Poobede 3. júla 2016 sme prišli do Jekaterinburgu. V meste sme prespali jednu noc. Po ubytovaní sme sa prešli večerným mestom s osvietenými dominantami. Jekaterinburg je 4. najväčšie mesto v Rusku po Moskve, Petrohrade a Novosibirsku. Nachádza sa na 1667 kilometri východne od Moskvy. Má 1,5 mil. obyvateľov a do roku 1991 nieslo názov Sverdlovsk. Rozkladá sa na pohorí Uralu na rieke Iseť. Mesto bolo založené Petrom I. Veľkým v 18. storočí a nesie meno jeho manželky Kataríny I. Ruskej. Tvorí pomyselnú hranicu medzi Európu a Áziou. Mesto dosiahlo nebývalý rozvoj hlavne vďaka obrovskému nerastnému bohatstvu. Boli tu železné, ale aj zlaté bane, ťažili sa drahé kovy a kamene. Na rozvoji mesta mala obrovský podiel aj Transsibírska magistrála, ku ktorej bolo mesto pripojené v roku 1897.
V Jekaterinburgu nás sprevádzal sprievodca Konstantin, ktorý nám s oduševnením rozprával históriu mesta, sprevádzal nás okolo významných pamiatkach a s úctou sa vyjadroval o predstaviteľoch Ruska vrátane Jeľcina a Putina. Podobne ako sprievodkyňa z Moskvy. Obaja argumentovali tým, že každý z predstaviteľov vládol v ťažkých časoch a niektoré rozhodnutia bolo nevyhnutné prijať, aby sa zlepšili podmienky života v budúcnosti. Vládnuť takej obrovskej krajine určite nie je jednoduchá záležitosť. To sa mi na Rusoch páči. Nenadávajú napriek ťažkým životným podmienkam na vlastných, nefrflú ako Slováci. Sú vlastenci a dokážu pochopiť aj jednanie svojich predstaviteľov, neposudzujú, neodsudzujú a nekritizujú ich.
Z mesta pochádzal Boris Jeľcin, ktorý bol povolaním strojár a podieľal sa na zbúraní domu Ipaťjeva, kde bola zavraždená cárska rodina. Na počesť Jeľcina bolo v meste vybudované a v roku 2012 otvorené obrovské, moderné Jeľcinovo centrum. V meste samozrejme nechýbala obrovská socha Lenina na vysokom podstavci skoro ako v každom, v ktorom sme sa zastavili.
Dom Sevasťanova je jedna z najvýznamnejších pamiatok Jekaterinburgu. Pôvodne klasicistický dom bol prestavaný v 19. storočí v štýle novo barok, pseudo gotika a novo maurský sloh. V súčasnosti slúži na reprezentatívne účely najvyšších štátnych predstaviteľov.
Nešťastný a krutý príbeh poslednej a zmasakrovanej cárskej rodiny Romanovcov sa niesol podstatnou časťou nášho výletu v Jekaterinburgu a aj celým Ruskom. V roku 1918 počas občianskej vojny bol do Jekaterinburgu prevezený posledný cár Mikuláš II. so svojou rodinou. Umiestnili ho v dome Ipaťjeva. V júli toho istého roku rozhodol Uralský oblastný soviet o poprave cárskej rodiny. Podľa niektorých zdrojov o tom rozhodol priamo Lenin. Cár dúfal, že ich 5 detí nepopravia a preto im všili do oblečenia zlato a drahé kamene, aby mali z čoho neskôr žiť. Keď do detí popravčia čata strieľala, náboje sa od drahých kameňov odrážali a deti nemohli zabiť. Nechápali, čo sa deje. Podgurážení alkoholom deti nakoniec zmasakrovali ešte horšie ako cára a cárovnú. V tom istom roku tu bojovali Československí legionári, ktorí tu zotrvali skoro rok. Počas II. svetovej vojny zohral Jekaterinburg a jeho priemysel významnú úlohu v obrane Ruska a svojou vojenskou produkciou podstatnou mierou prispel k ukončeniu vojny.
Chrám Všetkých svätých na krvi bol postavený v rokoch 2000-2003 na mieste domu Ipaťjeva, kde bola v júli 1918 zavraždená cárska rodina. Cár s cárovnou, ich 4 dcéry a syn. Hlavný oltár sa nachádza priamo nad miestom, pivnicou, kde ku tragickej udalosti došlo. Mala som husiu kožu, keď nám sprievodca o udalosti hovoril a keď sme sa ocitli na mieste, kde sa masaker uskutočnil. Pred chrámom stojí pomník cárskej rodiny. Tento rok v júli bude 100. výročie od vyvraždenia cárskej rodiny. Potomkovia rodiny žijúci po celom svete majú v pláne prísť do Jekaterinburgu a uctiť si pamiatku svojich predkov. Po prehliadke chrámu sme išli na obed do reštaurácie so zaujímavými toaletami.
Nasýtení ruskými špecialitami sme pokračovali prehliadkou kláštora v Ganinej jame. Ganina jama je bývalá železnorudná baňa. V júli 1918 tu boli poliate kyselinou a spálené telá cára Mikuláša II. a jeho rodiny. Dočasne boli hodené do jednej zo šácht. Keď však vrahovia zistili, že telá vyplávali na hladinu, rozhodli sa vybrať ich a previesť na iné miesto. Dnes v Ganinej jame stojí kláštor so 7 drevenými chrámami postavenými tradičnom ruskom štýle.
Telá zo šachty vrahovia nakoniec vybrali a preniesli ich do neďalekého lesa a prikryli podvalmi zo železnice a prešli viackrát po mieste autom, aby hrob nepôsobil čerstvo. Na tomto mieste sa našli telá 5 členov cárskej rodiny v roku 1979. Ďalšie dve telá syna Alexeja a dcéry Anastázie boli nájdené až v roku 2007 ďalej v lese. Najskôr bol problém s identifikáciou a zaradením týchto dvoch tiel do cárskej rodiny. Z lesa bola cárska rodina v roku 1998 prevezená do Petrohradu, kde bola pochovaná v Katedrále svätého Petra a Pavla, ktorú som navštívila v zime.
Po prehliadke Jekaterinburgu sme sa vrátili autobusom späť na západ na pomyselnú hranicu Európy a Ázie. Urobili sme si fotografie a od Konstantina sme dostali certifikáty o absolvovaní výletu. Po ceste späť sme sa zastavili na pamätníku obetiam politických represálií v 30. až 50. rokoch 20. storočia.
Pred siedmou večer sme nastúpili do ďalšieho vlaku smerujúceho na východ Ruska. V kupé sme mali nachystanú čistú posteľnú bielizeň. Vlak bol na nižšej úrovni ako ten prvý z Moskvy. Celý večer sme všetci spolu spievali ruské pesničky. Bola výborná atmosféra.