Patrím ku generácii, ktorá sa učila ruský jazyk od štvrtej triedy základnej, v tom čase, deväťročnej školy. Ruština bola povinná aj na strednej škole. Na gymnáziu sme museli z ruského jazyka maturovať a mala som ju aj na vysokej škole. Mala som šťastie na dobrých učiteľov na všetkých troch vzdelávacích stupňoch. Na tom poslednom bol mojim učiteľom dokonca Rus. Všetci ma učili so zanietením a láskou. Výsledkom je, že mám rada ruský jazyk, ruské pesničky plné života a energie, ruskú literatúru, umenie a kultúru. Pozitívny vzťah k Rusku vo mne pretrval napriek mnohým rokom a zatracujúcim výrokom mnohých ľudí nielen na našej politickej scéne.
Na základnej škole sme si písali listy s ruskými kamarátmi. Tie sme čítali na hodinách ruštiny spolu s učiteľkou. Dostávali sme od kamarátov z Ruska v balíčkoch matriošky a iné darčeky, ktoré nám pripomínali detskými očami život v Rusku. Na oplátku sme im my tiež posielali drobné darčeky v malých balíčkoch. Mala som dve priateľky. Jednu z Dnepropetrovska na Ukrajine a druhú zo Semipalatinska na Sibíri. V dospelosti sme kontakty prerušili. Do súčasnosti mám niektoré darčeky odložené a pripomínajú mi detské roky.
Už na gymnáziu sme boli niektorí schopní simultánne prekladať ruské texty. Čítali sme a recitovali Puškina, Tolstého, Dostojevského, Čechova a iných ruských svetoznámych autorov. Dostojevskij bol a stále je môj obľúbený autor. Prečítala som skoro všetky jeho diela. Keď som čítala „Zločin a trest“ po 30 rokoch druhý raz, mala som pocit, že je to úplne iná kniha, než ktorú som čítala na strednej škole. Vekom a skúsenosťami sa človek díva na všetko inak.
V čase, keď som bola v 7. semestri na univerzite, prišla nežná revolúcia. Bolo to na konci 80. rokov minulého storočia. Všetko sa v momente zatratilo a skončilo. Celá energia, čas a peniaze investované do štúdia ruského jazyka, poznania kultúry, prírody a celej krajiny, bola vyhodená von oknom. Klasifikácia vecí a javov na čierne a biele mi bola vždy cudzia. Málokedy platí. Všetko je väčšinou sivé, ani dobré ani zlé, ani pekné ani škaredé. Vždy záleží na uhle pohľadu.
Za bývalého režimu som nemala šťastie a nemala som možnosť vycestovať do Ruska. Navštívila som raz Ukrajinu, no ďalej som sa nedostala. Keď som mala okolo 40 rokov, dohodli sme sa s kamarátom, že pôjdeme do Petrohradu, keď budeme mať 50 rokov. Tak sa aj stalo. Akciu sme na sklonku roka 2015 rozbehli a na Vianoce roku 2015 dohodli detaily cesty do Petrohradu. Hotel, v ktorom sme si rezervovali ubytovanie, nám promptne vystavil pozvanie do Ruska na štedrý deň. Na základe tohto pozvania sme mohli vybaviť víza. Bez pozvania nie je možné dostať víza do Ruska. Doklady na víza je potrebné zaniesť osobne alebo niekoho úradne splnomocniť. Hotové víza je možné poslať kuriérskou službou za poplatok. Všetko spolu stálo okolo 70 EUR plus náklady na cestu na ruské veľvyslanectvo v Bratislave.
Návšteva Petrohradu je prvou časťou môjho rozprávania o Rusku a Transsibírskej magistrále, na ktorú som sa rozhodla ísť v lete toho istého roka. Prvá cesta ma tak nadchla a oduševnila, že som sa rozhodla vidieť podstatne viac z tejto nádhernej a obrovskej krajiny.
Transsibírska magistrála je najdlhšou stavbou sveta a hlavnou dopravnou tepnou Ruska. Meria necelých až 2 mesiace. Niekedy sa radí k nej aj železničná trať z Petrohradu do Moskvy, niekedy aj z Helsínk do Petrohradu. Vzdialenosť z Petrohradu 9 300 kilometrov z Moskvy do Vladivostoku. Cesta trvá v súčasnosti na tejto trase iba 6 dní. Kedysi to trvalo okolo 6 týždňovdo Moskvy je okolo 700 kilometrov a trvá rýchlovlakom 4 hodiny, štandardným vlakom okolo 8 až 9 hodín. Tieto kilometre treba pripočítať ku už uvedeným. Celkovo by to malo byť okolo 10 000 kilometrov na území Ruska. Magistrála sa začala budovať za vlády Alexandra III. v roku 1891 a bola ukončená v roku 1916. Elektrifikácia trate sa začala v roku 1929 a bola dokončená až v roku 2002.
Na 1 777 kilometri z Moskvy prechádza železnica hranicu Európy a Ázie. Po svojej dĺžke prechádza cez tajgu, tundru a stepné oblasti, cez 89 miest, ktoré postupne s výstavbou železnice vznikali, niektoré aj zanikali, a cez 16 riek. Napája sa na ňu mnoho železničných dráh, napr. do Číny a Mongolska, ktorú som absolvovala aj ja. Iná je napríklad Bajkalsko-amurská magistrála, ktorá ide ponad jazero Bajkal.
Magistrála sa používa nielen na prepravu cestujúcich. Magistrála plní hlavne obchodnú funkciu. Prepravuje tovar a suroviny z Ďalekého východu a Japonska v kontajneroch. Je to obchodná tepna Ruska z východu na západ. Na putovaní Ruskom sme stretli ľudí zo všetkých končín sveta, ktorí cestovali po Rusku 6 týždňov, 2 mesiace a niektorí aj polroka. Netušila som, že aj o cestovanie po Rusku je taký záujem.
Ahoj Terezka,
čítam tvoje nadšenie o učení sa ruštiny , ja som sa tiež učil od 4. tried ZŠ až do 3. roč. VŠ ale zďaleka nie tak intenzívne ako ty, aj keď nás na gym riadne dusili a predmet bol postrachom. Rusko do 1917 bolo asi OK (veď spomínaná literatúra vznikla vtedy)potom samé negatíva,bol som v prostredí s totálnymi antipatiami voči ZSSR, napr. cez vojnu zastrelili starej maminej sestry muža a svokra pri studni keď napájali dobytok, len tak, že potrebovali niekoho zastreliť, priviezli tzv komunizmus, okupácia 1968…a to bolo dosť negatívnych vecí pre nás. Ako sa stáva mňa dali ako mladého na JRD, kde som robil za predsedu zväzu ČSSP… aký paradox ale k sovietom ma nikdy nezobrali…teraz aspoň od teba sa dozviem ako to tam vyzerá…