Irkutsk a Bajkal

Do Irkutska sme prišli ráno 7. júla. Po výdatných raňajkách, ktoré sme mali dohodnuté v hoteli na brehoch Angary, sme išli na prehliadku mesta. Irkutsk sa nachádza na 5 200 kilometri od Moskvy v juhovýchodnej  Sibíri a je pomyselnou bránou ku Bajkalu. Nachádza sa približne 70 kilometrov od neho. Oproti Slovensku je tu časový rozdiel 7 hodín, v lete 6 hodín.  Irkutsk leží na oboch brehoch rieky Angary a na mieste prítoku rieky Irkut. Angara ako jediná vyteká z Bajkala, ostatných viac ako 300 riek priteká do Bajkalu. Názory na počet riek sa rôznia. Sú tu obrovské teplotné rozdiely medzi dňom a nocou a medzi zimou a letom.  Mesto má viac ako 1,1 milióna obyvateľov s celou aglomeráciou a kedysi bolo 3. najväčšie mesto Ruska, kým ho nepredbehol Novosibírsk. Bolo založené v 17. storočí s cieľom prevádzkovania poľnohospodárstva a pastierstva, ale aj využitia Angary a jazera Bajkal na dopravné účely.  Zo Sibíri sa vyvážali do Číny kožušiny a z Číny sa dovážal čaj, tkaniny, a iné dôležité suroviny.  V dôsledku seizmickej aktivity Bajkalu sú tu časté zemetrasenia. Okolo mesta sa nachádzajú stepi, borovicové a brezové lesy. Borovicové a brezové lesy nás sprevádzali celou cestou vlakom. Keď sprievodca vyčerpal informácie, ktorými nás sústavne zasypával,  informoval nás o výskyte borovicových a brezových lesov na pravej a ľavej strane vlaku. Keby nás neinformoval, určite by sme si ich nevšimli…

Začiatkom 19. storočia tu boli poslaní do vyhnanstva dekabristi, ktorí mesto výrazne kultúrne pozdvihli. Po vyhnanstve  tu zostali trvalo žiť. V roku 1898 bol  Irkutsk pripojený na Transsibírsku magistrálu. Nastal mohutný rozvoj a rast obyvateľstva.  Aj tu pôsobili československé légie. Pôsobil tu aj  Jaroslav Hašek. Nesie  po ňom meno ulica aj reštaurácia. V Irkutsku je ešte z čias 2. svetovej vojny rozvinutý letecký, vojenský a drevársky priemysel.

Hlavný a najstarší chrám zo začiatku 18. storočia slúžil počas sovietskych čias ako továreň na výrobu pekárskych výrobkov a aj ako ubytovňa. V roku 1960 už bolo rozhodnuté chrám alebo pekáreň  zrovnať so zemou, avšak vďaka úsiliu mestskej architektky bol chrám zaradený medzi kultúrne pamiatky a  18 rokov ho reštaurovali do dnešnej podoby. V čase našej návštevy pred chrámom miestny pravoslávny kňaz požehnal novú motorku.

Spassky chrám je najstaršia kamenná budova v Irkutsku zo začiatku 18. storočia s nádherným  ikonostasom. Nachádza sa v areáli už neexistujúcej pevnosti alebo Irkutského Kremľa. Je to jediný chrám na Sibíri, ktorý má nástenné maľby na vonkajšej  fasáde. V období stalinizmu  boli v chráme  byty a kancelárie. V 60. rokoch 20. storočia bol tiež zaradený  medzi kultúrne pamiatky a zrekonštruovaný. Vo všetkých chrámoch, ktoré sme navštívili,  bol  nádherný ikonstas zobrazujúci biblické výjavy aj v piatich úrovniach. V máloktorom bolo možné fotiť a ak aj bolo možné,  chrám bol preplnený návštevníkmi.

Na prechádzke starobylou časťou Irkutska sme sa nemohli vynadívať na  drevenú ,  zdobenú architektúru mesta s drahými obchodmi.

Po ceste k Bajkalu sme navštívili skanzen sibírskej drevenej architektúry Taltsy ležiaci na rieke Angara.  

Konečne som sa dočkala. Po dvoch nociach a jednom celom dni vo vlaku prichádzame k sútoku Bajkalu a Angary. Naskakuje mi husia koža. Konečne sme tu. Vidíme jazero. Nevidíme  hranice jazera. Je obrovské. Prichádzame do dedinky Listvjanka. Prechádzame cez trh s údenými, ale aj čerstvými rybami. Omula môžete jesť iba na Bajkale, kde ryba žije. Všetko by sme chceli skúsiť a ochutnať, ale čo by na to povedal náš žalúdok…  V dedinke s necelými 2 tisícami obyvateľov sme navštívili moderné múzeum Bajkalu, kde sme sa dozvedeli  základné informácie o jazere. Sledovali sme film o vzniku Bajkalu, flóre a faune priamo v ponorke. Bajkal je najstaršie jazero, ktoré vzniklo pred 25 – 30 miliónmi rokov v dôsledku zrážky Indickej a Euroázijskej platne. Je aj najhlbšie (1642 m) jazero na svete, aj keď údaje o hĺbke a aj iných parametroch  jazera sa rôznia podľa zdroja. Bajkal obsahuje jednu pätinu svetových zásob sladkej vody, ktorá bola kedysi veľmi čistá. V škole sme sa učili, že je priezračná “kak steklo“. Vidno až do hĺbky 40 metrov.  Jazero je druhé najväčšie (636 x 80 km) jazero po Kaspickom mori v Rusku.  Nachádza  sa medzi Irkutskou oblasťou a Burjatskou republikou. Má 27 ostrovov, najznámejší z nich  je Oľchon. Je obklopené horami a vysokými sopkami, sú tu časté zemetrasenia. Žije tu viac ako 2000 druhov rastlín a živočíchov. Sú tu známe endemity, ktorí inde nežijú. Napríklad sladkovodný tuleň, nerpa v miestnom jazyku,  žije iba tu. Žijú tu ryby omuľ, sih, lieň, jeseter, mieň, šťuka. Bajkalského tuleňa a  ryby  sme videli plávať v múzeu. Od januára do mája voda v jazere zamŕza a ľad dosahuje aj 2 metre,  preto sa tu neodporúča v tom čase cestovať.

Loďou sme pokračovali z dedinky Listvjanka do maličkej osady Boľšie Koty. Tu nás už čakala domáca s večerou. Urobila nám hovädzie na spôsob stroganov. Po večeri sme unavení z vlaku a z celého dňa navštívili domácu saunu, alebo „banu“ ako ju  miestni nazývajú. V saune boli čerstvé brezové metličky, ktorými sme sa škrabkali a šibali. Na doplnenie tekutín v saune nám domáca pripravila čerstvú šťavu z domácich ríbezlí. V dome sme mali domáci chlieb,  domáce koláče, rebarboru v mede, domáci lekvár, kopu cukríkov a koláčov ako pre bohatých turistov.

Ráno 8. júla som vstala s obrovskou bolesťou hlavy. Po saune som si dala okrem ríbezľovej šťavy aj pivo a na to ešte vodku, ktorou ma ponúkli spolucestujúci. Viem, že to nesmiem robiť a napriek tomu som si dala na dlhé prehováranie. Problém bol na svete. Najkrajšie a naočakávanejšie momenty dovolenky som si takto spríjemnila….

Hneď po raňajkách sme išli na blízky kopec za dedinou, odkiaľ sme mali úžasnú vyhliadku na Bajkal a osídlenie. Bol to strmý výstup, ale stál za to. Výhľady na Bajkal a dedinu boli neopísateľné.  Na ceste naspäť som sa ako jediná okúpala v jazere. Voda bola riadne studená. Neodpustila by som si, keby som sa neokúpala. Na prechádzku okolo jazera smerom na juhozápad sa pridali aj tí, čo výstup neabsolvovali.

Núkali sa nám úžasné výhľady na jazero Bajkal, ktoré ako keby nemalo hranice. Videli sme iba miniatúrnu časť z neho.   Podstatná časť jazera sa rozkladala na sever od nás. Sprevádzali nás koníky, čajky a videli sme aj hada. Jazero mi v mnohých momentoch spätne pripomína jazero Titicaca v Južnej Amerike.   Na ceste naspäť som sa znova okúpala, ale už som nebola sama. Z našej skupiny som však bola jediná. Na pobreží bol čulý spoločenský život. Spievalo sa a tancovalo. Boli tu cudzinci, Nemci, Dáni, Angličania, ale aj ázijské národy, ktoré nikdy neviem rozlíšiť.

Domáca nám nachystala hŕstkovú polievku s hubami, rybu so špagetami a šalátom. Cítila som sa ako doma u starej mamy. Čas rýchlo plynul. Museli sme sa zbaliť, aby sme nezmeškali loď, ktorá mala odchod večer o šiestej. Dva čierne, dva hnedé a dva biele koníky nám pripravili nádherné rozlúčkové  divadlo pri nastupovaní na loď.  Laškovali medzi sebou a váľali sa po zemi. Nikdy som ešte nevidela kone v takejto eufórii. Bolo to neuveriteľné. Po hodnej chvíli jeden z nich zavelil na odchod do dediny a náš sprievodca zavelil na nástup na loď a odchod do Irkutska.

Večer sme išli na prehliadku kultúrneho centra Sibíri, Irkutska. Je tu najväčšie divadlo na Siníri. Mladé dievčatá v dlhých sukniach s dlhými vlasmi  a vysokými podpätkami sa prechádzali mestom a väčšinou sedeli v reštauráciách bez mužov. V domácom pivovare sme si dali domáce pivo za 200 rubľov a palacinky plnené syrom za 95 rubľov. Prešli sme sa po bulvári Gagarina, ulicou K. Marxa a aj V.I.Lenina. Názvy po „perestrojke“ zachovali. Na hotel sme sa vrátili o pol noci. Ráno o piatej sme vstávali. Pokračovali sme okolo Bajkala smerom na juhovýchod. Našim cieľom bolo mesto Ulan Ude.

 

 

.