Už o 6.00 ráno sme odchádzali z hotela v Irkutsku na vlak do Ulan Ude. Lialo ako z krhly, ale bolo príjemne teplo. Celý čas ako sme prekročili hranicu Európy a Ázie bolo teplo. Bolo to pre mňa príjemné prekvapenie. Myslela som, že teplota bude oscilovať okolo 10 stupňov v lete. Aj keď som si pozrela aktuálne počasie na internete, nechcelo sa mi veriť, že by to mohla byť pravda. Sibír v nás evokuje mínusové teploty, ľad, sneh a neutíchajúce fujavice, prípadne snežné búrky. Našťastie som si zobrala so sebou viac letného ako toho zimného oblečenia.
Pred vstupom do vlaku nás chceli aj v takom silnom lejaku kontrolovať. Nakoniec celý proces urýchlili, inak by sme boli kompletne mokrí. Vlak číslo 71 odchádzal niečo po 7.00 miestneho času. Dežurnaja nám dala obliečky na periny, ale neobliekala som ich hneď ako inokedy. Po ľavej strane vlaku nás sprevádzal podstatnú časť cesty Bajkal, tak som si vychutnávala pohľady na jazero. Pravdepodobne sa tu už nevrátim, tak som si ho chcela uchovať v srdci. Nemalo konca kraja, také bolo obrovské. Čas od času boli na jeho brehoch postavené drevené domčeky, väčšie aj menšie, udržiavané, ale aj také tesne pred rozsypaním.
Magistrála kopírovala dlhý čas brehy Bajkala. Neskôr sme sa dostali hlbšie do vnútrozemia. Po čase sme zabočili na severovýchod do Ulan Ude. Do mesta prichádzame až okolo pol šiestej večer miestneho času. „Ude“ je názov rieky a „Ulan“ znamená červený. Sme na 5642 kilometri od Moskvy a na 5655 kilometri zídeme na Transmongolskú magistrálu s jednou koľajou vedúcou cez hlavné mesto Mongolska Ulanbátar do hlavného mesta Číny, Pekingu.
Ulan Ude bolo založené v 17. storočí ruskými kozákmi ako obranná pevnosť. Je hlavné mesto Burjatskej republiky a má okolo 360 tisíc obyvateľov. Nachádza sa na sútoku riek Ude a Selenga 100 kilometrov juhovýchodne od Bajkala. Selenga pramení v Mongolsku a je najväčší riečny systém Mongolska a najväčší prítok Bajkala. Rieka Ude je prítok Selengy a práve na území Ulan Ude majú sútok. Rieky nazývajú zelenými pľúcami Burjatska. Burjatsko je republika na Sibíri a patrí do Ruskej federácie. Má vlastného prezidenta, parlament a ústavu. V 17. storočí tu prenikol z Mongolska tibetský budhizmus, ktorý sa neskôr rozšíril do celého Zabajkalia. Burjatsko je poľnohospodárska krajina. Pestuje sa pšenica, zelenina, zemiaky a chová sa dobytok a rozšírený je rybolov. Nachádza sa tu množstvo nerastného bohatstva, okrem iných aj zlato a volfrám. Územím prechádza Transsibírska magistrála a Bajkalsko-amurská magistrála. V Ulan Ude sa nachádza medzinárodné letisko Bajkal. Prvýkrát sa stretáme na magistrále s ázijskou rasou, Burjatmi, ktorí predstavujú viac než 30 percent obyvateľstva republiky. Podstatnú časť predstavujú Rusi.
Poobede okolo 14,00 vystupujeme z magistrály a prestupujeme do mikrobusu. Ideme 30 kilometrov do prvého budhistického kláštora. Po mnohých pravoslávnych kláštoroch a chrámoch Ruska sa stretáme na magistrále prvýkrát s budhizmom. Budhizmus je filozofický systém, ktorý založil Budha. Systém je založený na odmietaní strastiplného bytia a na hľadaní cesty, ktorá vedie k oslobodeniu zo života, ktorého podstatu tvorí utrpenie. Viac som o budhizme popísala v časti o Nepále. Tam som sa dozvedela o budhizme veľa od sprievodcu, ktorý nás sprevádzal. Ivolginskij dacan je veľký budhistický kláštorný komplex s lámom na čele. Kláštor je centrum budhizmu v Rusku. Nachádza sa neďaleko Ulan-Ude pri dedine Verchnaja Ivolga.
Budhistický mních nás zasypal informáciami z filozofie, teológie, maliarstva, ale aj medicíny. Sprievodca nestíhal všetky údaje prekladať. Burjatsky obed v dedine dobre padol po množstve informácií a celom dni. Mali sme čaj s mliekom, koláčiky, polievku, taštičky plnené mäsom alebo „buzy“ a vodku s orechmi alebo „napitok kočevnika“. Všetko bolo veľmi chutné vrátane vodky s orechmi.
V susednej dedine nám predviedli tradičný dedinský život v Burjatsku. Ľudia žili kedysi v jurtách, ale aj v súčasnosti ich ešte veľa žije. Privítali nás v miestnych krojoch, ukázali nám poľnohospodársky a spoločenský život ľudí vrátane spoločenského tanca, ktorého sme sa museli zúčastniť aj my, a spoločenskej hry s kostičkami zvierat. Pravidlá som sa ani nesnažila si zapamätať.
Deň bol náročný skoro ako všetky a tak sme pospali ako mačatá po príchode na hotel v Ulan Ude. Spánok v hoteli v Ulan Ude bol perfektný, čo sa už nedalo povedať o raňajkách na druhý deň 10. júla 2016. Na prehliadku Ulan Ude sme išli s poloprázdnym žalúdkom. Výstavná pešia zóna nesúca meno Lenina sa ťahá od námestia Sovietov až ku Odigitrijevskej katedrále. Námestie Sovietov je hlavné námestie v Ulan Ude s najväčšou bustou Lenina vážiacou 42 ton a vysokou 14 metrov. Socha vznikla v 70. rokoch 20. storočia na počesť 100. výročia narodenia Lenina. Na ulici sa nachádza veľa historických budov, obchodné domy, hotely, administratívne budovy, múzeá, divadlo a opera, fontána a Víťazný oblúk. Prešli sme až ku pamätníku s tankom, pod ktorým je vybudovaný monument obetiam 2. svetovej vojny s večným ohňom.
Prehliadku sme zakončili návštevou kamennej Odigitrijevskej katedrály postavenej v štýle sibírskeho baroka v 18. storočí. Pokračovali sme na miesto sútoku Selengy a Ude a prechádzali sme rozkopanou ulicou s množstvom starých drevených sibírskych domov s ozdobenými oknami. Prvýkrát sme stretli dosť hodne bezdomovcov, ktorí boli opití už na pravé poludnie. Na miestnom trhu sme si kúpili čerstvé jahody a slivky v pohári za 100 rubľov.
Prehliadka sa nezaobišla bez nákupov v obchodnom centre Galaxy. Najedli sme sa v lacnej putike, aby sme videli aj život obyčajných ľudí. Boršč, dve palacinky a kava tu vyšli na 110 rubľov, čo je okolo 1,5 eura.
Na vlak sme odchádzali o 15,00, mal odchod o 16.00. Prišiel sa s nami rozlúčiť sprievodca s nezvyčajným moderným účesom, ktorý nás sprevádzal po Ulan Ude. Na stanici sme stretli českých turistov z Prahy. Cestovali už mesiac po Rusku. Začali v Petrohrade a pokračovali až do Vladivostoku. Týždeň strávili v Irkutsku a na Bajkale na ostrove Oľchon. Ruskom boli nadšení a nadmieru spokojní. Všetko bolo nad ich očakávanie. Bolo to príjemné stretnutie a zdieľanie pozitívnych pocitov, názorov a udalostí z Ruska. Česi sú naozaj všade. Keď som cestovala pred viac ako 10 rokmi na Nový Zéland išli so mnou z Viedne iba 3 Česi, ostatní Kórejci. Bolo ich plné lietadlo a my štyria. Hneď ma oslovili. Rozvinula sa medzi nami plodná diskusia, ktorá trvala celú cestu. Strávili na Novom Zélande 6 týždňov, ja mesiac.
Vlak nás príjemne prekvapil. Opäť bol čistý, toalety nemali chybu. V dedine Nauški, ktorá sa nachádza zhruba 200 kilometrov od Ulan Ude, na hranici s Mongolskom, stojíme 2 hodiny, prechádzame cez colnú a pasovú kontrolu. Na mongolskej hranici v Suchbátare ďalšie 3 hodiny. Kontroly začali okolo 20,00 večer a skončili okolo 1,15 po polnoci. Strávili sme tu viac než 5 hodín. Čas sa neskutočne vliekol a nemalo to konca kraja. Museli sme zatiahnuť rolety aj na kupé, aj na chodbách a nemohli sme spať. Ráno o 7.00 máme byť v Ulanbátare. Celú noc strávime vo vlaku. Medzi Mongolskom a Slovenskom má byť 7 hodinový rozdiel. Nejako sme to prežili a s očakávaniami sme sa tešili na Mongolsko.
