Keď mi spomenul kamarát ku koncu roku 2017 výstup na biblický Ararat, pozrela som si itinerár a rozhodla som sa, že na výstup pôjdem. Mala som obavy jedine zo zostupu z hory. Ten bol naplánovaný na 2 000 výškových metrov v jeden deň. Všetko však bolo inak a moje obavy sa naplnili na mieste. Neschádzali sme na záver 2 000 výškových metrov v jeden deň, ale dokonca až 3 000 metrov. Zmena programu bez hlasovania členov výstupu ma dosť pobúrila, ale nedalo sa nič robiť. Nebola som jediná, ktorá bola proti. Rozhodlo sa o nás bez nás. Obviazala som si dosť pevne kolená elastickými obväzmi a pomaly som schádzala. Nakoniec mali najväčšie problémy tí, ktorí zostup v jeden deň navrhli. Ale tak už to býva. Kto chce kam, pomôžme mu tam….
Z domu sme odchádzali 2 hodiny po polnoci 25. augusta 2018 mikrobusom. Leteli sme ráno pred deviatou z Budapešti do Istanbulu a z Istanbulu poobede o pol štvrtej do mesta Van na východe Turecka. Odtiaľ sme sa ešte v ten deň pred večerom presunuli do Dogubayzit za 2,5 hodiny. Boli sme 13 členná medzinárodná výprava, 2 Česi, 1 Maďar, ostatní Slováci. Štyri ženy a ostatní chlapi. Neskôr sa ku nám pridali ďalší dvaja mladí Česi.

V Turecku som bola iba raz na pobytovom zájazde pred 14 rokmi s rodinou. Vtedy som si povedala, že sa tu už nikdy nevrátim. Nikdy nehovor nikdy…lebo zariekaného chleba sa človek najviac naje. Nemali sme šťastie na hotel a hotelový personál, ktorý bol dosť nepríjemný, strava tiež nebola najlepšia. Podávali nám väčšinou fazuľové jedlá, mäsa bolo veľmi málo a iba na prídel, aj keď sme mali tzv. „švédske stoly“. Nie každý má v obľube fazuľu, tak niektorí výrazne pochudli. V mojom prípade patrí fazuľa medzi obľúbené jedlá, no každý deň bolo veľa aj na mňa. V mori boli obrovské vlny, nedalo sa plávať. Celkovo bola dovolenka napriek nemalej cene na relatívne nízkej úrovni.
Turecko je euroázijská republika rozkladajúca sa v prevažnej časti v Malej Ázii, alebo Anatólii, a na časti Balkánskeho polostrova. Krajinu obmývajú 4 moria s plážami na pobreží Egejského a Stredozemného mora. Krajina susedí v Európe s Bulharskom a Gréckom, v Ázii s Gruzínskom, Arménskom, Azerbajdžanom, Iránom, Irakom a Sýriou. V európskej časti sú väčšinou nížiny, v ázijskej časti sú prevažne hory. Obyvateľstvo krajiny zastupujú Turci, ktorí vyznávajú islamské náboženstvo a z národnostných menšín hlavne Kurdi.
Turecké územie patrí medzi najstaršie osídlené regióny na svete. Boli tu obydlia ešte v neolite, v staroveku Chetitská ríša, neskôr tu boli Gréci, Peržania, ríša Alexandra Macedónskeho, Rímska ríša, Byzantská ríša a nakoniec Osmanská ríša. Tá zanikla začiatkom 20. storočia (1923), keď M.K. Ataturk založil republiku. Turecko má 2. najväčšiu armádu hneď po armáde USA v rámci NATO.
Na viac ako 779 tisícoch km2 žije okolo 80 miliónov obyvateľov, z toho zhruba jednu štvrtinu predstavujú Kurdi, s ktorými majú Turci nedoriešený vzťah podobne ako s Arménmi, na ktorých bola spáchaná genocída už pred a aj počas 1. svetovej vojny. Turci ju však odmietajú. Arméni obývali celú východnú časť dnešného Turecka viac ako 3 500 rokov a podľa niektorých zdrojov ich bolo vyvraždených 1,5 až 2 milióny. Podobný problém je severná časť Cypru okupovaná Tureckom.
Európska časť je oddelená od ázijskej, nazývanej Anatólia, úžinou Bospor a Dardanely a Marmarským morom. Úžina je spojnica medzi Čiernym a Stredozemným morom. Anatólia je hornatá, pramení tu rieka Eufrat a Tigris, medzi ktorými sa nachádzal kedysi biblický raj, leží tu jazero Van a najvyššia hora Turecka Ararat, 5137 m. Ararat leží v Kurdistane.
Kurdistan
Kurdistan je oblasť na Blízkom východe obývaná prevažne Kurdami. Oblasť sa rozkladá na území Turecka, severného Iraku, severozápadného Iránu, Sýrie a Arménska. Kurdský národ s celkovou populáciou okolo 25 miliónov ľudí osídľuje územie na rozlohe približne 518 tisíc km2. Ide o najväčší národ na svete, ktorý nemá vlastný štát. Kurdi sú potomkovia Médov. Usilujú sa o nezávislosť alebo aspoň autonómiu, avšak neúspešne. Verejné používanie kurdštiny bolo až do roku 1991 zakázané.
V tureckom Kurdistane sa nachádza mesto Van v blízkosti rovnomenného jazera. Do Vanu sme prileteli z Istanbulu večer o 18.00. Pokračovali sme ďalej mikrobusom na východ do mesta Dogubayzit v blízkosti iránskych hraníc.
Kurdistan je zaostalé poľnohospodárske územie. Prevláda tu polo kočovné pastierstvo. Pestujú sa obilniny, strukoviny, zemiaky, zelenina, ovocie a tabak. Po 1. svetovej vojne bolo územie rozdelené víťazmi, Anglickom, Francúzskom a USA. Na území Kurdistanu sú však obrovské zdroje veľmi kvalitnej ropy a vrty tu nie sú drahé. Okrem ropy a plynu sú tu obrovské zdroje pitnej vody. Tretím bohatstvom je kvalitná pôda, na ktorej je možné pestovať poľnohospodárske produkty aj pre okolité púštne štáty.
Kurdi o ich vzťahu s Turkami pred cudzincami neradi hovoria. Turkov v láske nemajú a ozbrojené konflikty sa tu opakujú v pravidelných intervaloch. Kurdi považujú túto oblasť za Kurdistan, Turci za Turecko. Turci ich často nazývajú teroristami vrátane žien a detí. Nevraživosť bolo cítiť z každého rozhovoru, či už s Turkami alebo Kurdami.
A práve v tomto prostredí, v tejto etnicky aj politicky mimoriadne exponovanej oblasti sa nachádza Ararat. Môj cieľ a cieľ aj mnohých turistov, dobrodruhov, skialpinistov a symbol arménskeho národa. Ararat bol po dlhé roky neprístupný a povolenie na výstup nebolo možné získať. Situácia sa zmenila len pred pár rokmi, čo má v okolitej oblasti za následok rozvoj turistického ruchu.
Do Arménska zasahuje horské pásmo Malého Kaukazu a pohorie Ararat. Arméni považujú biblickú horu Ararat za svoju a majú ju vo svojom štátnom znaku. Tisícročia obývali územie okolo Araratu práve Arméni a ukončila to až genocída spáchaná na nich pred a počas 1. svetovej vojny. Do  Arménska je možné sa v súčasnosti dostať  len cez Gruzínsko.

Dogubayazit
Do Dogubayzitu sme prišli neskoro večer. Ubytovali sme sa v hoteli, niektorí si dali ešte obrovskú večeru, niektorí išli spať. Ja som si dala iba pivo a išla som na izbu. Mesto Dogubayazit je centrom regiónu ležiace v nadmorskej výške 1 625 m. Dogubayazit je najvýchodnejšou časťou Turecka susediacou s Iránom. Mesto má viac ako 100 tisíc obyvateľov spolu s okolitým vidiekom. Leží len 15 km juhozápadne od Araratu a 35 km od iránskej hranice. Podnebie je v regióne suché a horúce v lete, suché a studené v zime.
Ararat

Z mesta odchádzame ráno nasledujúci deň 26.augusta. Batožinu  dáme do jedného mikrobusu a vezieme sa v druhom. Až tu sa pridajú ku nám dvaja mladí Česi. Tí prileteli samostatne a dokúpili si výstup na Ararat priamo u kurdského sprievodcu. Naša slovenská skupina má aj slovenského sprievodcu. Mladí Česi sú podarení a konverzácia s nimi ma vždy výrazne pobaví a privedie na iné myšlienky. Po výstupe na Ararat pokračujú návštevou Gruzínska.
Mikrobus nás vyvezie do nadmorskej výšky 2 200 metrov. Odtiaľ  už stúpame pešo s malou batožinou, veľkú nám nesú koníky až do stanového tábora vo výške 3 330 metrov. Na cestu máme balíčky sladkostí a vodu. Ideme pustou prašnou a skalnatou krajinou s bodliakmi a suchými trávami, sem tam sa nájde malá púpava alebo iný malý kvietok. Prechádzame okolo pasúceho sa dobytka bez pastiera, vidíme aj ostatky po mŕtvych jedincoch.
Sprievodca ide pomalým tempom, každú hodinu máme 15 až 20 minút prestávku. Tie využívam na konverzáciu s kurdským sprievodcom. Sezóna trvá od júna do októbra, marec až máj sa využíva na skialpinizmus. Sprievodca má 10 ročného syna a je rozvedený. Pomáha živiť celú rodinu, má 5 sestier. Rozpráva o vzťahu Kurdov a Turkov. Má babku Arménku, ostatní v rodine sú Kurdi. Hovorí o krajine a výstupoch na Ararat, o Noemovej arche. Príbehy a informácie, ktoré sa nedozviete v žiadnej knihe. Na Ararate už bol už asi 700 krát a všetci jeho klienti na vrchol vyšli. Túto informáciu oceňuje sprievodca najviac. Je na to patrične hrdý.

Je veľmi teplo. Pred nami sa v diaľke vyníma Ararat s bielou čiapočkou na vrchole. Ako keby mu niekto vylial na vrchol smotanu. Keď ho prvýkrát zbadáme z pred hotela v Dogubayzite, už nás neopustí a sprevádza nás neustále na každom kroku, kde sa pohneme. Sleduje nás ako taký detektív, ktorý si zabudol umyť hlavu špinavú od smotany. Stúpame 4,5 hodiny do 1. stanového tábora.

Ararat je neaktívny stratovulkán v pohorí Arménska vysočina. Vrchol tvorí Veľký Ararat, 5 137 m, a Malý Ararat, 3 896 m, juhovýchodne od hlavného štítu. Ararat sa nachádza 16 km od iránskej a 32 km južne od arménskej hranice. Podľa knihy Genezis na úpätí Araratu pristál Noe s archou po opadnutí vôd potopy. Podľa sprievodcu je to iba povesť a nikto neverí, že to naozaj tak bolo. Masív tvoria prevažne lávové prúdy a usadené horniny sopečného pôvodu. Od 4 200 m je pokrytý ľadovcovou čiapkou.
V horúčave vyzerá výstup na Ararat na príjemné občerstvenie, neskôr je realita úplne iná. Snehové prehánky nás zachytia v tábore pod vrcholom a preveria naše fyzické a psychické sily. Ararat nie je turistickým kopcom, vyžaduje skúseností, fyzickú a psychickú kondíciu a hlavne pokoru. Tak ako všetky hory.

Ararat patrí na územie Turecka, avšak je národným symbolom Arménov. Až do 1. svetovej vojny bolo toto dnešné územie Turecka obývané najmä Arménmi. Počas Arménskej genocídy, ktorú na arménskom národe spáchali Turci pred a hlavne  počas rokov 1915 – 1918, a ktorá je predmetom sporov aj v súčasnosti, táto oblasť dokonale zmenila etnické zloženie. Arméni boli doslova vyhladení. Arméni sa na siluetu Araratu nostalgicky pozerajú len spoza hranice. Je to pútnické miesto Arménov, ktorí považujú za svoju povinnosť, česť vystúpiť na vrchol hory. Hranica s Tureckom je uzavretá už od roku 1921 a celú oblasť stráži turecká armáda.

Vo výške 3 330 metrov staviame stany, ktoré nám doniesli koníky. Navečerali sme sa a išli sme spať. Mali sme nejakú hustú ťažko definovateľnú polievku, mäso a ovocie. Bola som hladná, všetko som zjedla. Asi po hodine ako som si ľahla, som začala mať ukrutné bolesti v žalúdku. Od jari a celé leto som bola na čerstvej a dusenej zelenine, občas málo mäsa. Môj žalúdok nestrávil šok z podávanej stravy v tejto nadmorskej výšky. Bolesti sa stupňovali, musela som vyjsť zo stanu a cvičiť drepy, aby som jedlo nejako zo seba dostala. Podarilo sa. Do rána som chodila vyprázdňovať žalúdok kade tade do okolia stanového tábora. Neboli tu žiadne toalety. Dala som si dve tabletky immodia, bolesti pomaly prestali, ale vyprázdňovania pokračovalo do neskorých hodín…

Na druhý deň ráno sme mali ísť na aklimatizáciu do nadmorskej výšky 4 200 metrov. Bola som dehydrovaná, ledva som stála na nohách. Zbalila som sa, zobrala som 3 litre vody, ktorú nám vyniesli koníky, a pomaly som stúpala za ostatnými. Nestíhala som tempu skupiny. Atilla išiel so mnou. Vedeli sme, že najneskôr za 3,  maximálne 4 hodiny,  vyjdeme a mali sme na to celý deň, tak sme nemali dôvod sa naháňať a ani sa mi nedalo. Po ceste sme stretli 77 ročnú Moskovčanku,  ako stúpa so sprievodcom na Ararat. Porozprávala nám koľko 6 tisícoviek a 5 tisícoviek vystúpila v pokročilom veku a chcela by vystúpiť aj na Ararat. Na druhý deň sme sa dozvedeli, že nakoniec výstup vzdala a vyšla iba do výšky 4 200 nad morom. Aj tak podľa mňa obdivuhodný výkon. Fandila som jej.
Vyšli sme za 3 hodiny a vo výške 4 200 sme zostali a oddychovali pol druhej hodiny. Obdivovali sme pohľady na kráter Araratu, na Malý Ararat, do údolia na Dogubayazit. Keď nám začalo byť chladno, začali sme schádzať. V stanovom tábore nás čakalo najskôr pohostenie z melónov, orechov a sladkostí a neskôr podobná večera ako deň predtým. Aj keď som celý deň nič nejedla, dala som si iba trochu kus kusu, umyla sa v prírodnej sprche kúsok od stanov a išla som spať. Bol koniec augusta, deň sa skracoval a dosť rýchlo bola tma a zima. Osvetlené mesto Dogubayazit bolo z tej výšky úžasné. Nedalo sa vôbec spať, boli tu viaceré medzinárodné skupiny a viedli bujaré hlučné rozhovory, ktoré nemali konca kraja. Nepomáhali ani štuple do uší. Vyčerpaná z predchádzajúcej noci a celého dňa som nakoniec zaspala. V noci ma zobudil dupot koní okolo stanov a štekot psov. Bála som sa , že kone prejdú po našom stane,  a že nás ušliapu. Ale nič také sa nestalo. Počula som ako začalo pršať, ale neskôr dážď ustal. Ráno nepršalo.

28.augusta sme mali na raňajky lečo, melón, kávu a čaj. Všetkým chutilo aj bez klobásy. Zbalili sme všetky veci a koníky nám niesli veľké batohy spolu so stanmi až do výšky 4 200 metrov. Bolo mi ich veľmi ľúto, aj keď boli určite zvyknutí na túto ťažkú prácu. Chodník bol mimoriadne strmý a prašný, deň predtým som si to tak neuvedomovala. Oddychovali sme každú hodinu, išli sme s našim kurdským sprievodcom, deň predtým jeho kamarát išiel podstatne rýchlejšie. Malý Ararat sa nám po čase ukázal a aj lávový kráter hlavného vrcholu. Kráter mi na moment pripomenul sopky na Novom Zélande. Ale iba na chvíľu, tu boli všade dookola obrovské a aj menšie a malé čierne andezitové skaliská.

Keď sme vyšli do 2. stanového miesta, bolo príjemne teplo. Hľadali sme miesta na stany. V skaliskách nebolo veľa toho na výber. Nakoniec si každý niečo našiel a stany sme postavili, keď ich koníky doniesli hodinu po nás. Sprievodca nám povedal program. Večera o 16.00, po večeri spánok. Vstáva sa o polnoci. Dáme si raňajky a o jednej po polnoci sa vyráža na vrchol. Čas o hodinu posunul oproti pôvodnému plánu. Pravdepodobne odhadol schopnosti skupiny.
Je tu príjemná atmosféra, Malý Ararat je čistý, veľký sa ukrýva v mraku. Je tu poľská farmaceutická skupina. Idú na vrchol v tom čase ako my. Nemajú sprievodcu, nasledujú nás. Po čase začína fúkať a výrazne sa ochladí. Všade vidno veľa odpadkov, kde sa pohnete, cítiť ľudské fekálie. Po večeri, dávam si trochu cestovín s kurčaťom,  zalezieme  do stanov a snažíme sa zaspať. Ešte som nespala v stane v tejto nadmorskej výške. V Nepále som spala vo výške 5 200 metrov v lodžii. Napriek tomu, že som sa poriadne nenajedla na večeru, začala som mať znova brutálne bolesti žalúdka a hnačku. Myslela som, že sa zbláznim a že výstup nezvládnem. Počula som ako padá na stan najskôr dážď, neskôr sneh. Tesne pre začiatkom výstupu bolesti a hnačka prestali.  Vydala som sa na boj o vrchol napriek môjmu stavu…

Vstali sme o polnoci, niektorí si dali kávu a čaj. Ja som nemohla nič do seba dostať. Zbalili a obliekli sme si zimné veci, vetrovky, nohavice, rukavice a mačky. Začali sme  o 1 hodine po polnoci stúpať západnou stranou Araratu s čelovkami na čele v úplnej tme. Nevideli sme žiadne hviezdy.  Držala som sa v čelnej skupine, kamarát výrazne zaostal. Nevládal, aj keď som sa obávala celý čas, že vládať nebudem ja. Nikdy sa nestane to,  čo očakávame, ale úplne niečo iné, čo nás ani nenapadne. Sprievodca robil každých 300 výškových metrov krátke prestávky. Keď sme postáli dlhšie, hneď nám začalo byť zima. Pokračovali sme. Nevládala som, bola som dehydrovaná, išla som silou vôle. Neskutočne strmý svah. Vo výške okolo 4 800 začal byť sneh a neskôr ľadovec. Nemuseli sme si dávať mačky,na vrchol sme ich odniesli v ruksakoch. Postupovali sme bez podľa inštrukcií kurdského sprievodcu.

Ararat bo zahalený celý čas v mraku. Vrchol sme dosiahli  o 5,20 ráno. Výstup trval necelé 4,5 hodiny. Po chvíli ako sme stáli na vrchole a vychutnávali si chvíľu, začalo vychádzať slnko ako červená žeravá guľa. Núkali sa nám nádherné scenérie. Ararat vrhal na južnú stranu svoj tieň, nad ktorým bol mesiac. A tak sme videli vlastne v jednom  momente  až „tri Araraty“. Na vrchole jedného sme stáli nohami, na juhovýchodnej strane kukal na nás Malý Ararat a na južnej strane bol tieň Veľkého Araratu. Boli to úžasné momenty, hodné úsilia, ktoré som vynaložila na výstup na vrchol. Na vrchole sme strávili skoro hodinu. Museli sme ísť dolu, bola nám zima. Neskutočne dlhý zostup začal a nemal konca.

Cesta naspäť bola nekonečná. Po pol hodine klesania sme stretli kamaráta, išiel s ním jeden zo skupiny Kurdov, ktorí sprevádzali koníky. Ako povedal, bez neho by výstup nezvládol. Ešteže sme išli na vrchol po tme. Až na ceste dolu som si uvedomovala terén, samá šutolina, neskutočná strmina. Jeden zo skupiny spadol a strhol so sebou skalnú lavínu. Dívala som sa na neho ako padá. Myslela som, že je po ňom. Našťastie sa rýchlo zastavil na väčších kameňoch a nič sa mu nestalo. Mal obrovské šťastie.

Do druhého stanového tábora vo výške 4 200 sme išli dve hodiny. Oddýchli sme si zhruba 2 hodiny v stanoch, zbalili veci a stany,  a pokračovali sme ďalej dolu. Práve tu som sa dozvedela, že ideme klesať až 3 000 výškových metrov. Deň predtým spomínali dlhý zostup v spoločnom stane, no diskusia sa neuzavrela. Viacerí boli proti rýchlemu zostupu, nielen ja. Do 3 330 sme išli ďalšie 2 hodiny. Tu čakalo na nás pivo, ktoré sme si dali vyniesť za slušný poplatok. Sprievodcov asistent ho nevedel nájsť, kde ho ukryl. Nakoniec ho musel ísť hľadať samotný sprievodca a aj našiel po dosť dlhom čase. Dali sme si pivo a pokračovali do 2 200. Cesta posledných 1 000 výškových metrov už trvala skoro 3 hodiny. Nikto už nevládal. Zostup nemal konca kraja. Na moje prekvapenie som bola na tom relatívne dobre. Pri mikrobuse nás čakal nakrájaný sladučký melón, ktorý nám dodal životodarnej energie. Sadli sme do mikrobusu odvážajúceho nás do hotela. Celou cestou som sa zabávala s mladými Čechmi. Neboli spolužiaci zo školy, ale ich mamky boli sestry. Nepovedali, že sú bratranci, čo ma dosť pobavilo. Nevedia, či ich pustili na výlet, nepýtali sa nikoho …. Na hotel sme prišli večer o 18.00. Spala som 10 hodín po prebdených nociach v stane. Spánok bol balzam na dušu a ubolené telo.
Ishak Pasa Palác pri Doğubayazıte
V samotnom meste Dogubayzit nie je nič zaujímavé. No len približne šesť kilometrov za mestom sa nachádza jedna z najkrajších pamiatok východného Turecka – Ishak Pasa Palác. Pevnosť a palác v jednom sme navštívili 30. augusta po výdatných raňajkách a nákupoch. S 366 miestnosťami sa tento palác radí k najvýznamnejším pamiatkam v krajine a poloha tejto stavby v rázovitom prírodnom prostredí pôsobí úžasne.

Výstavba začala v 17. storočí, 1685,  a palác bol dokončený v 1784. V súčasnosti sú to už len zakonzervované ruiny s nádhernou modlitebňou a háremom.

Rezervácia Noemova archa
V roku 1987 turecká vláda založila prírodnú rezerváciu Noemovej archy v horách neďaleko Araratu. Rezervácia bola výsledkom rozhodnutia vládnej komisie. Tá potvrdila viac ako desaťročný výskum vedeckého tímu. Na základe leteckých snímok z oblasti a následného výskumu tu boli objavené skamenené pozostatky obrovskej antickej lode v nadmorskej výške 1 900 metrov. Objav sa stretol vo svete s množstvom pochybností z radov vedcov. Rezervácia Noemova archa je vytvorená a podľa záverov oficiálneho výskumu sa práve tu nachádzajú pozostatky Noemovej archy. Objav splnil svoj účel a dostal túto časť Turecka na popredné stránky svetových médií.
Cez úrodné polia vo vysokej nadmorskej výške sme pokračovali po prehliadke paláca smerom k Noemovej arche. Sprevádzali nás obrovské stáda kôz, oviec, hovädzieho dobytka, traktory obrábajúce polia, biedne dediny a medzi nimi obrovské vzdialenosti. Zastali sme na malej vyvýšenine a odtiaľ sme videli elipsovité obrysy „archy“. Keď sme sedeli v mikrobuse na ceste do Iránu, z určitého uhla pohľadu naozaj elipsovité obrysy evokovali obrysy obrovskej lode ukrytej pod nánosmi hliny a skál. Celou cestou nás sprevádzal Veľký a Malý Ararat.

Kráter po meteorite v Cukuru, Irán

Od rezervácie Noemovej archy sme pokračovali smerom do Iránu navštíviť obrovský kráter po meteorite s názvom Cukuru. Po krátkom case sme sa ocitli na iránskej hranici a v Iráne. Prezreli sme kráter po meteorite. Je okolo 35 metrov široký, 60 metrov hlboký a zaplnený nánosmi,  po stenách sú vybudované mnohé hniezda.    Na iránskej hranici si robili členovia expedície fotografie, ktoré museli na ceste späť do Dogubayzit zmazať pod dozorom iránskych strážcov hranice. Mne jedna dosť nevydarená zostala.

Po návrate nás čakala v reštaurácii oslava výstupu na vrchol Araratu. Mali sme samé dobroty a nebolo mi z nich vôbec zle. Všetko sme zapili pivom.

Podľa pôvodného program sme mali mať v ten deň ešte turecké kúpele. Ľudia nemali  záujem o kúpele. Povedala som, že pôjdem aj sama.  Nakoniec sa pridali všetci a po kúpeľoch boli všetci spokojní .

Muži a ženy boli úplne oddelení. Nám sa venovali ženy, mužom muži.  Najskôr nás poslali do sauny, potom nás vydrhli na lehátku a poslali do daľšej sauny. Nasledovala masáž celého tela a posledná sauna. Na záver ma dievčina umyla ako malé decko. Dávno som taký príjemný pocit nemala. Chcela ma obliať teplou vodou, súhlasila som len so studenou a tak pišťala za mňa, keď studené vedrá na mňa liala…

Jazero a mesto Van

Na druhý deň odchádzame po raňajkách z Dogubayzit do mesta Van, odkiaľ nás čaká odlet do Istanbulu. Je to okolo 180 kilometrov, zhruba 3 hodiny cesty, ktorú nám kurdský sprievodca odporučil spríjemniť návštevou mačacieho múzea a vodopádov Muradiye. Mám rada mačky a tak som sa potešila. Nie všetci však boli nadšení návštevou. Sú tu väčšinou biele mačky s rôzne sfarbenými očami.

Pokračujeme ďalej smerom na mesto Van a zhruba 80 kilometrov navštívime nádherné Muradiye vodopády. Sú 60 metrov široké a v zime zamŕzajú.

Jazero Van je slané bezodtokové jazero ležiace vo výške 1 646 m vo východnom Turecku na Arménskej náhornej plošine. Je 120 km dlhé a 80 km široké, maximálna hĺbka je 457 m. Na brehoch jazera je v nadmorskej výške 1750 metrov nad morom mesto Van so skoro 280 tisícami obyvateľov. V 9. storočí p.n.l. tu bolo Urartské kráľovstvo známe ako prvé Arménske kráľovstvo, ktoré bolo neskôr centrom arménskej kresťanskej kultúry skončiacej s tureckým útokom označovaným ako „arménska genocída“. Pevnosť na západe mesta Van a na východe od jazera Van, je 3 000 rokov stará známa ako Çavustepe Kalesi, pevnosť Urartského kráľovstva s hlavným mestom Tushpa (764-735 p.n.l.). Spodná časť je postavená z bazaltu a zvyšok z tehál. Pevnosť sa používala na kontrolu regiónu, nie na obranu. V súčasnosti sú to už len ruiny, ktoré sme navštívili na ceste späť z Araratu. Z vrcholu pevnosti sa nám núkajú nádherné výhľady na mesto a okolie,  jazero Van.

Akdamar ostrov

Po prehliadke pevnosti odchádzame loďou na Akdamar ostrov, kde sa nachádza renovovaný arménsky kostol Svätého Kríža z 10. storočia s dómom s kónickou strechou. Kostol bol sídlom Arménskej apoštolskej katolíckej cirkvi na ostrove od 12. do 20. storočia, kedy bol kostol počas arménskej genocídy spolu s predstaviteľmi zničený.

Akdamar ostrov je druhý najväčší ostrov zo 4 ostrovov na jazere Van. Leží asi 3 km od pobrežia. Sú tu aj ruiny kráľovskej rezidencie pochádzajúcej z 10. storočia. V čase našej návštevy je tu svadba a nevesta so ženíchom mi veľmi ochotne pózujú.

Okolo 19.30 prichádzame po celom dni na hotel vo Vane. Na druhý deň skoro ráno odlietame do Istanbulu.

Istanbul

V Istanbule máme čas 6 hodín do odletu lietadla do Budapešti. Niektorí idú na pláž, ja sa chcem pozrieť do historického  centra Istanbulu. Pridá sa aj kamarát. Ideme taxíkom. Výlet je naplánovaný na 4 hodiny, aby sme boli na letisku 2 hodiny pred odletom. Istanbul pôsobí na mňa prekvapujúco veľmi európsky. Keby neboli všade kupoly mešít a minarety, ani by ma nenapadlo, že sme v Turecku.

Istanbul leží nad najväčšou zátokou Zlatý roh nad úžinami Bospor a Dardanely. Bospor a Dardanely sú prielivy medzi európskou a ázijskou časťou Turecka, teda medzi Balkánskym polostrovom a Malou Áziou. Ide o zatopené riečne korytá s vysokými a strmými brehmi a početnými zátokami. Bospor spája Marmarské more a Čierne more. Je to najužší prieliv medzi svetadielmi na Zemi. Je dlhý 32 kilometrov, široký 660 metrov a hlboký 33 až 105 metrov. Dardanely je prieliv spájajúci Marmarské a Egejské more. Má 61 kilometrov, je 1,2 km široký a 82 metrov hlboký. Spolu s Bosporom tvoria Dardanely jediné spojenie medzi Stredozemným a Čiernym morom.

Istanbul má viac ako 15 miliónov obyvateľov a bol založený ešte v roku 667 pred Kristom ako Byzantion, okolo 324 Konštantínopol alebo Carihrad, hlavné mesto Byzantskej ríše,  a od roku 1930 ako Istanbul, aj keď názov sa používal už od roku 1453. Mesto sa rozkladá na rozhraní Ázie a Európy a je priemyselným centrom Turecka.

Medzi najvýznamnejšie pamiatky Istanbulu a byzantskej architektúry, symbol Istanbulu, ktoré sme stihli a mali možnosť vo veľmi krátkom čase pobytu v meste vidieť, patrí Chrám Božej múdrosti, Hagia Sofia. Bol postavený  ešte v 6. storočí ako najväčší a najvýznamnejší kresťanský chrám, od roku 1453 do začiatku 20. storočia slúžil ako mešita, v  súčasnosti je tu múzeum. Hagia Sofia je situovaná na Zlatom rohu. Kupola Chrámu Svätej Múdrosti bola až do stavby kupoly nového chrámu sv. Petra v Ríme (1590) najväčšou na svete. Byzantská ríša zanikla roku 1453 pri útoku tureckých jednotiek, ktoré dobyli Konštantínopol. Hagiu Sofiu prebudovali na mešitu a kresťanské mozaiky zakryli. Chrám sa stal hlavnou istanbulskou mešitou a podľa jej vzoru sa začali stavať ďalšie mešity najprv v meste a neskôr v celej osmanskej ríši. Istanbul je nazývaný aj Mestom mešít a Bránou orientu. Roku 1934 nariadil M. K. Atatürk, vtedajší prezident Tureckej republiky, že Hagia Sofia bude sekularizovaná a prebudovaná na múzeum. V roku 1993 inšpekcia UNESCO zistila, že budova chátra, preto prebehla jej rekonštrukcia. Pred mešitou bol v čase našej návštevy obrovský rad, podľa taxikára, ktorý nás sprevádzal, by trvalo minimálne 2 hodiny, pokiaľ by sa minul. Tak veľa času sme nemali. Pokochali sme sa pohľadmi na Hagiu Sofiu zo všetkých strán, urobili fotografie a pokračovali sme v prehliadke mesta.

Modrá mešita sa nachádza oproti Hagia Sofia. Je najznámejšia a najnavštevovanejšia pamiatka Istanbulu. Bola postavená začiatkom 17. storočia. Pomenovanie modrá mešita je odvodené z bohatej výzdoby interiéru modrými štvorcovými obkladačkami. Je ich 20 000 a sú na nich zobrazené rastlinné a tulipánové motívy. Na podlahe sú mäkučké turecké koberce. Mešita bola zatvorená, keď sme prišli, neskôr ju otvorili a tak sme mohli nahliadnuť do interiéru, nebol pred ňou obrovský rad. Vlasy sme si museli prikryť a všetci mohli vojsť dnu iba vyzutí. Tento jav spôsobil dookola rôzne, nie veľmi príjemné vône, ktoré nebolo možné necítiť. Miestami sa nedalo vydržať, bol krásny horúci letný deň, ktorý týmto vôňam vytvoril vhodné podmienky. Bolo tu množstvo modliacich sa ľudí, ale aj turistov obzerajúcich impozantnosť stavby. Aj v súčasnosti slúži ako mešita. Pozostáva z hlavnej centrálnej kupoly obkolesenej 8 menšími bočnými kupolami, ktoré sú zakončené 6 minaretmi. Štandardne bývajú 4 minarety. Je dôkazom miešania byzantskej a osmanskej architektúry. Uprostred mešity sa nachádza nádvorie s fontánou.

Topkapi je rozsiahly palácový komplex v centre Istanbulu, ktorý bol vyše 380 rokov oficiálnou rezidenciou sultánov Osmanskej ríše. Stavba komplexu začala roku 1453 a dokončená bola roku 1465. Rezidenciu nahradil nový palác Dolmabahçe. Pred palácom sa tiež vlnil obrovský had čakajúcich turistov a tak sme jeho návštevu pre krátkosť času museli odložiť. Možno inokedy…

Prešli sme ku Veľkému bazáru, najväčšiemu krytému bazáru sveta. Chvíľu sme poobzerali ponúkaný tovar, kože a kožený tovar, rôzne koreniny, látky, koberce, šperky, ovocie, orechy. Nič sme nekúpili, nemali sme nákupnú horúčku a hlavne čas.

Oproti Modrej mešity sa rozprestiera námestie Hippodrom (námestie koní), ktoré bolo miestom pretekov konských záprahov a politickým a sociálnym centrom v čase Byzantskej a  Osmanskej ríše. V súčasnosti sa toto centrum volá námestie Sultána Ahmeda. Na námestí sú tri historické stĺpy, Egyptský obelisk z Karnaku, Hadí stĺp z gréckych Delf a Konštantínov stĺp, o ktorom nie je známe odkiaľ pochádza. V čase nášho príchodu na námestie tu vystupovala hudobná skupina v dobových krojoch, tancovali a spievali. Dosť hodnú chvíľu sme sledovali zaujímavé vystúpenie, veľmi príjemná atmosféra,  bohužiaľ čas nás tlačil. Ešteže nás sprevádzal taxikár, inak by sme stratili pojem o čase, tak nás atmosféra Istanbulu pohltila. Na každom kroku sa minulosť snúbi so súčasnosťou, historická architektúra s modernou.

Prehliadku sme ukončili na moste Galata Köprüsü, na ktorom rybári chytali ryby priamo z mosta, na prvom poschodí mosta jazdia autá a na spodnom poschodí sú reštaurácie. Núkali sa nám výhľady na Galatskú vežu zo 14. storočia, taxikár nám ukázal smerom na mosty nad úžinami  Bospor a Dardanely. Veľmi som chcela navštíviť aj toto miesto, nemali sme viac času. Sú tu veľmi časté dopravné zápchy, lebo väčšinu ľudí žijúcich v ázijskej časti pracuje v európskej časti Istanbulu.

Boli sme dosť smutní, že sme nestihli vidieť viac, ale aj neskutočne vďační, za to čo sme videli. Atmosféra Istanbulu bola omamná a jedinečná zároveň. Na letisko sme prišli včas, stihli sme sa ešte naobedovať pred odletom. V odletovej hale bolo veľa moslimov v bielych dlhých habitoch. Spýtala som sa odkiaľ sú a kde cestujú, odpovedali mi, že z Holandska….