Posledný októbrový deň roku 2018 odchádzame pred siedmou autobusom z El Calafate do Čile. Prechádzame dlho stepou a dosť dlho sledujeme štíty Národného parku Los Glaciares, až kým nezmiznú v diaľke, sem tam vidíme malé domčeky, prvé stáda lám, množstvo kačiek a husi, vtákov, zajacov, nandu, krásne stáda jeleňov huelma, dobytka a oviec. Máme krátku zastávku na rýchlu toaletu vo voľnej prírode a fotenie zveri. Najskôr ideme asfaltovou cestou, ktorá sa po čase zmení na štrkovú. Tá trvá dosť dlhý čas.
Zhruba po 2 hodinách cesty sa dostávame na hranicu. Argentínsku sme prešli dosť rýchlo v porovnaní s čilskou. Dali nám výstupnú pečiatku a pokračovali sme ďalej na čilskú hranicu. Svieti jarné slnko a kvitne nádherná púpava všade okolo, v diaľke sa črtajú biele čiapočky štítov. Niečo úžasné, keď si pomyslím, že na Slovensku je jeseň. Začína trocha stres. Cez hranicu sa nesmie niesť mäso, mlieko, ovocie, zelenina a semená. Silvia má veľa orechov a dáva mi ich do všetkých vreciek, len aby ich nemusela niesť. Hovorím jej, že orechy nie sú semená, ale ona sa aj tak bojí a zbytočne stresuje. Veď pustia na nás psov. Prechádzame pomaly postupne cez hranicu a orechy nám ponechajú, zbytočne sa stresujeme. Orechy som neskôr trochu zjedla, časť rozdala a zvyšok vrátila do úschovy Silvii. Neskôr o pár dní, keď sa pokúšame prvýkrát vystúpiť ku Torresom, zisťujem, že Slováci preniesli aj parádne škvarky, ktoré mi veľmi chutili na chate Chileno…
Cestujú s nami Nemci a iné národy. Dávam sa do reči s mládencom sediacim vedľa mňa. Má 25 rokov, je z Austrálie a už cestuje od februára. Precestoval Európu, Kanadu, teraz Južnú Ameriku a na záver sa chystá do Japonska. Je paramedik, zdravotnícky záchranár. Vzhľadom na náročné a stresujúce zamestnanie ho vláda poslala na dlhodobé voľno, aby si oddýchol. Chce ďalej študovať, keď sa vráti z ciest, 7 až 8 rokov expedičnú medicínu a dostane na to štipendium. Pár týždňov v Kanade cestoval so sestrou, inak cestuje sám. Hovorí, že chce urobiť trek „W“ v Čile. Prvýkrát to počujem a hovorím, že mi ideme do Torres del Paine a že je to pravdepodobne to isté, kde ide on, keď sme tu z celého sveta v autobuse…
Do Puerto Natales prichádzame od rána až poobede o 13.30. Cestovali sme 6,5 hodiny. Neviem presne koľko to bolo kilometrov, ale tipujem maximálne 150 až 200. Nechávame veci v penzióne a ideme sa naobedovať. Sme unavení a hladní. Dávam si slepačí vývar, steak a pivo. Všetko za 14 000 čilskych pesos, našich 18 EUR. Aktuálny kurz eura a čilskeho pesos je 760 čilskych pesos za euro. Potrebovala som trochu rozprúdiť trávenie po 3 dňoch a aj sa podarilo. Ledva som to všetko zjedla, no bola som riadne vyhladovaná.
Puerto Natales leží v čilskej Patagónii a je hlavné mesto komúny Natales a provincie Ultima Esperanza, jednej zo 4 provincií, ktoré tvoria Magallannes a Antarktický čilský región. Je východiskovým bodom do Národného parku Torres del Paine. Miesto objavil v 2. polovici 16. storočia španielsky objaviteľ, ktorý sa snažil nájsť Magellansku užinu oddeľujúcu Čile a Južnú Ameriku od Ohňovej zeme, prírodnú morskú cestu medzi Atlantickým a Tichým oceánom. Považuje sa za veľmi náročnú pre úzky priestor, ktorým sa musí prejsť a pre neočakávané vetry a morské prúdy, je podstatne kratšia ako Drakov prieliv, v ktorom sú časté búrky. Mesto bolo prvýkrát osídlené európskymi migrantmi a oficiálne založené až začiatkom 20. storočia. Je dôležité z hľadiska turizmu, ale aj chovu oviec. Má okolo 20 000 obyvateľov.
Nakúpili sme syry, konzervy a banány na 4 dni do hôr. Rozdelili sme sa do dvoch skupín, ktoré si budú spoločne variť v kempoch v horách. Pre nás nakúpil stravu sprievodca. Cestou do penziónu stretáme malé deti v maskách, v Amerike je Halloween. Sedím na izbe a píšem poznámky, čakám na informácie o programe na ďalší deň.
Čile je dlhý kus zeme medzi Andami a Tichým oceánom v Južnej Amerike. Na severe susedí s Peru a Bolíviou, Argentínou na východe a Drakovým prielivom na juhu. Na severe sa rozprestiera púšť Atacama s obrovskými zdrojmi medi a dusičnanov, v strednej časti žije najväčšia časť populácie a sú tu poľnohospodárske zdroje a kultúrne a politické centrum Čile. Na juhu sú to lesy a pastviny a pás vulkánov a jazier. Južné pobrežie je labyrintom fjordov, kanálov, in letov alebo zátok, a ostrovov a polostrovov.
Španieli kolonizovali krajinu v polovici 16. storočí a vyhrali nad Inkami na severe a v centrálnej časti. Začiatkom 19. storočia bola vyhlásená nezávislosť. Práve v 19. storočí v Pacifickej vojne alebo v tzv. „Vojne o hovno“ získali severné územia po porážke Peru a Bolívie.
Názov Čile znamená „Koniec zeme“ alebo „ Kde zem končí“. Avšak podľa iných zdrojov má meno iný význam. Iný zdroj hovorí, že španielski dobyvatelia počuli meno od Inkov začiatkom 16. storočia. Čile je republika s hlavným mestom Santiago. Začiatkom 19. storočia viedol boj o nezávislosť José de San Martin, hrdina argentínskej vojny o nezávislosť, ktorý porazil Španielov, bola vyhlásená nezávislá republika (1818). Koncom 19. storočia v dôsledku civilnej vojny bol zavedený parlamentný štýl demokracie. Štát patrí medzi ekonomicky a sociálne stabilné a prosperujúce v Južnej Amerike.
Sever Čile je horúci a suchý, je tu púšť Atacama, na juhu je naopak veľmi chladno. Centrálna časť má miernu klímu.
Žijú to prevažne potomkovia európskych kolonizátorov. Sú to najmä Nemci, Francúzi, Angličania, Íri, Poliaci, Taliani, Španieli, Rusi, Chorváti a Srbi.
Čile je usporiadaná do regiónov, tie do provincií a do komún. Pobrežná krajina sa rozkladá na viac ako 4 300 km zo severu na juh, avšak iba 350 km je najširšie územie zo západu na juh. Z toho dôvodu je tu veľmi rôznorodá klíma a krajina. Na severe je to najsuchšie územie na svete v púšti Atacama, dažďové zimy a suché letá v centrálnej časti, vlhké subtropické na východných ostrovoch až oceánska klíma s miernymi letami a zimami až po alpínsku tundru a ľadovce na východe a juhu krajiny. Leto trvá od decembra do februára, jeseň od marca do mája, zima od júna do augusta a jar od septembra do novembra. Rozlohu má necelých 757 000 km2. Územie je vo všeobecnosti rozdelené do 3 zón: púštne provincie na severe, centrála časť a vlhké regióny na juhu. Flóra a fauna je podobná hlavne v centrálnej oblasti a na juhu tej argentínskej.
Čile sa nachádza vo vysoko seizmickom a vulkanickom pásme, v časti pacifického „ohňového kruhu“ pre existenciu Nazca a Antarktického plata. Vďaka kolízii týchto dvoch platní vznikli Andy. Najväčší vrch je sopka Nevado Ojos del Salado 6 891, ktorý je aj najväčším vulkánom na svete.
Čile má necelých 18 mil. obyvateľov, v aglomerácii Santiago žije okolo 6 mil. obyvateľov. Čile nebola nikdy taká atraktívna pre imigrantov ako Argentína. Väčšina obyvateľstva vyznáva rímske katolícke náboženstvo. Úradným jazykom je španielčina.
Národný park Torres del Paine
Keď píšem túto časť blogu v sobotu 12. januára 2019, argentínsky súd v Buenos Aires nariadil izoláciu desiatok ľudí z odľahlého mesta v Patagónii na najmenej 30 dní po tom, ako sa v oblasti rozšíril hantavírus a usmrtil deväť osôb. Rozhodnutie sudcu sa týka obyvateľov trojtisícového mesta Epuyén, ktorí sa dostali do kontaktu s nakazenými ľuďmi. Niektorí z nich odmietli výzvu na izoláciu.
V čase, keď som Patagóniu navštívila, som ani netušila, že sa tu vyskytuje nejaký smrteľný vírus. V ten istý deň počúvam Slovenský rozhlas a Boris Filan a Rasťo Piško spomínajú zážitky, ktoré mali so sprievodcom z Patagónie, a aj tie, ktoré im on sám vyrozprával. Zhoda náhod….alebo sa všetko krúti v poslednom case okolo Patagónie…
Vstávame opäť skoro, o 5.45, 1. novembra 2018, o pol hodiny sú raňajky a o 7.00 odchod do druhého cieľa mojej dovolenky. Ideme do Národného parku Torres del Paine. Veľmi sa teším. Sme výrazne ťažší o stany a spacie vaky, ktoré sme si požičali v Puerto Natales za 60 euro na osobu, a o potraviny nakúpené na pobyt v horách. Raňajky a večere si máme robiť spoločne, stravu na túry do hôr si každý zabezpečuje sám. Ideme nabalení ako kočovní Avari. Vaky a stany máme v obrovských vakoch, potraviny v ruksakoch. Do ruksakov sme si zobrali veci na 4 dni do hôr, ostatné veci sme nechali v penzióne v kufroch v úschovni. Každý má čo robiť, aby veci uniesol, vzájomne si pomáhame.
Domáci nás odváža na mikrobuse na stanicu, kde už čakalo množstvo autobusov a turistov. Lístky sme už mali dopredu zakúpené. Vraciame sa späť smerom ku čilskej hranici. Tu platíme vstup do národného parku 600 čilských pesos a presadáme do iného autobusu. Na malý moment zbadám Torresy… to nie je hádam možné, že som tu a že ich uvidím…
Je tu veľa turistov z celého sveta. Z asfaltovej cesty prechádzame po case na štrkovú. Opravujú ju. Cestou nás sprevádzajú stáda lám guanaco a pštrosov nandu. Asi po pol hodine cesty vystupujeme z autobusu. Máme čas hodinu, kým príde katamarán. Je to malá loď, ktorá nás prevezie cez jazero Pehoé do kempu Paine Grande. Ideme na krátku prechádzku na vodopád Salto Grande. Vodopád je na rieke Paine. Všetko tu má názov Paine. „Paine“ znamená modrý v jazyku Tehuelche. Len tak-tak sme stihli katamarán. Ja som išla celú cestu späť behom. Vodopád však stál za to. Katamarán stál 30 000 čilských pesos, zhruba 50 euro, obojsmerný. Výhľady z lode na Cuernos a celé okolie boli neskutočné. Nevedeli sme, kde sa skôr dívať.
Národný park Torres del Paine sa nachádza v najjužnejšom čilskom regióne Magallanes a rozkladá sa na ploche 2 400 km2. V roku 1978 bol vyhlásený za biosférickú rezerváciu. Je otvorený celý rok. V národnom parku sú hory, ľadovce, jazerá a rieky južnej čilskej Patagónie. Centrom parku je masív Cordillera del Paine ležiaci na hranici Magellanskeho subpolárneho lesa a patagónskej stepi. Masív sa nachádza 112 km od Puerto Natales. Najvyššia hora celého masívu je Paine Grande a má okolo 3 000 metrov nad morom. Podľa niektorých zdrojov viac ako 3 000, podľa iných menej .
Pre Torres del Paine sú charakteristické 3 granitové štíty horského masívu Paine. Zľava doprava sú známe ako Torres d ‚Agostini, Torres Central , 2 460 metrov, Torres Monzino. Presahujú 2 000 metrov nad morom a sú spojené s Cuernos del Paine. Sú tu jazerá Grey, Pehoé, Nordenskiold a Sarmiento.
Treky na „Torres“ sú dobre označené a udržiavané. Sú tu kempy (refugio), v ktorých sa dá prespať a variť iba na striktne vymedzenom uzavretom mieste. Je možné robiť svetoznámy trek „W“, ktorý spomínal Austrálčan v autobuse na ceste do Puerto Natales, trvajúci 5 dní alebo celý okruh trvajúci 8 až 9 dní. Trek „W“ je pomenovaný podľa tvaru, ktorý na mape pripomína. Začína sa a končí v 5 bodoch písmena W, zo západu na východ.
Prvým bodom je ľadovec Grey padajúci do jazera rovnomenného mena, najbližší kemp ku hrdlu ľadovca je kemp Grey.
Druhým bodom je kemp Paine Grande v tesnej blízkosti jazera Pehoé s úžasným pohľadom na Cuernos (Rohy). V tomto kempe sme my prespali dve noci.
Tretím bodom treku „W“ je Francúzske údolie považované za údolie s najkrajšími scenériami v celom parku. Záver cesty vedie do snehovej slepej uličky s niekoľkými malými ľadovcami.
Štvrtý bod je Hotel Las Torres, obrovský luxusný hotel na úpätí horského masívu, v blízkosti ktorého je kemp, v ktorom sme my prespali ďalšie dve noci.
Piaty, finálny bod, sú samotné Torres del Paine, obrovská skalná formácia nad malým jazerom vysoko v horách.
Celý okruh zahŕňa kompletne „W“ avšak sa nevracia späť, ako sme sa vracali my. Ľadovec Grey je spojený s Torres del Paine na zadnej strane horského masívu formovaného južným patagónskym lesom, malými jazerami a ľadovcami. Lode, katamarány a autobusy zabezpečujú transport medzi Hotelom Las Torres, kempom Paine Grande a vstupom do Lagúny Amarga. Je zakázané vybočiť mimo vyznačeného chodníka a kempovanie je dovolené len v kempoch na to určených. Je tiež zakázané zakladanie ohňa alebo varenie v parku. Nedisciplinovaný turisti sa však nájdu vždy. V roku 1985 založil turista oheň, ktorý spálil okolo 150 km2 parku východne a južne okolo jazera Pehoé. V roku 2005 založil oheň český turista, oheň sa podarilo uhasiť po 10 dňoch a zhorelo 155 km2 parku a 2 km2 lesa. Turista bol vo väzení 2 roky, česká vláda ponúkla pomoc vo výške 1 milióna USD na obnovu lesa. V roku 2011 izraelský turista založil oheň . Zhorelo 176 km2 parku a 36 km2 lesa okolo jazera Pehoé a jazera Sarmiento. Izraelská vláda poslala expertov na obnovu lesa a tiež peniaze na obnovu lesa.
Torres del Paine je súčasťou Národného systému chráneného lesného územia Čile a patrí do Magallanes regiónu a čilskej Antarktiky. Torres del Paine je najväčší a najnavštevovanejší park v Čile. Navštívi ho okolo 252 000 turistov ročne z celého sveta (54%) a Čile.
Park bol založený v roku 1959 a súčasné meno dostal až v roku 1970. Park leží v studenej dažďovej oblasti bez suchých sezón. Sú tu studené letá s teplotou nižšou ako 16 stupňov počas najteplejšieho januára. Zimy sú studené s priemernou teplotou v júli 5 stupňov a celkovo priemernou mínus 3 stupne. Najdaždivejšie mesiace sú marec a apríl, najsuchšie júl až október.
Ľadovec Grey
Južné patagónske ľadovcové pole zaberá celú západnú stranu parku so 4 hlavnými ľadovcami – Dickson, Grey, Zapata a Tyndall. Najväčší je ľadovec Grey rozdelený do dvoch ramien. Východné rameno je široké 1,2 km a západné 3,6 km, ľadovec je dlhý 15 km.
Do kempu Paine Grande prichádzame okolo obeda. Rýchlo postavíme stany, v stane sme tri. Okolo 13.00 ideme na trek ku ľadovcu Grey. Beriem si 2 pollitrové fľaše vody, čo pre mňa nie je veľa na 7- 8 hodinovú túru, nejaký chlebík so syrom a ovocie, pršiplášť, rukavice a mikinu. Chodník je vyznačený, mám aj mapu. Ideme tri, Mária je vpredu, ja čakám na Silviu, ktorá sa vybrala na túru veľmi na ľahko bez ruksaku, vody a jedla. Cestu k ľadovcu zvládam bez problémov skoro ako vždy aj v dnešný deň. Dolu je to náročnejšie. Pokročilá artróza kĺbov sa ozýva čoraz intenzívnejšie a naliehavejšie.
Po ceste sledujeme kvet čilského ohňového stromu, Embothrium coccineum, večne zelený strom s červeným kvetom. Dorastá do 4 až 15 metrov a môže mať šírku až 50 centimetrov. Vytvára strapec červených kvetov kvitnúcich na jar. V Anglicku a Spojených štátoch sa pestuje ako ozdobný. Z dreva sa robia ozdobné rytiny.
Máme krásne výhľady na jazero Grey a ľadovec. Začína pršať, prestáva, znova začína, keď sa dážď zintenzívňuje, vyberám pršiplášť. Nechcem zmoknúť a prechladnúť.
Tesne pred koncom treku k ľadovcu Grey je chata. Naberáme si tu vodu do prázdnych fliaš a kupujeme ďalšie fľaše. Vody nikdy nie je dosť. Po 3,5 hodinách prichádzame k druhému výhľadu, mirradoru, na ľadovec Grey. Ďalej už nejdeme, je veľa hodín. Cesta späť trvá presne takisto ako hore, ideme hore a dolu, hore a dolu, čas sa nedá ušetriť na ceste dolu.
Do kempu prichádzame o 20.30. Ešte je vidno, pomaly sa začína stmievať. Vítajú nás husi. Zjem v spoločných priestoroch zemiakovú polievku, ktorú nám navaril sprievodca a fazuľu, osprchujem sa a idem spať, ledva stojím na nohách. V spacích vakoch je teplo, mám na sebe len termoprádlo, štuple v ušiach. Zajtra nás čaká Francúzske údolie…moc sa teším a zároveň obávam, či to zvládnem….má to byť najvyššie prevýšenie, síce iba necelých 1000 metrov, trasa je však dosť dlhá.
Francúzske údolie
Na trek do Francúzskeho údolia ideme 2. novembra. O 7.00 máme raňajky, každý deň si ráno zalejem horúcou vodou vločky s orechmi a čokoládou, a o 8.20 vyrážame. Znova ideme tri, ako spíme v stane, v penziónoch a hoteloch.
Parku dominuje masív Paine ležiaci na východnej strane ľadovca Grey, ktorý sa dvíha nad patagónskou stepou. Z Paine padajú celou cestou lavíny a my sa nevieme vynadívať na toto nádherné hlučné divadlo. Malé údolia – Francúzske údolie, Valle, Valle Bader, Ascencio a del Silencio, oddeľujú granitové veže a hory masívu.
V parku rastie 7 druhov orchideí, ja som ich nevidela, strom alebo krík Nothofagus pumilio a Nothofagus antarctica, ktoré sa vedia veľmi rýchlo zregenerovať po ohni. Videli sme spálený les, ktorý sa premenil časom na strieborný a postupne z neho vykukovali zelené púčiky nového stromu. Strieborný les sa po čase zmenil na nádherný zelený háj.
Cestou my sledujeme viackrát čerstvý výkal pumy, ona možno ticho sleduje nás. Mačky a mačkovité šelmy sú moje obľúbené zvieratá, stretnúť by som ju nechcela. Uprostred treku prichádzame do kempu Italiano, nezdržiavame sa, ideme ďalej. Okolo 13.30 prichádzame k výhľadu Britanico. Pred nami je neskutočná krása, nádherné skalné divadlo.
Záver Francúzskeho údolia predstavuje skalný prírodný amfiteáter formovaný obrovskými útesmi. Je tu kolosálna hora, „Cerro“ Cota 2000 a Katedrála s katedrálnou fasádou, obe zvýrazňujúce západnú stranu údolia. Na severe stojí Aleta deTiburon, “Žraločia plutva“, na východe zo severu na juh, leží Fortaleza, „Pevnosť“, La Espada, „Meč“, La Hoja, „Čepeľ“, La Máscara, „Mím“, Cuerno Norte, “Severný Roh“ a Cuerno Principal, „Hlavný Roh“ a Cuerno Este, „Východný Roh“. Cuernos majú centrálny pás granitový, ktorý je v obrovskom kontraste s tmavým sedimentárnym vrcholom ponechávajúci odolný granit za sebou.
Zostávame vychutnať si výhľady a po pol hodine sa poberáme naspäť. Cesta naspäť mi znova spôsobuje problémy. Na jednom mieste zostávame dlhšie, vychutnávame si výhľady na všetky strany, oddychujeme. Prichádzame okolo 19. 30, boli sme na túre 11 hodín aj s oddychom. Ledva stojím na nohách. Idem do bufetu, dávam si dve 3 dcl pivá, jedno stojí 8 000 čilských pesos. Je mi to jedno, som smädná a unavená ako pes. Nemáme ani čo jesť, čakáme na zemiakovú polievku a potom ja varím špagety. Zuzka a Ika mi pomáhajú, aby sme mohli rýchlo jesť. Z toho mála, čo máme k dispozícii, sa nám podarilo kolektívne celkom chutné jedlo. Zjedla som, vypila červené víno, umyla sa, dala štuple do uší a išla spať. Spánok je pre mňa od určitého času veľmi dôležitý, ak sa nevyspím, som odpísaná… ráno sa presúvame do druhého kempu.
Odporúča sa navštíviť park medzi septembrom a aprílom, počas jari, leta a včasnej jesene. Deň je najdlhší počas leta, počas zimy má deň iba 8 hodín. Anketou National Geographic bol park vybraný za 5. najkrajšie miesto na zemi a podľa TripAdvisor za 8. div sveta.
Druhá časť treku „W“, kemp pri Hoteli Las Torres
Začíname druhý týždeň dovolenky. Je sobota 3. novembra 2018. Druhý deň jeme na raňajky párky. Doma jem párky raz za rok, kupujem ich väčšinou, keď príde na návštevu dcéra. Moc mi nechutí, jem, potrebujem energiu na doplnenie vydanej. Musíme zbaliť veci a stan, pred desiatou odchádza katamarán. Znova ideme ako kočovní Avari. Na autobus musíme čakať skoro 2 hodiny, tak znovu ideme ku vodopádu Salto Grande trochu iným chodníkom. Po malej túre ideme aj na kávičku, je pohoda, krásny deň.
Po hodine cesty autobusom, prestupujeme v mieste, kde som prvýkrát zbadala Torresy. Je to administratívne centrum, druhý autobus nás za pol hodiny zavezie do Centrály Las Torres.
Aj na jednodňovú návštevu je potrebná registrácia na recepcii Centrály Las Torres. Ak by ste sa neregistrovali, môžete dostať mastnú pokutu. Po úspešnom zaregistrovaní, odchádzame asi 1 km so všetkými vecami pešo do kempu. Ledva sme došli a preniesli všetky haraburdy na miesto. Kemp je lokalizovaný do krásnej panenskej prírody vedľa malého potôčika. Zariadenie kempu už nie je také dobré ako v predošlom kempe. Hlavne spoločné priestory na varenie a konzumovanie jedla. Je to len provizórny malý otvorený stan, kde sa zmestí maximálne 30 ľudí.
Staviame stany a keď už máme skoro všetky postavené, začal chýbať stan pre pár, ktorý išiel pešo popod les a nepoužil katamarán a autobus. Asi po hodine stresu a hľadania stanu, sa zistilo, že stany sú všetky, len si dve stanové skupiny mysleli, že práve oni stavajú stan pre pešiakov. Paniku a hystériu, ktorá sa v skupine vytvorila, je len veľmi ťažko opísať…a nevymyslel by ju ani ten najlepší autor románov. Niekedy realita prinesie neuveriteľné príbehy a nezaujatý pozorovateľ sa len nestíha čudovať, čo všetko je možné.
Keď sme prišli do kempu, bolo veľmi teplo. Dali sme si tričká s krátkym rukávom a krátke nohavice. Poobede okolo 16.30 sme dojedli zemiakovú polievku, ktorú navaril sprievodca, a behom pár desiatok minút začala byť strašná zima. Začalo fúkať a pršať. Ležím v stane, píšem poznámky a oddychujem. Po čase idem variť znova špagety do spoločných priestorov. Na recepcii hlásia mínus jeden stupeň na noc, 4 stupne na deň, ráno pršať, neskôr by malo prestať. Fúka až nadvihuje stan. Keby sme v ňom neboli, možno by ho aj odfúklo. Zo stanu počujem ako zvyšok skupiny organizuje predčasný odchod do Puerto Natales. Ja odtiaľto neodídem, myslím si, aj keď tu zostanem sama. Išla som tu pre hory Torres del Paine a nie sedieť v nejakej čílskej krčme a jesť steaky. To môžem aj doma na Slovensku. Na to som nemusela letieť takú diaľku…
V noci som išla na toaletu a nemohla som rýchlo nájsť lampu na čelo. Toaleta bola osvietená, tak som zamierila po tme rovno k nej. Už nepršalo, ani nefúkalo. Pozrela som sa na oblohu, či je zamračené. Obloha žiarila ako úžasné nebeské divadlo. Nikdy som tak veľa a takých veľkých hviezd po kope ešte nevidela. Chodila som dookola a pozorovala hviezdy a aj som zabudla, že som chcela ísť na toaletu. Nevedela som, či bdiem alebo snívam. Škoda, že som oblohu neodfotila, vtedy ma to nenapadlo, bola som v nemom úžase, až kým mi nezačalo byť poriadne zima.
V nedeľu ráno 4. novembra 2018 som sa spýtala, či niekto videl v noci nádhernú oblohu. Nikto sa neozval. Myslela som si, že sa mi to snívalo, až kým neprišla Zuzka a tá potvrdila, že tiež videla nebeské divadlo. Na raňajky sme mali zázvorový čaj a sladkú ryžu. Ledva som to zjedla, na takéto raňajky nie som zvyknutá, no energiu treba doplniť. Keď sme zistili so Silviou, koľko máme ešte spoločných potravín, rozhodli sme sa ich výrazne zredukovať a minúť, aby sme ich už nemuseli prenášať hore dolu ako mačka mačatá.
Je 10.00 hodín a stále prší, o 9.00 malo prestať pršať. Na predpoveď počasia sa nedá vôbec spoľahnúť. Sú tu ľudia z celého sveta – Francúzi, Švajčiari, Španieli, ktorí jedia lyofilizovanú stravu, sušenú vymrazovaním. Skúšam trochu od Španielov, moc mi to nechutí, podobne ako naša strava. Mám chuť na slepačí vývar alebo cesnakovú polievku… o tom môžem len snívať. Čiľania, Česi, Austrálčania, Nemci, Holanďania, Dáni, Američania robia väčšinou „W“ trek, kratšiu verziu, ktorú robíme aj my, niektorí aj celý okruh. Spolu varíme, diskutujeme o počasí, horách, trekoch a jeme v medzinárodnom tíme. Napriek nepriazni počasia, sú všetci pokojní a usmiati.
Sme 9. deň na cestách, leje ako z krhly, ja relaxujem a meditujem v stane, počúvam dažďové kvapky, ako padajú na stan. Som celkom rada, že prší, aspoň si oddýchnem. Sprievodca príde do stanu a hovorí, že všetci odchádzajú do Puerto Natales. Ja chcem dodržať program, ktorý sme mali v pláne. Mám na to vážne argumenty. Na predpoveď počasia sa nedá spoľahnúť, počasie sa veľmi rýchlo mení, mám na to ešte 2 dni, aby som mohla ísť na túru k Torresom alebo odísť a stále dodržať pôvodný itinerár. Spolubývajúce, Silvia a Mária, sa pridávajú ku mne a aj Zuzka s Ikou súhlasia a ostávajú. Sprievodca zostáva s nami. Polovica skupiny odchádza. My sme meditovali v stane. Dážď padal na náš stan a uspával nás. Dávno som taký pokoj nezažila…Niečo úžasné.
Poobede o 14.00 prestalo pršať, 14.30 vyrážame na túru k Torresom. Fúka silný vietor, stretáme Francúzov, 2 sestry a chalana z raňajok, hovoria, že trek je uzavretý pre silný vietor. Išli celý deň, fúkalo, nič nevideli a chodník bol zľadovatený. Miestami musíme ísť skoro štvornožky, ako vystupujeme traverzom horského hrebeňa, aby nás nesfúklo. Po 2 hodinách sme prišli na chatu Chileno. Je tu príjemná atmosféra, ľudia z celého sveta. Pripomína mi to našu Brnčalku, chatu pri Zelenom plese. Dávam si čaj za 2 000 čilských pesos, kamilkový, ktorý neznášam odvtedy, ako som mala malé deti. Neuvedomila som si, že je kamilkový. Zuzka vyťahuje spomínané škvarky, ktoré úspešne preniesla cez čilskú hranicu. Nechala si ich v rohu colnej miestnosti a keď odchádzala, len si ich zobrala. Nenapadlo by ma to takto vymyslieť. Ja som žiadne klobásy, slaninu a škvarky ani neniesla z Európy. Taká dobrota parádne sadla. Sme šťastné, že sme sa dostali aspoň tu. Zajtra bude možno lepšie počasie. Keď prichádzame naspäť do kempu, Torresy sa nám ukázali obalené v hmle. Úžasný pohľad…
Stany nám odfúklo asi o meter ďalej z pôvodného miesta, v stane bol totálny chaos. Musíme ich nanovo zafixovať a upratať v nich. Pred varením večere sme si dali červené vínko a chutilo nám so Silviou, chceli sme viac, ale už nebolo. Našťastie, neviem, ako by to bolo dopadlo. Sme dosť komunikatívne aj bez vína…
Kolektívne navarená večera z kadečoho, čo sme našli, nám chutí. Nasleduje sprcha a spánok. Teším sa na ráno. Podľa mňa bude dobre…dúfam, chcem vidieť Torresy. Hviezdy v noci už vôbec nevidno, je zamračené a zima, som sklamaná, ale človek v Patagónii nikdy nevie, ako bude…
Konečne Torres del Paine, 5. novembra 2018, 10. deň na cestách
Skoro ráno vstávame, neprší, nefúka, len je zima. Znova máme na raňajky sladkú ryžu, teraz s čokoládou a pred 8.00 už kráčame. Za 1,5 hodiny sme na chate Chileno. Včera nám to trvalo v silnom vetre 2,5 hodiny. Pol hodiny oddychujeme na chate, sme plné energie a postupujeme radostne a dosť rýchlo ďalej. Tešíme sa.
Pred vstupom do lagúny ma privítala Malajzijčanka žijúca v Austrálii, že som šťastný človek, že ľudia čakali od rána a nič nevideli, a že teraz vidno všetko. Nádhera. Bola šťastná, že mi môže práve ona oznámiť túto dobrú správu. Úžasné akí sú si ľudia blízki v horách a akí vzdialení v mestách a v práci…
Pre mojimi očami sa zjaví nádherná scenéria, naskočí mi husia koža a oči sa zalejú slzami. Som v nemom úžase. Keď prichádza Silvia, vyobjímame sa a tešíme sa ako malé deti, fotíme dookola, pózujeme … umývam si nohy v lagúne, aby som bola zdravá…Hodinu tu ochkáme a hľadáme superlatívy, ktorými by sme opísali scenériu pred nami.
Na ceste späť okolo 14.30, keď sa otočíme, aby sme ich ešte posledný raz videli, už je všetko zahalené v oblakoch a sneží. Stretáme manželský pár s 2 ročným a 1 ročným dieťaťom, ako idú hore. Deti spia na chrbtoch manželov. Škoda, nič už neuvidia, my sme mali obrovské šťastie. Som za to veľmi vďačná, že mi bolo dopriate vidieť aj toto úžasné divadlo. Hodinu oddychujeme na chate Chileno a o 17.00 prichádzame do kempu.
Varíme a jeme polievku, do ktorej nahádžeme všetko možné, len aby sme to nemuseli niesť. Sprchujeme sa, balíme veci a stany, o 19.00 nám odchádza autobus do centra administrácie. Je strašná zima a v centre čakáme dlho na ďalší autobus do Puerto Natales. V autobuse je tiež strašná zima. Prichádzame o 22.00, už nás čaká domáci na stanici s mikrobusom. Hneď idem spať a snažím sa zohriať. Prechladla som, bojím sa, že ochoriem. Riešim to navýšenou dávkou vitamínov a dezinfekciou hrdla septisanom. Pomáha, výsledok sa po čase dostaví, som v poriadku po pár dňoch.
Na druhý deň cestujeme späť do Argentíny, do El Calafate a odtiaľ do El Chaltén pod Fitz Roy, potrebujem načerpať energiu, aby som ho mohla vidieť zblízka a splniť si ďalší sen…
Prečítajte si aj iné zážitky z Južnej Ameriky
