Čínu som navštívila trikrát a každá návšteva zanechala vo mne úplne iné dojmy z krajiny a ľudí žijúcich v nej. Prvýkrát som bola v Číne v septembri 2015. Bola to služobná cesta, ktorej cieľom bolo školenie Číňanov v Pekingu v súvislosti so zavádzaním výroby nadnárodnej spoločnosti, pre ktorú pracujem. Mala som na starosti finančný a kontrolingový podsystém SAPu. Školenie prebiehalo v dcérskej obchodnej spoločnosti v Pekingu a v dcérskej výrobnej spoločnosti v Langfangu. Pracujem pre nadnárodnú skupinu ako konzultant na riešenie niektorých skupinových úloh a projektov v oblasti transferového oceňovania hmotného a nehmotného majetku v zmysle smerníc OECD v Európe a Číne.
Čína je štvrtý najväčší štát na svete a zároveň najľudnatejší. Má podľa niektorých odhadov 1,4 miliardy obyvateľov. Čína znamená „krajina uprostred“. Od roku 1949 tu vládne komunistická strana. Krajina je taká veľká ako USA. Obrovské územie tvoria na severe stepi a púšte, na západe a severozápade vysoké horské masívy, na juhozápade Tibetská náhorná plošina, z južnej strany sa rozprestierajú Himaláje s Mont Everestom, ktorý je najvyšším bodom krajiny a sveta zároveň, na východe je Veľká čínska nížina a more a na juhovýchode sú tiež moria.
Rozsiahlosť územia spôsobuje výrazné klimatické rozdiely. Západ má vnútrozemský ráz, zimy studené, letá horúce, sever má mierne podnebie, juh je v subtropickom a tropickom pásme a je ovplyvnený letným monzúnom, ktorý prináša zrážky, v zime sú tu obdobia sucha. V Číne žije bohatá flóra a fauna. Významné miesto patrí pande veľkej, ktorá je symbolom ochrany ohrozených druhov a ktorú prenajímajú aj do európskych zoologických záhrad.
Krajina má druhú najväčšiu ekonomiku sveta, je najväčším vývozcom a druhým najväčším dovozcom vo svete. Za posledných 30 rokov rástla v priemere 10 percent ročne, avšak v prepočte hrubého domáceho produktu na osobu sa radí medzi rozvojové krajiny. Čína je rozdelená do 22 provincií, Taiwan je považovaný za 23. provinciu, má 5 autonómnych oblastí , 4 centrálnou vládou spravované mestá a dve administratívne oblasti, Honkong a Macao.
Peking
Peking je po dlhé stáročia správnym a kultúrnym centrom Číny. Leží na severovýchode Číny v priemernej nadmorskej výške 63 metrov nad morom na západe a severe, severozápade a severovýchode mestskej provincie sú hory s nadmorskou výškou vyššou ako 2000 metrov. Podnebie je kontinentálne s mrazivou zimou, suchou jarou, horúcim vlhkým letom, a suchou jeseňou.
Peking začal svoju históriu už v 3. tisícročí pred Kristom, v 13. storočí ho vydrancovali vojská Džingischána, v 15. storočí sa stalo najdôležitejším mestom Číny.
Po prílete do Pekingu som bola neskutočne unavená z dlhého letu. Na chvíľu som si oddýchla v hotelovej izbe a po hodinke som vyšla z hotela objavovať Peking. Bolo celkom príjemné počasie, ale hustý smog. Bolo vidno možno na 10 metrov. Za skoro dva týždne môjho prvého pobytu som nevidela vôbec slniečko. Časový posun bol 6 hodín. S ním súvisiace problémy so spánkom sa so mnou ťahali celý čas. Bola som mimoriadne unavená. Blízko hotela bola stanica pekingského metra, tak som sa rozhodla použiť metro, nie taxík. Taxikári len málo hovoria a rozumejú po anglicky, dozvedela som sa na recepcii hotela a skúsila viackrát aj na vlastnej koži. Je to komplikované vysvetliť im, kde sa chcete dostať, ak nemáte so sebou buď mapu, alebo nejakú vizitku miesta, na ktoré sa potrebujete dostať. Ak som použila taxík, objednali mi ho v hoteli alebo v kancelárii. Na ulici musíte mať obrovské šťastie, aby ste natrafili na anglicky hovoriaceho taxikára.
Ako som študovala vysvetlivky v stanici metra a mapu, oslovila ma pekná vysoká blondína, či nepotrebujem pomôcť. Bola to nemecká letuška zhruba v mojom veku, o pár rokov možno mladšia, a ponúkla sa, že mi pomôže. Vysvetlila mi ako metro funguje, ako čítať mapy a všetky podrobnosti ako urýchliť presun z miesta na miesto v Pekingu. Vôbec to nebolo zložité, keď mi to vysvetlila. Sama by som to študovala podstatne dlhšie. Letuška mala doma v Nemecku tri malé deti a v prestávke medzi dvomi letmi si išla urobiť nákupy. Mala už osvedčené veci, ktoré v Pekingu nakupovala a určite aj v iných krajinách, do ktorých lietala. Bolo to od nej veľmi milé gesto, ktoré by som v Nemecku alebo všeobecne v západnej Európe určite neočakávala. Prekvapilo ma aj v Pekingu. V metre sme trčali sami dve vysoké blondíny, ostatní Číňania. Bolo ich veľmi vela. Mala som pocit, že som aj ja mimoriadne vysoká, aj keď so svojou výškou patrím skôr k priemeru na Slovensku. V Číne som mala pocit, že som vysoká. Nemohla som rozlíšiť Číňanov podľa veku. Zdali sa mi všetci úplne rovnakí a rovnako starí. To isté mi povedali o svojich pocitoch s belochmi moji kolegovia z Číny. Nemecká kamarátka ma vyprevadila až na Námestie nebeského pokoja. Ona išla nakupovať a ja som si išla pozrieť Zakázané mesto, ktoré je pod ochranou UNESCO.
Námestie nebeského pokoja alebo aj Námestie Tchien-an-men, je tretie najväčšie námestie na svete. Bolo postavené v 15. storočí počas dynastie Ming. Rozloha námestia zodpovedá rozlohe Vatikánu. Námestie je dejiskom dôležitých politických udalostí ako je vyhlásenie Čínskej ľudovej republiky Mao ce tungom v roku 1949. Počas masakry v roku 1989 tu zahynulo viac ako 2000-3000 ľudí. Podľa niektorých zdrojov až viac ako 10000 ľudí. Námestie je na severnej strane oddelené cestou od Zakázaného mesta, do ktorého vedie Brána nebeského pokoja. Na námestí sa nachádza Pamätník ľudových hrdinov, Mauzóleum Mao ce tunga, Veľká sien ľudu a Národné múzeum čínskej histórie.
Námestie nebeského pokoja a Zakázané mesto sa objavili pred mojimi očami po chvíli ako som vyšla z metra. Zakázané mesto bolo postavené na začiatku 15. storočia a bolo cisárskym palácom skoro 500 rokov počas dynastie Ming a Čching. V súčasnosti slúži ako palácové múzeum. Komplex má 980 budov a rozprestiera sa na 72 hektároch.
Okolo mesta je postavená vysoká stena so strážnymi vežami a vodnou priekopou. Mesto je prístupné buď z juhu cez Bránu nebeského pokoja, cez ktorú som prechádzala ja alebo zo severu cez park. Mesto nesie meno pre uzavretosť pred okolím pre obyčajných smrteľníkov. Mohli tu vstúpiť len služobníci, konkubíny a posluhovači. Kto vošiel dnu, nemohol sa už vrátiť späť. Skoro to išlo platiť aj pre moju návštevu Zakázaného mesta.
Po prekročení Brány nebeského pokoja som zistila, že je už vela hodín. Všetky paláce boli už zatvorené. Kúpila som si knihu o Zakázanom meste v stánku a pomaly som si vykračovala, čítala knihu a obzerala budovy, parky, priekopy. Po krátkom čase sa mi prihovorila jedna Číňanka. V živote som nepočula toľko komplimentov na nejakú knihu, ktorú som kúpila ako na tú, ktorú som si kúpila pred chvíľou . Komplimenty sa rozšírili postupne aj na moju osobu. Ani som netušila, že mám toľko superlatívov. Po chvíli sa ku nej pridala kamarátka a tá pokračovala v nastúpenom štýle. Nestíhala som si pozerať paláce a parky v meste, počúvať ich, odpovedať na otázky. Ani som si neuvedomila a začalo sa stmievať. Bola predsa jeseň, deň bol kratší. Moje čínske „kamarátky“ navrhli ísť na kávu. Bola som unavená, tak som s kávičkou súhlasila. Ani neviem ako a ocitla som sa na druhom poschodí nejakého domu, ktorý mi nepripadal ako kaviareň ani trochu.
Keď nás domáci usadili, doniesli jedálny lístok. Nebola som hladná, chcela som len kávu, bola som unavená z letu. Kávu tu však nepodávali a silou mocou mi tlačili čaj a jedlo. Začalo mi to byť podozrivé. Hovorím si, že skúsim prvé čínske jedlo a zostanem teda bez kávy. „Kamarátky“ objednali čaj a jedlo. Boli to plnené pirohy plnené zeleninou a mäsom. Mali sme spoločný tanier uprostred stola a z neho sme si brali. Ked prišlo na platenie, moje „kamarátky“ povedali, že nemajú peniaze. Po zaplatení mi spadla sánka, zostalo mi pár drobných zo všetkých peňazí určených na celý pobyt v Číne. Bolo mi všetko jasné po prepočte cien z jedálneho lístka na eurá. Natrafila som hneď prvý deň na podvodníčky. Obrali ma o všetky peniaze. To im však nestačilo a mne tiež. Rozhodli sa pokračovať v okrádaní mojej osoby a ja som sa nebránila. Cez čínsky trh sme sa vybrali do karaoke baru. Nikdy som nebola v karaoke bare. Tak som išla. Na trhu ponúkali kadejaké jedlo vrátane rôznych morských príšer. Čínske kolegyne mi povedali, že Číňania takéto jedlo nejedia, že je to len pre turistov. V bare sme si dali pivo a spievali sme svetové hity na striedačku všetky tri do mikrofónu. Bola dobrá nálada. Pri platení ma jedna z nich žiadala o zaplatenie kartou. Povedala som, že neviem PIN, lebo to nie je moja karta. Ceny boli znova enormne vysoké podobne ako v „kaviarni“, kde sa káva nepodávala. Zaplatila som so zvyškom peňazí a ostatné museli doplatiť “ kamarátky“. Jedna z nich bola tvrdá a trvala na platbe kartou. Hovorila, že je rozvedená a rodičia jej bývalého manžela sa starajú o dieťa a nechcú jej ho dávať. Druhá bola slobodná a bola učiteľkou angličtiny a podstatne milšia ku mne. Toľko mi o sebe povedali.
Bolo veľa hodín. Chcela som ísť naspäť na hotel. Museli mi dať peniaze na metro, inak by som sa nemala ako dostať do hotela. Príbeh celkom dobre skončil, mohol sa aj horšie. Peniaze boli a budú, len my tu nebudeme, hovorí sa . Na druhý deň ma čakal pracovný deň, potrebovala som sa vyspať. Moc sa mi to nedarilo počas celého pobytu.
Langfang
V Číne som sa viezla nielen prvýkrát čínskym preplneným metrom, ale aj rýchlovlakom z Pekingu do Langfangu. Vlak išiel necelých 500 km za hodinu. Keď prechádzal cez stanicu, v ktorej som čakala, len tak preletel okolo ako silný vietor. Pri vstupe do metra a do vlaku sú zabezpečené kontroly na viacerých miestach tak ako v Európe pri vstupe do lietadla. Langfang je zhruba 100 až 150 kilometrov južne od Pekingu a má toľko obyvateľov ako celé Slovensko. Možno aj viac. Ochutnala som na viacerých miestach v uzavretých reštauráciách s okrúhlym stolom s dvomi úrovňami čínske špeciality. Stôl sa točil a každý si mohol zobrať z jedla, na ktoré mal chuť, prípadne zo všetkých. Videla bohatú časť Číny s luxusnými budovami, obchodmi a drahými autami. Mala som možnosť vidieť aj obrátenú stranu života v Číne, tú chudobnejšiu. Tá predstavuje asi drvivú väčšinu. Tak je to skoro všade vo svete.
Letný palác
Letný palác v Pekingu je symbolom a zároveň najväčším palácom starej Číny. Palác patril čínskej kráľovskej rodine. Nachádza sa 15 kilometrov severozápadne od Pekingu. Išla som tu opäť metrom a tesne pred palácom som sa stretla s kolegyňou, ktorá ma palácom sprevádzala. Obrovský kráľovský palácový komplex s cisárskou záhradou má dokonalú architektúru a zahŕňa prírodné a umelo vytvorené kopce a jazerá. Obdivuhodné prepojenie prírody a výtvorov človeka.
Prvý palác bol postavený v roku 1750 a slúžil ako sídlo cisárskej rodiny. Počas druhej ópiovej vojny zničili palác anglicko-francúzske vojská. Zrekonštruovaný bol v roku 1888 a od roku 1924 je sprístupnený verejnosti. Letný palác sa rozkladá na území približne 3 kilometrov štvorcových. Jedna tretina sa nachádza pod vodou. Hlavnými dominantami okolia je kopec Dlhovekosti a jazero Kunming, ktoré architekti zakomponovali do návrhu paláca. Ten je rozdelený na tri časti, administratívnu a politickú, sídlo rodiny a odpočinkovú časť. Viac ako 90 percent územia slúžilo na odpočinok a rekreáciu. Sú tu chodníčky, jazierka a ostrov.
Po prehliadke Letného paláca sme išli na pekingskú kačicu do obrovskej reštaurácie.
Hutongy
Hutongy tvoria spleť uličiek s jednoposchodovými tehlovými domami vyvárajúcimi bloky. Každý blok má svoj centrálny dvor a je domovom pre viaceré príbuzné rodiny. Miestni používajú tiež verejné toalety. Život je tu podobný ako v 13. storočí, keď boli prvé Hutongy postavené. Bývali tu nielen jednoduchí ľudia, ale aj úradníci a vyššia trieda. Zažila som tu pravú čínsku atmosféru. Ľudia sa na ulici hrali spoločne, cvičili a plávali. Z reštaurácii cítiť vône čínskych dobrôt.
Keď som sa po náročnej služobnej ceste zobudila prvú noc vo vlastnej posteli, rozmýšľala som, či som naozaj v Číne bola, alebo sa mi to len snívalo. Bolo to náročné z viacerých hľadísk a bola som rada, že som už doma vo vlastnej postieľke. Všade dobre, doma najlepšie….
Druhá návšteva Číny a Pekingu
Na konci mája roku 2016 som spoznala Čínu a Peking so slniečkom a bez zjavne viditeľného smogu. Hneď sa mi všetko zdalo krajšie a jasnejšie. Máj je pravdepodobne najkrajší mesiac aj v Číne, nielen v Európe. Všetko bolo zelené, zakvitnuté, slniečko svietilo. Začalo som Číňanov rozpoznávať podľa veku a aj inak. Už sa mi nezdali všetci ako jeden a ten istý človek. Videla som v tvárach prežitú bolesť a trápenie, na mladých radosť zo života. Tak ako je to všade na svete.
Keď vidíte množstvo ľudí len v jednom hoteli v Číne, napadne ma, aké množstvo potravín sa musí vyprodukovať pre také množstvo ľudí a aké množstvo odpadu vygenerujú títo ľudia…Tiež mi pride na rozum vtip. „Za čínskym prezidentom pride posol, že Čínu napadlo Slovensko. Prezident sa pýta: A v ktorom hoteli bývajú?“ Tak asi takto to funguje v Číne….
Čínsky múr Mutianyu
V piatok podvečer bolo blízko hotela predstavenie akrobatov v divadle. Tí predviedli nádherné divadlo mnícha a jeho žiaka v dobovom čínskom oblečení. Boli to akrobatické kúsky a dojímavé divadlo zároveň. Pri návšteve Pekingu určite odporúčam vidieť.
V sobotu som si zakúpila v hoteli výlet na Čínsky múr Mutianyu. Mikrobus nás už čakal pred hotelom v dohodnutý čas. Boli sme malá skupinka. Otec so synom s Argentíny, dvaja súrodenci pochádzajúci z Ruska z Moskvy a žijúci v Kanade, kde pracovali ako lekári a manželský pár z Indie, žijúci v USA a pracujúci v IT oblasti. Jednoducho ľudia z celého sveta.
Mutianyu sa nachádza okolo 75 kilometrov severovýchodne od Pekingu. Je najdlhšia reštaurovaná časť čínskeho múru otvorená verejnosti. Na múr sa ide kabínkovou lanovkou a dolu sa dá ísť buď lanovkou alebo bobovou dráhou. Táto časť múru bola postavená zhruba pre 1400 rokmi a zhruba pred 700 rokmi bola prestavaná a posilnená. 2,5 kilometrová časť bola úplne zreštaurovaná v roku 1986. Je 7-8 metrov vysoká a 4-5 metrov široká. Má 23 strážnych veží a každých 100 metrov klesá alebo stúpa ako kopíruje horský masív. Na oboch stranách je cimburie, aby vojaci mohli strieľať na nepriateľa horiace šípy.
Nie je tu tak veľa turistov ako v Badaline. Borovice a cyprusy dotvárajú nádhernú scenériu. Dala som sa do reči s partiou mladých Talianok a dolu sme išli spolu na bobovej dráhe. Zo začiatku som sa bála, ale Talianky ma posmeľovali krikom a výskaním v každej zákrute. Bol to super zážitok. Po ceste mikrobusom späť do Pekingu sme sa stavili na kúpu čínskeho čaju spojeného s ochutnávkou. Čaje tu boli veľmi drahé. Nekúpila som nič, len som ochutnala. Nie som vyznávač čajových party. Zvyšok služobnej cesty som tvrdo pracovala a po pracovných večerách som chodila do hotelového wellness na regeneráciu síl.
V predposledný večer mojej druhej návštevy sme navštívili s kolegyňou cirkus. Bolo to úžasné predstavenie. Akrobati predviedli neskutočné kúsky. Neboli tu zvieratá ako v ruskom cirkuse. Najviac sa mi páčili akrobati na motorkách. Riadili motorky krížom krážom v obrovskej guli. Postupne prichádzali ďalší a dokázali sa jeden druhému vyhnúť v tej rýchlosti. Bola som v jednom kŕči, že to jeden z nich nezvládne. Nakoniec to všetko dobre dopadlo. Tešila som sa domov…
Tretíkrát som sa dostala do Číny v júli roku 2016.
Návšteva bola súčasťou výletu po Transsibírskej magistrále, ktorý sa začal v júni odchodom z Viedne do Moskvy. Po návšteve Ruska a Mongolska sme prešli do Číny. Pobyt v Číne nebol pre mňa príjemný. V prvý deň som dostala na Čínskom múre Badaling žalúdočnú nevoľnosť, ktorá trvala celý pobyt a bola sprevádzaná obrovskými bolesťami žalúdka, zvracaním a hnačkami. Niečo podobné som zažila pri pobyte v Mexiku v roku 2014 a v Egypte v roky 2001. Bolesti som aj tu mala skoro celý pobyt s maličkými prestávkami. Nemohla som ani jesť, ani sa dívať, keď niekto jedol, ani cítiť žiadne vône jedla. Ihneď som bežala a nie vždy bolo kde bežať. V bolestiach človek nevníma pamiatky a pozoruhodnosti, ktoré tu prišiel obzerať v takej kráse v akej naozaj existujú. Všetko len preletí a chce sa utiahnuť niekde do ticha a tmy. Tak to bolo so mnou aj pri tretej návšteve Číny.