Noc pred odletom do Petrohradu som prespala v Bratislave u spolužiačky z univerzitných čias. Prežili sme krásny večer spomínaním na študentské časy, pozeraním fotografií našich malých detí, popíjali sme vínko a jedli makový závin spolu s jej partnerom a synom, ktorý nám hral počas večera na piano. Pekný a romantický večer na aké sa nezabúda a stretnutie, ktorých je málo v dnešnom uponáhľanom svete.
Ráno 30.januára 2016 som odchádzala z Mlynských Nív do Viedne. Spiatočný lístok stojí 8 EUR a cesta trvá necelú hodinu. Letela som spoločnosťou Air Baltic do Rigy, z Rigy do Petrohradu. Do Rigy som priletela o 12,30. Medzi Slovenskom a Rigou je hodinový časový posun. Kamarát prišiel neskôr, čakali sme 5,5 hodiny na let do Petrohradu. Veľa ľudí sa vystriedalo v odletovej hale, kým pristálo lietadlo do Petrohradu. Let trval hodinu. V Petrohrade bol ďalší hodinový časový posun. Celkový časový posun medzi Slovenskom a Petrohradom sú dve hodiny.
Na príletoch nás už čakala pekná a usmievavá ruská dievčina, taxikárka, ktorú rezervoval kamarát na internete. Mala za úlohu odviesť nás do hotela. Bola to vysokoškoláčka, ekonómka. Cez deň pracovala v obchode s odevmi a po večeroch robila taxikárku. Žila v Petrohrade spolu so sestrou, dvojičkou a pochádzali zo Sibíri. Sestra bola učiteľka angličtiny a tiež musela mať dve práce, aby pokryli životné náklady vo veľkom meste. Hovorila, že všetci mladí ľudia po univerzite takto pracujú, aby si mohli dovoliť život v Petrohrade. Celou cestou do hotela sme hovorili chvíľu rusky, chvíľu anglicky. Rozumela som skoro všetko po rusky, mala som problém vyjadriť sa po rusky. Viac ako 30 rokov „nehovorenia“ ruským jazykom zanechalo svoje stopy. Moje vedomosti boli zapadnuté prachom. Čoskoro som zistila, že stačí oprášiť trochu mozgové závity. Situácia sa každým dňom zlepšovala. Postupne som začala hovoriť skoro plynule. Samozrejme až na nejaké malé anglické a nemecké výnimky pridané do rozhovorov. Bola som nadšená a šťastná, že sa pamäť prebrala k životu.
Taxík nebol drahý. Z letiska sme zaplatili okolo 10 EUR. Dievčina nás doviezla pred 22.00 hodinou na hotel, kde nás už čakali na recepcii zriadenci, aby nás ubytovali. Hotel bol blízko Palácového námestia a Ermitáže. Oddeľoval nás od námestia len mostík cez rieku Mojka a už sme boli tam. Izby boli na hoteli prekúrené. Necítila som sa komfortne v prekúrenej miestnosti. Nemám rada vysokú teplotu na izbe, avšak v lete na slniečku si ju rada vychutnám. Požiadali sme zriadencov o zníženie teploty. Nejako sa im nedarilo ju znížiť za celý pobyt. Na koniec januára, kedy by mala zima kulminovať a dosahovať záporné maximá, nebolo v Petrohrade až tak chladno. Teplota sa pohybovala okolo nuly až do plus 5 stupňov Celzia. „Je to výnimočné počasie“, hovorili nám domáci, keď sme sa ich pýtali, či je bežné, že teplota dosahuje takéto hodnoty v januári. Boli sme pripravení na treskúcu zimu severu a čakalo nás celkom milé prekvapenie. Už sme to tušili z predpovedí na webe, ale aj tak sa nám nechcelo veriť, že to bude pravda. Rieka Neva bola celá zamrznutá ešte z predchádzajúcich mrazov, sem tam bol ľad prasknutý, ale radšej sme ho netestovali.
Petrohrad je jedno z najkrajších miest na svete, ktoré som mala možnosť vidieť. Je často označované za „Benátky Severu“. Bolo inšpiráciou pre ruských velikánov od Gogoľa až po Dostojevského a iných autorov ruskej literatúry. Mesto bolo založené Petrom Veľkým v roku 1703 ako „ruské okno do Európy“. Bolo postavené na močiari tisícami nevoľníkov, ktorí tu zahynuli. Bolo hlavným mestom až do roku 1918. V roku 1924 bolo premenované na Leningrad na počesť vodcu proletárskej revolúcie Lenina a v roku 1991 sa mesto vrátilo k historickému názvu. Je najsevernejšie veľkomesto ležiace vo Fínskom zálive v ústí rieky Nevy na veľkom počte ostrovov. Počas Veľkej vlasteneckej vojny mesto prežilo 900 dňovú nemeckú blokádu (1941-1944). V tomto období zahynulo okolo 2 miliónov ľudí v dôsledku hladu a krutej zimy.
Sú tu viaceré architektonické skvosty, námestia, sady a parky, mosty, monumentálne a dekoratívne sochy. Historické jadro mesta je pod patronátom UNESCO. Mesto má okolo 5,2 milióna obyvateľov (2016), Rusi tvoria 85 %, za nimi nasledujú Ukrajinci, Bielorusi, Židia, Tatári, Arméni, Gruzínci, Poliaci a Nemci. Petrohrad je mesto celo ruského významu, druhé najvýznamnejšie po Moskve, ekonomické, priemyselné, vedecké a kultúrne centrum, dopravný uzol ležiaci na severozápade Ruska.
Palácové námestie a Ermitáž
Pôvodne sme plánovali ísť do Petrohradu v čase „Bielych nocí“ od konca mája do konca augusta, keď je celý deň slnko a šero je len v auguste na pár hodín. Zažila som šero v noci na „Veľkom a Malom Medveďom okruhu“ vo Fínsku. Zotmelo sa okolo 23.00 hodine a rozvidnievať sa začínalo okolo druhej nad ránom. Bola to zaujímavá skúsenosť, no nechcela by som ju zažiť znova v neznámom fínskom lese, ktorý nesie meno po medveďovi. Celý čas som na nič iné nemyslela len na maca…
Pracovné povinnosti však urýchlili rozhodnutie na koniec januára 2016. 31. januára 2016 sme sa po výdatných raňajkách vybrali na objavovanie Petrohradu. Išli sme na Palácové námestie alebo na „Dvarcovuju ploščaď“ ako sme námestie poznali z „Reálií o Sovietskom zväze“. Námestie bolo navrhnuté Carlom Rossim. Tu sa konala revolúcia v roku 1905 (Krvavá nedeľa), kedy zahynulo okolo 1 000 demonštrantov a aj začala Socialistická revolúcia, keď zaznel výstrel z Aurory na Zimný Palác v roku 1917. V súčasnosti sa na námestí konajú koncerty a demonštrácie.
Na námestí sa nachádza Ermitáž, rezidencia bývalých ruských cárov. Vidieť Ermitáž bolo mojim snom od študentských čias na gymnáziu. V tom čase sme Ermitáž detailne študovali a poznali z ruských kníh a publikácií. Kúpili sme si vstupenky za 500 rubľov jednu. Kurz bol okolo 83 rubľov za EUR. Lístok tak vyšiel na 6 EUR. Zanedbateľná suma na tú krásu, ktorú sme mali možnosť vidieť v Ermitáži. Ermitáž znamená „pustovňa“ a nazvala ju tak Katarína II.
Ermitáž je umeleckohistorické múzeum. Je to jedna z najväčších a najvýznamnejších svetových umeleckohistorických inštitúcií. Obsahuje viac ako 3 milióny artefaktov svetového kultúrneho dedičstva od praveku až po súčasnosť vystavovaných vo viac ako 400 nádherných sálach. Malachitová sála je vyzdobená 2 tonami ornamentálneho kameňa. Hovorí sa, že by trvalo 11 rokov prezrieť si všetky exponáty detailnejšie. Ermitáž pozostáva zo 6 budov postavených na nábreží rieky Nevy. Najznámejšia z nich je Zimný palác, v ktorom kedysi sídlili ruskí cári. Samotné budovy sú historickými skvostami a pamätníkmi ruského staviteľstva 18. a 19. storočia.
Pôvodne vznikla Ermitáž ako súkromná zbierka Kataríny Veľkej II. v 18. storočí (1764). Tá kúpila a vlastnila obrazy holandského a flámskeho maliarstva – Rembrandta, Rubensa, van Dycka. Neskôr pribudli postupne do zbierky aj taliansky maliari Paolo Veronese a Tizian, Leonardo da Vinci, Raphael a mnoho ďalších, o ktorých sa zbierka časom rozšírila. Počas nemeckej blokády bola Ermitáž symbolom odporu voči nacistom. V čase našej návštevy bolo v múzeu obrovské množstvo ľudí. A to aj napriek tomu, že sme tam boli mimo sezóny. Nedarilo sa nám urobiť pekné snímky nádherných sál Ermitáže. Množstvo ľudí pôsobilo miestami dosť rušivo.
Zimný palác, hlavná budova Ermitáže na Palácovom námestí s Alexandrovovým stľpom
Palácové námestie s Alexandrovovým stĺpom
Vstup do Ermitáže je grandiózny
Biela sála
Antické sochárske umenie
Potrebovali by sme minimálne tri dni, aby sme si pozreli všetky expozície. Strávili sme tu jeden deň, niektoré časti sme dosť rýchlo preleteli a niektoré sme vôbec nevideli. Bolo toho veľa. Keď je niečoho veľa, tak je toho „príliš“. Unavení a hladní sme išli po prehliadke na ruský boršč, pelmini a ruské pivo. Pelmini sú pirohy plnené napríklad hubami na cibuli. Pivo“Vasilijevské“ bolo sladko kyslé a dosť mútne. Možno bolo aj skazené, ale nič nám z neho nebolo. Boli sme smädní po celom dni strávenom v Ermitáži. Ceny neboli v Petrohrade vysoké, boli na podobnej úrovni ako na Slovensku.
Mariánske divadlo
Po očiste na hoteli sme išli taxíkom do Mariánskeho divadla na balet „Bachčisarajská Fontána“. Mariánske divadlo je historickou budovou postavenou v roku 1860 na počesť Márie Alexandrovny, manželky cára Alexandra II.. Divadlo sa hrdí najväčším javiskom na svete. Odohrávali a odohrávajú sa tu diela Čajkovského, Prokofieva, Rímskeho-Korsakova, Musorgského, ale samozrejme aj mnohých iných. Ruský balet nemá konkurenciu. Podľa Puškinovho diela zložil ruský skladateľ Boris Asafjev rovnomenný balet. Puškin spracoval príbeh nenaplnenej lásky krymského chána Gireje, ktorý nechal na počesť svojej zavraždenej milenky postaviť v meste Bachčisaraj tzv. Fontánu sĺz.
Dráma lásky, nenávisti a ľudskej bolesti, popisuje stretnutie dvoch svetov, poľskej šľachtickej spoločnosti a krymských Tatárov na čele s chánom Girejem. Ten prepadne šľachtické sídlo kniežaťa Potockého a unesie jeho dcéru Máriu. Je jej krásou nečakane a do hĺbky srdca zasiahnutý a vezme ju do svojho háremu. Chánove ženy sa veľmi ťažko zmierujú s jeho náhlym nezáujmom. Predovšetkým Gruzínka Zarema sa Márii vyhráža, že ju prebodne, ak jej vezme lásku chána. Jedného dňa je Mária nájdená mŕtva. Zarema je následne zhodená zo skaly. Chán Girej potom nechá na počesť Márie postaviť fontánu, pri ktorej dňom a nocou trúchli sám vo svojom nekonečnom žiali. Hudba, tanec, ale aj kostýmy, boli nádherné. Čas od času naskakovala husia koža a do očí sa tisli slzy. Pred polnocou sme sa vrátili taxíkom na hotel. Dali sme si v bare obľúbený ruský alkohol, vodku, doplnili sme ju džúsom a išli spať. Čakal nás ďalší deň nabitý bohatým kultúrnym programom.
Prvého februárového dňa roku 2016 sme sa za rána vybrali do pravoslávneho Chrámu Kristovho Vzkriesenia. Bol ešte zatvorený, keď sme prišli, tak sme sa išli prejsť do Michajlovského parku. Park má skoro 300 rokov, ale vyzeral na 50 rokov. Pravdepodobne pre nepriaznivé poveternostné podmienky. Vedľa parku bol Michajlovský palác, ktorý je súčasťou Ruského múzea, 2. najvýznamnejšieho múzea v Rusku hneď po Ermitáži. Ruské umeleckohistorické múzeum sa špecializuje iba na ruské a sovietske výtvarné umenie. V Michajlovskom paláci sa nachádza hlavná časť zbierky. Ostatné sa nachádzajú v Mramorovom a Stroganovovom paláci. Je tu vyše 400 000 exponátov z maliarstva, sochárstva, grafiky od profesionálov, ale aj ľudových ruských tvorcov. Múzeum spravuje aj Michajlovský sad. Na prehliadku Ruského múzea nám už nezostal čas. Spomínam hlavne na obrazy Repina a iných ruských maliarov, o ktorých sme sa učili. Možno ešte niekedy v budúcnosti.
O 10.00 otvorili Chrám Kristovho Vzkriesenia. Chrám bol nádherný. Postavený v ruskom štýle sa vynímal medzi architektúrou Petrohradu. Zdobia ho zvonku aj zvnútra mozaiky od podlahy, cez steny až po plafón. Je tu celkovo vyše 7000 m2 mozaík v interiéri a v exteriéri. Na mozaikách sú zobrazené biblické príbehy. Chrám bol postavený Alexandrom III. na mieste, kde bol spáchaný atentát na jeho otca, Alexandra II., v roku 1881, a dokončený v roku 1907 na Gribojedovom kanáli. Pôvodne mal chrám slúžiť na korunováciu ruských cárov a na pamiatku cára Alexandra II.. Po socialistickej revolúcii a v čase vojny bol vydrancovaný a slúžil ako sklad ovocia a zeleniny. Mnohé ikony a mozaiky boli zničené. Neskôr bol zreštaurovaný a sprístupnený verejnosti v roku 1997.
Po prehliadke sme išli pred Ermitáž kúpiť lístky do letného sídla kráľovnej Kataríny II. a Alexandra I.. Tu ich predávali každý deň dievčiny, ktoré reprezentovali spoločnosti organizujúce výlety. Sadli sme si na kávičku, aby sme trochu pookriali a absorbovali krásu, ktorú sme videli v Chráme Kristovho Vzkriesenia.
Pokračovali sme návštevou Katedrály Svätého Izáka. Po ceste sme sa pýtali ľudí ako sa dá ku chrámu čo najrýchlejšie dostať. Ľudia boli milí a ochotní pomôcť. Znalí histórie a kultúry nám všetko vysvetlili. Dotkli sa vždy aj histórie. Boli vzdelaní a inteligentní. Väčšina mladých ľudí pracovala v službách po ukončení štúdií na univerzite. Mali dve aj tri zamestnania, aby sa mohli osamostatniť a žiť svoj vlastný život. Mládenec, ktorý nás vítal a otváral dvere pred hotelom, bol učiteľ francúzštiny, druhý, ktorý ho striedal, bol žurnalista a robil aj taxikára.
Je to najkrajšia a najväčšia ruská ortodoxná katedrála v meste a podľa kupoly štvrtá najväčšia na svete. Do chrámu sa vojde 14 000 veriacich. Je často navštevovaná návštevníkmi Petrohradu. Katedrála sa stavala 40 rokov (1818-1858) a stála 1 000 000 zlatých rubľov. Jej hlavným architektom bol francúz Auguste de Montferrand. Chrám je pomenovaný na počesť pravoslávneho svätca Izáka z Dalmácie, ktorý bol patrónom cára Petra I.
Chrám je vybudovaný v neoklasicistickom architektonickom štýle. Hlavný dóm katedrály meria 101,5 metra a dominantná kupola je pozlátená so 100 kilogramami zlata, stoja tu sochy 12 anjelov. Exteriér zdobí 112 stĺpov z leštenej červenej žuly privezenej z Fínska za vysokú cenu. Vnútorné stĺpy okolo ikonostasu sú z malachitu a lazuritu. Na streche je 24 sôch a ďalších 24 stojí na vrchole rotundy. Počas socializmu bol chrám používaný ako múzeum ateizmu a nesmeli sa tu konať bohoslužby až do roku 1990. V súčasnosti je chrám navštevovaný ľuďmi z celého sveta a v nedeľu a sviatky sa tu konajú bohoslužby. V čase našej návštevy sa pred jedným oltárom modlili ľudia a zapaľovali sviečky. Nevedeli sme z chrámu odísť. Bol majestátny, nádherný a veľkolepý. Len tak tak sme stihli prísť ku Ermitáži, odkiaľ sa začínal výlet do Cárskeho sela.
Sochu dala postaviť v roku 1772 Katarína II. pri príležitosti 100. výročia narodenia Petra I. Svedčí o tom aj nápis v latinskom a ruskom jazyku. Chcela tak vyjadriť svoje rovnocenné postavenie voči Petrovi I. Peter I. získal pre Rusko prístup k Baltskému moru a rozšíril jeho územie po tzv. severnej vojne, Katarína II. získala pre Ruské impérium prístup k Čiernemu moru, keď jej vojská niekoľkokrát porazili turecké pozemné a námorné sily. V súčasnosti je socha stredobodom záujmu turistov, ktorí prichádzajú na návštevu mesta nad Nevou. Prichádzajú sa tu často fotografovať aj ruské mladomanželské páry.
Socha Petra I. stojí na podstavci, ktorý je vysoký 5 metrov a pochádza z jediného kusa žuly. Socha váži 166 ton a je vyrobená z bronzu. Peter I. pozerá na rieku Neva a svoju ruku naťahuje do diaľok, aby vyjadril svoje veľmocenské ambície. Petrov vzpínajúci kôň zadnými kopytami drví hada ako symbol pretvárky. Podľa niektorých interpretácií had predstavuje Švédsko a jeho podlú politiku.
Sprievodkyňa sprevádzajúca nás na exkurzii do Cárskeho sela nás zasypala v mikrobuse informáciami o významných budovách Petrohradu postupne ako sme okolo nich prechádzali a neskôr prešla na informácie o Cárskom sele. Hovorila nám s obrovským nadšením a záujmom. Mala som pocit, že by nám chcela povedať veľmi veľa a uvedomovala si krátkosť času. Cestovali sme asi hodinu smerom na juh do Puškina (zhruba 25 km), kde sa nachádzalo letné vidiecke sídlo Kataríny I. a Petra Veľkého. Pôvodne sa mesto volalo Cárskoje selo až v roku 1937 bolo premenované na počesť Puškina, ktorý tu navštevoval školu 6 rokov.
V meste bol prvý elektrický, vodný a kanalizačný systém v Európe. Cárskoje selo je architektonicko-parkový komplex palácov, parkovej architektúry, jazier, sôch a iných pamätihodností. Alexandrovský palác bol v čase našej návštevy zatvorený pre dlhodobú rekonštrukciu. Bol od roku 1902 sídlom posledného ruského cára Mikuláša II., ktorý bol odtiaľto na záver svojho vládnutia aj deportovaný. Tu chodil za rodinou kontroverzný Rasputin, ktorý vyliečil cárovho jediného syna chorého na hemofíliu. Od roku 1917 je Cárskoje selo múzeum.
Komplex Cárskoje Selo tvoria dve hlavné cárske rezidencie – Katarínsky palác a Alexandrovský palác, ku ktorým patria rozsiahle parky nesúce tie isté mená – Katarínsky a Alexandrovský park. Parky sa rozprestierajú na ploche 300 hektárov a nachádza sa v nich viac ako 100 rôznych menších stavieb ako sú pavilóny, sochy, pamätníky alebo mosty.
Katarínsky palác je dominantnou stavbou celého komplexu. Do dnešnej barokovej podoby ho v 18. storočí prebudoval architect Rastrelli, ktorý navrhol aj Zimný palác a iné petrohradské architektonické skvosty. Samotná budova paláca je dlhá 300 metrov. Fasádu blankytnej farby zdobia sochy atlantov, ktorí akoby držali múry paláca na svojich ramenách. Prekrásna štuková výzdoba plná levích hláv a iných ornamentov pôsobí veľkolepo. Na výzdobu atlantov a ďalších detailov budovy bolo pôvodne použitých 100 kilogramov zlata. Pri obnove vojnou zničeného paláca však už bola na vonkajšiu výzdobu kedysi pozlátených kúskov fasády použitá iba okrovo zlatá farba. Počas 2. svetovej vojny bolo zničených 58 sál, obnovených bolo zatiaľ iba 32.
Do komplexu sa vstupuje zo severu hlavnou Zlatou bránou. Katarínsky palác je prvou stavbou, ktorú návštevník prechádzajúci bránou uvidí. Baroková výzdoba fasády plná plastík ešte umocňuje veľkolepý dojem. Interiér paláca je zdobený honosne a veľmi rôznorodo. Nachádzajú sa tu miestnosti v štýle baroka, rokoka, ako aj antiky a klasicizmu . Tak ako sa na cárskom tróne striedali panovníci, menil sa i vzhľad interiérov paláca podľa ich želaní, vkusu a vtedajšej módy. Samozrejmosťou sú obrazy namaľované na stropoch miestností, honosná výzdoba stien pozlátenou drevorezbou, jantárom , vzácnym ručne tkaným hodvábom, mramorom či zrkadlami. Podlahy sú z mramoru alebo parkiet zo vzácnych zámorských druhov dreva, pričom vždy vytvárajú zložité obrazce.
Veľká tanečná sála je jedným z najväčších skvostov architekta Rastrelliho. Sála je najväčšou miestnosťou komplexu, rozprestiera sa na ploche 846 metrov2. Miestnosť navyše opticky zväčšuje dvanásť párov vysokých okien a steny vyplnené zrkadlami. Najefektnejšími sú pozlátené drevorezby v tvare postáv a kvetinových ornamentov pokrývajúce každé voľné miesto na stenách. Strop je pokrytý jediným obrazom. Dlážka je tvorená parketami z rôznych druhov dreva, ktoré odlišnosťou farby a štruktúry vytvárajú zložité obrazce.
Jantárová komnata je najznámejším pokladom Cárskeho Sela. V sále sú panely vyplnené jantárom rôznych odtieňov, ktorý vytvára rôzne ornamentálne vzory. Pôvodne sa jantárové obloženie dostalo do Ruska v 18. storočí (1717) ako dar pruského kráľa Fridricha Wilhelma I. cárovi Petrovi I. a bolo inštalované postupne vo viacerých miestnostiach a palácoch cárskej rodiny. V roku 1755 obloženie preniesol Rastrelli do jednej z miestností letnej cárskej rezidencie – Cárskeho Sela.
Počas 2. svetovej vojny bola celá Jantárová komnata demontovaná fašistickou okupačnou armádou v priebehu 36 hodín a odvezená z Ruska do nemeckého Köningsbergu, kde sa nachádzala do konca vojny. Po skončení vojny sa záhadne stratila a originál sa dodnes nenašiel. Už krátko po skončení 2. svetovej vojny sa začalo s rekonštrukciou Jantárovej komnaty, šlo však o komplikovanú záležitosť, nakoľko neboli dochované všetky potrebné informácie o detailoch výzdoby miestnosti, postupovalo sa podľa pôvodných nákresov a dobových fotografií. Rekonštrukcia prebiehala pomaly, súbežne s pátraním po origináli. V roku 1997 bolo v Nemecku objavených niekoľko originálnych častí výzdoby. Rekonštrukcia bola definitívne ukončená v máji 2003 pri príležitosti 300. výročia Petrohradu a sprístupnená verejnosti. Celkové náklady nebolo možné vzhľadom na dlhú dobu rekonštrukcie presne vyčísliť, odhady sa však pohybujú v rozpätí desiatok miliónov amerických dolárov.
Obrazáreň je ďalšou miestnosťou vytvorenou architektom Rastrellim. Jedinečný dekoratívny efekt dosiahol tým, že 130 obrazmi západoeurópskych majstrov zo 17. – 18. storočia pokryl celé steny sály. Zdá sa, akoby šlo o „tapetu“ vytvorenú z pozliepaných zarámovaných obrazov.
Palácová kaplnka sa nachádza vo východnom krídle paláca. Zvonka ju označujú pozlátené vežičky čnejúce zo strechy. Kaplnka bola tiež postavená architektom Rastrellim. Interiér kaplnky bol priestranný a svetlý vďaka dvom radom veľkých okien. Azúrovo modré steny zdobili korintské stĺpy a 114 ikon v pozlátených vyrezávaných rámoch. Všetko bolo doplnené pozlátenými drevorezbami a sochami anjelov. Na strope bol namaľovaný obraz Vzkriesenie. Počas 2. svetovej vojny bola kaplnka vyplienená fašistickými vojskami a čiastočne zborená. Zo vzácnych ikon sa podarilo zachrániť len 3.
Katarínsky park
S výstavbou palácov boli ako ich neoddeliteľná súčasť budované aj rozsiahle parky. Katarínsky je tvorený z Holandského sadu a Anglického parku. Väčšia časť má podobu anglického parku a rozprestiera sa kaskádovito v troch stupňoch za Katarínskym palácom. Súčasťou parku je aj sústava rybníkov a veľké jazero uprostred.
V parku bolo postupne vybudovaných veľké množstvo menších stavieb – pavilónov, pričom každý z nich vyniká osobitou architektúrou a sú vrcholnou ukážkou tzv. „malej“ architektúry. Počas vlády Katarány II. sa rozsiahly anglický park rozprestieral na ploche 100,5 hektára. Jej úmyslom bolo spraviť z neho „panteón ruskej slávy“ s množstvom pamätníkov, obeliskov, pamätných stĺpov, ktoré majú pripomínať ruské víťazstvá.
Alexandrovský palác má podobu rozložitej dvojpodlažnej stavby s dvoma krídlami. V roku 1918 bol palác vyhlásený za štátne múzeum a verejnosti boli sprístupnené reprezentačné priestory v strednej časti paláca a obytné miestnosti Romanovcov. Neskôr boli priestory paláca využívané aj ako rekreačné zariadenie, či detský domov. Počas 2. svetovej vojny bolo pred nemeckými vojskami zachránené len malé množstvo zariadenia paláca, väčšina zostala priamo v miestnostiach. Budovu obsadili fašistické vojská a zriadili tu svoj štáb a veliteľstvo gestapa. Nádvorie slúžilo ako pohrebisko nemeckých vojakov. Po vojne budovu len zakonzervovali, zachované zbierkové predmety boli presunuté do paláca v Pavlovsku. Od roku 1996 prebieha rozsiahla rekonštrukcia paláca s podporou Medzinárodného fondu pamiatok.
Alexandrovský park patrí k Alexandrovskému palácu a rozprestiera sa na ploche približne 200 hektárov. Okrem pavilónov sú v tejto časti parku hodnotné mosty, ktoré prechádzajú ponad vodné kanály, ako aj mostné oblúky. Parky musia byť nádherné v lete, keď sú zakvitnuté a celé zelené. Pred palácom sa nachádza lýceum, kde chodil Puškin do školy. Navštívili sme aj dom, kde býval Puškin a dali sme si tam kávičku.
Po prehliadke sme išli naspäť do Petrohradu. Po návrate sme si daĺi večeru pozostávajúcu zo soljanky a rybacej polievky. Unavení po celom dni sme sa zotavili v hotelovom wellness. Bolo dosť jednoduché, parná a fínska sauna bez bazéna, na regeneráciu síl stačilo.
2. februára som sa skoro ráno zobudila na silný nárazový vietor. Pozrela som z okna, snežilo a silno fúkalo. Po výdatných lososových raňajkách sme išli najskôr rezervovať lístky do Peterhoffu. Naše „staré známe“ priateľky pred Ermitážou ešte neboli, tak sme prešli po Nábrežnej ulici do Petropavlovskej pevnosti. Trvalo nám to skoro 40 minút. Celý čas silno fúkalo a snežilo. Na Neve stála Aurora. Aurora je ruský obrnený krížnik, v ktorom je v súčasnosti múzeum. V 19. storočí bol určený na ničenie obchodných lodí protivníka. Poslúžila v rusko-japonskej vojne (1905), v 1. svetovej vojne a zbrane z nej boli použité na obranu Leningradu v 2. svetovej vojne.
Do areálu pevnosti sme prišli po drevenom moste, ktorý dal urobiť ešte Peter Veľký, ako nám vysvetlila žena, ktorej sme sa pýtali na cestu do pevnosti. Porozprávala nám celú históriu pevnosti. Počas prehliadky sme sa spoznali so sprievodkyňou z Nižného Novgorodu. Tá nám s nadšením ako druhá porozprávala o pevnosti. Rusi boli v prevažnej miere veľmi milí, vzdelaní, inteligentní, znalí histórie. Taxikár, ktorý nás viezol na letisko nám povedal, že „históriu treba poznať, aby sme sa mohli z nej poučiť, lebo sa môže zopakovať“.
Petropavlovská pevnosť sa nachádza na Zajačom ostrove v ústí rieky Nevy a tvorí historické jadro Petrohradu. Bola založená v roku 1703 Petrom Veľkým I. Ten chcel vybudovať vo Fínskom zálive vojenskú pevnosť so skladmi zbraní. Súčasťou pevnosti je aj pravoslávny chrám Svätého Petra a Pavla. Sú tu pochovaní aj poslední Romanovci spolu s ostatnými ruskými cármi (vrátane Petra I. a Kataríny II.) a cárovnami. V tom čase som ešte netušila, že sa pôjdem v lete toho istého roku pozrieť na miesto ich zavraždenia a posledného odpočinku pred prevezením ich telesných ostatkov do Petrohradu. Podľa chrámu bola pomenovaná celá pevnosť. Chrám má viac ako 122,5 metrov vysokú zvonicu a do nedávna (2012 ju predbehla televízna veža) bol najvyššou budovou Petrohradu. Na jej vrchole stojí 3 metrový anjel so 7 metrovým krížom. Boli sme aj v novej časti chrámu, ktorá mala slúžiť ako pohrebisko budúcich cárov. Po revolúcii sa však používala ako skladisko.
V areáli pevnosti sa nachádza aj bývalé väzenie, Múzeum kozmonautiky, expozícia Histórie Petrohradu do roku 1918 a História pevnosti, Mincovňa. Vstupenky do jednotlivých miest a expozícií sa pohybujú od 100 do 350 rubľov.
Obišli sme celý Zajačí ostrov a prešli sme na Vasilijevský. Vrátili sme sa pred Zimný palác zakúpiť si lístky do Peterhoffu alebo „Petrodvarca“. Veľmi som túžila vidieť aj túto časť ruskej histórie. Výlet sa nekonal, boli sme iba dvaja a to by sa im neoplatilo. Vasilijevský ostrov mal Peter Veľký v úmysle pôvodne urobiť administratívnym centrom „Okna do Európy“. Neustále záplavy zmenili jeho zámery. Cestou sme obdivovali architektúru Petrohradu. Prechádzali sme už druhýkrát okolo Pamätníka Strelky na Vasilijevskom ostrove. Miestny miesto volajú „Strelka“ alebo mys. Sú tu dva zobákovité stĺpy po oboch stranách Palácového mosta. Obrovské postavy pri základe stĺpov reprezentujú 4 najväčšie rieky krajiny – Nevu, Volgu, Dneper a Volkhov.
Nevský prospekt je hlavná a najznámejšia ulica v Petrohrade. Okrem obchodov, bank, hotelov, reštaurácií, sa tu nachádza Kazanská katedrála, Monument Kataríne II. , Modrý Arménsky kostolík. Kazanská katedrála patrí ruskej ortodoxnej cirkvi. Stavba sa začala v roku 1801 a trvala 10 rokov. Bola navrhnutá podľa Svätopeterskej baziliky v Ríme. Rusi považujú katedrálu za pamätník víťazstva nad Napoleonom. Generál Kutuzov sa modlil ku kazanskej panne, aby im pomohla v boji. Socha generála Kutuzova stojí pred katedrálou. Katedrála bola zatvorená po revolúcii v 1917 a otvorená ako múzeum v 1932. V roku 1992 bola otvorená na bohoslužby ruskej ortodoxnej cirkvi. V exteriéri ako aj interiéri sa nachádzajú početné kolonádne stľpy, sochy a ikony, ktoré vytvorili ruské umelci tej doby.
Arménsky kostolík alebo „Modrá perla Nevského prospektu“ bol počas sovietskej éry v ruinách a začiatkom 90. rokov bol navrátený arménskej komunite a s podporou donorov zreštaurovaný do dnešnej podoby.
Po prechádzke petrohradským bulvárom a prehliadke pamiatok sme si sadli na občerstvenie. Dali sme si polievku, kávu a išli sme si oddýchnuť do hotelového wellnessu. Večer sme mali naplánovanú operu v Mariánskom divadle . Opera Don Carlos bola nádherná. Trvala skoro celých 5 hodín s 2 prestávkami. Koniec bol tesne pred polnocou o 23,45. Zážitok, na ktorý sa tak rýchlo nezabúda… Ruský balet a operu odporúčam určite počas návštevy Petrohradu.
Cestou taxíkom na letisko nám taxikár rozprával ako všetci ľudia podporujú Putina. „Putin to má ťažké“, rozhovoril sa o politickej situácii v Rusku. Krym bol dar Chruščova Ukrajincom, konalo sa referendum, ktoré potvrdilo, že Krym chce byť pod Ruskom. S referendami to je to tak, keď je tesný rozdiel. Podobná situácia nastala v Anglicku po referende o vystúpení z Európskej únie. Čína podľa taxikára posúva koryto rieky, aby rozšírila svoje územie na úkor Ruska. EÚ žiada zvýšiť rozpočet na obranu proti Rusku. Obchodná blokáda zo západu má v úmysle nepodporovať Putina, ale oni ho aj tak podporujú a majú ho radi. Vyjadril sa, že lepšieho vodcu nemajú. Stará generácia Brežnev, Jeľcin, Antropov, na Putina nemali podľa taxikárovho názoru. Potvrdili to aj voľby v marci roku 2018. Pravda bude tak ako vždy niekde uprostred….
Všetci ľudia, s ktorými sme hovorili, rozprávali o histórii, kultúre, umení, súčasnosti, ochotne a javilo sa, že aj s nadhľadom. Mali sme málo času, aby sme videli aj ďalšie pamätihodnosti, „Petrodvarec“, Smoľnij a iné pamiatky a paláce, mosty, múzeá… Bohužiaľ nedá sa vidieť všetko. Musíme sa s tým zmieriť a radovať sa z toho, čo nám bolo dopriate vidieť. Prvá návšteva Ruska zanechala vo mne nádherné dojmy. V lete som sa rozhodla vidieť ešte podstatne väčšiu časť tejto nádhernej krajiny na Transsibírskej magistrále. V Ulan Ude sme prešli do Mongolska a Číny. Výlet sa začínal v Moskve a končil v Pekingu. Trval 17 dní, ktoré boli naplnené nádhernými zážitkami, spoznávaním nielen Rusov, ale aj iných národov a národností, ktoré sme na potulkách Ruskom stretli.