. novembra pred 5.00 vstávame, aby sme sa dostali na Toyosu trh. Vonku leje ako z krhly. Na recepcii nám dávajú dáždniky, aby sme nezmokli. Cesta metrom trvá s 2 prestupmi 50 minút. Na trh vstupujeme vchodom pre návštevníkov a odtiaľ sledujeme spoza okna dražbu tuniakov. Majú useknutú zadnú plutvu a kúsok z tela je položený na tuniakovi. Podľa neho posudzujú kvalitu mäsa a množstvo tuku. Keď sa vypredá prvý rad tuniakov, ide sa na druhý a tak postupne na ďalšie. Krátko nakukneme na trh ovocia a zeleniny, ktoré sa väčšinou dováža a je mimoriadne drahé. Za nádherného brieždenia odchádzame späť na hotel.

Po raňajkách nás vyzdvihnú z pred hotela čierne taxíky a odvezú nás na hlavnú stanicu na cestu šinkanzenom do Hirošimy. Sedím vpredu vedľa taxikára na ľavej strane a tak mi dáva v otvorenej obálke výdavok spolu s lístkom pre chlapíka, ktorý taxíky pre nás objednal. Obsah obálky nekontrolujeme,  ani ja, ani on. Všetko je založené na dôvere. Pre Slováka dosť nepochopiteľné.

Po príchode rýchlo vlaku  do stanice čakáme asi 10 minút, kým ho upracú a odchádzame presne na čas. Všetko tu funguje ako švajčiarske hodinky a nielen hodinky. Podobné skúsenosti mám na pracovných cestách  s vlakovými a aj autobusovými spojmi vo Švajčiarsku. Tiež idú presne na minútu, ešte ani raz som nezažila za posledných 13 rokov meškanie. Prestalo pršať, svieti slniečko.

Do Hirošimy prichádzame poobede o 14.00. Je tu podstatne teplejšie ako v Tokiu.  Hirošima je na prvý pohľad úplne iné mesto. Sú tu podstatne nižšie domy, na ceste je veľa bicyklov a motoriek, v uliciach menej ľudí. Na hotel ideme električkou, po Nemcov stojacich vedľa nás,  prišli taxíky. Ledva sme sa do električky natlačili so všetkými kuframi celá skupina.
Bývame v hoteli blízko zastávky. Prekvapenie, máme obrovskú izbu v porovnaní s izbou v Tokiu. Veci necháme nevybalené na izbe a ideme sa naobedovať. Veľmi chutná polievočka, losos s ryžou a pivo vychádza na 7 euro.
Prehliadku Hirošimy začíname Parkom mieru, v ktorom je múzeum udalostí zo 6. augusta 1945, kedy bola zhodená na Hirošimu atómová bomba. Dnešný deň tomu ničím nenasvedčuje, iba to múzeum…nechce sa mi veriť, že sa to naozaj stalo…že život v meste pulzuje…

V kruhovej budove múzea, z ktorej prechádzame chodbou do ďalšej miestnosti, je zdokumentovaný život v Hirošime pred, počas a po zhodení atómovej bomby až do súčasnosti. Ťažko predstaviteľné hrôzy, naskakujú zimomriavky, ktorých sa nedá len tak ľahko zbaviť počas trvania prehliadky.  Našťastie je múzeum otvorené iba do 18.00 hodiny, tak prehliadku urýchľujeme. Mám z toho depresiu minimálne  2 dni …

Pešo odchádzame do obchodnej štvrte Hondóri a nakupujeme darčeky, ovocie a pivo. Pivo v obchode vychádza 290 jenov, 3 banány 2 900 jenov, to je okolo 29 euro. A to je v Hirošime lacnejšie. Z cien ovocia som nemilo prekvapená až zhrozená. Ovocnú večeru s pivom si dáme na izbe, sme unavené a nechce sa nám už ísť nikde. Po ceste naspäť na hotel sa spýtam elegantne oblečeného mladého muža, či ideme dobrým smerom k nášmu hotelu. Len tak, chcela som nadviazať konverzáciu s miestnymi. Mladík sa ponúka, že nás tam odprevadí, už je tma. Má perfektnú angličtinu, študoval v USA a pochádza z Osaky. V Hirošime je druhý mesiac. Japonci sú naozaj veľmi milí a ochotní vždy pomôcť. Ideme unavené spať. Zajtra nás čaká náročný deň.

12. novembra pokračujeme prehliadkou Parku mieru a hradu v Hirošime.  Všetko absolvujeme peši, je krásny deň.  Ku Parku mieru prechádzame z nášho hotela len cez most a už sme tam. V hlave sa mi premietajú hrôzy, ktoré som videla včera v múzeu, keď prechádzame okolo. Na Kenotafe sú mená obetí atómovej bomby, za ním nasleduje Detský pamätník dievčaťa so žeriavom. Je venovaný dievčatku, ktoré malo v čase útoku 2 roky. Keď malo 11 rokov, dostalo leukémiu. Začalo skladať žeriavov, ktorí sú symbolom dlhovekosti a šťastia.  Verila, že ak ich zloží 1 000 , a vylieči sa. Nestalo sa, tak  jej spolužiaci ich poskladali za ňu. Teraz tu chodia deti z celého Japonska a sveta s pestrofarebnými papierovými žeriavmi, ktoré  pripevňujú na šnúry v parku, maľujú obrázky. Všetci sú v rovnošatách väčšinou v modrých,  videla som aj hnedé. Nosia ich všetky vekové kategórie. Podobne ako deti sa postavím do radu a zazvoním na Zvone mieru, neskôr prechádzame okolo Hodín mieru na krížový most, na ktorý bola pôvodne nasmerovaná atómová bomba. Zaujímavé,  keď o Parku mieru píšem,  v rádií hovoria o 75. výročí začatia bitky o ostrov Okinawa. Skončila až v júni 1945,  vyhrali  Američania. A potom nastal zvrat vo vojne. Schádzame z mosta do tesnej blízkosti Atómového dómu, jediného, ktorý sa z toho času zachoval. Navrhol ho v roku 1915 český architekt a slúžil už v tom čase ako Priemyselný palác. Pre dómom podpisujem petíciu proti jadrovým zbraniam. Odtiaľ prechádzame k epicentru výbuchu.

Zvon šťastia

Pešo ideme ku Hradu v Hirošime. V meste začínajú inštalovať vianočnú výzdobu na viacerých miestach.  Okolo hradu je vybudovaná vodná priekopa plná pestrofarebných rýb, asi kaprov. Prechádzame cez nádherný park, v ktorom sa nachádzajú aj stromy preživšie atómový útok. Japonci  vedú podrobnú evidenciu ľudí, ktorí doteraz žijú z vojnového obdobia. Malo by ich byť okolo 150 tisíc.  V hrade je na viacerých poschodiach inštalovaná výstava z dejín Japonska. Máme málo času, tak len v rýchlosti prechádzame z poschodia na poschodie. Z posledného je nádherný výhľad na okolie hradu a Hirošimu.

Tromi dopravnými prostriedkami – električkou, vlakom a loďou, na ktoré platí jeden lístok,  sa presúvame na ostrov Mijadžima.

Ostrov Mijadžima

Počas plavby na ostrov sledujeme ako  mori vo veľkom pestujú ustrice. Polí s ustricami je množstvo.  Ostrov Mijadžima znamená “ Ostrov svatýň“. Je ich tu nespočetne.  Na ostrove nás ako prvé vítajú malé srnky. Sú veľmi prítulné a varujú nás pred nimi, že by nám zjedli aj pas, keby sa nám dostali do kabelky. Tak si všetko strážime a dávame pozor.

Symbolický prechod od pozemského sveta do posvätného predstavuje Plávajúca brána, ktorá je súčasťou komplexu šinstoistických svätýň Icukušima patriaceho do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO a tiež aj do japonského zoznamu Národných pokladov. Brána je v čase našej návštevy v rekonštrukcii a je zahalená. V čase prílivu vyzerá,  ako keby plávala na mori.  V čase odlivu je možné k nej prejsť pešo.  Je najväčšia v Japonsku a je z gáfrového dreva. Najdôležitejšia svätyňa je Icukušima džindža stojaca oproti Plávajúcej bráne zasvätená trom dcéram boha morí a búrok založená ešte v 6. storočí. Viackrát bola zničená, súčasná podoba je zo 16. storočia. Je postavená na pilieroch na brehu mora.  Na ostrove je dôležitá duchovná čistota, smrť a narodenie sa považuje za niečo nečisté a preto na ostrove nie sú dovolené pôrody, ani pohreby, iba svadby, ktoré v Japonsku niekedy pripomínajú pre našinca pohreb.

Počas prehliadky ostrova sa stavíme  na dobrú kávičku. Domáci nám ju servírujú v starožitných šálkach. Príjemnú atmosféru naruší len túžba vidieť celý ostrov.

Budhistický chrám Daišón zanecháva v nás úžasný pocit. Nachádza sa na úpätí hory. Do areálu stúpame po schodoch. Prechádzame cez bránu so strážcami drakov a démonov a navštevujeme mnohé svätyne,  jaskyňu s mnohými trpaslíkmi, buď holými,  alebo vyobliekanými do čudesných vecí. Cítim sa tu ako v naozajstnej rozprávke. Obzeráme bez slova a nevieme sa vynadívať. Po stranách areálu sú drobní, ale aj väčší trpaslíci  symbolizujúci učeníkov Budhu. Pomedzi trpaslíkov sa pasú srnky. Neskutočná skoro imaginárna  atmosféra.

Smädné a hladné sa stavíme po ceste na horu Misen na ustricovú polievku. Úžasná chuť. Polievka stojí 950 jenov, je veľmi sýta, druhé jedlo by sa už nevošlo.

Po príchode do Hirošimy ideme na večeru, skúšame Okonomiyaki. Je to zmes cestoviny, kapusty, morských plodov, fazuľových kríčkov, slaninky, vajec, prípadne iných prísad. Jedlo robia priamo pred vami na horúcom stole. Sledujeme ako postupne pridávajú jednotlivé prísady, prehadzujú zo strany na stranu až kým nie je dielo hotové a môžeme ho vychutnať spolu s pivkom. Najkrajší deň pobytu v Japonsku je za mnou, som nadšená, čo všetko som dnes videla a zažila. Zaspávam príjemne unavená a s očakávaním sa teším na ďalší deň…

Kjóto

Do Kjóta odchádzame 13. novembra. Na stanicu sa presúvame opäť električkou, Nemci taxíkmi,  zo stanice šinkanzenom.  Kjóto, bývalé tisícročné hlavné mesto,  od roku 794 do 1868, má v súčasnosti viac ako 1,5 milióna obyvateľov. Od roku 1868 je toto významné kultúrne, náboženské a správne centrum známe práve pod názvom Kjóto, dovtedy sa používali iné názvy mesta. Kjóto leží v strede západnej časti ostrova Honšú. Mesto je zo všetkých strán obklopené horami, v lete sú noci v Kjóte preto bezveterné a dusné.
V roku 794 založili obyvatelia ostrova Honšú toto nové hlavné mesto a sídlo nového cisára. Mesto bolo postavené podľa čínskeho vzoru v tvare pravouholníkov. Na absolútnu symetriu sa dbalo aj pri stavbe ostatných štvrtí a kanálov. Neskôr bola strohosť mesta obmenená rôznymi tvarmi a farbami podľa starej japonskej kultúry, ktorá z mesta urobila jednu z najväčších japonských pamätihodností.
V roku 1997 sa v Kjóte konala konferencia, ktorá vyústila do prijatia dohody o znižovaní emisií skleníkových plynov, známa ako Kjótský protokol. USA a Čína Kjótsky protokol nepodpísali. Protokol má svoje pokračovanie v Parížskej dohode…

Kjóto je považované za kultúrne centrum Japonska. Počas 2. svetovej vojny boli japonské mestá zničené bombardovaním, iba Kjóto s jeho 1 600 budhistickými chrámami, 400 šintoistickými svätyňami, palácmi, záhradami, boli ušetrené. A práve preto je Kjóto jedným z najlepšie zachovaných miest v Japonsku.
V Kjóte máme k dispozícii autobus, ktorý nás rozváža po pamiatkach v priebehu dňa. Najskôr ideme do Arashiyama, 2 až 3 ročného bambusového hája, na konci ktorého je cintorín. Bambusový háj prechádza do záhrady. V záhrade sa nachádza 100 kameňov, na ktorých sú básne.

Roandži záhrada,  Zen-budhizmus
Záhrada vznikla v 15. storočí a v jej centre je plocha s okrasným štrkom, v ktorom je 15 kameňov. Zo žiadneho bodu terasy v sediacej polohe so skríženými nohami nie je možné vidieť všetkých 15 kameňov, iba ak je človek osvietený. Podľa zen- budhizmu z toho vyplýva, že nikdy a nikto nemôže mať všetko, že netreba súdiť podľa vonkajška, lebo aj pod povrchom sú dôležité veci. Všetky kamene som nevidela ani ja…

Záhrada je vytvorená podľa Zen-budhizmu. Zen -budhizmus je forma budhizmu rozšírená najmä v Japonsku a Južnej Kórei, odkiaľ sa rozšírila aj do Spojených štátov a Západnej a Strednej Európy. Je to najvýznamnejší plod japonskej budhistickej tradície, ktorý rozšíril jeho hlavný predstaviteľ Eisai v 12. storočí, a ktorý našiel mnoho prívržencov medzi samurajmi. Typickou metódou zen-budhizmu je meditácia bez formy, obvykle v sede, v ktorej sa dospieva k zážitku jednoty s bytím ako aj k osvieteniu. Ďalšou metódou využívanou napr. v škole Rinzai zen, je konfrontácia s otázkou, ktorá je v intenciách racionality neriešiteľná, tzv. kóan, a ktorej riešenie je možné len pri opustení doterajšieho spôsobu nazerania.
Zen sa už v Číne rozdelil na niekoľko škôl. Rinzai zen a sotó zen sú v Japonsku najdôležitejšími školami zenu. V zene nejde o dosahovanie cieľa, osvietenie nie je podstatné. Rinzai zen je jedna z troch najväčších škôl zenového budhizmu v Japonsku.   Rinzai zen zdôrazňuje náhle osvietenie, ktoré sa jeho stúpenci snažia dosiahnuť dlhotrvajúcim cvičením sa v riešení tzv. kóanov, neriešiteľných úloh.
V záhrade je jazero,  pomedzi stromy veľa machu, ktorý je pre Japoncov posvätný. Starajú sa oň. Ja kupujem na jeho vyhubenie drahé chemické prostriedky, hrabem ho a nie a nie sa ho zbaviť. Rozhodla som sa po návšteve Japonska, že ho už budem tiež pestovať, aspoň nebudem musieť kosiť.

Suši bar
V Kjóte prvýkrát navštevujeme suši bar s automatickými pásmi, na ktorých ponúkajú rôzne druhy suši za jednotnú cenu. Ak nemáte chuť na žiadne suši  ponúkané na páse, je možné objednať si a automatický pás jedlo  doručí na tanieriku v priebehu pár minút. Bola to zábava, ešte že bola s nami japonská sprievodkyňa, ktorá nám s výberom pomohla.

Kinkakudži, Zlatý pavilón

Po vynikajúcom obede odchádzame do Kinkakudži, Chrámu zlatého pavilónu v Kjóte. V areáli je obrovské množstvo ľudí.
Chrám dal postaviť v roku 1397 šógun menom Jošimicu. Jošimicu sa stal vo veku 37 rokov kňazom. Pavilón pôvodne využíval ako oddychovú vilu. Bol oddaný svojmu zenovému stúpencovi. Na posledné šógunovo želanie sa stal Kinkakudži zenovým chrámom a jeho hlavným predstaveným bol  zenový stúpenec. V súčasnosti stojí v Kjóte iba kópia Zlatého pavilónu, pretože pôvodný v roku 1950 podpálil mních a pavilón zhorel. Súčasná stavba je z roku 1955.

Trojpodlažný chrám je postavený v rôznych architektonických štýloch, 3. podlažie je v zenovej architektúre. 2. a 3. podlažie sú pokryté čistým zlatom. Na streche pavilónu je zlatý čínsky fénix.
Od roku 1994 je Kinkakudži spolu s ostatnými pamiatkami v Kjóte pod ochranou svetového kultúrneho dedičstva UNESCO pod spoločným názvom Pamiatky starodávneho Kjóta.
Deň zakončujeme módnou prehliadkou pestrofarebných kimon, ktoré nám predvádza 5 Japoniek. Kimoná sú z bavlny a hodvábu. Po prehliadke je možné si nakúpiť,  ceny sú tu však vysoké. Tak len obdivujeme, niektorí aj nakupujú hodvábne šatky, kabelky.

Po ceste na hotel ešte pozrieme lukostreľbu. Pre nás dosť zvláštne, mladé ženy v dlhých sukniach sa snažia trafiť lukom do terča….

Hotel máme v blízkosti hlavnej stanice. Večer ideme pozrieť z vyhliadkovej veže stojacej v blízkosti stanice osvetlené večerné Kjóto. Je tu simulačná mapa Kjóta a celého Japonska so všetkými významnými pamiatkami. Pred spaním sa stavíme ešte na polievočku s morskými plodmi, mača čajom  a pivom. Unavené a plné zážitkov líhame do postele a spokojne zaspávame.

14. novembra nás čaká ďalší náročný deň. Raňajky mi už vôbec nechutia. Nasilu niečo zjem, aby som vydržala celý deň ako tak fungovať. Ku Fušimi Inari a ku Kiyomizudera nás odvezie autobus, zvyšok dňa už chodíme po svojich.  Fushimi Inari je hlavná svätyňa kami Inari, čo je božstvo ryže a poľnohospodárov,  výrobcov a obchodníkov. Svätyňa leží na úpätí hory vysokej 233 metrov. Po ceste na vrchol je nespočetné množstvo malých svätýň v dĺžke 4 kilometre a cesta na vrchol trvá okolo 2 hodín.

Nevychádzame až úplne na vrchol, máme určený čas na stretnutie a preto hodiny sledujeme, aby sme sa stihli aj vrátiť. Po ceste je zhruba 1 000 brán,  tórii darovaných japonskými podnikateľmi. V strede hory je vnútorná svätyňa, ku ktorej sa dá prejsť cez množstvo brán. Zvyk darovať brány sa rozšíril v Edo perióde, 1603-1868, aby sa priania stali skutočnosťou alebo ako poďakovanie za splnenie prianí.  Líška sa považuje za posla božstva Inari a jej sochy v obmenených podobách sú na mnohých miestach počnúc vstupnou bránou. Inari svätyne sa nachádzajú po celom Japonsku a je ich viac ako 32 000. Na úpätí hory sa nachádza hlavná brána a hlavná svätyňa, v ktorej prebieha po našom návrate z hory obrad. Svätyňu strážia a prebiehajúci obrad môžeme sledovať iba z väčšej vzdialenosti.  Všetci sú oblečení v slávnostnom farebnom odeve, počuť  zvláštnu hudbu …ostatné si môžeme len predstaviť, čo asi sa tam môže odohrávať.

Na úpätie ďalšej hory ideme pozrieť chrám Kiyomizudera. Dnes sa cítim úplne ako v rozprávke. Všetko je neskutočné, zaujímavé, nádherné. Nenachádzam slová, ktorými by som zážitky vyjadrila. Treba ísť, vidieť a zažiť na vlastné oči.

Kiyomizudera je nádherný drevený chrám na svahu hory zo systémom pilierov patriaci do zozname svetového dedičstva UNESCO od roku 1994. Počas našej návštevy je hlavná sieň v rekonštrukcii.  Môžeme však do nej vstúpiť. Z vonkajšej strany  je pokrytá plentou. Chrám bol postavený v roku 780 na  Otowa vodopádoch východne od Kjóta. Názov pochádza práve od vodopádov. Kiyomizudera je známy dreveným balkónom alebo terasou vedúcou  z hlavnej siene, ktorý je 13 metrov vysoký. Dopočuli sme sa, že odvážlivci z neho skákali a súťažili,  kto z nich prežije,  v minulosti. V súčasnosti je už pretek zakázaný a keby bol povolený, určite by som sa ho nezúčastnila. Pohľad zhora, ale aj zdola terasy,  vyzerá hrozivo. Terasa však ponúka nádherné výhľady na nespočetné stromy čerešní a javorov. Obzvlášť musia byť výnimočné na jar, keď sakury, ako volajú japonské čerešne, kvitnú, a tiež na vzdialené Kjóto. V hlavnej sieni, ktorá je vybudovaná spolu s balkónom bez použitia jediného klinca, je malá soška  Kannon. Okolo hlavného chrámu stojí veľa rôznych iných chrámových budov.

Za  Kiyomizudera hlavnou sieňou stojí svätyňa Jishu, zasvätená láske a dohadovaniu. Pred svätyňou sú dva kamene vzdialené 18 metrov od seba. V prípade, že so zaviazanými očami niekto prejde od jedného kameňa ku druhému, bude mať šťastie a nájde lásku. Priatelia môžu pomáhať, ale to znamená, že budú nevyhnutní aj v reálnom živote. Prechádzam tiež so zatvorenými očami od jedného kameňa ku druhému za pomoci Marušky, Natálky a Klárky, ktoré ma usmerňujú. Máme z toho zábavu, všetky sa vystriedame a v tichosti dúfame, že nás láska hádam nájde, len nikto nevie kedy a kde….

Pokračujeme prianiami a rozpúšťaním zlých prianí, ktoré sa hádžu  po napísaní na papier do vedra s vodou. Zaujímavé ako jednoducho sa dá zbaviť zlých vecí a démonov. Stačí ísť do Japonska a japonských svätýň. Máme z toho zábavu, ale možno aj v kútiku srdca dúfame, že sa stane,  čo si prajeme, alebo nestane, čo si neprajeme, aby sa stalo.

Otowa vodopády sú umiestnené pod Kiyomizudera hlavných chrámom. Ich voda je rozdelená do troch oddelených prúdov, návštevníci sa môžu pomocou šálky upevnenej na drevenej palici z nich napiť. Každý prúd alebo prameň má priniesť inú výhodu v živote. Jeden dlhovekosť, druhý úspech v škole a v práci a tretí úspech v láske. Pitie zo všetkých sa považuje za nenásytnosť. Pre vodopádom stojí obrovský rad ľudí, nechce sa nám čakať. Naše túžby zostanú nevypočuté…

Okunoin chrám je menšia podoba hlavného chrámu. Má tiež balkón a stojí nad Otowa vodopádmi. Je postavený v 17. storočí  v tom istom štýle ako hlavný chrám. Chrámy okolo sú zasvätené  Budhovi.

3 poschodová pagoda Koyasu stojí medzi stromami na južnom konci chrámového komplexu. Po jej navštívení by sa malo ľahko a šťastne narodiť dieťa.

Gion

Pešo pokračujeme ďalej. Prechádzame cez nádherný Maruyama park. Sme svedkami japonskej svadby. Medzi svätyňou Jasaka na juhu a riekou Kamo na západe sa nachádza najznámejšia štvrť s gejšami v Kjóte Gion. Svätyňa Jasaka bola postavená ešte v roku 656 a jej božstvá mali ochrániť  ľudí z Gionu pred chorobami a šíreniu epidémie. Na nový rok sa tu ľudia chodia modliť za zdravie.

Štvrť Gion je plná obchodov, reštaurácií a čajovní.  Práve v tejto štvrti sa po určitom tréningu, ktorý trvá minimálne jeden rok, väčšinou však dlhšie,  stávajú  z maiko  geiko alebo gejše. Maiko majú vlastné vlasy a  farebnejšie kimono, vysoké platformy. Maiko spievajú, tancujú a hrajú na tradičných japonských hudobných nástrojoch.   V minulosti mohli mať už od 3 do 5 rokov, keď začínali. V súčasnosti majú od 15 do 20 rokov a geiko sa stávajú, keď sa naučia tancovať tradičné japonské tance, hrať na tradičných japonských nástrojoch a keď ovládajú kjótsky dialekt. Ráno chodia na vyučovanie a večer pracujú ako exkluzívne spoločníčky.  Tieto spoločníčky existujú v Japonsku po celé storočia a aj v súčasnosti pokračujú v zabávaní hostí tancom, hudbou, hrami ako aj drinkami a samozrejme konverzáciami.  Sú charizmatické a očarujúce. Na tvári majú silný make up a červené pery, vyčesané vlasy a kimono. V Kjóte sa volajú geiko, v Tokiu gejša. Za ich spoločnosť sa platia horibilné sumy a môžu si ich dovoliť len vyššie príjmové skupiny. V štvrti  sú väčšinou drevené domy a na hlavnej ulici, Hanamikoji, nie je natiahnuté elektrické vedenie, vo vedľajších uliciach už elektrické vedenie vidno. Na konci ulice je divadlo, do ktorého večer ideme na predstavenie. Po krátkej prechádzke hlavnou ulicou v Gione ideme pred večerným predstavením ešte na trh Shinkyogoku v Kjóte. Lahodí mi atmosféra japonských trhov s nepreberným množstvom rýb a morských plodov a tovaru od výmyslu sveta. Sledujem, čo Japonci robia, nakupujú, jedia, pijú, ako žijú. Je to zábava a relax súčasne. Neviem sa vynadívať. Sme hladné a tak si pre zmenu dávame špagety s lososom, hubami a omáčkou. Opäť veľmi chutné jedlo s pivom za 990 jenov. Nespomínam si, že by mi niečo v Japonsku nechutilo, alebo sadlo na žalúdok. Všetko bolo ľahko stráviteľné, chutné a sýte.

Prejdeme dosť rýchlo trh a vraciame sa späť  do Gionu na večerné predstavenie v divadle. Ešte sme neskúsili japonskú zmrzlinu, tak si kupujeme. Obzeráme Kjóto, olizujeme zmrzlinu. Veľmi dobrá. Ako si vykračujeme cestou späť k divadlu, prihovoria sa nám dvaja starší elegantní páni, či nepotrebujeme pomôcť a či sme sa nestratili. Hovoríme, že ideme do divadla do štvrte Gion a oni, že idú našim smerom a že nás tam odprevadia. Tak vyzvedám, či idú na večeru s gejšami. Reagujú, že gejše sú pre nich drahé, že oni idú iba ako priatelia na večeru. Pri vstupe do hlavnej ulice sa s nami rozlúčia a zaprajú pekný večer. My poďakujeme za doprovod a chceme vstúpiť do ulice. Zastaví nás zriadenec a upozorňuje, že so zmrzlinou do ulice vstúpiť nemôžeme. Ja na to, že už nie sme malé a že si dáme pozor. Presne tak ako by som reagovala na Slovensku. Ale on na to: „Rule is rule“, a jednoducho nás do ulice nepustí a ospravedlňuje sa, že nás nemôže pustiť. Čas nás už tlačí, chceme zmrzlinu hodiť do koša, kôš však v Japonsku len tak rýchlo nevidíte. Zmrzlinu musíme v rýchlosti zlízať a s prázdnymi rukami odpochodovať do divadla. Zriadenec sa opätovne ospravedlňuje …tak toto by sa na Slovensku určite nestalo.

Divadlo trvá hodinu a na programe sú tradičné japonské predstavenia: čajová seansa, tvorba ikebany, „vtipná príhoda“, bábkové divadlo a nakoniec vystúpenie gejší. Pre Slovákov celkom nudná zábava, hodinu sme nejako vydržali…Po divadle ideme ešte pozrieť nádherne osvieteným Kodaiji chrám z roku 1606 so zenovou záhradou, rybníkom a bambusovým hájom .

Nara

Nara bola hlavným mestom Japonska a sídlom cisára v 8. storočí.  V roku 1998 boli niektoré pamiatky z Nary zapísané do svetového zoznamu UNESCO pod názvom  Pamiatky starobylej Nary. Do zoznamu patrí aj chrám Tódajdži a svätyňa Kasuga a priľahlý  prales, chrám Kofokudži, ktoré sme navštívili 15. novembra. V Nare je podstatne chladnejšie ako v Kjóte, v noci 5 stupňov. Dosť som prekvapená, sme predsa južnejšie. Pre množstvo pamiatok je Nara často navštevovaná.  Symbolom mesta sú jelene potulujúce sa medzi chrámami a svätyňami. Podľa šintoizmu sú jelene považované za poslov bohov.

Tódajdži je budhistický  a zároveň najväčší drevený chrám vo svete s gigantickou pozlátenou bronzovou sochou Budhu Daibuco, Veľký Budha,   vážiacou okolo 600 ton, vysokou zhruba 15 m. Za Budhom je drevený stĺp, v ktorom je na spodku otvor a traduje sa, že kto prejde cez otvor, dosiahne osvietenie. V čase našej prítomnosti prechádzali otvorom len malé deti, my by sme sa tam určite vzpriečili a už by nás odtiaľ nikto nedostal. Chrám bol postavený v 8. storočí a podľa legendy ho stavalo 2,6 milióna ľudí, čo bola zhruba polovica vtedajšieho Japonska. Súčasná budova pochádza z 18. storočia a je o 30 % nižšia než pôvodná.

Pešo pokračujeme do Chrámu Nigacudo, z ktorého je nádherný výhľad a koná sa v ňom každý rok festival.

Svätyňa Kasuga bola tiež postavená v 8. storočí a je charakteristická množstvom, presne 3 000, kamenných a bronzových lampášov stojacich  popri ceste  a aj priamo vo svätyni. Počas augustových osláv sa všetky lampáše rozsvecujú.

Chrám Kófokudži s päť poschodovou pagodou pozrieme len z exteriéru, dnu nevchádzame. Obsahuje zbierku sôch a budhistického umenia.

Ideme do centra a sledujeme výrobu cesta na surové mača koláčiky. Úžasná show. Koláčiky sú ešte teplé, aj keď ich nikto nepiekol a tak prvýkrát skúšam zelený surový mača koláčik. Zaujímavé, chutné. Stačí jeden kúsok.  Obávam sa viac, čo by to urobilo s mojím tráviacim traktom….

Osaka 

Do Osaky odchádzame poobede po prehliadke Nary. Na prvý pohľad je Osaka iná ako ostatné mestá, ktoré sme doteraz videli. Je špinavšia, všetci ľudia už nie sú tak elegantne oblečení, vidíme prvých bezdomovcov. Iný svet. Sme od ráno dosť hladní, ideme prvýkrát na menu. Veľmi chutné s polievkou aj dezertom a drinkom.

Bývame v blízkosti štvrte Dotonburi,  ktorej história siaha až do 17. storočia, kedy miestny podnikateľ dal vybudovať kanál na spojenie dvoch riek. V noci kanál dotvára atmosféru štvrte. Hneď ako sa ubytujeme, ideme si pozrieť zábavný park s akváriom. Úžasné. Osacké akvárium je už vo vianočnom šate,  nachádza sa v Osackom zálive. Pláva v ňom množstvo morských živočíchov z Pacifiku. Morský život je prezentovaný v 15 samostatných nádržiach, z ktorých každá reprezentuje špecifický región z Pacifického kruhu.  Centrálna časť je 9 metrov hlboká a predstavuje Tichý oceán vrátane žralokov, ktorí sú pravdepodobne najväčšou atrakciou. Návšteva sa začína na 8. poschodí a postupne sa špirálovito schádza poschodie po poschodí okolo centrálnej nádrže. Morské živočíchy je možné sledovať z viacerých perspektív.

16. deň  pokračujeme v objavovaní Osaky.  Osaka je 3. najväčšie mesto v Japonsku po Tokiu a Jokohame. Spolu s mestami Kjóto a Kóbe tvorí jednu z najväčších metropolitných oblastí na svete, druhú najväčšiu po Tokiu v Japonsku. Má okolo 17,5 milióna obyvateľov. Podľa rebríčka Economist Intelligence Unit je Osaka  na 4. mieste zo 140 miest najlepších pre život. V dávnej minulosti sa Osaka volala Naniwa a bola tiež hlavným mestom. Po svojich navštívime miestny rybí trh, Kuromon market. Neviem sa vynadívať na množstvo rýb a rôznych morských príšer naukladaných na stoloch.

Autobusom ideme ku hradu v Osake, ktorý  bol postavený v 16. storočí a bol najväčší v tom čase. Viackrát bol zničený a zhorel. Jeho súčasná podoba pochádza z 30 rokov 20. storočia. Koncom 20. storočia bol zrekonštruovaný a má zabudovaný aj výťah. Čakáme v obrovskom rade na lístky, aby sme sa dostali do vnútra hradu. Rad sa rýchlo míňa. Vychádzame pešo až na najvyššie poschodie, ktoré ponúka nádherné výhľady na Osaku zo všetkých svetových strán. V hrade je situované historické múzeum z histórie hradu a Japonska. Okolo hradu je priekopa, obrovská záhrada so stromami čerešní, sakúr kvitnúcich na jar v apríli, športovým vyžitím, viacúčelovou halou a svätyňou. Prvýkrát vidím  časovú kapsulu. Je zakopaná v špeciálnej šachte na nádvorí hradu ako spomienka na výstavu Expo z roku 1970.  Mala by vydržať 5 000 rokov a informovať našich následníkov o súčasnom živote na zemi.

Pokračujeme návštevou starej štvrte Shinsekai, Nový svet, ktorej dominuje veža Tsukenkaku. Začiatkom 20. storočia tu vznikol moderný projekt, štvrť postavená z jednej polovice podľa vzoru Paríža a z druhej podľa vzoru New Yorku.  Pôvodná veža Tsukenkaku nápadne pripomínala Eiffelovu vežu, v jej pozadí sa rozprestieral lunapark. Počas vojny však originálnu vežu poškodil požiar, a keďže náklady na jej opravu by boli privysoké, vedenie mesta sa rozhodlo vežu demontovať a oceľ využiť vo vojenskom priemysle. Po vojne sa však obyvatelia znova dožadovali veže, a tak v roku 1956 bola otvorená nová veža Tsukenkaku, ktorá sa nad štvrťou Shinsekai týči dodnes. Svojou výškou 103 metrov dokonca predčila svojho predchodcu (64 metrov) a na tú dobu to bola najvyššia stavba v Ázii.

V štvrti Shinsekai sú reštaurácie špecializujúce sa na jedlá z ryby fugu. Ryba fugu je  jedovatá a je populárnou pochúťkou Japoncov, Kórejcov, ale aj Číňanov. Obsahuje jed, ktorý paralyzuje svalstvo. Môžu ju pripravovať iba prísne školení šéfkuchári, ktorí vedia, ako rybu zbaviť jedovatých častí a nekontaminovať jedom zvyšné časti. Rybu fugu som radšej nechutnala. Taký adrenalín nepotrebujem… V štvrti sa nachádza predajňa Tower Knives,  kde ochotný personál  na požiadanie spraví krátku prezentáciu s výkladom. Všetci testujú a nakupujú nože. Tiež jeden kúpim, 100 euro máš , nemáš, no nekúp to…davová nákupná  psychóza, ktorej sa niekedy neviem vyhnúť.  Zo štvrte Shinsekai ideme do najvyššej budovy v Japonsku Harukas 300, kde náš čaká nádherný výhľad na Osaku.  Je to multifunkčná budova,  ktorej súčasťou je aj 300 metrov vysoký, 62 poschodový mrakodrap s rozhľadňou na 58. až 60. poschodí. Stavba Harukas 300 sa začala v roku 2010, dokončená bola v roku 2014 a dodnes si drží status najvyššej budovy v Japonsku. Na najvyššie poschodie nejdem, zostávam len na 16. odkiaľ sú tiež úžasné výhľady. V budove si nájdeme reštauráciu…sedíme pre vchodom v rade …čakáme  na obed sledujúc Japoncov…

Večer ešte metrom navštívime Red light district. V dlhých uliciach sa nachádzajú nízke domy, ktoré sú otvorené ako u nás domové garáže a v nich ponúkajú staré ženy na predaj mladučké krásne Japonky. Všetky sa na nás usmievajú a mávajú nám. Vidíme vchádzať aj vychádzať mužských návštevníkov, topánky zostávajú pred domom…

17. novembra ráno na 30. výročie zamatovej revolúcie odlietame do Európy.