ISLAND

Nádherné fotografie z islandskej prírody a celej krajiny mi utkveli v pamäti a nenechali ma na pokoji. Island sa mi zdal však príliš drahý. Jedného dňa sa kolotoč rozbehol na facebooku. Hľadala sa  spolucestovateľka na cestu po Islande. Zo začiatku sme komunikovali tri. Nakoniec sme sa na cestu vydali dve v pred veľkonočnom období roka 2019. Na Slovensku bola ešte skorá jar na rozdiel od iných rokov, aj keď Veľká noc bola až v druhej dekáde apríla. Prvýkrát som využila cestovanie s neznámym človekom. Môže to byť do určitej miery riziko, v našom prípade to však vyšlo. Zažili sme nádherné chvíle pri spoznávaní islandskej krajiny, ale aj zimu, ustavičný dážď a neutíchajúci silný mrazivý vietor. To však k Islandu neodmysliteľne patrí tak ako sopky a ľadovce, čierne pláže, horúce pramene a obrovské lávové polia. Pre turistov, ktorí navštevujú Island, je počasie jedným z veľkých nepriateľov spolu s astronomickými cenami. Najlepšie je navštíviť Island od polovice júna do konca augusta, kedy slnko zapadá len na niekoľko hodín.
Obdobie, v ktorom sme cestovali my, neodporúčam. Všetko bolo príliš sivé a hnedé, žiadna zeleň, ktorá dodáva tejto krajine jedinečnosť, a ktorá mne na Islande určite chýbala. Zelená dodáva silu a energiu, je to farba pulzujúceho života. Avšak pre každého majú ročné obdobia iné čaro …
Na Islande je veľa rôznorodých zaujímavostí, o ktorých som pred návštevou krajiny ani len netušila, a o ktorých chcem napísať. Práve preto cestujeme, aby sme zistili čo najviac o nových krajinách, ľuďoch v nich žijúcich. Aby sme získané vedomosti a skúsenosti možno aj aplikovali do svojho života a tým ho obohatili, ak sa to dá a je to možné, a ak to vyhovuje nášmu naturelu. Mojím cieľom je aj moje skúsenosti  a vedomosti odovzdať ďalej ľuďom. Dúfam, že budú užitočné a že si každý odnesie z napísaných riadkov niečo pre seba.
Island znamená v miestnom jazyku „ľadová zem“. Je to ostrovný európsky štát nachádzajúci sa v blízkosti polárneho kruhu, Grónska, Nórska, Škótska a Faerských ostrovov, na pomedzí Severného ľadového a Atlantického oceána. Ostrov je vulkanicky aktívny. Leží na rozhraní dvoch litosferických dosiek v oblasti Stredoatlantického chrbta. V mieste, kde dochádza k vzniku novej oceánskej kôry a jej následnému rozpínaniu. Pod Islandom sa nachádza horúca škvrna spôsobujúca enormnú produkciu lávy. Výsledkom unikátneho podložia je vznik riftovej oblasti s bohatou sopečnou aktivitou. Island je geologicky veľmi mladý. Bol vytvorený sériou sopečných erupcií zo Stredoatlantického chrbta. Celý Island je vybudovaný zo sopečného materiálu.
Vo vnútrozemí sa nachádzajú lávové polia, pohoria a ľadovce, podnebie je tu takmer polárne. Veľká oblačnosť a hmla trvá vyše polovicu roka. Island leží v blízkosti centra tlakovej níže a vďaka teplým vodám Golfského prúdu má mierne podnebie. Zimy na pobreží sú mierne, letá chladné. Miešanie teplých a chladných morských vôd má za následok výdatné dažde.
Napriek nepriaznivým klimatickým a iným podmienkam, sú ľudia žijúci na Islande mimoriadne spokojní so životom v tejto krajine. Ostrov má rozlohu viac ako 102 tisíc km2 a okolo 350 tisíc obyvateľov. V prepočte tak pripadajú na 1 km2 približne traja obyvatelia. 60 % obyvateľov Islandu žije v aglomerácii Reykjavíku, 92 % obyvateľov žije v mestách, ostatní na dedinách. Podľa OSN je Island z hľadiska kvality života najlepším miestom pre život ľudí zo 177 posudzovaných krajín sveta.
Podľa prieskumu OECD 66% Islanďanov bolo spokojných so svojim  životom, 70% verilo, že v budúcnosti budú ešte spokojnejší. Podobne 83% tvrdilo, že majú za deň viac pozitívnych zážitkov ako negatívnych, a to z Islandu robí jednu z najšťastnejších krajín v OECD. Podľa štúdie z roku 2012 sú so svojim  životom spokojní tri štvrtiny respondentov (svetový priemer je okolo 53%). Očakávaná dĺžka života je u žien 82,3 rokov a u mužov 78,1 rokov.
Úradným jazykom je islandčina a  znakový jazyk pre nepočujúcich je schválený ako oficiálny štátny jazyk. Island je prvou krajinou, v ktorej bol jazyk pre nepočujúcich schválený . Všade sa však bežne dohovoríte po anglicky. Islandčina je severogermánskym jazykom pochádzajúcim zo starej severštiny.
Island bol počas 2. svetovej vojny neutrálny, avšak v roku 1940 predbehli Angličania Nemcov a obsadili ho. Od roku 1941 prevzali obranu ostrova Američania a od konca 2. svetovej vojny je Island pod vplyvom USA, ktoré tu v rámci Maršalov ho plánu veľa investovali a investujú aj v súčasnosti. Island sa pripojil k NATO v roku 1949, americká základňa bola postavená na jeho území v roku 1951. V roku 1970 krajina vstúpila do Európskeho združenia voľného obchodu, EFTA. Island je súčasťou Schengenského priestoru, preto sa tu zo Slovenska môže cestovať iba s občianskym preukazom. V poslednom čase Američania postavili na Islande 3 obrovské fabriky na výrobu hliníka, aby ušetrili na energii, ktorá je tu lacná. Aj keď základná surovina, bauxit, sa dováža a celá výroba vyváža. Aj tak sa im to oplatí. Teplú vodu vyvierajúcu z hlbín Zeme využívajú Islanďania na vykurovanie domov a veľkokapacitných skleníkov.
Islandskou menou je islandská koruna, ISK, za 1 euro dostanete okolo 136 islandských korún. Je tu mimoriadne draho, no Islanďania zarábajú dosť hodne. Za misku polievočky zaplatíte od 15 euro nahor, málokedy menej. V hoteloch, reštauráciách a obchodoch pracuje veľa Slovákov, Čechov a Poliakov. Keď som sa snažila niektorým spolucestujúcim niečo preložiť, hneď spustili po slovensky alebo po česky a konverzácia pokračovala ďalej už bez problémov v akomkoľvek smere. Čo tu robia, odkedy sú tu, kde bývajú, koľko zarábajú, atď.. Dozvedeli sme sa zaujímavé veci. Niektorí z nich tu chcú zostať žiť a kupujú si domy. Na Islande nie je žiadny stres podľa ich vyjadrení. Niektorí chcú len zarobiť a vrátiť sa späť s úsporami do rodnej krajiny.
Island osídlili Vikingovia na prelome 9. a 10. storočia. Zakladali si „thingy“ alebo snemy na riešenie sporov medzi osadníkmi, ktorých pribúdalo.

Okolo roku 930 bol založený národný snem Althing, ktorý sa pokladá za najstarší parlament v Európe a na svete, a ktorý okrem krátkeho obdobia, existuje dodnes. Na základe jeho rozhodnutia bolo prijaté kresťanstvo na prelome rokov 999-1000. V 13. storočí bol Island podrobený nórskej nadvláde a v 14. storočí sa dostal spolu s Nórskom pod nadvládu Dánska. Po reformácii v 16. storočí krajina prijala pod nátlakom Dánov luteránstvo. Nasledovalo obdobie úpadku a až koncom 19. storočia, v roku 1874, bola dosiahnutá čiastočná autonómia. Výbuch sopky Askja v roku 1875 spôsobil hladomor a obrovskú emigráciu. Od roku 1918 mal Island s Dánskom iba personálnu úniu, mali jedného kráľa, ktorá bola zrušená v roku 1944, kedy vznikla parlamentná republika.

Väčšinu obyvateľov tvoria Islanďania. Na rozdiel od ostatných európskych národov ich počet pomaly stúpa. Väčšina obyvateľov sa hlási k evanjelickej cirkvi. Jej príslušníci tvoria takmer 79,1 % obyvateľstva. Vďaka imigrácii cudzincov sa jednoliaty etnický obraz krajiny mení na multi kultúrnu spoločnosť. Do krajiny prichádza veľa prisťahovalcov z iných krajín, ktorí na Island prinášajú nové náboženstvá a zvyky. V krajine žije oficiálne asi 4% Poliakov (2017), približne rovnaký je aj počet prisťahovalcov z Filipín. Obe komunity vyznávajú rímskokatolícke náboženstvo spolu s prisťahovalcami z Litvy, Chorvátska, Talianska, Kolumbie, Portugalska a Španielska. Žijú tu aj prisťahovalci z Ruska, Srbska, Rumunska vyznávajúce pravoslávne náboženstvo. Stúpa aj počet prisťahovalcov z Maroka, Turecka, Kosova, Indonézie hlásiacich sa k islamu. Prisťahovalci zo Srí Lanky, Thajska, Číny a Vietnamu sa hlásia k budhizmu, prisťahovalci z Indie priniesli do krajiny hinduizmus. Okolo 0,4 % obyvateľov sa hlási k pohanskému kultu Asatru. Veľa obyvateľov sa nehlási k žiadnemu náboženstvu.
Islanďania sú hrdí na svoje vinárenské korene a veľa z nich môže sledovať svoj pôvod až k prvým osadníkom, ktorých mená sú zapísané v Knihe osadníkov. Súčasná islandčina vychádza priamo zo starej nórčiny ako jazyka Vikingov a stredoveké vikingské ságy môžu čítať aj dnešní Islanďania. Kladú veľkú dôležitosť na nezávislosť, majú veľmi silnú pracovnú etiku a pracujú najdlhšie zo všetkých vyspelých krajín. Aj keď Slováci žijúci na Islande nám hovorili, že Islanďania sa v práci nepretrhnú. Často to býva len subjektívne hodnotenie…
Island je liberálnou krajinou. V roku 2010 Islandský parlament pozmenil manželské právo a definoval manželstvo ako zväzok dvoch jednotlivcov, čím legitimoval LGBT vzťahy. Vďaka tomu je Island jednou z prvých krajín na svete, ktorá legalizovala manželstvo rovnakého pohlavia. Rovnostárstvo je Islanďanmi vysoko cenené, príjmovú nerovnosť majú jednu z najnižších na svete. Ústava vyslovene zakazuje pridelenie šľachtického titulu, privilégií a hodnosti. Podobne ako v ostatných severských krajinách, rovnosť medzi pohlaviami je veľmi vysoká.
Island je závislý od zahraničného obchodu, a to predovšetkým od dovozu potravín, aj keď si časť vyprodukujú Islanďania sami. Island je štát bez výrazných surovinových zdrojov, avšak s veľkými hydroenergetickými a geotermálnymi zásobami, využívanými k výrobe elektrickej energie a k vykurovaniu. Zásadnou prioritou islandského hospodárstva je námorný rybolov. Priemysel je orientovaný na spracovanie rýb a výrobu rybích konzerv, v menšej miere je zastúpené hutníctvo a textilný priemysel.
Rybolov zabezpečuje 75 % vývozu krajiny a zamestnáva celých 12 % práceschopnej populácie a za posledných 50 rokov sa zmenil z rodinného rybárčenia na celý priemyselný komplex, ktorý má na starosti rybolov, spracovanie a vývoz rýb. Islandská vláda sa v poslednej dobe snaží znížiť závislosť ekonomiky od rybolovu z niekoľkých dôvodov. Jedným z nich je klesajúca cena rybích produktov vo svete a snaha o zachovanie rybích populácií pre ďalší generácie.
Poľnohospodárstvo je zamerané na chov oviec, dobytka, prasiat a hydiny. Rastlinná výroba sa venuje pestovaniu zemiakov a zeleniny a južného ovocia v oblasti pri polárnom kruhu vo veľkokapacitných skleníkoch vykurovaných geotermálnou energiou. Island je 2. najväčším európskym producentom banánov.
Iba malá časť Islanďanov má priezviská. Islandské meno sa obvykle skladá z krstného mena a patronyma. Deti majú patronymum utvorené väčšinou z krstného mena otca (niekedy matky) v genitíve s pridaním koncovky „son“ pre synov alebo koncovky „dóttir“ pre dcéry, napr. Guðmundur má dcéru Björk, čiže jej celé meno je Björk Guðmundsdóttir. Hlavným menom je krstné meno a v zoznamoch (napr. telefónnom) sú osoby zoradené podľa krstných mien. V islandčine sa nepoužíva vykanie.
Po zrútení sa islandských bánk v roku 2008 prišli ľudia o úspory a nezamestnanosť bola trojnásobne väčšia ako pred krízou. Väčšina ľudí vyšla do ulíc a po masívnych protestoch bola vláda zosadená. Island sa delí na 79 obcí , 23 hrabstiev, 8 okresov a na 6 krajov.
REYKJAVÍK
Na letisko do Keflafiku prilietame o 14.45, u nás je už o 2 hodiny viac, 11. apríla 2019 po 4,5 hodinovom lete z Viedne. Na Islande je zamračené, silno fúka a je zima. S novou cestovateľskou kamarátkou nakupujeme rýchlo na letisku alkohol, aby sme mali na dezinfekciu a možno aj zábavu počas pobytu. Na príletoch nás už čaká sprievodca a odvezie nás mikrobusom za 45 minút do centra Reykjavíku. Tu máme zabezpečené ubytovanie s raňajkami.
Reykjavík je najsevernejšie položené hlavné mesto na svete a na Islande zároveň najväčšie mesto. Má okolo 118 tisíc obyvateľov.  Názov hlavného mesta znamená “dymová zátoka” podľa výparov z termálnych prameňov a gejzírov v jeho okolí. Koncom 18. storočia sa stala malá osada mestom a významným námorným a obchodným uzlom. Mesto leží na juhozápadnom pobreží ostrova na mnohých polostrovoch, ostrovoch a zálivoch. Keflavík je 48 km juhozápadne od hlavného mesta. Typické malé domčeky sú pokryté pestrofarebným vlnitým plechom, ktorý lepšie odoláva nástrahám tunajšieho počasia. Nedostatok stavebného materiálu spôsobil, že veľa domov je postavených z dreva, ktoré vyplavilo more, a pochádza zo Sibíri alebo z Južnej Ameriky.
Evanjelický kostol Hallgrimskirkja je 4. najväčšou budovou na Islande vďaka svojej výške 74,5 metra a zároveň symbolom stekajúcej lávy. Jeho stavba, ktorá je viditeľná z každého kúta mesta, sa začala v roku 1945 a bol dokončená až o viac ako 40 rokov, v roku 1986. V kostole je vyhliadková veža s výhľadom na celý Reykjavík. Interiér kostola je veľmi jednoduchý až na impozantný orgán s viac ako 5 000 píšťalami. Pred kostolom stojí socha Leifa Erikssona, prvého objaviteľa Ameriky ešte pred Kolumbom, ktorý ale nezaložil v Amerike osídlenie. Sochu dostali Islanďania ako dar od Američanov pri príležitosti 1 000. výročia od vznika islandského parlamentu v roku 1930.

Po prehliadke kostola prechádzame hlavnou obchodnou ulicou Laugavegur až ku jazeru Tjornin, na brehoch ktorého je postavená na betónových pylónoch modernistická budova mestskej radnice. Na jazere plávajú kačky, husi, čajky a labute. Cez budovu radnice pokračujeme ku univerzite, galérii, a ku čadičovej budove parlamentu z konca 19. storočia. Po krátkej prechádzke sa pred nami zjaví novo vybudovaná časť mesta s hudobnou a kongresovou sálou Harpa postavenou v roku 2011 na mieste starého prístavu. V budove je veľa návštevníkov a z viacerých strán sa ozývajú nádherné melódie. Pokračujeme po nábreží okolo novovybudovanej štvrte až ku plastike kostry lode nazvanej Slnečný pútnik, ktorá symbolizuje Islanďanov schopných zmeny kedykoľvek v ťažkých chvíľach života.

Sme vyhladovaní,  na ceste späť do hotela sa zastavíme na zeleninovú polievku v chlebíku. Je vynikajúca, príjemne nás zahriala. Je  dosť sýta, ešte v noci ju cítim v žalúdku. Hlavným pokrmom islandskej kuchyne sú ryby, jahňacina a mliečne výrobky. Tradičnými pokrmami sú skyr, žralok a jahňacina. Skyr je tradičný islandský mliečny výrobok podobný jogurtu. V súčasnosti je islandská strava odlišná a zahrnuje kuchyňu z celého sveta. Ako všade vo svete aj tu je rozšírený fast food.

Národný park Thingvellir, anglicky, alebo Pingvellir

12.apríla 2019 stretám na raňajkách Kanaďanku, s ktorou prehodím pár zdvorilostných fráz o cestovaní a Islande. Neskôr prichádzajú Slováci, ktorí si pochvaľujú počasie počas pobytu, nepršalo im. V deň nášho príchodu trochu pršalo, dnes svieti slniečko, sem tam vidno na oblohe obláčik. Na programe máme Zlatý kruh. Zahŕňa historické miesto Thingvellir, kde stál prvý parlament a dnes je súčasťou národného parku, ohromný vodopád Gullfoss a geotermálne pole Haukadalur s gejzírmi, medzi ktorými dominuje Strokkur a Geysir. Najedení do sýtosti odchádzame mikrobusom do národného parku Thingvellir. Nachádza sa na juhozápade Islandu, 40 km severovýchodne od Reykajvíku. Na Islande sa nachádzajú tri národné parky. Národný park Snæfellsjökull na západe krajiny, a národné parky Þingvellir a Vatnajökull. Posledné dva sme si pozreli na vlastné oči väčšinou za daždivého počasia a neutíchajúceho studeného vetra.
Doprava na Islande sa riadi  drsným terénom a nepriaznivými klimatickými podmienkami. Hlavný typ dopravy sú rôzne autá, vrátane džípov mercedes na obrovských kolesách, a mikrobusy. Neexistuje tu železničná sieť a okrem miest ani autobusová doprava. Na Islande sú v prevádzke vzdušné taxíky-malé lietadlá, ktoré sa dajú najať aj s pilotom. Mimo Island sa dá dopraviť len lietadlom alebo loďou.
Thingvellir má historický, kultúrny, prírodný a geologický význam. Park leží na mieste tektonického zlomu, kde sa stretajú dve litosferické dosky, Severoamerická a Euroázijská. Kontinenty sa tu od seba vzďaľujú, hoci to človek voľným okom nemá šancu zbadať. Praskliny, ktoré sa tu nachádzajú, napríklad Silfra, sú plné čistej vody, a sú populárne na potápanie a šnorchľovanie s hĺbkou až 100 metrov. Aj z našej skupiny bol záujem, avšak pre chladné počasie sa nikto šnorchľovania v praskline nezúčastnil.

Thingvellir

Typickým rysom krajiny je množstvo jazier vytvorených činnosťou ľadovcov alebo vzniknutých v dôsledku tektonických poklesov ako jazero Thingvallavatn,   ktoré je najväčším prírodným jazerom na Islande, na ktorého severnom brehu leží Thingvellir. Veľa jazier vzniklo v kráteroch sopiek, prípadne sú prehradené lávovými prúdmi (jazero Mývatn), či ľadovcovými morénami. Na brehu jazera Thingvallavatn alebo Pingvallavatn sa stretávali Vikingovia z celého Islandu a dohadovali sa na pravidlách. S rastom počtu obyvateľstva totiž rástli aj spory medzi nimi. Rieka Oxara traverzuje národný park a formuje vodopád nazývaný Oxarárfoss.  Až 2,67 % povrchu štátu tvorí voda. V horských oblastiach pramenia najväčšie rieky napájané ľadovcami.  V dôsledku mladých tektonických pohybov sa vodné toky vyznačujú množstvom vodopádov založených na puklinách a zlomoch. Na brehu rieky Oxara stojí  maličký, rozprávkový kostolík, ktorý sa stal pútnickým miestom. Je tu aj cintorín s pár hrobmi významných Islanďanov. V blízkosti sa nachádza letné sídlo premiéra. Sú to štyri malé zelené domčeky. K stavbám vedie mostík ponad jedno z ramien rieky.

Práve na tomto mieste vznikol Althing jeden z najväčších parlamentov na svete. Miesto bolo najdostupnejšie pre väčšinu osídlených regiónov so severu, juhu a západu. Najdlhšia cesta trvala 17 dní z východných častí krajiny. Doteraz sa tu nachádzajú jeho pozostatky a oblasť bola vyhlásená za národný park v roku 1930 a od roku 2004 bol park zaradený do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.
Prechádzame cez skalnú puklinu, cez ktorú ešte v 60. rokoch minulého storočia chodili autá, dnes sa tu dá ísť iba pešo. Prasklina sa zväčšuje každý rok. Mám zvláštny pocit, keď popustím uzdu svojej fantázie a predstavím si, čo je pod mojím telom. Horúca magma, ktorá môže kedykoľvek vybuchnúť na povrch…a kto vie,  čo ešte sa môže stať…
Po prehliadke Thingvelliru  pokračujeme v objavovaní Islandu. Stavíme sa na rodinnej farme na kávičku a zmrzlinu. Kávička aj zmrzlina stoja po 450 ISK, čo je spolu necelých 7 euro. Máme pohodu, žiadny stres a naháňanie. Dávno som takú pohodu nezažila.
Kráter Kerid
Vulkanický kráter Kerid sa nachádza po ceste ku geotermálnemu poľu Haukadalur na území Južného Islandu. V kotlovitom kráteri sopky sa nachádza jazero, ktoré bolo čiastočne zamrznuté z jednej strany. Z južnej strany viedli ku jazeru schodíky. Zišla som dolu nimi a keď som už bola pri vode, chcela som si omočiť nohy do studenej vody jazera na zdravie, ako to zvyknem robiť vždy pri jazerách. Terén bol však bahnitý a skoro som zostala v jazere. V zlomku sekundy som sa zapotácala a ako som chcela vytiahnuť jednu nohu z jazera, spadla mi a odplávala do jazera jedna teniska. Vietor ju unášal do stredu jazera. Myslela som, že ju už nedočiahnem a pôjdem bosá. Na šťastie vietor zmenil prudko smer a teniska preplávala viac než meter v poloblúku na miesto, odkiaľ som ju už mohla dočiahnuť z brehu. Bola som veľmi rada, že to nakoniec dobre dopadlo. Ani ma nenapadlo, že terén pri jazere je samé bahno. Na takéto veci treba na Islande dávať pozor a neliezť kade tade …niekedy sa to nevypláca…
Kerid bola kedysi kužeľovitá sopka, ktorá vybuchla a vyprázdnila rezervy magmy. Následne váha kužeľa skolabovala do prázdnej magmatickej komory. Kotol tvoria červené vulkanické skaly, jazero je hlboké 55 metrov, 170 x 270 metrov široké. Kráter je približne 3 000 rokov starý. Vlastníkovi sa platí za návštevu krátera vstupné 400 ISK.

Island má najviac výronov pár a plynov a horúcich prameňov na svete. Sústavná horúčava, ktorá sa udržiava pod zemským povrchom, vytvára bublajúce horúce pramene a bahniská. Island je ostrovom ohňa. Tvoria ho výhradne sopky. Neustále chrlia horúcu lávu a popol. So sopečnou činnosťou úzko súvisia termálne pramene a gejzíry. Tie sú druhým miestom Zlatého okruhu. Geotermálne pole zvané Haukadalur je systémom menších a väčších gejzírov. Najaktívnejší je Strokkur a gejzír s najznámejším menom Geysir. Práve on bol prvým gejzírom, o ktorom počuli ľudia v Európe, a preto sa jeho meno ujalo v mnohých krajinách sveta. Celé miesto vidno už z diaľky. V oblasti je ticho, ktoré prerušuje výbuch gejzíru Strokkur. Krajina na poli Haukadalur mi na prvý pohľad pripomína novozélandské miesto Rotorua, ktoré som navštívila pred necelými 12 rokmi. Z ničoho nič sa kde-tu dvíha jemný dym, inde leží farebné jazierko a kamene majú raz červenú, inokedy oranžovú , či hrdzavú farbu. Najviac ľudí sa zdržiava pri obrovskom gejzíre Strokkur.  Strokkur patrí k najaktívnejším gejzírom a jeho explózia prichádza každých 5 až 10 minút. Čakám na prírodné divadlo, trvá len niekoľko minút. Odrazu sa z ničoho nič objaví výstrel snehobielej pary, obrovský oblak, ktorý sa vzápätí rozplynie. Gejzír vystreľuje do výšky desiatich, až dvadsiatich metrov, niekedy aj o pár desiatok metrov viac. Zostávam tu na niekoľko ďalších explózii, pokúšam sa o zábery, každá explózia je iná.

Pár metrov od Strokkuru leží Geysir. Práve on je ten slávnejší, väčší, mohutnejší. O jeho existencii hovorí malý kameň nesúci jeho meno. Najstarší zápis o jeho výbuchu pochádza ešte z konca 13.storočia. Je obrovský, no bez pohnutia. V blízkosti parkoviska je samoobslužná reštaurácia. Po prírodnom divadle sa stavíme na šošovicovú polievočku za 1 550 ISK.
Vodopád Gullfoss
Hodina cesty a sme na najvzdialenejšom mieste Zlatého okruhu menom Gullfoss. Nad prázdnou a pustou krajinou sa vznášajú čiastočky vody, počuť silný hukot padajúcej vody. Vodopád Gullfoss patrí medzi najsilnejšie vodopády celého Islandu. Zlatý vodopád v preklade,  tvoria vlastne dva vodopády. Rieka Hvitá najprv padá z 11 metrovej výšky a neskôr padá do 22 metrov hlbokej trhliny. Máme pekné počasie a vďaka nemu je Gullfoss ako z gýčového obrázka. Hukot vody je ohlušujúci, nepočuť ani slovo. Mám úžasný pocit z divadla pred mojimi očami. Dlho hľadím do ťažko opísateľnej krásy padajúcej vody. Musíme sa pobrať ďalej, lúčim sa. už tu pravdepodobne neprídem…

Nastupujeme do mikrobusu, prechádzame cez močaristé územie. Okolo políčok sú vykopané zo všetkých strán kanály na odvodnenie okolitého poľa a vysušenie pôdy. Územie je oplotené, pasie sa tu veľa koníkov, divých husí, labutí. Jedinými stromami sú malé vŕby a brezy typické pre tundrovú vegetáciu, jalovce, rôzne druhy brusnicových a šachovitých rastlín. Hojné sú lišajníky a ostricové trávy typické pre bahno vité a mokrade. Stromy, ktoré vidíme po ceste, sú umelo vysadené v lesných škôlkach.  Islanďania ich pestujú v hojnom množstve na mnohých miestach. Jednotvárna vegetácia neposkytuje dostatok potravy zveri. Žije tu líška polárna, občas zablúdi medveď ľadový. Rozšírenejšou faunou ostrova sú vtáky a ovce, v pobrežných fjordoch, ktoré patria ku vyhľadávaným lokalitám. Na Islande žije viac ako 10 miliónov vtákov s výrazne sfarbeným zobákom a čiernobielym perím, potápajú sa v mori a lovia rybky. V diaľke vidíme zasnežené končiare hôr bez konca. Cesta vedúca územím je úzka, vidíme štyri  autá spadnuté vedľa cesty, sú úplne na šrot, stretáme mercedesy s veľkými kolesami pripravenými na jazdu do náročného terénu. Obrovské vzdialenosti neumožňujú rýchlejšie odpratanie po haváriách. Každý deň robíme nákupy, doma robím raz do týždňa…dosť mi to vadí a prekáža.  Banány a konzerva tuniaka stoja 399 ISL.

Mestečko Hella
Spíme na hoteli v mestečku Hella, kde na recepcii pracuje vyštudovaná psychologička z Česka. Na prvú výplatu dostávajú na podobnej pozícii okolo 2 200 až 2 500 euro, v ďalších mesiacoch už okolo 3 000 euro. V každom obchode, hoteli, reštaurácii je nejaký Čech, Slovák, Poliak. Nedostatok pracovnej sily v minulosti vyhnal cenu práce do vyšších úrovní. V súčasnosti už pociťujú na Islande pretlak pracovnej sily a je problém nájsť si dobrú pozíciu podľa rozprávania ľudí, s ktorými sme sa stretli.

Eyjatjallajökull, 13. apríla 2019

Prakticky celý ostrov nesie stopy po činnosti ľadovcov. Ľadovce pokrývajú 11 % rozlohy Islandu. Eyjatjallajökull je jedna z menších ľadovcových čiapok Islandu severne od Skógar a západne od Mýrdalsjökull. Ľadovcová čiapka prikrýva kráter vulkánu. Je to stratovulkán s výškou 1 652 metrov zložený z bazaltovej a andezitovej lávy, má pravidelné erupcie, naposledy v roku 2010, keď ochromil leteckú dopravu v Európe. Eyjatjallajökull je neporovnateľný s Araratom, ktorý je tiež stratovulkán,  a dosahuje 5137 metrov. Je mimoriadne prašný a má ľadovcovú čiapku až na úplnom konci. Vystúpila som naň v auguste 2018. Pobrežie pod sopkou pozostáva zo strmých útesov s mnohými vodopádmi. Prvý na našej ceste je Gluggafoss.

Vodopád Seljalandsfoss
Ráno je ešte celkom pekné počasie. Ako smerujeme ku vodopádu Seljalandfoss, ktorý steká z ľadovca Eyjatjallajökull, pred nami visí ťažký čierny obrovský mrak. Ľadovec vôbec nevidíme, všetko je zahalené v tmavom čiernom mraku. Poza Seljalandfoss sa dá prejsť. Je to úžasný zážitok, ešte nikdy som neprechádzala poza vodopád. Napriek tomu, že mám pršiplášť, som celá mokrá, a stálo to za to. Ďalšie dva vodopády sú viditeľné a tečú priamo nad nami. Štvrtý je ukrytý za rozorvanými skaliskami. Dá sa k nemu prejsť,  treba sa však vyzuť, tenisky by nezostali suché. Radšej nepokúšam šťastie a len pozerám do diery medzi skalami. Aj tento výhľad na vodopád je úžasný.

Vodopád Skógafos
Sme celí mokrí, v aute je vlhko a mokro. Sme malá deväť členná skupina so sprievodcom, ktorá si celkom sadla. Ideme na konskú farmu, mali sme tu dohodnutú jazdu na koňoch. Pre silný vietor sa konská jazda ruší. Obsluhuje nás mladá Nemka, ktorá tu pracuje pri koňoch a stará sa o ne. Poobzeráme si farmu, dáme si kávičku a pokračujeme ku vodopádu Skógafoss. Schody v strmom teréne vedú až nad vodopád,  odkiaľ je nádherný výhľad. Stúpame ďalej až ku začiatku známeho 24 km treku pomedzi dva ľadovce. Ten je uzavretý od 15.9. do 15.5. Ponúkajú sa nám nádherné scenérie na okolitú krajinu a valiaci sa vodopád. Stále silno fúka, neprší. Vietor nám osušil mokré veci a tak sa cítim komfortne. Sme prefúknutí do špiku kosti.

Čierna pláž Reynisfjara a mys Dyrhólaey
Na južnom pobreží Islandu neďaleko mestečka Vík a známej čiernej pláže Reynisfjara sa nachádza mys Dyrhóley. Na východnej strane sa nachádza pláž Reynisfjara so skalnými útesmi Reynisdrangar, na západnej výhľad na pláž Sólheimasandur s vrakom lietadla a na súostrovie Vestmannaeyjar. V dávnej dobe bol Dyrhólaey ostrov a je tu maják.
Vietor nás ide postrhávať z útesov, tak fúka. Niektorí to vzdali. Silvia, Oľga a ja pokračujeme až ku majáku, odkiaľ máme nádherné výhľady na rozorvané skaliská s hniezdami tisícov morských vtákov, ktorí poletujú hore dolu napriek nepriazni počasia, a kŕmia svoje mladé. Úžasné divadlo, podobné ako na ostrovoch Ballestas v Peru. Tam spojili príjemné s užitočným a vtáčí trus pravidelne zbierajú a predávajú a majú z toho business, pre ktorý sa viedla vojna. Zaujímavé koľko podobných miest máme v rôznych kútoch zeme.
Prvýkrát vidím čiernu pláž Reynisfjara so skaliskami Reynisdrangar vytŕčajúcimi z mora na viacerých miestach. Takú krásu som ešte nevidela. Stoja tam ako strážcovia ochraňujúci breh od divokých vĺn, ktoré prichádzajú rýchlo a zúrivo z otvoreného oceána.

Ideme sa ubytovať  do hotela na kopci s rovnomenným názvom ako mys. Po ubytovaní ideme na prechádzku na pláž Reynisfjara. Pláž lemujú čierne bazaltové skaliská na jednom mieste ako píšťaly na organe, na druhom naukladané ako palacinky. Na viacerých miestach, nielen na tomto,  mi Island opätovne pripomína miesta z Nového Zélandu. Pláž je plná väčších, malých a maličkých čiernych a občas aj červených okružliakov, ktorých by som si hneď nabrala domov. Váha batožiny do lietadla a cena za nadváhu ma však výrazne brzdia. Sem tam tu leží mŕtva ryba. Nevieme sa nasýtiť pohľadov na čiernu krásu pláže, fotíme do nekonečna a v tichosti každý ďakuje, že mu bolo dopriate tu prísť a vidieť túto nádhernú prírodnú scenériu. Na tabulách sa môžeme dočítať, koľko ľudí prišlo o život vo vlnách. Medzi Atlantickým oceánom a Severným ľadovým oceánom nie je nič, čo by vlny tíšilo a spomaľovalo.
Unavení a hladní ideme na nákup a na večeru do mestečka Vík s kostolíkom. Vík znamená “zátoka”. Dávam si jahňaciu polievku. Je hustá s kúskami mäsa, stačí mi. Všetky polievky sú husté, druhé jedlo by som už nezvládla. Doma také husté nerobím. Ako zákusok, na doplnenie energie a prečistenie čriev počas cestovania,  si dávam vločky s orechmi, ovocím a čokoládou. Je to výborný doplnok pri dlhých presunoch popri ovocí, ktoré si môžeme nakúpiť každý deň čerstvé po ceste v miestnych obchodoch.
Po večeri ideme ešte do jaskyne Loftsalahellir na pláži, ktorá má otvor v tvare mačacieho tela. Urobíme pár záberov. Sme už unavení po celom dni, odchádzame na hotel, dáme si drink a ideme spať.

Národný park Vatnajökull, 14. apríla 2019
14. apríla 2019 ráno otvoríme oči  a aké prekvapenie. Fúka, prší a je zamračené tak minimálne na dva týždne dopredu. Smutnú náladu z počasia nám vylepšujú len parádne raňajky s údeným lososom a inými rybami a ovocím. Takéto by sme mohli mávať každý deň, alebo aspoň každý druhý. Patria medzi moje obľúbené. Ideme k najväčšiemu európskemu ľadovcu Vatnajökull, 3. najväčšiemu na svete.
Najväčšia ľadovcová oblasť ostrova a celej Európy, Vatnajökull na juhovýchode, meria 8 100 km², čo predstavuje zhruba 8 % rozlohy Islandu. Vatnajökull vypadá ako jednoduchá ľadovcová čiapka, no v skutočnosti sa skladá z niekoľkých nezávislých ľadových telies umiestených na  ľadovcových sopečných vrcholoch. Sopky sú väčšinou aktívne. Ich činnosť vyvolala katastrofické povodne, ktoré sa valili údolím riek Jökulsá a Fjöllum a vytvorili unikátne tvary na severnom pobreží ostrova.
Národný park Vatnajökull bol založený v roku 2008 a je najväčším národným parkom v Európe s rozlohou okolo 12 tisíc km2. Park je jedinečný ľadovcami, vulkanickou aktivitou a erupciami, geotermálnymi poliami a vzácnou nedotknutou krajinou. Vatnajökull zahŕňa Skaftafell národný park, Jökulsárgljúfur národný park a celý ľadovec Vatnajökull a okolie. Zem patrí prevažne vláde až na ojedinelé regióny vlastnené súkromnými osobami.
Doterajšie suché trávy vystriedali znenazdajky obrovské bazaltové lávové polia pokryté machom. Krajina pôsobí rozprávkovo. Vpravo, vľavo, všade to isté. Lávové polia pokryté zeleným machom. Nie sú tu obydlia, ojedinele stretávame autobus alebo auto. Nechcela by som tu cestovať sama a dostať nehodu. V Reykjavíku sme stretli mladú Slovenku, ktorá si práve išla prenajať auto a cestovať okolo Islandu sama.

Zastavíme sa v osade, v ktorej kedysi prespávali turisti. Už nefunguje od 60. rokov minulého storočia. Vtedy zomrel majiteľ. Je tu ako v naozajstnej rozprávke. Osada pod obrovskými skaliskami, z ktorých stekajú vodopády, machom obrastené domčeky, malý kostolík a cintorín s hrobmi skrývajúcimi telá poznačené dlhovekosťou. Mladší ako 85 ročný tu nezomrel nikto, kto tu je pochovaný. Dožívali sa vysokého veku, 90 až 105 rokov. Opustenosť osady každému pripomína ľudskú pominuteľnosť a márnivosť a nezmyselnosť hromadenia majetku. Haraburdy nemá kto v osade zlikvidovať a tak tu pózujú ako pomník ľudskej márnivosti. Celý čas prechádzame popod ľadovec, vôbec ho nevidíme, je zamračené.

Park Skaftafell
Park Skaftafell je súčasťou národného parku Vatnajökull od roku 2008. Jeho súčasťou je ľadovec Skaftafellsjökull, ktorý je jedným z ramien ľadovca Vatnajökull.
Asi po 1,40 hodine pešej turistiky a stúpania sa pred nami zjaví v celej svojej kráse vodopád Svartifoss, Čierny vodopád. Je to čierny stĺpcový bazaltový polkruh ako obrovský organ osadený do nedotknutej prírody. Stojíme v nemom úžase pred impozantnou krásou pred nami. Ľadová voda z ľadovca Svinafellsjökull napája vodopád. Vodopád padá 20 metrov ponad útes tvorený čiernymi bazaltovými stĺpmi. Vodopád bol inšpiráciou pri stavbe kostola Hallgrimskirkja v Reykjaviku.

Počas cesty dolu začína dosť intenzívne pršať. Dávame si pršiplášte. Kým zídeme k autu, leje ako z krhly. V aute je mimoriadne vlhko. Sme všetci mokrí. Smerujeme k ďalšiemu ramenu ľadovca. Tu mimoriadne fúka a leje. Kým si obliekame plášte, sme mokrí do niti. Pohľad na ľadovec ani nestál za to. Obrovské kusy ľadovca plávajú v hnedej vode. Je strašná zima, urobíme pár fotiek a ideme do ľadovcovej lagúny Jokulsárlón.

Ľadovcová lagúna Jokulsárlón
Jokulsárlón je obrovské ľadovcové jazero na juhovýchode Islandu na okraji národného parku Vatnajökull, na ľadovci Breiðamerkurjökull. Jazero sa zväčšuje pre roztápanie ľadovca, má okolo 18 km2 a je považované za prírodný zázrak Islandu. Je viditeľné z cesty medzi Höfn a Skaftafel. Boli tu natáčané štyri hollywoodske filmy : James Bond z roku 1985 – A View to a Kill, The  Another Day, Lara Croft: Tomb Raider, Batman Begins, a reality TV séria Amazing Race.
Jazyk ľadovca Breiðamerkurjökull je najväčšou atrakciou. V lagúne bola naplánovaná plavba loďou v rámci itineráru zájazdu napriek tomu, že je tu tabuľa hovoriaca jasne, že v čase nášho výletu nie je možné sa plaviť.  Napriek tejto informácii bola plavba loďou súčasťou ceny zájazdu. Tak aj toto sa môže stať…zdá sa, že je to skoro pravidlom slovenských cestovných agentúr… Som z toho dosť smutná a sklamaná, nič nevidíme, je zatiahnuté a hustá hmla. Fotografie lagúny som si pozrela iba na internete doma. Podľa predpovede má byť pekne až v stredu, dnes je nedeľa.
Jazero nezamŕza v zime, čo je ojedinelý fenomén a  dvojnásobne sa zväčšilo za posledných 15 rokov. Je plné ľadovcových blokov z Vatnajökull, ktoré sú aj 30 metrov vysoké . Lagúna leží 75 km na západ od mesta Höfn a 60 km na východ od Skaftafell. V lagúne sa vyskytujú vo veľkom sivé tulene a morské vtáky snažiac sa uloviť ryby. Lagúna patrí asociácii vlastníkov.
Izolované bloky ľadovca je možné vidieť na čiernom piesku,  a preto miesto alebo pláž nazývajú “diamantová pláž”. Bloky pripomínajú v prvom momente na čiernom podklade diamanty. Veľmi rýchlo zisťujeme po akých diamantoch má názov.

Diamantová pláž

Sme úplne premočení a je nám zima. Nemôžem sa dočkať, kedy si dám mokré veci zo seba dolu a oblečiem niečo suché. Nosiť mokré veci celú noc a brodiť studenú rieku je možné iba v amerických filmoch a my žiadny momentálne nenatáčame…
Ideme na večeru do mesta Höfn. Obsluhuje nás Filipínec, ktorý tu prišiel ako 5 ročný. Objednávam  si šalát z morských plodov. Je perfektný, veľmi mi chutí, cena 2 200 ISK.
Po večeri ideme na hotel, sedíme na izbe, bavíme sa a popíjame domácu. Strašne fúka a Tánička zahlási: “Rýchlo zatvorte okno, polárna žiara sa k nám dobíja”. Neskôr odtiahla zasúvacie dvere na kúpeľni a zahlásila: “Nastúpili”? Pokračuje s vtipmi: “Slečna mám prázdny byt…, Tak to musíte ísť do Ikey, slečna odpovedá”…Pozitívna nálada nás neopúšťa napriek nepriazni počasia.

Východné pobrežie – fjördy Berufjördur, Stodvafjördur, Faskrúdfjördur, Reydarfjördur
15. apríla sme ráno všetci opäť dosť smutní a pochmúrni z počasia. Dobrá nálada strieda v zápätí pochmúrnu vďaka dobrému zloženiu skupiny a  väčšinu jej členov neopúšťa. Celú noc leje ako z krhly…je to ako nekončiaci príbeh. Za tunelom vidíme okolo cesty prvé a aj posledné stádo pasúcich sa sobov. Utekajú pred nami, len čo sa pohneme v ich smere. Urobíme pár nevydarených fotiek sobov a fotografiu na stoličke a pokračujeme v ceste. Prvá zátoka je plná divých husí, druhá plná labutí.

Na Islande sa nachádza najväčší počet termálnych prameňov na Zemi. Na ostrove je okolo 800 geotermálnych oblastí a viac ako 7 000 termálnych prameňov. Teplé pramene Islanďania využívali od pradávna. Používali ich na pranie bielizne, na kúpanie, niekedy sa v nich aj varilo. V ich blízkosti siali zeleninu a obilie, ktoré potom rýchlejšie rástlo. Postupne sa uskutočňovali prvé pokusné vrty na horúcu vodu. Prvá budova, ktorá bola vykurovaná geotermálnou vodou, bola škola v roku 1930 v Reykjavíku. K tomuto potrubiu sa postupne pripájali ďalšie budovy. V súčasnosti už takto kúri 85 % všetkých domácností.
Za prehrešok považujú domáci vstup do verejných kúpeľov bez dôkladného sprchovania sa každého návštevníka. Verejné kúpaliská a kúpele sú vyhrievané geotermálnou energiou, ich prevádzka je preto ekonomicky výhodná a vstupné je len minimálne. Aj keď vstupné do Modrej lagúny vo výške 70 euro,  v neskoršom čase dňa, sa mi nezdá až také lacné. V každej sprche je dostupné mydlo a do spoločných bazénov ste vpustení až po kompletnej a dôkladnej očiste celého tela bez plaviek. Súčasťou kúpeľov sú skoro vždy aj sauny, suchá a parná.

Po ceste na severozápad sme sa zastavili pri jednom termálnom prameni na východnom pobreží v blízkosti mesta Dortifjördur. Islandské očakávania sme nesplnili a vyzliekli sme sa v aute a  prikrytí malými uterákmi, ktoré sme mali v batožine, sme bežali ku kadi s horúcou vodou. Všetci sme do nej poskákali a močili sa, vtipkovali, fotili sa a diskutovali. Žiadna sprcha, žiadna očista. Príjemná atmosféra. Po horúcom kúpeli sme po  jednom odchádzali do auta, utierali sa a obliekali. Drkotalo nám všetkými zubami. V tom Ľubo zakričal: „A kde sú moje nohavice“? Pobehoval tam s holým zadkom, všetci sme museli hľadať jeho nohavice, ktoré si vraj len tak voľne položil na sedadlo. Všetci skormútení z neúspechu v hľadaní, sme sa prebrali do dobrej nálady, keď sa nohavice našli v útrobách palubnej dosky. Do konca výletu sme si robili z neho srandu, či má už nohavice…
V ceste pokračujeme až do dediny Reydarsfjördur, kde máme zabezpečený nocľah. Navštevujeme rybiu továreň, v ktorej nám všetky procesy spracovania tresky vysvetlí mladá energická a vtipná Slovenka žijúca na Islande. Prehliadka je spojená s ochutnávkou a predajom  sušených rýb. Po prehliadke továrne na ryby ideme navštíviť miestne lyžiarske stredisko, v ktorom  pracuje druhá slovenská dvojica cez zimu a v lete v hoteli v meste. Večer máme s obidvomi pármi posedenie na hoteli a dozvedáme sa zaujímavé veci zo života na Islande z pohľadu Slovákov. Sú tu mimoriadne spokojní. Jeden pár tu kúpil dom a opravuje ho, druhý sa chce po čase presťahovať naspäť na Slovensko.
V dedine je od roku 2017 postavený slovenský kostol. Je drevený a ľudia tu chodia aj zo vzdialenosti 200 km na bohoslužby ku slovenskému farárovi.

Vodopád Dettifoss sme mali navštíviť 16. apríla 2019. Ráno opäť strašne fúka a neustále leje. Dozvedáme sa, že cesta k vodopádu Dettifoss je zaplavená a nedá sa k nemu dostať. Je to vraj najmohutnejší vodopád v Európe. Volajú ho “Beštia”. Z východného pobrežia pokračujeme na západ ku horúcim prameňom Námafjall a sopke Krafla, ktorá je zdrojom vody v týchto prameňoch a aj v jazere Mývatn. Postupujeme smerom na západ cez obrovskú náhornú plošinu. Farmári tu pestujú seno pre celý Island. Prispievajú svojou prácou na výskum a liečbu rakoviny. Seno sa balí  do rôzne zafarbených balíkov. Obloha pred nami sa pomaličky čistí. Verím, že sa vyčistí úplne. Nič iné nám nezostáva, len veriť. Po ceste sa pristavujeme pri ďalších vodopádoch. Je ich tu obrovské množstvo, stekajú z obrovských ľadovcov. Jedným z nich je vodopád Rjukandofoss.

Typickým znakom vulkanickej činnosti na Islande je prítomnosť bahenných sopiek páchnucich sírovodíkom. Najznámejším miestom výskytu týchto úkazov je práve oblasť Námaskard (Námafjall) pri jazere Mývatn.  Námafjall (482 m) je horský hrebeň, aktívna sopka patriaca do vulkanického systému Krafla.

Geotermálna oblasť Námafjall, volajú ju aj Hverir, leží neďaleko jazera Mývatn. Nachádza sa tu množstvo otvorov s brbľajúcou sírou uprostred nich,  cez ktoré unikajú do okolia plyny s teplotou 200 až 800 stupňov C, a bahenných bazénov s bahennými sopkami. Miesto je dobre a rýchlo dostupné. Nachádza sa len niekoľko desiatok metrov od okružnej cesty okolo celého Islandu. V relatívne plytkých oblastiach zemskej kôry (okolo 1000 metrov) tu voda dosahuje teplotu až 200 °C, čo má za následok kontakt podzemnej vody s teplými horninami. Voda sa premení na paru, ktorá stúpa hore. V mieste výstupu potom vznikajú okolo týchto miest ložiská síry vo forme rôznych kužeľov. V minulosti sa tu síra ťažila na výrobu strelného prachu. Dozvedáme sa, že práve tu sa nahrávala Hra o tróny.

Neodporúča sa  opúšťať označené chodníky v lokalite, pôda je tu horúca a vstup na ňu by mohol byť nebezpečný. Už po vystúpení z mikrobusu cítiť typický sírnatý zápach, na ktorý sa dá rýchlo zvyknúť, podľa niektorých zdrojov vdychovanie má liečivé účinky. Zem tu má množstvo farieb od jasne sírnatej žltej cez okrovú, červenú, tmavo červenú až po modrú, hnedú a šedú. Zo zeme sa kde-tu dvíha sírnatá para, vedľa buble vriace bahenné jazierko, inde je zem pokrytá bielymi kryštálikmi ako na soľnej pláni. Zotrvali sme tu hodinu neveriac vlastným očiam…svet ako v rozprávke. Máme nádherné výhľady do okolia, nechce sa nám odtiaľto odísť. Nasávame nedotknutú krásu prírody.
Krafla
Mikrobusom odchádzame ďalej do tesnej blízkosti sopky Krafla, ktorá sa nachádza na severe od Námafjall. Krafla mala poslednú erupciu v roku 1984 a má 10 km širokú kalderu. Kaldera bola vytvorená asi pred 100 000 rokmi. Bolo tu zaznamenaných 29 erupcii v histórii meraní. Najvyšší vrchol dosahuje 818 metrov a je 2 km hlboký.

Krafla má kráter Víti so zeleným jazierkom vo vnútri. V islandčine znamená Viti  “Peklo”. Druhý kráter s tým istým menom sa nachádza na sopke Askja. V minulosti ľudia verili, že  pod vulkánmi je peklo. Od roku 1977 je Krafla zdrojom geotermálnej energie , odpadová voda z elektrárne sa využíva na kúpele v blízkosti jazera Mývatn. V kúpeľoch sme strávili asi 3 hodiny. Voda bola príjemná, fúkal dosť vietor, vyskúšala som aj saunu. Je tu  suchá, aj parná sauna s výhľadom na kúpele a jazero. Skúšam obidve. Po kúpeľoch obedujeme v reštaurácii, ktorá je súčasťou kúpeľov. Asparágusová polievka, kávička a žemľa so syrom ma vyšli na 2 268 ISK, okolo 17 EUR. Na Slovensku by sme za to dostali poriadne veľký obed s polievkou, zeleninou aj dezertom, možno…
Mývatn,  Vatn znamená jazero a Mý znamená komár, Komárie jazero, leží na severovýchode Islandu. V lete sa nad jazerom vznášajú mraky komárov, od čoho pochádza meno jazera. Má rozlohu 38 km² a dosahuje hĺbku maximálne 4,5 m, priemerne však len 2,5 m. Leží v nadmorskej výške 277 m. Vyplňuje starú ľadovcovú kotlinu zahradenú lávovým potokom. Nad hladinu jazera vyčnieva zhruba 50 vulkanických ostrovov a ostrovčekov oddelených krátermi. Voda je modrá a vyznačuje sa vysokou priezračnosťou. Odtok zabezpečuje smerom na sever do Grónskeho mora rieka Laxá. Veľký význam má jazero ako hniezdo početných druhov vtákov. Pre oblasť je typický hohol islandský,  chocholačka, kačka strakatá, hus veľká, morčák prostredný, labuť spevavá a iné. Vtáky, o ktorých existencii som ani netušila. Jazero je jedným z najobľúbenejších turistických cieľov na Islande. Spolu s okolím je od roku 2004 chránenou prírodnou rezerváciou.

Bývame vo veľkom modernom hoteli postavenom uprostred obrovských lávových polí. Na recepcii nám opäť prisľúbia tak ako aj v iných hoteloch a hosteloch doteraz, že nás zobudia na polárnu žiaru. Už tomu neveríme a robíme si z prednesenej hlášky všetci spoločne srandu.
Pred večerom navštívime Dimmu borgir – Temnú pevnosť s trpaslíkmi – Jolasveinarnir. Miestna legenda hovorí, že to je miesto vstupu do pekla. Dimmu znamená tmavý, Borgir je plurál od Borg, čo znamená mesto. Jolasveinarnir, trpaslíci, celé leto spia a vychádzajú iba v čase od septembra do Vianoc. Prechádzame rozprávkovým územím cez nádherné skalné okná, skalný kostol. Tí, čo majú bohatú fantáziu,  tu môžu vidieť kadečo premenené na skalu, nielen kostol. Na záver nás čaká prekvapenie. Návšteva jaskyne, kde trpaslíci spia, vidíme na vlastné oči ich príbytky…fantázia je nekonečná a tak si každý predstavuje, čomu len jeho imaginácia dovolí….keď vidí prístelky s kožušinami, stopy po ohni…sú tam niekde schovaní, alebo sa potulujú…

Keď sa 17. apríla ráno zobudíme, zisťujeme, že polárna žiara sa opäť nekonala a pravdepodobne ani konať nebude počas tohto pobytu. Všetko je marketingový trik cestovnej kancelárie. Nedáme sa však znechutiť, optimistickí členovia skupiny udržujú náladu na stále optimistickej a zábavnej úrovni. Čaká na nás romantická prechádzka okolo lávových polí v blízkosti jazere Mývatn. Máme nádherné výhľady do okolia.
Nasleduje pozorovanie veľrýb. Nikto však nechce zaplatiť nehorázne peniaze za to, že možno uvidí kúsok zadnej alebo inej plutvy, prípadne chrbta nejakej veľrybe. A možno ani to…
Pokračujeme smerom k mestu Akureyra. Po ceste sa prejdeme ku vodopádu Godafoss, Božský vodopád, nachádzajúci sa v severovýchodnom regióne. Podľa mýtu bola do vodopádu hodená socha pohanského boha, keď bolo schválené kresťanstvo. Voda z rieky  padá z výšky 12 metrov v šírke 30 metrov. Nádherná neopakovateľná scenéria s padajúcou vodou z obrovského skaliska, prípadne skalísk. Pohľady a hluk, ktorý padajúca voda vytvára nikdy nikoho neunavia. Každý si ich vychutnáva po svojom…ochká, jojká nad krásou, medituje, fotí …

Keď prichádzame do Akureyri, práve pristáva lietadlo v našej blízkosti, pozorujeme pristávanie a fotíme…fotenie je nákazlivé a jedného dňa si musím povedať stop…dúfam, že ten deň príde skoro…
Akureyra má okolo 18 860 (2018) obyvateľov a je 2. najväčšie mesto na Islande založené začiatkom 17. storočia. Leží na severe Islandu pri pobreží fjordu Eyjafjörður. Je obkolesené horami. Stálou osadou sa Akureyra stala koncom 18. storočia a v roku 1786 jej bolo pridelené právo mesta.

Počas druhej svetovej vojny bol prístav základňou lietadiel, ktorá slúžila na ochranu konvojov z Ameriky do Veľkej Británie a Sovietskeho Ruska pred nemeckými ponorkami. V 20. storočí nastáva hromadný presun obyvateľov Islandu z vidieka do mestských centier, migrácia zvyšuje počet obyvateľov Akureyri. V meste nastáva rozvoj služieb a obchodu. Dôležitým priemyselným odvetvím je spracovanie rýb. V septembri roku 1987 bola v Akureyri založená univerzita.
Vzhľadom na vysokú polohu mesta je podnebie relatívne mierne. „Srdcom mesta“ je prístav, ktorý je miestom pre spracovávanie ulovených rýb a bránou pre turistov. V meste sa nachádza letisko, väčšina letov je vnútroštátna (do Reykjavíku a Keflavíku, na ostrov Grímsey ).

Mesto leží na islandskom hlavnom cestnom okruhu Hringvegur, dlhom 1 339 km, a je jedno z dvoch miest na Islande, kde premávajú pravidelné linky mestských autobusov. V meste sa nachádza jedna z troch veľkých divadelných inštitúcií Islandu a súčasne jediná profesionálna divadelná spoločnosť mimo Reykjavíku. Divadlo je centrom kultúrneho života mesta, je tu aj moderná hudobná sieň, 2. najväčšia na Islande. V Akureyri sa nachádza aj niekoľko múzeí a galérií .

Dominantou Akureyri je kostol protestantskej cirkvi Akureyrarkirkja postavený v roku 1940. Sklenené okná s maľbami sú napodobeninou pôvodných skiel katedrály v Coventry zničenej počas náletov za druhej svetovej vojny. V meste sa nachádza aj botanická záhrada založená v roku 1912 ako verejný park.
V Akureyri je zimný štadión na korčuľovanie a hokejové zápasy, športová hala, viacúčelový štadión s kapacitou 2 000 divákov, krytý 25 m bazén a priľahlý akvapark. 5 km nad mestom je lyžiarske stredisko. V meste sa nachádza aj najsevernejšie položené 18-jamkové golfové ihrisko na svete, Akureyrský golfový klub je usporiadateľom letného golfového turnaja Arctic Open.
Najsevernejšia osada Islandu Singlufjördur
V Akureyri sa nezdržiavame a ideme do najsevernejšej rybárskej osady na Islande Singlufjördur. Nádherné scenérie na záliv, okolité hory, voľne pasúce sa kone. Uprostred dediny stretáme lyžiarov, skialpinistov, ďalej v centre ľudí z Izraela obedujúcich na ulici. Dávam sa s nim do reči. Cestujú po Islande druhý týždeň, spávajú v stane. Neviem si to predstaviť v týchto poveternostných podmienkach. V roku 2013 som cestovala po Škandinávii tri týždne a spali sme v stanoch. Občas nám pršalo a zima bolo v stane pod ľadovcom, ale toto sa mi zdá príliš aj na mňa. Bála by som sa prechladnutia…

V dedine obedujeme pečené zemiaky s krevetami za 2290 ISK. Poobede odchádzame späť do Akureyri na večerný koncert. Klavírny koncert je výnimočný tým, že sa koná v špeciálnej polohe – poležiačky na zemi. Ešte som nič podobné nezažila. Zaujímavý zážitok. Odporúčam skúsiť. Spíme v hosteli so spoločnými toaletami a kúpeľnou, čo veľmi neobľubujem. Raňajky sa podávajú v budove oproti. Vyberáme si z  dvoch ponúkaných jedál.

Odchádzame  nie celkom nasýtení, skoro hladní,  z raňajok 18. apríla  z Akureyri  na severozápad na polostrov Vatnsnes. Asi 50 metrov od pobrežia stojí 15 metrov vysoký skalný monolit Hvitserkur. Hvit znamená biely, serkur znamená dlhé tričko. Legenda hovorí, že je to skamenený troll, ktorý chcel hodiť do mora zvony, lebo ho otravovali. Keď vyšlo na oblohu slnko, troll skamenel od jeho prvých lúčov. Biely podľa bielych výkalov vtákov,  čajok a víchrovníkov, kačíc a kormoránov hniezdiacich na skale. Niekomu sa podobá na obrovského dinosaura, inému na kravu pijúcu vodu. Morská erózia vyformovala unikátne diery do útvaru. Od monolitu sa prechádzame pobrežím a sledujeme tulene hrajúce sa s mláďatami v mori a morské vtáky hniezdiace v skalách na pobreží.

Po hodinovej prechádzke po pobreží nás čaká skoro 300 km cesta s 2 zastávkami na pumpách. Smerujeme na kráter Grábrok.
Kráter Grábrok, v preklade znamená Sivé nohavice. Je dominantou západného Islandu na polostrove Snafellsnes a súčasťou troch spiacich kráterov, ktoré vytvorila erupcia pred viac ako 3 000 rokmi. Je stále aktívny, aj keď spiaci. Ostatné dva sa volajú Červené a Malé šedé nohavice. V roku 1962 boli vyhlásené za chránenú prírodnú oblasť. Kráter sa dvíha  170 m nad okolím a dá sa k nemu jednoducho dostať vybudovaným strmým chodníkom a celý ho obísť. Patrí medzi najdlhšie na Islande a poslednú erupciu mal pred tisícročím. Prechádzka na vrchol trvá necelú hodinku. Z vrcholu je nádherný výhľad na okolie Borgarfjördur a okolité hory. Krajina postupne zarastá zeleňou a machom a považuje sa za jednu z najkrajších prírodných scenérií. Táto časť Islandu inšpirovala Júlia Verna na napísanie novely Cesta do stredu Zeme.

Grábrok bol vyformovaný preniknutím horúcej magmy cez pukliny v zemskej kôre, ktoré po styku s chladným vzduchom stuhlo. Magma, zmes roztavených hornín a plynov, vďaka nižšej hustote a väčšiemu objemu, môže prestupovať aj cez skalu.
Po ceste do dediny Reykholt, v ktorej má sochu zakladateľ kúpeľov v horúcej vode,  sa na moment pristavíme v termálnych kúpeľoch Dekartunguhuer so 160 stupňovou vodou odvádzanou až do vzdialenosti viac ako 70 kilometrov. Teplota po čase transferu klesá na viac ako 60 stupňov.
V dedine Reykholt sú dva kostoly.  8.ročnú výstavbu novšieho kostola a organu, ktorý dlhé roky ukrýval, nám detailne popisuje miestny 84. ročný kedysi robotník, neskôr farmár a v súčasnosti “hotelier”. Učil sa v Nemecku a v Ľubľane, ako organ poskladať. Hovorí o histórii od 16. storočia, o svojom živote, o 5 deťoch, dlhých zimných večeroch, čítaní biblie a hre na organ a klavír. Mal kedysi viac ako 100 kusov hovädzieho dobytka. V súčasnosti prevádzkuje na farme penzión sám, občas mu príde pomôcť dcéra. Má vlastnú kaďu s horúcou vodou, v ktorej sa všetci svorne večer močíme napriek studenému vetru a dažďu. Večer trávime v príjemnej atmosfére s hudbou a rozprávaním zážitkov z cestovania. Ľudia na Islande vedia prijať zmenu a nemajú s tým problém. Živým dôkazom je práve tento starý pán.

Posledný deň 19. apríla 2019 nám starý pán zahrá ku raňajkám, ktoré nám sám servíruje, na klavíri Bacha a omšové pesničky. Dojímavé a príjemné ráno, podobných človek zažije veľmi málo. Lúčime sa  a odchádzame ku vodopádom tečúcich v kaskádach Hraunfossar a Barnafossar. Po krátkej prechádzke ku vodopádom, trávime celé poobedie  v centre Reykjavíku, nakupujeme, obedujeme, vychutnávame miestne palacinky a zmrzlinu. Počasie sa neustále mení. Chvíľu svieti slnko, chvíľu prší. Nič prekvapujúce na Islande. Sú tu návštevníci z celého sveta, tak ako všade. Svet je v pohybe.

Večer trávime v Modrej lagúne. Ideme až na večerný čas, lístky sú lacnejšie ako v priebehu dňa. Vstup do lagúny mal byť tiež súčasťou  ceny zájazdu podľa informácií na internete, v pokynoch bolo však  uvedené, že si musíme návštevu zaplatiť. Prístup cestovnej kancelárie nebol seriózny ani v tomto smere, napriek veľmi príjemnému sprievodcovi, ktorý nás Islandom sprevádzal. Poslednú noc trávime v hoteli v Reykjavíku, ktorý prevádzkujú manželia z Francúzska. Pri vchode nám prikázali sa vyzuť, čo sa nám nejavilo veľmi taktné, ale poslúchli sme a vyzuli sa. Podľa privítania sme čakali , že raňajky budú biedne…

Odchod do kontinentálnej Európy domov je naplánovaný na 20.apríla 2019. Francúzski majitelia nás milo prekvapili. Raňajky boli bohaté a dokonca sme sa všetci zmestili, čoho sme sa deň predtým obávali. Posledný deň trávime najskôr  na rozhraní dvoch litosferických dosiek spojených mostom, pod ktorým sa fotíme a robíme dojem, že ho držíme vlastnými rukami.

V sklade rybích hláv neskutočne zapácha, Islanďania zužitkujú úplne všetko a aj tento produkt predávajú.

V Krysovíku, v poslednom mieste so sírnymi výparmi v blízkosti Reykjavíku,  si naposledy vychutnáme atmosféru Islandu po ceste na letisko.