Argentína a Národný Park Los Glaciares

El Calafate

Let z Buenos Aires na juh do El Calafate trval viac ako 3 hodiny. Prileteli sme ráno okolo 8.00. Lietadlo pokračovalo ďalej až do Ushuaie. Čakali sme v dlhom rade, kým sme sa dostali von z letiska. Taxíky už boli pristavené. V Buenos Aires stál taxík 350 argentínskych pesos, čo je zhruba 9 euro, tu to bol dvojnásobok. Turistické centrá majú podstatne vyššie ceny za služby. Aj keď na druhú stranu musím povedať, že vzdialenosť som nemerala, ale zdala sa mi podobná…

Z 25 stupňovej teploty v Buenos Aires, kde sme sa pohybovali v tričkách s krátkymi rukávmi a krátkych nohaviciach, sme sa dostali na juh do krajiny so 7 stupňami. Nášmu naturelu neprirodzené, na juhu má byť predsa teplejšie. Tu to platí naopak, sme  na opačnej pologuli. Bolo naozaj chladno. Krajina sa javila spoza okien taxíka ako veľmi nehostinná a smutná, bolo zamračené. V diaľke sa črtali špicaté biele čiapočky štítov. Fúkal silný vietor, keď sme vystúpili pred hostelom, v ktorom sme mali ubytovanie. Čakalo na nás iba veľa psov,  nikto iný. Nevedeli sme sa ich striasť, bolo mi ich ľúto. Človek však nemôže spasiť celý svet… Prezliekli sme sa na chodbe hostela do teplého oblečenia. Ja som si dala 4 vrstvy, prvé, ktoré som v kufri našla, a zimné nohavice, taká mi bola zima.

Boli sme vyhladovaní,  išli sme sa najesť, kým nám uvoľnia izby. Nemohli sme dlho nič vhodné nájsť. Nakoniec sme skončili v malej reštaurácii. Dala som si cukinovú polievku (150 pesos) a cestoviny s rybou (220 pesos), spolu za zhruba 9 euro. Bolo to chutné a aj celkom sýte.

El Calafate získalo svoj názov podľa ovocia Calafate (česky dřišťál, slovensky dráč). Sú to sladké bobule, z ktorých sa vyrábajú marmelády. V súčasnosti je El Calafate svetovou destináciou najmä vďaka ľadovcu Perito Moreno.

Autobus na ľadovec Perito Moreno odchádzal poobede o 12.30 zo stanice. Len tak-tak sme ho stihli. Lístok na autobus stál 600 pesos. Osoby s ťažkým zdravotným postihom si môžu na viacerých miestach uplatniť zľavu, potrebné je predložiť preukaz. To vie len málokto, že naše preukazy platia aj v Patagónii. Nevedela som to ani ja ako mnoho iných skutočností…

Cesta autobusom trvala skoro 2 hodiny, bolo to približne 80 kilometrov. Po čase prešla krajina zo stepi do horského charakteru s ostrými štítmi, kopcami a ľadovcami. Išli sme okolo obrovského jazera Argentino. Pred vstupom do národného parku nás zastavili rangeri. Zaplatili sme za vstup do národného parku 600 pesos, dali nám mapu a tašku na odpadky. Kochala som sa pohľadmi vľavo a vpravo, sedela som s dievčinou z Portugalska na prvom sedadle, tak aj pohľadmi dopredu.

Národný Park Los Glaciares 

Názov parku pochádza z ľadovcového príkrovu alebo čiapky v  Južných Andách, ktorá je  najväčšia na južnej pologuli okrem Antarktídy. Ľadovcový národný park sa nachádza na juhozápade v provincii Santa Cruz v Argentínskej časti Patagónie. Na Čilskej strane na juhu hraničí s národným parkom Torres del Paine. Zaberá viac ako 7 000 km2 a je najväčší v krajine. Od roku 1981 je zaradený do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Ľadovce sú súčasťou Južného patagónskeho ľadovcového poľa. Je tu 47 ľadovcov a ďalších 200 menších ľadovcových más a polí. Najvýznamnejšie sú 3 veľké ľadovce, Perito Moreno, Uppsala a Viedma a niekoľko menších. Ľadovce Perito moreno, Upsala a Spegazzini ústia do jazera Lago Argentino, najväčšieho v Argentíne nachádzajúceho sa na juhu parku. Lago Viedma je na severe.

Východiskovým južným bodom ku ľadovcom je práve mesto EL Calafate ležiace pri Lago Argentino, z ktorého sme vychádzali my 30. októbra 2018. Na severe je východiskovým bodom dedina El Chaltén. Vstup do parku je spoplatnený iba na južnej strane parku, na severe sa už neplatí. V severnej časti parku sa nachádzajú dva ciele mojej dovolenky, hora, Cerro Fitz Roy a Cerro Torre. V iných častiach zeme ľadovce začínajú vo výške 2 500 metrov nad morom, avšak tu vďaka veľkosti ľadovcového príkrovu už vo výške 1 500 metrov nad morom a posúvajú sa až do 200 metrov nad morom. Je tu chladné a vlhké počasie. Hory zadržiavajú väčšinu vlhkosti z Tichého oceána a napomáhajú tak existencii suchej stepi na východnej strane Ánd.

Národný park má negatívne následky z obrovského rozšírenia pastvín pre hovädzí dobytok a ovce a z nadmerného rozšírenia zajacov . Zakladanie ohňa turistami spôsobilo vypálenie celých obrovských plôch južného lesa a jeho zničenie.

Perito Moreno

V juhozápadnej časti národného parku, 78 km od El Calafate, sa nachádza najznámejší ľadovec Perito Moreno. Zaberá 250 km2, je dlhý 30 km, 5 km široký a vysoký 74 metrov a hlboký 170 metrov. Bol pomenovaný po objaviteľovi F. Morenovi, ktorý študoval región v 19. storočí. Je známy hlavne pre veľmi dynamické zmeny, ktoré na ňom prebiehajú.

Vďaka veľkosti a prístupnosti sa Perito Moreno považuje za najväčšiu atrakciu v Južnej Patagónii. Argentínci tu vybudovali celú sústavu vyhliadkových terás, mostíkov a drevených schodíšť, z ktorých môžu turisti a diváci tohto nádherného divadla pozorovať južný a východný okraj ľadovca. Cítite sa tu ako v rozprávke. Husia koža naskakuje po celom tele, do očí sa tlačia slzy, že vám bolo dopriate vidieť toto nádherné a neskutočné divadlo. Je možné ísť aj loďou z miesta v blízkosti turistického centra a vidieť priamo čelnú stenu ľadovca.  Na lodi bola zima, sprievodkyňa hovorila, že je 12 stupňov, nechcelo sa mi to veriť.  Dvaja mladí muži pracujúci na lodi ma ponúkli bylinkovým čajom zo špeciálnej nádoby na čaj, v ktorej ho pripravujú a aj pijú. Skúsila som trochu, dobre mi padlo.

Perito Moreno je na 3. mieste vo svete v množstve rezervoáru sladkej vody. Nádherné scenérie sme zažili, či už z chodníkov a terás, ale aj z lode, ktorá sa priblížila blízko k čelu ľadovcu ponárajúceho sa do studených vôd jazera Argentino. Bola som celý čas v nemom úžase z nádherného divadla odohrávajúceho sa predo mnou a ticho som sledovala kusiská ľadovca vo veľkosti paneláka padajúce za obrovského hluku do jazera. Pád spôsobil vlnobitie a následné odtrhnutia menšej veľkosti. Nekonečné divadlo, ktoré vás nikdy neunaví. Rýchlosť posuvu ľadovca za deň je väčšia než 2 metre.

Perito Moreno naráža svojim čelom na Magalhaensov polostrov a ako sa posúva na breh, prehradí časť jazera, a južné rameno, „Brazo Rico“ zostane uzavreté. Stále tu však priteká voda z riek z okolitých hôr, ktorá nemá kde odtekať, a tak sa južné rameno naplní a je uzavreté ľadovou priehradou. Hladina môže vystúpiť až do výšky 30 metrov. Tlak vody v uzavretom priestore je taký veľký, že začne pretekať v mieste dotyku ľadovca a skaly a v ľadovci si vytvorí pod hladinou tunel a pomaly rozpúšťa ľadovec .

Fenomén cyklického pohybu ľadovca dopredu v dôsledku tlaku váhy ľadovca a naspäť je jedinečný a nevyskytuje sa na žiadnom inom ľadovci. Je to jediný ľadovec, ktorý sa takýmto spôsobom netopí ako všetky ostatné ľadovce v dôsledku klimatických zmien a otepľovania.

Uzimená z lode a z ľadovca som sa chcela trochu ohriať v reštaurácii, tú však zatvárali už o 17.45. Stihla som si kúpiť čaj a aj ho vypiť. Čakali sme do 19.30 na autobus. Deň tu bol dlhší o 1,5 hodiny ako v Buenos Aires. Ešte o 20.30 svietilo slnko. Bolo to úžasné v porovnaní s  krátkym jesenným októbrovým a novembrovým dňom na Slovensku.

Na hosteli som si umyla vlasy a išla spať o 22.00, ráno sme vstávali o 5.30, 5.50 sme mali raňajky a 6.20 odchod autobusom do Puerto Natales. Našťastie sme bývali blízko stanice…inak by sme odchod do Čile zmeškali.

Z Čile späť do Argentíny,  El Chaltén, 6. novembra 2018

Na tejto dovolenke sa nedá vôbec  vylihovať a oddychovať. Zatiaľ som si oddýchla iba v stane v kempe pod Torresmi, keď lialo ako z krhly.

6. novembra 2018 opäť vstávame skoro o 6.00, 6.30 sú raňajky, 7.00 odchod na stanicu, 7.30 odchod autobusu do El Calafate. Cestujeme  asi 3 hodiny okolo 180 až 200 kilometrov. Často zastavujeme a fotíme. 8.30 prechádzame čilskú hranicu, už nič nekontrolujú, len musíme odovzdať lístok, ktorý sme dostali na vstupe do krajiny. Niektorí ho nemôžu nájsť. O 9.00 prechádzame argentínsku hranicu, chcú meno hotela a počet nocí, ktoré tu strávime. Od včera je strašná zima a fúka. Na budúce by som si už zobrala so sebou aj zimné veci, aj keď je tu leto. Minimálne vetrovku a nohavice. Odporúčam. Letné veci nestačia.

Ideme obrovskou širokou stepou s množstvom oviec a jahniatok, divých koní a hovädzieho dobytka, vidíme aj jeleňa huelmu. O 13.30 prichádzame do El Calafate. Sme vyhladovaní. Dávam si v bufete pri stanici pizzu a čaj všetko za 270 argentínskych pesos, okolo 9 euro. Ponáhľame sa,  o 14.30 odchádza autobus do El Chaltén.

Do El Chaltén prichádzame poobede o 17.00 a na recepcii nás privíta úplne opitá žena dávajúca nám inštrukcie ohľadom používania chatiek, v ktorých ideme bývať. Keď nás odprevadí do našej chatky, Ika jej vleje slivovice do pohárika. Vypije na šup a pýta si aj do druhej nohy. Má 51 rokov a hovorí nám, že končí po 15 rokoch. Ešte som sa s niečim podobným nestretla a už som čo to pocestovala. Nasledujúce dni tam opäť bola, musel ju v ten deň nazlostiť šéf, tak chcela odísť. Zjavne ju to prešlo ďalšie dni.

Bývame v 4 posteľových domčekoch. Niektoré sú lepšie vybavené, iné horšie. Náš je v dosť úbohom stave, hlavne kúpeľňa. Po 4 dňoch v stanoch spíme na posteliach a vykurovaných priestoroch. Už začínam byť unavená. Mesto nevyzerá dobre, je postavené bez ladu a skladu a  je zrejmé, že ľudia tu nemajú peniaze. Ľudia tu žijú iba cez sezónu od novembra do marca a potom odchádzajú do miest. Zostávajú len vlastníci penziónov a hotelov.

Ideme na nákup. Strašne fúka a mračí sa. Stretáme veľa psov podobne ako v El Calafate. Kupujem syry, banány, citróny a chlebík s tyčinkami za 180 pesos, 4 eurá aj niečo. Po nákupe sa ideme  najesť do reštaurácie, ktorú nám odporučila Cecil, opitá  žena z chatiek. Privíta nás mohutný silný chlap v domácom oblečení. Hneď nám objednáva. Máme chuť iba na polievku so Silviou a ešte čaj. Dievčatá si dávajú  steak so zeleninou za 320 pesos, nás to vyšlo  225 pesos.  Po večeri dievčatá dlho rečnia, ja dávam si štuple do uší a zaspávam. Musím si oddýchnuť na hlavný cieľ mojej dovolenky,   Fitz Roy. Zajtra sa mi možno podarí ho dosiahnuť a vidieť ho zblízka…

Fitz Roy

Fitz Roy, 3405 m, leží na severe Národného parku Los Glaciares. Patrí medzi najkrajšie hory na svete. Leží na hranici Argentíny a Čile v Južnom patagónskom ľadovcovom poli v blízkosti jazera Viedma. Na úpätí hory leží dedina s tým istým menom. Je našim východiskovým bodom k Lagúne de Los Tres, pri ktorej budeme k hore najbližšie. Hora bola považovaná za nedosiahnuteľnú hlavne pre zlé počasie, ktoré je tu nestále a premenlivé. Aj preto dostala názov Cerro Chaltén, Dymiaca hora. Cerro je zo španielčiny hora a Chaltén z jazyka Tehuelche  znamená dymiaca hora, pre mraky, ktoré sa často sústreďujú okolo vrcholu hory.

Celý hrebeň má množstvo nádherných vrchov a veží. Hneď vedľa je Aguja Poincenot, ihla, ktorú som si ja nazvala „Kolíska“, 3 002 m, Aguja Saint Exupery, 2 558m, Cerro Torre, 3 102m, Torre Egger, 2 987 m.

Lagúna de Los Tres, 7. novembra 2018

Ráno vstávame o 7.00, 7.30 máme veľmi biedne raňajky. Všetci odchádzajú z raňajok hladní. Vonku je príjemne teplo, ale fúka. Odchádzame o 8.40. Od rána máme nádherné výhľady. Začíname na severozápade dediny El Chaltén. Je to viac ako 10 km k Lagúne de Los Tres. Každý kilometer je vyznačený. Ideme rozprávkovým lesom. Zdá sa mi, že stromy chodia ako v rozprávke. Po hodine prichádzame so Silviou ku prvému výhľadu na Fitz Roy. Vyšli mi slzy a mám husiu kožu. Je iba kúsok od nás…

Pokračujeme smerom na kemp „Poincenot“. Po rovinatej oblasti prechádzam ku kempu už sama. Silvia sa vrátila, dozvedela sa od Iky, že trek je pre silný vietor v závere uzavretý. Fitz Roy sa začal skrývať pomaly a isto za mrak. Už ho vôbec nevidím. Za kempom je malá riečka, za ktorou pokračujem ďalej až ku finálnej časti treku. Silno,  ale veľmi teplo fúka. Zostáva mi už iba hodina, 1 km dĺžkový a 400 metrov prevýšenie k Lagune de Los Tres odkiaľ je nádherný výhľad na Fitz Roy. Trek je naozaj uzavretý. Je práve poludnie a je tu aj sprievodca. Navrhuje ísť smerom ku Cerro Torre, možno sa dovtedy vyčasí a uvidíme aspoň Cerro Torre. Od kempu Poincenot je to 7 km. Ideme 2 hodiny okolo 3 lagún, Madre, Hija a Nieta.

Začína pršať, nevidíme nič. Ideme hustým lesom, na stromoch rastú žlté huby. Po dlhom čase prichádzame k Lagúne Torre pri Cerro Torre. Nevidíme nič, len tabuľu. Otáčame sa naspäť a smerujeme do dediny El Chaltén. Ideme skoro 3 hodiny do dediny. Škoda, prešli sme veľa kilometrov a nevideli sme zblízka ani jednu horu. Ale tak to už býva. Vianoce nie sú každý deň…máme čas ešte zajtra a pozajtra.

Mám otlaky na obidvoch malíčkoch, dala som si opačne ponožky a pol dňa v mokrom urobilo svoje. Strašne ma bolia. Do dediny prichádzame o 16.30. Mám za sebou 8 hodín intenzívnej turistiky. Po sprche idem na spoločnú večeru. Sprievodca pripravil rizoto a máme aj červené vínko, po ktorom sa mi bude parádne spať a zajtra budeme mať možno šťastie…leje však celú noc ako z krhly…uvidíme ráno…

Druhýkrát Lagúna de Los Tres, 8. novembra 2018, 13. deň na cestách

Trinásť, Pán Boh pri nás. Číslo 13 prináša väčšinou smolu, najmä v piatok. Tak sa hovorí. Mne priniesol 13. deň na cestách šťastie, aj keď s veľmi boľavými prstami. Celú noc lialo ako z krhly, bála som sa,  ako bude ráno. Išla som skoro spať tak ako každý deň. Štuple do uší a zaspala som, ostatní viedli debatný krúžok na rôzne témy za popíjania vínka.

Vstala som pred siedmou. Bolo chladnejšie ako deň predtým, ale nepršalo, ani nefúkalo. Pri raňajkách som sa dozvedela, že väčšina ide len na vyhliadku nad dedinou. Tak som sa rozhodla, že idem sama na Fitz Roy. Keď som už pobalená skoro odchádzala, Zuzka zahlásila, že ide aj ona a pridala sa ku mne. Už sme zachádzali za recepciu, keď zavolala za nami Ika, že ide aj ona a nakoniec sa pridala aj Silvia.

Bolo nádherné počasie celý deň a neskutočné výhľady na Fitz Roy. Dlho som išla so skupinou z Patagónie, stretla som Nemcov, Poliakov, Američanov. Celý deň ma sprevádzal Fitz Roy až ku poslednému strmému hodinovému stúpaniu pod Lagúnou de Los Tres. Tu sa mi stratil z dohľadu. Po celej hodine strmého stúpania, som ho videla opäť. Vyšla som za necelé 4 hodiny.

Po namáhavej hodine vo veľmi strmom teréne sa predo mnou zjavil vztýčený a nádherný v celej svojej kráse. Lagúna de Los Tres bola zamrznutá, Laguna Sucia vľavo od Lagúny de Los Tres,  nebola zamrznutá. Modlila som sa a ďakovala, že mi bolo dopriate tu vyjsť a vidieť Fitz Roy zblízka. Bol to úžasný, ťažko opísateľný pocit. Slzy v očiach a husia koža na celom tele. Kým som sa nadchýnala pohľadom na Fitz Roy, za mojim chrbtom pobehovala splašená líška. Bolo tu veľa ľudí, tak sa nemala kde schovať. Pobudla som hodinu, kým prišli dievčatá, urobili sme si vzájomne fotky a vybrala som sa naspäť. Bolo mi už poriadne zima.

Po hodine schádzanie Fitz Roy už opäť nevidno, už zasa dymil. Do dediny som zišla za 3 hodiny. Dohodli sme sa, že pôjdeme na steak do reštaurácie, kde sme boli dva dni predtým. Tá bola však zavretá, tak som išla do talianskej reštaurácie, prvej po ceste. Bola som unavená, smädná, hladná.

Dala som si čierne pivo (240 pesos), zeleninovú polievku (220 pesos), plody mora s cestovinami (470 pesos). Všetko bolo veľmi chutné a vynikajúca obsluha. Doniesli mi aj predjedlo. Po ceste do chatky som stretla hladnú a unavenú Silviu, s ktorou sme sa nejako poobchádzali, keď sme zistili, že reštaurácia, v ktorej sme sa mali stretnúť,  je zatvorená. Išli sa  najesť do dediny a ja píšem poznámky a ošetrujem si boľavé nohy. Zajtra poobede odchádzame. Možno pôjdem na východ slnka na vyhliadku nad dedinou 20 minút od našej chatky. Dohodli sme sa na 5.40 odchod od recepcie na vyhliadku. Možno sa pôjde aj k Cerro Torre. Všetko záleží od počasia…

Východ slnka, piatok 9.novembra 2018, 14. deň na cestách

Vstávame ráno o 5.00 na východ slnka. Vyšla som pred chatku, bola zima mínus 3 stupne, na oblohe ani obláčika, gýčové počasie. Obliekla som sa, urobila čaj a bežala na dohodnutý odchod. Nikoho nikde a prišla som o 5 minút skôr. Išla som hľadať sprievodcu k jeho chatke a v tom on na mňa zavolal z opačnej strany. Všetci už odišli a na nás nečakali. Bežali sme na východ slnka ako o dušu, aby sme ho stihli.

Cestou som videla Fitz Roy a Cerro Torre celé zahalené do bieleho šatu. Úžasné pohľady a zábery. Keď slnko okolo 6.00 vyšlo, zmenili sa na červené až oranžové. Ďalšie nádherné patagónske divadlo odohrávajúce sa priamo pred mojimi očami. Po ceste sme videli na tabulách informácie o výskyte kondorov, na vlastné oči sme ich v ten deň nevideli.

Zišli sme dolu a naraňajkovali sme sa. Zuzka a Ika idú k Cerro Torre. Rozmýšľam ísť, neisť… Strašne ma boleli nohy a malíčky, mali sme odchod okolo 15.00 na letisko a nikto presne nevedel, koľko trvá cesta hore.  Asi pol hodinu po ich odchodu prichádza správa, že let mešká a posúva sa o 2 hodiny. Neskôr prichádza ďalšia správa, let mešká  a posúva sa celkovo o 3 hodiny. Keby som to bola vedela ráno, bola by som išla s dievčatami. Krátko po poludní už boli z túry dolu v dedine. Dosť ma to mrzelo, že som nebola. Asi to malo tak byť. Máme pred sebou celú noc na letisku, budem veľmi unavená aj bez výstupu…

Zbalili sme sa, veci dali na recepciu a išli sme na prechádzku ku vodopádu. Slniečko celý čas svietilo, mali sme nádherné výhľady na všetky strany. Sprevádzajú nás koníky, psi, veľmi veľa psov…

Po ceste naspäť ideme so Silviou na steak so šalátom a hranolkami. Všetko veľmi chutné jeme na barových stoličkách za 750 pesos.

O 15.30 odchádzame mikrobusom na letisko. Lietadlo malo pôvodný odchod o 20.20,  odlet bol posunutý na 23.30 z El Calafate do Buenos Aires. Lietadlo nakoniec odchádza po polnoci. Čakáme na letisku 6 hodín. Jeme tyčinky, vtipkujeme, vypisujeme doklady sprievodcovi, všímame si miestne ženy obdarené nadrozmernými zadnými časťami  tela, ideme na kávičku a tak dookola…Nohy ma veľmi bolia, mám otlaky nielen na malíčkoch, ale aj zospodu pravej nohy, ledva zvládam chôdzu.

Vodopády Iquazu, sobota 10. novembra 2018

Do Buenos Aires sme prileteli okolo 3.00 ráno. Políhali sme si na zem a na sedačky a spali. Potrebovali sme si trochu zdriemnuť. Lietadlo do Puerto Iquazu odchádzalo o 6.00 ráno. Do Puerto Iquazu sme prileteli  o 8.00. Pohľady z lietadla na krajinu pod nami boli úplne iné, všetko bolo zelené. Boli sme v hustom pralese s červenou hlinou. Taxíkmi sme sa doviezli do hotela. Taxikárka hovorila na moje prekvapenie peknou angličtinou. S manželom sa striedali v taxíku, starali sa o dve deti. V hoteli sme sa pri bazéne v sprchách umyli, naobedovali sme sa v reštaurácii blízko stanice a odišli autobusom do národného parku. Ďalej sme pokračovali malým vláčikom, ktorý nás zaviezol až k bodu, odkiaľ sme išli pešo cez lávky vybudované ponad rieku Iquazu.

Vodopády Iquazu predstavujú najväčší systém vodopádov na Zemi. Ležia na rieke Iquacu na hraniciach Argentíny, 80 percent, a Brazílie, 20 percent. Voda sa v prepade dlhom asi 2,7 km rúti cez okraj lávovej plošiny do hĺbky asi 70 metrov. V období dažďov je tu prietok 6 500 m3 za sekundu a 270 vodopádov, v období sucha má prietok 300 m3 za sekundu a vodopádov je asi 150.  Na obidvoch stranách sú národné parky ochraňujúce vodopády a okolitý prales. Je tu vybudovaný systém lávok a chodníkov, ktoré dovedú turistov čo najbližšie ku vodopádom.  Obidva národné parky patria do zoznamu UNESCO od roku 1984 a v roku 2012 sa stali jedným zo 7 prírodných divov sveta.

Boli objavené v roku 1541. Najväčší z vodopádov je Garganta Del Diablo, Diablovo hrdlo. Je 150 metrov dlhý a voda v ňom padá dolu až 80 metrov. Vodné kvapôčky vytvárajú nepretržite jasnú dúhu, niekedy aj viac ako jednu.

Hranica medzi štátmi prechádza stredom Diablovho hrdla. Priamo k vode vedú cesty v dvoch úrovniach. Je možnosť sa tam odviezť aj loďou. Diablovo hrdlo nám opäť vyvolalo husiu kožu na celom tele a oči sa nám zaliali slzami. Bolo to niečo úžasné. Stáli sme tam v nemom úžase, ticho, bez slov. Pozorovali sme, ako sa voda z hukotom valí do hĺbky…poletujú ponad ňu vtáčiky…a neustále sa vytvára dúha. Bolo tu veľa ľudí, museli sme sa odfotiť a pokračovať ďalej, aby aj iní videli prírodný úkaz a krásu pred nami. Nemali sme veľa času, ak sme chceli vidieť aj nižšie úrovne vodopádov…

Ledva sme stáli na nohách. Vôbec sme v noci nespali, možno niekto pár minút na letisku. Zjedli sme večeru v reštaurácii blízko stanice, vypili pivo, všetko spolu za 310 pesos, a išli sme spať. Ráno sme vstávali skoro. Odchádzali sme na brazílsku stranu vodopádov.