16. deň na cestách
Brazília je najväčší a najľudnatejší štát Južnej Ameriky rozkladajúci sa na viac ako 8,5 milióna km2, 5. najväčší na svete z hľadiska rozlohy a obyvateľstva. Má okolo 210 miliónov obyvateľov. Hlavné mesto má rovnomenný názov. Najväčšie mesto je Sao Paulo. Brazília je bývalá portugalská kolónia od roku 1532, úradným jazykom je portugalčina. Nezávislosť získala v roku 1822 a v roku 1888 bolo oficiálne zrušené otroctvo. 15. novembra 1889 bola zvrhnutá monarchia a vyhlásená federatívna republika. O 2 roky neskôr bola prijatá ústava a vyhlásené Spojené štáty Brazílske. V čase našej návštevy Brazílie sme v Rio de Janeiro zažili oslavu sviatku zvrhnutia monarchie. Všetci mali voľno, nešli do práce a vylihovali na pláži. Nebolo možné prejsť do mora a okúpať sa.
Obyvatelia sú prevažne rímski katolíci (65 percent) a protestanti (22 percent). Podľa výskumu z roku 2008 sa 48,43% populácie považuje za belochov, 43,80% za Pardo, hnedých, 6,84% za čiernych, 0,58% za Aziatov a 0,28% za domorodcov. V súčasnosti je Brazília prezidentská federatívna republika. Má 26 spolkových štátov a jeden federatívny dištrikt s hlavným mestom Brazília. Tieto sú usporiadané do 5 regiónov. Brazília má 9. najväčšiu ekonomiku sveta a najväčšiu v Južnej Amerike, je členom G20. Je priemyselno-poľnohospodársky štát s obrovským nerastným bohatstvom vrátane ropy, zemného plynu, zlata, drahokamov a diamantov a veľa iných nerastných surovín. Je na prvom mieste na svete v produkcii kávy, sisalu a pomarančov, ale pestuje sa aj mnoho dalších plodín, napr. aj orechy kešu a iné plodiny. Chová sa hovädzí dobytok, ovce, kone, kozy.
Na severe susedí s Francúzskou Guyanou, Surinamom, Guyanou, Venezuelou a Kolumbiou. Na západe s Peru, Bolíviou a Paraguajom, na juhu s Argentínou a Uruguajom. Z východu je obmývaná Atlantickým oceánom v dĺžke viac než 7 400 kilometrov. Na území Brazílie sa rozkladajú pľúca Zeme, tropický dažďový Amazonský prales.
Na severe Brazílie je Guyanská vysočina s najvyššou horou Brazílie Pico da Neblina, 2 994 metrov, na severe je Amazonská nížina a na východe a juhovýchode Brazílska vysočina. Najväčšou riekou Brazílie a celého sveta je Amazonka s dĺžkou viac ako 7 000 kilometrov a s maximálnou šírkou 80 kilometrov. Hovorí sa, že Amazonka bola v minulosti, keď bola Afrika a Južná Amerika jeden kontinent, súčasťou toku Konga, dôkazom čoho je podmorský kaňon Konga, Amazonka vtedy tiekla obrátene. Väčšina územia má tropické, vlhké a teplé podnebie charakteristické vysokými teplotami a zrážkami prichádzajúcimi od Atlantického oceána a spôsobené aj vyparovaním. Na juhu je podnebie mierne. Najsuchšia oblasť je severovýchodné vnútrozemie. Zima tu trvá od júna do augusta, leto je od decembra do februára. V Brazílii je veľa vodopádov. Najznámejšie sú vodopády Iquacu, ktoré sme navštívili.
V nedeľu 11. novembra 2018 máme raňajky ešte v Argentíne. Po raňajkách pokračujeme návštevou vodopádov Iquacu z brazílskej strany, v portugalčine Cataratas do Iquacu. Do Brazílie, mesta Foz do Iquacu, prechádzame len miestnou autobusovou dopravou. Foz do Iquacu je brazílske mesto na hranici vodopádov Iquacu, je to turistické a kultúrne centrum. Žije tu viac ako 80 národností. Mesto je druhá najčastejšie navštevovaná destinácia hneď po Rio de Janeiro.
Na hranici nám dajú pečiatku a pokračujeme do hotela, kde prvýkrát vidíme vianočnú výzdobu, stromček uprostred vstupnej haly hotela. Kufre dávame do úschovne a ideme si vymeniť eurá na brazílske realy. 1 euro má okolo 4 brazílske realy. Peniaze nám všade vymieňajú po predložení a skopírovaní pasu. Stojíme v rade na výmenu peňazí, každý sa ponáhľa a nie je možné peniaze ani skontrolovať a už sa tlačia ďalší. V zmenárni si zabúdam pas, ktorý objavila dievčina za priehradkou, keď kopírovala pas ľudom z našej skupiny po mne. Bola som z toho mimoriadne rozladená a trvalo mi dosť dlho, kým som na udalosť zabudla.
Po výmene peňazí pokračujeme miestnou dopravou ku vodopádom Iquacu. Je tu obrovské množstvo ľudí. Čakáme v rade na autobus, aj na lávkach pri samotných vodopádoch. Ideme z nohy na nohu. Ženy sú výrazne moletnejšie než v Argentíne, majú na rukách spiace, ale aj plačúce deti, polročné deti kŕmia čipsami. Nedivíme sa, že neskôr naberajú a majú väčšie rozmery než je štandard.
Je mimoriadne teplo a vlhko, všade je veľa ľudí, postupujeme veľmi pomaly až k hrdlu vodopádov. Sme veľmi unavení, trochu už všetci nervózni. Ľudia sa tlačia zo všetkých strán, každý myslí iba na seba. Pri hrdle vodopádu dostávame osviežujúcu sprchu zadarmo a vraciame sa späť. V tlačenici pokračujeme po schodoch na vrchol systemu lávok, odkiaľ sa nám ponúka úžasný záber na vodopády. Nádhera, čo všetko dokáže príroda vytvoriť. Nemôžem sa vynadívať na padajúcu masu vody vytvárajúcu obrovský hluk. Všetko raz pominie a aj tento okamžik. Musíme ísť ďalej, vodopády chcú vidieť zblízka ľudia z celého sveta a lávka je úzka, všetci sa tu v jednom momente nezmestíme a musíme sa prestriedať.
Hladní a smädní hľadáme nejakú reštauráciu. Zatvárajú nám ju pred nosom. Nedajú sa prehovoriť. V susednom rýchlom občerstvení si kupujem bagetu a ponáhľam sa za ostatnými. Máme navštíviť ešte park vtákov. Ten však tiež, tesne predtým než sme prišli, zatvorili. Odchádzame taxíkmi do Foz do Iquacu. Ideme sa najesť, dávam si len šalát, necítim sa dobre už 3. deň. Nedostatok spánku a výrazné teplotné rozdiely majú obrovský vplyv na organizmus. Po ľahkej večeri v reštaurácii pri autobusovej stanici pokračujeme pešo na hotel. Dávam si sprchu, vitamíny, štuple do uší a idem spať. Ťažko sa zaspáva, všade, dnu aj von, je 36 stupňov, vonkajší hluk narúša pokojný spánok.
Rio de Janeiro
V pondelok ráno 12. novembra 2018 zbalím všetky veci, ponáhľam sa na raňajky, o 8.00 máme odchod z hotela na letisko. Odlietame do Rio de Janeiro. Počas čakania na letisku rozprávame perverzné vtipy. Všetci sme už unavení. Lietadlo nakoniec odlieta o hodinu neskôr. Niekto skolaboval, tak ho museli vyniesť z lietadla. Nedivím sa v tomto teple. Celkovo absolvujeme 8 letov v rámci celého pobytu. Je to náročné. Necítim sa dobre, všade je zapnutá klíma. Vonku je mimoriadne teplo, dnu všade ako v chladničke, neskutočná zima. Jem duplicitné dávky vitamínov, moc to nepomáha. Potrebujem posteľ a oddych. Stále chodím vo vetrovke s kapucňou na hlave. V Mexiku som mala podobné problémy s klimatizáciou. Nakoniec som skončila posledné dni namiesto kúpania sa na pláži so zimnicou v posteli na hoteli.
Keď miesto, na ktorom leží Rio, objavili Portugalci 1. januára 1502, podľa zloženia vody si mysleli, že sa nachádzajú v ústi nejakej rieky a preto miesto nazvali Januárová rieka, Rio de Janeiro. V roku 1560 Portugalci zničili francúzsku kolóniu v zátoke a v roku 1565 založili mesto na počesť svätého Sebastiána.
V roku 2016 sa tu uskutočnili Letné olympijské hry, ktoré boli prvé v Južnej Amerike. Rio de Janeiro láka turistov svetoznámym karnevalom, sambou, plážou Copacabana a Ipanema s bielym pieskom, a v neposlednom rade obrovskou sochou Krista Spasiteľa a Cukrovou homolou. Cukrová homola, prírodný park, pláž Copacabana a botanická záhrada boli v roku 2012 zapísané do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO pod názvom „krajina Rio de Janeira medzi horami a morom“.
Rio má necelých 6,5 milióna obyvateľov, v celej mestskej oblasti žije 11,6 milióna obyvateľov. Mesto má rozlohu 1 260 km2. Černošská komunita vznikla z angolských a mozambických otrokov, ktorí tu boli vo veľkom dovážaní na ťažkú prácu na plantážach. Po Sau Paule je Rio druhé najväčšie brazílske mesto. Do roku 1960 bolo hlavným mestom Brazílie, kým bolo vytvorené umelé hlavné mesto Brazília vo vnútrozemí, 970 kilometrov od Ria.
Do Ria prichádzame poobede o 14.00. Je tu 30 stupňov a vlhko. Z taxíka vidíme štadión Maracana, favely, obydlia najchudobnejších na okraji mesta v kopcoch Ria. Žije v nich štvrtina obyvateľstva mesta a sú ovládané drogovými gangmi. Krista Spasiteľa nad Riom vidíme z pred nášho hotela a aj priamo z okna našej izby.
Ideme sa prejsť na Copacabanu, ktorá je len možno 100 metrov od nášho hotela. Nechce sa mi veriť, že som v Riu a že idem na svetoznámu pláž, že vidím Krista nad mestom. Chodník na Copacabane je vydláždený v tvare čiernych a bielych vľn. Každá pláž v Riu má svoj charakteristický chodník. Na každom je vyobrazené niečo iné. Na pláži sa zastavujeme pri mládencovi predávajúcom rôzne drinky. Za národný nápoj sa považuje pivo, káva a svetoznámy alkohol Cachaca. Je to priezračný alkohol vyrobený z fermentovanej cukrovej trstiny. V kombinácii s limetkou, cukrom a ľadom je z nej veľmi populárny národný nápoj s názvom caipirinha. Dávame si všetci caipirinhu na pláži a ideme si veselo popíjajúc. Je tu príjemná dovolenková atmosféra, bežci, cyklisti, na pláži sa hrá pingpong, volejbal, všetko čo k letu patrí. V jednom momente, všetci sme sa na to dívali a nemohli sme absolútne nič urobiť, utrhol jednej z nás cyklista počas jazdy na bicykli zlatú retiazku z krku. Bol to zlomok sekundy, ako sa pred nami zjavil, tak aj v zlomku sekundy zmizol. Zostali sme všetci ako obarení.
Prešli sme sa ďalej po Copacabane a na ceste späť do hotela sme sa stavili v samoobslužnej reštaurácii so širokou ponukou jedál. Dala som si morské plody a prepeličie vajíčka, šalát a zeleninu. Všetko to bolo na váhu za 55 brazílskych realov, okolo 11 euro. Veľmi dobré, ľahké a chutné jedlo.
Priamo pri hoteli máme vstup do metra, ktoré každý deň využívame na potulky mestom. Stanice hlásia v portugalčine a angličtine, dá sa tu veľmi dobre orientovať a nedá sa stratiť.
Corcovado, socha Krista Spasiteľa
V utorok 13. novembra sa ideme po výdatných raňajkách, prvých bohatých na tomto pobyte, pozrieť na sochu Krista Spasiteľa. Socha je na kopci Corcovado, 710 m nad morom, a týči sa nad mestom Rio de Janeiro v národnom parku Tijuca. Je symbolom mesta a svetoznámou turistickou atrakciou. Socha má roztvorené ruky a týmto gestom objíma a chráni mesto. Je dielom francúzskeho sochára poľského pôvodu M.P. Landowskeho. Bola odhalená v roku 1931. Stála 250 000 USD a väčšina peňazí bola získaná zo zbierok. V roku 2007 bola zaradená do novodobého zoznamu 7 divov sveta. Je vyrobená zo železobetónu okrem vonkajších vrstiev, ktoré sú z mastenca. Socha meria 30 metrov a stojí na 7 metrovom podstavci. Hlava váži 35,6 tony, jedna ruka 9,1 tony a vzdialenosť medzi rukami je 23 metrov. Celá socha váži okolo 700 ton. Na vrchol kopca viedla dráha končiaca asi 40 metrov pod kopcom. Z konečnej zastávky vedie ďalej cesta s 220 schodmi až k úpätiu sochy. Je tu vyhliadková terasa s pohľadmi na pláže Copacabanu a Ipanemu, štadión Maracana a medzinárodné letisko Rio de Janeiro-Galeao, Cukrovú homolu.
Cukrová homola, Pão de Açúcar, je dominanta mesta ponúkajúca nádherné výhľady. Na Cukrovú homolu ideme po návšteve sochy Krista Spasiteľa na kopci Corcovado. Za 110 brazílskych realov sa dá dostať na prvú a druhú lanovku. Aj tu je možné využiť zľavu po predložení preukazu ZŤP. Máme úžasné výhľady na celé mesto, národný park Tijuca a ostrovy v zálive Guanabara. Nevieme sa vynadívať. Vrchol sa nachádza vo výške 396 m nad morom a dostal názov podľa podobnosti s tradičnou hlinenou formou určenou na prepravu cukru. Homola vyčnieva do zálivu medzi plážou Botafogo a Copacabana. Horolezci môžu vyjsť ma horu po svojich, väčšina návštevníkov ide lanovkami. Na vrchole si dávame kávičku a stretávame mnoho Slovákov putujúcich tiež po Južnej Amerike. Svet je v obrovskom pohybe.
Ideme sa okúpať na pláž Vermelha ležiacej v blízkosti vstupu na Cukrovú homolu. Máme málo času, avšak ponorenie sa do vody a pohyb vo vode má blahodarný účinok na scestované ubolené telo. Piesok je horúci, len tak-tak prejdem z mora naspäť k veciam, všetci sa smejú, mali podobný zážitok tesne predo mnou. Stíhame sa ešte s Ikou naobedovať v reštaurácii na pláži Vermelha. Dobre sme urobili, ostatní boli celý deň hladní a nakoniec aj dosť nervózni.
Pokračujeme návštevou Múzea budúcnosti, ktoré sa určite oplatí vidieť. Máme možnosť vidieť vplyv človeka na Zem, aktuálne následky činnosti človeka, ale aj hypotetické. Trávime tu viac než hodinu, zdá sa mi to málo. Je tu veľa zaujímavých vecí a informácií. Spolu sme sa navečerali, dala som si morské plody a pokračovali sme už len s Máriou do starej koloniálnej štvrte. Dosť sme sa obávali a keď sme zistili, že sa stmieva, vrátili sme sa metrom späť do hotela.
Streda 14.novembra 2018
Je streda, sme už 3. deň v Riu a za necelé 2 dni odlietame do Európy. Celkom sa už teším na návrat. Metrom ideme do štvrte Lapa k „Escadaria Selaron“, schodom Selaróna. Pôvodným úmyslom excentrického autora schodov bolo prilákať viac zákazníkov do štvrte, v ktorej žil, nakoniec sa stalo z nich svetoznáme dielo. Schodište má 250 schodov pokrytých viac než 2 000 rôznorodými dlaždicami zo 60 krajín. Našla som tu aj dlaždice zo Slovenska. Selarón budoval schody viac než 20 rokov a hovoril, že prácu ukončí len svojou smrťou a tak sa aj stalo. Bol zavraždený. Do smrti býval v tmavom byte vedľa schodov, kde mal len posteľ a stôl.
Schody spájajú štvrte Lapa a Santa Teresa. V roku 1990 položil Selarón na schody prvú dlaždičku. Najskôr používal staré dlaždice zo zrúcaných artdecových domov v Riu, neskôr našiel na bazári dlaždice z Európy. Postupne všetky zarobené peniaze zo svojich obrazov venoval na nákup nových dlaždičiek. Schody sa stali populárnymi až po 10 rokoch, keď tu nahrala klip kapela U2. Ľudia začali finančne prispievať a posielať dlaždice z celého sveta.
Selarónove schody
Cariora Aquadukt
Po kávičke v miestnej kaviarni pešo smerujeme ku Cariora Aquaduktu. Bol postavený v polovici 18. storočia, aby priniesol čerstvú vodu z rieky Carioca obyvateľom mesta. Aquadukt je umiestnený priamo v centre mesta vedľa štvrte Lapa. Je to úžasný príklad koloniálnej architektúry. Od konca 19. storočia slúži ako most spájajúci električkou centrum so Santa Teresa. Aquadukt má 270 metrov a 2 podlažia.
Cariora Aquadukt
V blízkosti aquaduktu sa nachádza moderná Metropolitná katedrála svätého Sebastiána. Katedrála bola dokončená v roku 1979, stavala sa od 1964. Architektúra kostola bola inšpirovaná tvarom tradičných mayských chrámov v tvare zrezaného kužeľa. Po obvode je umiestnená krížová cesta a uprostred vedľa oltára sú 2 biele sochy. Zmestí sa do nej až 20 000 veriacich. Interiér je presvetlený štyrmi viac ako 60 m vysokými vitrážami. Katedrála je biskupským sídelným kostolom.
Mestské divadlo
Nádherné mramorové schodište podobné ako v Zimnom paláci v Petrohrade má Mestské divadlo v Riu. Zúčastnili sme sa na skúške večerného predstavenia. Bolo to úžasné, všetci by sme boli najradšej zostali a pozerali do konca. Potrebovali sme oddych. Po prehliadke mesta sme sa chvíľu kúpali a oddychovali na pláži Copacabana, popíjali drinky. Večer sme mali ísť na samba show, ale z nejakých záhadných a mne nepochopiteľných dôvodov, sa show nekonala. Nebolo to take jednoduché, ako som si na začiatku myslela, niečo v Riu s miestnymi zorganizovať a dohodnúť. Dohodli sme sa nakoniec na nasledujúci deň. Celkom mi to vyhovovalo, aspoň som si mohla oddýchnuť.
Štátny sviatok zvrhnutia monarchie, štvrtok 15.novembra 2018
Prichádza predposledný deň nášho pobytu. Je oddychový. Všetci sme už unavení, každý už hovorí o darčekoch, balení a odlete do Európy. Metrom ideme na pláž Leblon. Je to zjavne bohatšia časť Ria de Janeira. Dávame si caipirinhu a na striedačku ideme do mora. Na tejto pláži ešte nie je veľa ľudí. Postupne však prichádzajú. Po piesočnej pláži prechádzame do vĺn chladnej vody. Plávať sa veľmi nedá, vlny sú veľké, len sa hráme a bojujeme s vlnami. Je to príjemná zábava a relax.
Po čase prechádzame pešo na pláž Ipanema. Tu je už obrovské množstvo ľudí. Pozorujeme ich, máme tradičný relax pri mori. Pozorovanie druhých asi ešte nikdy nikoho neunavilo. Okúpeme sa a ideme na obed do čínskej reštaurácie. Obsluhujúca žena stíha aj riad umývať priamo pred našimi očami v drese v reštaurácii. Prichádza a prisadá si vedľa nášho stola mladý pár. Chlapec má gitaru a v reštaurácii nám predvedú, on zahrá a ona zaspieva, jednu pieseň. Príjemná pohodová atmosféra. Pokračujeme nákupmi v obchodoch po ceste na Copacabanu. Je tu bežné, že v obchodoch obsluhujú muži. Práce nie je nazvyš, tak berú, čo je v ponuke.
Prichádzame na Copacabanu. Dávame si znova caipirinhu, máme dobrú náladu. Zostávame na pláži štyri, ostatní idú na futbal, niektorí nakupujú. Ja na pláži zaspávam, jedna ide zbierať mušle, ostatní len tak oddychujú. Po krátkom čase ma zobudí hluk a trma vrma. Jednej z nás ukradli kabelku so všetkými zvyšnými peniazmi v rôznych menách a dokladmi, USB kľúčom. Pas tam našťastie nebol…Pýtame sa ľudí okolo nás, či niečo nevideli. Nikto nič nevidel, nič nepočul. Takto to beží v Rio de Janeiro. Peniaze a doklady sa na pláž nenosia, ak sa berú, tak len vo veľmi malom množstve, na drink, prípadne drobné nákupy a netreba ich pustiť z ruky…niekedy ukradnú aj z tej.
Odchádzame sklamané a otrávené na hotel. Je po nálade, ktorú sme ešte pred nedávnom mali. Ešte že máme na večer dohodnutú samba show. Teším sa a pokúšam sa zabudnúť na nepríjemnú udalosť. Večer po ôsmej prichádza pre nás už skoro plný mikrobus. Ideme na samba show so Silviou a Máriou a obsadzujeme posledné miesta v mikrobuse. Som spokojná, že sa mi show nakoniec podarilo dohodnúť, aj keď to trvalo hodiny státia a dohovárania sa za recepčným pultom. Nebolo to také jednoduché, no na druhýkrát to vyšlo.
Samba
Samba zohrala veľkú úlohu vo vývoji brazílskej hudby a je zapísaná na zoznam svetového nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Má aj tanečnú formu a v brazílskej kultúre zohráva veľkú úlohu počas karnevalu v Riu, ktorý sa koná každoročne.
Absolvujeme dvojhodinové predstavenie spolu s ostatnými národmi z celého sveta. Nádherné kostýmy, vyšportované telá, perfektná hudba a tanec. Boli sme ako v tranze počas celej show. Na záver som si dokonca aj zatancovala spolu s tanečnicami a tanečníkmi na pódiu, kde nás zasväcovali do tanečných krokov samby na pár minút. Bol tu úžasný a nezabudnuteľný zážitok.
Odlet do Európy, piatok 16. novembra 2018
Piatok ráno ešte doznievajú vo mne tóny samby. Vstávame, balíme sa. Dnes odlietame po 3 týždňoch do Európy. Je zamračené, tma ako v studni. Okradnuté dámy odchádzajú na políciu, my so Zuzkou ideme na Copacabanu. Voda je chladná, ale aj tak sa kúpeme, sú to posledné momenty, ktoré si snažíme uložiť do svojho srdca. Do mora už ideme na striedačku, raz jedna, raz druhá. Vždy jedna z nás veci stráži. Na pláži je málo ľudí. Po čase prichádzajú dievčatá z polície, všetko nahlásili a spísali. Za posledné realy sa ideme naobedovať na pláži. Poobede prichádza mikrobus a vezie nás na letisko. Čaká nás dlhá cesta do Amsterdamu, z Amsterdamu do Viedne a na rodné Slovensko. V srdci mám uchované nádherné zážitky, ktoré mi nikto odtiaľ nevezme.
