MONGOLSKO

Ráno nás zobudil sprievodca klopaním na kupé. Mala som pocit, že som vôbec nespala. Toalety už boli zatvorené, ale nejako som uhovorila dežurnuju, aby ma pustila urobiť si základnú hygienu. Nálada vo vlaku gradovala. Všetci sa tešili na Mongolsko. Ja som o Mongolsku veľa toho nevedela. Niektoré informácie sa mi preto javili ako veľmi zaujímavé a pozoruhodné. Strávili sme tu celé tri dni nabité bohatým programom, dni plné zaujímavých udalostí. Nestíhali sme to všetko absorbovať. Tak ako do Ruska, Číny, aj do Mongolska sú nevyhnutné víza. Povinnosť víz platí od januára 2016.

Mongolsko susedí iba s dvomi štátmi. Severnú hranicu má s Ruskom a väčšiu, južnú, s Čínou. Hlavné mesto Ulanbátar, „Červený hrdina“,  je najväčšie a žije v ňom viac ako 40 percent obyvateľov. Mongolsko má viac ako 3 milióny obyvateľov a s rozlohou väčšou ako pol druha milióna kilometrov štvorcových  je najredšie osídlená krajina na svete. Je tu málo ornej pôdy. Na severe sa rozprestierajú ihličnaté lesy sibírskej tajgy, za ňou nasledujú stepi a tretie pásmo na juhu a juhovýchode tvorí púšť Gobi.

Púšť Gobi je najväčšia v Ázii a štvrtá najväčšia na svete. Na severozápade je jej hranicou Altaj a na juhu Tibetská náhorná plošina. Zaberá 30 percent územia Mongolska a má priemernú nadmorskú výšku zhruba  1000 metrov. Pokrývajú ju skaly, nie piesok. Teplotné výkyvy dosahujú od mínus 40 stupňov Celzia v zime až po 40 stupňov Celzia v lete. Rastie tu stepná tráva a žije snežný leopard, gobijský medveď, ovce argali, kôň przewalsky. Sú tu náleziská ropy, uhlia, achátu a tyrkysu.

Väčšina územia Mongolska je náhorná plošina s priemernou nadmorskou výškou vyššou ako 1500 metrov. Na západe sú pohoria, najvyššie z nich Mongolský Altaj dosahuje viac ako 4300 metrov nad morom. Krajina sa považuje za jedno z najnepohostinnejších miest na zemi.

Obyvateľstvo sa venuje prevažne kočovnému pastierstvu. Chov oviec, koní, hovädzieho dobytka, kôz a jakov, ktorému sa venuje viac ako tretina obyvateľstva,  generuje okolo 13 percent hrubého domáceho produktu. Vyvážajú sa vlnené tkaniny a kašmír, ťaží sa nerastné bohatstvo, uhlie, med , ropa a volfrám. Niektoré odhady hovoria, že Mongolsko má hneď po Čine 2. najväčšie svetové zásoby nerastných surovín.

Mongolská ríša bola najväčšia ríša v dejinách ľudstva a tiahla sa od východnej Európy, cez Jadranské more až do Číny. Na začiatku 13. storočia ju založil Džingischán a podmanil si veľkú časť sveta. Na severe sa Džingischánovi podarilo získať ázijské Rusko a vstúpil aj do Kórey. Za vlády jeho vnuka si Mongoli podrobili na 100 rokov Čínu, uskutočnili sa výpravy do Japonska,  ale aj na Jávu. Mongolská ríša siahala až na územia dnešných štátov: Číny, Ruska, Ukrajiny, Kórey, Azerbajdžanu, Arménska, Gruzínska, Iraku, Iránu, Kazachstanu, Kirgizstanu, Uzbekistanu, Tadžikistanu, Afganistanu, Turkmenistanu, Moldavska, Kuvajtu, Poľska a Maďarska. Zvyšok histórie bolo Mongolsko okupované na striedačku, buď Čínou alebo Ruskom. V súčasnosti je to ovládanie cez investovaný kapitál väčšinou z Číny, ale aj Ruska. Bez zahraničného kapitálu by však nebol možný rozvoj, ktorý je viditeľný v Mongolsku na každom kroku.

Na začiatku 20. storočia (1921) Mongolsko získalo nezávislosť od Číny a dostalo sa pod vplyv vtedajšieho ZSSR. Koncom 20. storočia prešlo na trhový spôsob hospodárenia podobne ako ostatné socialistické štáty v tom období. 95 percent obyvateľstva sú Mongoli, za nimi nasledujú Kazachovia, Rusi, Číňania a Kórejci. Úradný jazyk je mongolčina a používa sa aj ruština a čínština. Vyznávajú väčšinou budhizmus a značná časť obyvateľstva žije ešte kočovným spôsobom v jurtách. Jurta je tradičné, prenosné, drevené obydlie, ktoré používajú kočovní Mongoli už po stáročia. Drevená konštrukcia je pokrytá vrstvami tkaniny a ovčou vlnou ako izoláciou. Na vlastné oči som videla pri jurtách pristavené veľmi často lexusy a iné drahé značky áut spolu s koňmi a iným dobytkom.

V súčasnosti je Mongolsko parlamentná republika s jednokomorovým parlamentom. Na čele vlády stojí mniisterský predseda a hlavou štátu je prezident.

V Ulanbátare nás už čakal mongolský sprievodca, ktorý hovoril lámavou slovenčinou. Študoval v 80. rokoch na Slovensku. Bol dosť ukecaný, hovoril a hovoril. Nezastavil sa. Taký tlčhuba ako sme postupne zistili. Ako sme vstupovali do Ulanbátar a, ako prvé sme zbadali jurty, za nimi nasledovali najskôr otrhané a ošarpané domy, avšak s približovaním sa k centru sa menili na luxusné domy a budovy a aj moderné mrakodrapy.

Sprievodca nás zobral na raňajky s konskou salámou do panelákovej budovy na prízemí. Konskú salámu som nejedla od detstva, kedy sme ju často mávali. Bola najlacnejšie,  na drahšie sme nemali. Po raňajkách sme išli na návštevu najväčšieho budhistického kláštora v Mongolsku do Gandanu so zlatou budhistickou sochou predstavujúcu súcit a lásku k živým bytostiam  uprostred.

Smerovali sme k Národnému štadiónu , kde sa konal festival Naadam.  Ešte nikdy som nevidela po kope toľko lexusov ako na parkovisku pred štadiónom v Ulanbátare. Mala som Mongolsko za chudobnú pastiersku krajinu, ale zdá sa, že všetko je inak.

Festival Nadaam

Každý rok sa kočovní pastieri schádzajú na tradičných národných slávnostiach Naadam, ktoré trvajú tri dni, od 11. do 13. júla na Národnom športovom štadióne. Naadam je štátny sviatok, ktorý sa oslavuje každoročne počas letného slnovratu. Koná sa po celej krajine. Muži a ženy tu súperia v troch športových disciplínach. V zápasení, jazde na koni a v lukostreľbe. V zápasení sa stretávajú zápasníci bez váhového obmedzenia, až kým elimináciou neostane jediný neporazený. V dostihoch sa preteká na trati dlhej 15 – 30 km podľa veku koňa. V lukostreľbe musia muži trafiť 33 terčov na vzdialenosť 75 metrov. Ženy majú terče o 10 metrov bližšie. Každá súťaž dodržiava dávne pravidlá a sprevádzajú ju tradičné rituály. Ženy súťažia len v lukostreľbe a jazde na koni. V 90-tych rokoch bola pridaná nová, štvrtá disciplína, tzv. kostičky. V roku 2010 bol Naadam zapísaný na zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO.

Otvárací ceremoniál festivalu Naadam v roku 2016 sa konal pri príležitosti viacerých okrúhlych výročí Mongolov. Oslavovali 2225. výročie Hunského impéria, 810.  výročie Mongolského impéria, 95.  výročie ľudovej revolúcie a 25. výročie od poslednej revolúcie v 1991. Práve preto bol pravdepodobne  taký veľkolepý.

Mongoli z úplne celého Mongolska predviedli kompletne celú svoju históriu v dobových krojoch na koňoch a vozoch s bojovými náradiami od obdobia Hunov až po novú modernú dobu vrátane pionierov a letu do kozmu. Bolo to veľkolepé a úžasné predstavenie, ktoré sledovali s nami ľudia z celého sveta. Hovorila som s turistami z Austrálie, Kanady, Nemecka, Francúzska a Číny. Cestovali po Transsibírskej magistrále minimálne 6 týždňov a niektorí aj pol roka. Všetci boli nadšení a v nemom úžase sme spolu sledovali národné divadlo zo všetkých kútov Mongolska. Bola tam úžasná atmosféra, ľudia sa usmievali, tlieskali, po celom tele som mala husiu kožu a slzy v očiach. Ešte nikdy som sa nezúčastnila takého veľkolepého a výpravného predstavenia.

Po prehliadke nasledovali na štadióne preteky zápasníkov a lukostrelcov. V prvom kole zápasili bez ohľadu na váhu, v ďalších kolách sa postupne vyradovali ako som už spomenula. Na mieste, kde súťažili lukostrelci,  sme mali možnosť vidieť aj prezidenta Mongolska, ktorý všetkým podával ruky. Mohla som podať aj ja, ale obávala som sa hygieny. Niektorí zo skupiny podali. Slnko celý čas neskutočne pálilo, tak sme sa snažili schovať sa aspoň na chvíľu do tieňa.

Odobrali sme sa na hotel, urobili sme si kávu, nabili telefóny a urobili si základnú hygienu. Vymenili sme si v obrovskom rade v banke tugriky, čo je miestna mena.  1 tugrik je zhruba 0,0003 euro. Alebo za 1 euro dostanete skoro 3 tisíc tugrikov. Tak sa z nás stali na chvíľu boháči a mohli sme ísť do ulíc  robiť obchody. Nabitý program pokračoval prehliadkou  Džingischánovho, predtým Suchbátarovho námestia,  so sochami oboch národných hrdinov.  Suchbátar bol mongolský revolucionár zo začiatku 20. storočia.

Budova  parlamentu, ktorý sa volá v Mongolsku Veľký Chural,  zaberá podstatnú časť námestia. V jej strede je umiestnená  sediaca socha Džingischána. Na námestí je  divadlo, opera, pošta a hotely.   Len tak-tak sme stihli večer v divadle predstavenie hrdelných spevov a  národných tancov v nádherných bielych kostýmoch. Zúčastnila som sa prvýkrát podobného predstavenia s úžasnou hudbou a aj úpravou svetoznámych skladieb v podaní filharmónie. Naspäť sme sa stavali na ľahkú večeru so šalátom a pivom. Na hoteli som od únavy zaspala,  ani som nevedela ako.

Konské preteky 12. júla 2016

Na druhý deň sme skoro vstali a po raňajkách sme sa tešili na konské preteky, ktoré sa konali neďaleko Ulanbátara. Jedným z najpopulárnejších okamihov celého Naadamu sú preteky 5 ročných koní. Prišli sa tu pozrieť desiatky tisíc Mongolov a ľudí z celého sveta. Konali sa na obrovskej náhornej plošine. Preteky majú rôzne vzdialenosti, od 15 do 28 km a džokejmi sú iba deti vo veku od 5 do 13 rokov. V Mongolsku je bežné, že deti sa naučia jazdiť na koni už v útlom veku. Na pretekoch koní reprezentujú tradíciu a hrdosť celej rodiny. Jazdec musí byť čo najľahší a aj  skúsený. Tieto preteky sú  považované za najťažšie na svete.

Detskí džokeji jazdia často bez sedla a bosí. Keď prichádzali do cieľa sprevádzal ich  jasot publika a prach za konskými kopytami. Mala som pocit, že Mongoli sa narodili na koňoch. Mongol bez koňa je ako vták bez krídel. Mladí, starí, ženy, muži,  všetci na koňoch. Nevedela som, ktorým smerom sa mám skôr dívať. Množstvo nádherných koní a na nich aj malé deti. Pre Mongolov je Naadam vrcholné športové podujatie, relax a zábava. Schádzajú sa rodiny, priatelia, spoločne stanujú v prírode blízko pretekov, zabávajú sa a jedia na jarmokoch usporadúvaných v blízkosti pretekárskych miest. Z rozhovorov prítomných divákov sme sa dozvedeli, že jeden kôň zomrel, dostal srdcový infarkt. Bol veľký časový rozdiel medzi prvými a poslednými pretekármi. Sedeli sme v cieľovej rovinke a boli sme tu dlho, tak sme mali možnosť rozdiel vidieť. Ešte nikdy som nebola na konských pretekoch. Takéto niečo človek žijúci v našich podmienkach zažije raz, maximálne dvakrát za život. Bola tu perfektná atmosféra opäť s obrovskou medzinárodnou účasťou.

Najpredávanejšou tradičnou pochúťkou na festivale bola vyprážaná taštička plnená baraninou,“ buzy „a  „kumys“, čo je kvasené kobylie mlieko. Niektorí skúsili kumys,  mne sa nedalo. Vôňa a pohľad naň nepôsobili vábne. Radšej som ho netestovala, boli obrovské rady na toalety a bála som sa, že by som to nestíhala… Už poznám niektoré svoje vnútorné pochody. Domáci sa počas Naadamu  obliekajú do svojich tradičných folklórnych odevov. Nosí sa slávnostný pestrofarebný kabát a mongolský opasok.

Po pretekoch nás čakal  poriadny mongolský obed s polievkou,  baraninou pripravenou v súdkoch s jedným zemiakom a šalátom a na záver aj so zmrzlinou. Bolo toho veľa a na mňa dosť mastné, no veľmi chutné. Povyberala som,  čo sa dalo a ostatné nechala. Boli tu prevažne Francúzi, Nemci , Angličania, Kanaďania a Austrálčania.

Návšteva Historického múzea na námestí nám v krátkosti a názorne priblížila históriu Mongolov od doby kamennej a bronzovej , cez Hunov, Džingischána a Sachbátara, všetky revolúcie, až po súčasnosť. Podobne ako sme ju videli na otváracej ceremónii Naadamu na Národnom štadióne.  Festival Naadam v Mongolsku určite odporúčam vidieť. Je to nádherné a veľkolepé divadlo zároveň.

Po prehliadke múzea sme krátko nakúpili v obchodnom centre a nastúpili do mikrobusu a tešili sme sa na návštevu Národného parku Terelj a noc v jurtách.

Národný park Terelj

Národný park sa nachádza okolo 60 kilometrov z Ulanbátar a v údolí rieky Terelj. Prišli sme na miesto podobné našim stanovým táborom alebo kempom, len namiesto stanov tu boli viaceré jurty, samozrejme nechýbala sauna a masáže. Okolie lemovali nádherné skalné útvary, ktoré mali  mená priradené podľa podoby skaly či už so zvieraťom alebo nejakým človekom. Kto chcel, mohol si dohodnúť za poplatok  saunu aj  masáž. Unavení z celého dňa sme sa len prešli krátko po okolí. Čakala nás večera so šalátom, tuniakom a zapečené zemiaky s mletým mäsom a k tomu bola ešte ryža. Bolo to podobné gréckej musake, aspoň mne to tak chutilo. Navečerali sme sa spolu a po hygiene v spoločných zariadeniach na to vyhradených v kempe, sme išli spať vo dvojiciach do júrt. Dlho som nemohla zaspať pravdepodobne od únavy a hlavy plnej zážitkov.  Mongolsko bolo pre mňa obrovským príjemným prekvapením.

13 . júla sme hneď po ranajkách pokračovali návštevou  Národného parku Terelj. Sprevádzali nás nádherné skalné útvary celou cestou, Slonica s dvomi sloníkmi, Korytnačka a rôzne iné. Keď sme prezreli jaskynu pod Korytnačkou, nasledoval ďalší budhistický kláštor. Museli sme prejsť 108 schodov, aby sme sa do neho dostali. Cestou na vrchol ku kláštoru nás sprevádzali Budhove myšlienky.

Videli sme stáda jakov, kráv , koní, tiav,  ale aj opustených psov a mačky, sysľov v tráve, žltú ľaliu a veľa iných krásnych kvetov. Národný park bol ako  raj na zemi. Nádherné miesto ďaleko od civilizácie, aj keď už dotknuté čiastočne civilizáciou.

Na obed sme znova skúsili najskôr šalát, zeleninovú polievku a hlavné jedlo boli buuzy a palacinky plnené baraním mäsom. Stretla som sa tu s mongolskou psychologičkou, ktorá bola na výlete v parku so svojimi 2 mladšími deťmi a staršie nechala doma. Hovorila perfektnou angličtinou a ruštinou a deti 8 a 6 ročné síce slabšie, ale hovorili tiež po anglicky. Bavili sme sa o rozdieloch v živote v Mongolsku a na Slovensku, medzinárodnom turizme, národných parkoch. Bola som prekvapená znalosťou dvoch jazykov.

Zobrali sme veci a pokračovali sme návštevou pôvodnej pastierskej mongolskej dediny. Boli sme svedkami dojenia kobyly. Najskôr žriebä mlieko kobylám roztiahlo, aby tieklo plynule a potom prišla dojička a zvyšok vydojila. Ukázali nám výrobu konského syra a kumysu. Prezreli sme si aj ich jurtu zvnútra, pri ktorej samozrejme nechýbali zaparkované moderné autá. Ako keby sa Mongoli nevedel vzdať nomádskeho spôsobu života, no zaraďujú do neho aj výdobytky toho súčasného, moderného.

Zhruba 50 kilometrov juhovýchodne od Ulanbátara je postavená obrovská socha Džingischána na mieste,  kde podľa legendy našiel práve Džingischán zlatý bič. Džingischán sedí na koni a v ruke drží zlatý bič. Socha je vysoká 30 metrov a stojí na 10 metrovej budove, je z nerezovej ocele a váži 250 ton. Čižma je 9 m vysoká, 6 m široká a váži 3 tony. V stavbe sú reštaurácie, obchody so suvenírmi a aj múzeum. Múzeum bolo podobné historickému múzeu v centre, ktoré sme navštívili. V obchode so suvenírmi som kúpila kožené rukavice za 15 euro. Výťahom sa dá dostať hore na chrbát koňa a medzi nohy jazdca. Schodmi nachádzajúcimi sa na krku koňa je možné ísť až na hlavu koňa odkiaľ sú úžasné výhľady na okolie a na hornú časť sochy s tvárou. Pod sochou stojí na koňoch vojsko Džingischána. Pamätník bol otvorený v roku 2008 a je najväčšou jazdeckou sochou na svete. Má tu byť vybudovaný celý komplex s jurtami na ubytovanie návštevníkov a oproti na kopci sa má vybudovať socha matky Džingischána.

Pokračujeme na okraj Ulanbátara,  na pahorok Zaisan,  odkiaľ je nádherný výhľad na mesto. Pod pahorkom sa buduje Budhov park, v ktorom má byť socha Budhu, najvyššia stojaca socha na svete . Na pahorku Zaisan je Pamätník mongolsko-sovietskeho priateľstva ešte z povojnových čias. Vládne tu pokoj a príjemná atmosféra. Prichádzajú tu ľudia z celého sveta, aby zavŕšili návštevu Ulanbátaru práve pohľadom naň. V meste vládne čulá výstavba. Hlavne Číňania investujú v krajine a stavajú kanadské domy.

Blízko Budhovho parku sa nachádzajú bohaté budovy a obchodné centrá. V jednom z nich ideme navštíviť kosti dinosaurov a iných prajašterov , ktoré sa našli v púšti Gobi prikryté pieskom,  a sú tu vystavené. Súčasťou návštevy Ulanbátar a je aj výroba kašmíru a svetríky po 80 až 90 euro, jurty so suvenírmi. V obchodnom dome nakupujeme hlavne kaviár a čokoládu.

Sme ubytovaní zatiaľ v najlepšom hoteli výletu, len skoré raňajky sú biedne a odchádzame z hotela nenasýtení. 14. júla sedíme už o 8,30  vo vlaku smerujúceho cez púšť Gobi do Pekingu. Čaká nás cesta skoro jeden a pol dňa. V Pekingu máme byť na druhý deň o 11,15. Prechádzame obrovským územím zelených stepí, na ktorých sa pasú ovce, kozy, hovädzí dobytok, kone, jaky. Pohybujeme sa vo výške okolo 1500 metrov nad morom, Ulanbátar sa nachádza vo výške 1300 nad morom.  Dozvedáme sa, že na západe krajiny žijú Kazaši a tí chodia pracovať do povrchových uhoľných baní, prípadne do iných rudných baní. Je to zlá, prašná a zdraviu škodlivá práca. V histórii striedali Mongoli vládu  Číňanov a naopak  a práve preto Číňania postavili Čínsky múr, aby sa ubránili pred Mongolmi.

Nádherné zelené pláne striedajú v diaľke okraje vysokých kopcov. Obrovské stáda vymenia romantické pohľady na osamelého kočovníka s koňom alebo na koni. Ťažko opísateľná prírodní krása, ktorú človek len tak nevidí. Okolo obeda vystriedali zelenú farbu územia so suchou trávou, začalo ubúdať dobytka, koní a júrt. Po dvanástej začalo pršať. Zastali sme na 20 minút, bola som vonku, no nedalo sa dlhšie zostať, rozpršalo sa a po čase začalo liať ako z krhly. Všade dookola bola neúrodná zem, suché trávy, nevľúdne počasie,  mláky, ktoré sa po čase menili na jazerá a aj obrovské zaplavené územia.

Dozvedáme sa o púšti Gobi, že je 2. najväčšia a najstaršia po Sahare a 2. najsuchšia po Atacame. Koncom 70. rokov našli v púšti fosílie, v ďalších desaťročiach sa našli ďalšie. Mali sme možnosť vidieť ich v múzeu na okraji Ulanbátar a. Gobi sa považuje za jedno z najsuchších miest na zemeguli, kde neprší celé desaťročia. Zažila som jedenkrát piesočnú búrku v Tunise. Museli sme zastať s taxíkom, nevideli sme ani na krok. No dážd nikdy a to som pár púštnych miest už navštívila. V čase našej návštevy to bol úplný opak bežného púštneho podnebia a života. To sa tiež len tak nevidí obrovské záplavy v púšti. Od obeda pršalo asi celé dve hodiny, až sme sa báli, že zaplaví koľajnice. Po chvíli bez dažďa, začalo opätovne intenzívne pršať a stále sa to striedalo. Hustý lejak, potom ticho a znova. Bola som veľmi unavená. Dve noci som nespala. Keď sme spali v jurte, z diaľky bolo počuť nejaký ohňostroj a opilcov, na hoteli v Ulanbátare bolo veľmi teplo a celú noc plakali malé deti. Počasie a okolie púšte zavŕšilo moju pochmúrnu náladu v ten deň…

Vo vlaku sú väčšinou belosi, Holanďania, Portugalci a Španieli, Indovia, ale aj iné národy. Dvaja zo spolucestujúcich mali narodeniny,  tak sme oslavovali so šampusom, kaviárom a chlebíčkami. Z okna sledujeme aj mnohé kostry zvierat zo súčasnosti, okolo vlaku je  oplotenie, pravdepodobne pre dobytok. Striedajú sa veľmi suché miesta so zelenými, kde sa opäť pasie dobytok a čas od času dochádza k úhynu podľa kostrových nálezov.

Okolo pol piatej sme mali dlhšiu zastávku, tak sme sa prešli do púštneho mesta na námestie, kde bola banka, radnica, školy a malé domčeky, za ktorými boli latríny a v diaľke bolo vidno aj bytovky. Pred ôsmou večer sme boli na mongolskej hranici. Už nepršalo asi 2 hodiny, no všade boli malé jazierka a väčšie mláky. Bol to intenzívny dážď, ktorý zanechal po sebe viditeľné stopy. Colníci a pasoví úradníci zobrali od nás pasy a colné prehlásenia a odišli. V Rusku chodila dievčina s počítačom z kupé do kupé a tak nás kontrolovala. Bola veľmi pekná a milá. Mongolský úradník sa ani nepozdravil, zobral pasy a papiere a pošiel preč. Bol preč celú 1,5 hodiny a prišiel o pol desiatej večer. Ďalšie 4 hodiny máme čakať v Číne, kde nám budú meniť podvozky na čínsky rozmer.

Nakoniec sme tu boli skoro do pol druhej ráno. Spolu 5,5 hodiny. Chvíľu som aj pomedzi čakanie pospala, keď doniesli pasy, zobudila som sa. Keď menili podvozky, vždy vlakom zatriaslo ako pri zemetrasení. Zo začiatku sme sa zľakli, neskôr sme si už zvykli a čakali nové otrasy. Nesmeli sme vlak opustiť, museli sme čakať, kým svoju prácu dokončia a všetky podvozky vymenia.

Keď vlak nanovo začal svoju púť, ľahli sme si na svoje miesta a snažili sa pospať. Ťažko sa zaspáva, keď vám spánok viackrát za sebou prerušia. Po dlhom čase sa podarilo. Keď skoro ráno vstala spolubývajúca, zobudila ma, tak som vstala aj ja. Urobila som si rannú hygiene, zaliala  ovsené vločky so sójovým mliekom a kávičku a sledovala z okna krajinu. Obrovské územie púšte sa postupne menilo na polopúšť a tá sa časom zmenila na úrodnú zelenú nížinu s kukuricou, rôznorodou zelenou zeleninou, hroznom na obrovských plochách prikrytých sieťami proti škodcom. Bolo úžasné sledovať premenu krajiny, farieb a rastlín. Okolo 9 ráno sme sa dostali do hornatého územia s kopcami týčiacimi sa okolo železnice. Železnica pretínala na mnohých miestach kopce a pokračovala vo svojej trati  popod kopce  cez krátke, dlhé a aj dlhočizné tunely. Na mnohých miestach boli kopce prikryté železnými sieťami, aby sa nezosunuli kamene na trať. Do Pekingu prichádzame pred obedom a zo železničnej stanice sa presúvame  do hotela na oddych. Čakajú nás čínske dobrodružstvá.