Machu Picchu

Prišiel deň „D“. Dočkali sme sa. Skoro ráno o 4,30 máme budíček. O 5,00 už raňajkujeme. Aj keď mi nechutí, čo-to zjem. Čaká ma náročný  deň. Konečne prišiel. Viem, že budem musieť nejako vydržať do skorého poobedia, kým sa vrátime naspäť. Doobeda pustia do areálu len 2,5 tisíc ľudí. Druhých 2, 5 tisíc poobede.  Musíme sa ponáhľať, aby sme sa stihli  dostať  do osídlenia a na horu doobeda.

Vychádzame z hotela a dlhočizný rad sa tiahne až k nášmu hotelu. Je to poriadne ďaleko od cesty, na ktorej sa nastupuje do autobusov. Mrholí a postupne začína pršať.  Rozbieha sa trh s momentálne nedostupnou komoditou. Je to ľahko a veľmi rýchlo sa trhajúca komodita. Trh s prší plášťami. Tak ako všade na svete. Dopyt stimuluje ponuku. No ale nekúp to, keď ti leje za krk a nemáš nič iné po ruke, čím by si si ho chránil. Mám výnimočne aj plášť, aj dáždnik. Vytiahnem najskôr dáždnik.  Uvidím neskôr, či nevytiahnem aj prší plášť, myslím si. V prší plášti sa idem udusiť. Mám z neho už dlhšie fóbiu, tak ho nechávam radšej ležať v ruksaku.

Naposledy som zažila rozkvet prší plášťového obchodu v Ríme v apríli roku 2017. Pri výstupe na kupolu Baziliky Sv. Petra vo Vatikáne začalo liať ako z vreca. Samozrejme sme nemali so sebou nič. Dala som zaň 5 eur a roztrhol sa mi hneď pri obliekaní. Bol nepoužiteľný. Musela som uzavrieť obchodnú transakciu s dáždnikom. Ten ma vyšiel na ďalších 5 eur. Počas priebehu oboch transakcií som zmokla do niti. Obe veci mi boli na nič alebo ešte viete na čo…. Podobne ako plášť, aj dáždnik sa hneď rozpadol, aj keď vydržal o niečo dlhšie.

Poďme naspäť do Peru. Naša skupina sa postavila do radu. Ja idem pozrieť na jeho začiatok. Začiatok nie a nie vidieť. No je to riadne dlhé radisko pripomínajúce hadisko. Dlhé možno aj pol kilometra až 700 metrov. Vidím a počujem ľudí z každého kúta sveta. Sú tu  aj Česi a Slováci. Nie sme sami. Po zazretí hlavy „čakacieho hada“ pri ceste sa vraciam ku ostatným. Som plná očakávaní. Prvýkrát som sa dozvedela o Machu Picchu pred viac ako 30 rokmi, keď som študovala knihy „Dejiny umenia“ od José Pichoána. V tom čase ma ani nenapadlo, že osídlenie, ktoré ma už z obrázkov fascinovalo,  raz uvidím na vlastné oči. Sny sa plnia. Avšak až vtedy, keď na ne skoro zabudneme. Skúste sa zamyslieť, či to nie je tak. Myslím, že v tomto sa nemýlim. Alebo áno….

Had sa začína pomaly míňať. Výrazne z neho ubúda, keď prichádzajú prvé autobusy naspäť z hory, aby vyviezli ďalších na horu . Opäť nás legitimujú. Lístky sme mali kúpené dopredu na číslo pasu. Na požiadanie je nevyhnutné ukázať aj pas. Nezoberú ani človiečika naviac.

Machu Picchu, po kečuánsky Starý vrch alebo hora, je známe ako Stratené mesto Inkov. Vytvorili ho Inkovia vo výške 2 430 m nad morom  na horskom hrebeni na východných svahoch Ánd v južnom Peru nad údolím rieky  Urubamby okolo 70 km severne od Cusca. Mesto objavil v roku 1911 Havajčan Hiram Bingham v husto porastených peruánskych Andách. Obklopujú ho dve pohoria,  Machu Picchu a Huayna alebo Waynu Picchu.

Waynu Picchu, po kečuánsky Mladý vrch alebo hora. Okolo hory sa zatáča rieka Urubamba. Inkovia postavili na horu cestu a na vrchu postavili chrámy a terasy. Hora je strmá a má 2693 metrov. Je o 260 metrov vyššia ako Stará hora. Podľa sprievodcov, ktorých som občas vypočula po ceste,  vrch slúžil ako rezidencia pre najvyššieho kňaza a panny. Každé ráno pred východom slnka zišiel najvyšší kňaz na Machu Picchu, aby informoval o novom dni.

Na hore je Chrám mesiaca, jeden z troch hlavných chrámov, kde sa odohrávali ceremónie. Chrám je v jaskyni a je nižšie položený ako Machu Picchu a nachádza sa na severnej strane hory. V strede je trón a za trónom je vchod do jaskyne, kde sa mali ukladať múmie. My sme v chráme neboli. Nemali sme dostatok času. Cesta tam a naspäť trvala 4 hodiny.

Na Waynu Picchu sme išli iba dve z našej skupiny. Cestu sme si dokúpili za 15 euro. Môže tu ísť iba 200 ľudí doobeda a 200 poobede. Lístky sa preto ihneď minú.  Ostatní idú na Machu Picchu.  Výstup na Starú horu my už v ten deň nestíhame. Po hlavnom vchode, kde prechádzame cez turniket a ďalšou kontrolou, sa vyberáme do areálu osídlenia. Je to úžasný a čarovný pohľad zároveň. Musím povedať, že naozaj nepreháňam. Nechce sa mi veriť, že som naozaj tu a že sa mi to nesníva. Mám husiu kožu väčšinu času v areáli mesta.

Po prvých pohľadoch a záberoch osídlenia ideme na Waynu Picchu. Nemáme veľa času, musíme využiť každú minútu. Je nevyhnutné dodržiavať vyznačené smery prehliadky. Keď  chceme vidieť viac, musíme sa až dvakrát vrátiť a prejsť opäť hlavným vchodom. Inak sa nedá. Všade sú strážnici, ktorí kontrolujú, či dodržiavate smer prehliadky. Keď ideme v proti smere prehliadky, už na nás pískajú a volajú. Musíme sa vrátiť a ísť v smere, ktoré naznačujú šípky. Keby sa smer nedodržiaval, bol by tam chaos pri tom počte ľudí, ktorí tam boli a spôsobili by  sa určite aj škody.

Waynu alebo Huayna Picchu je najvyššou horou na osídlení Machu Picchu. Na jej vrchole sa nachádza rozvalina strážnej budovy s niekoľkými terasami. Pred vchodom na Waynu je už dlhý rad, keď prichádzame. Hádam sa dostaneme, myslím si, keď lístky vydávajú v obmedzenom množstve. Tak aj je. Začíname prudko stúpať hore strmými a vysokými schodmi. Na niektorých miestach sú občas kovové úchyty a reťaze. Občas sa striedajú malé plochy bez schodov. Je zamračené a hmlisto. Dôležité je, že už aspoň neprší. Ale aj tak je na skalách dosť šmykne. Prestalo pršať, kým sme sa viezli v autobuse. Výhľady nie sú veľmi jasné, ale sú. Aké také, ale aspoň sú. Keď neprší, aspoň kvapká. V priebehu dňa sa počasie zlepšuje a aj výhľady sú lepšie.  Na Waynu stúpame hodinu a naspäť ideme tiež hodinu. Stretáme tu Slováka z Piešťan žijúceho 10 rokov v USA. Sťažuje sa na Slovensko a na život na Slovensku, pritom na Slovensku nebol posledných  7 rokov. Nerobí to dobrý dojem, keď Slováci hovoria o svojej vlasti takýmto spôsobom a ustavične frflú na krajinu. Odfotila som ho ako robí selfie a riskuje pre jednu fotografiu na visutom kameni. To som vtedy ešte nevedela, že je Slovák. Až neskôr sme sa dali do reči. Bol tam s priateľkou černoškou.

Bingham sa o stratenom meste dozvedel iba náhodou z ústnych legiend od starých Indiánov. Získal peniaze od National Geographic a Yale University. Vrátil sa do džungle spolu s expedíciou amerických archeológov a antropológov. Mesto nebolo vôbec vidieť z údolia. Vchod do mesta bol zničený pravdepodobne zemetrasením. Po strmom a tropickou vegetáciou zarastenom svahu vystúpili na Machu Picchu. Tu objavili zrúcaniny  starého mesta. Bolo celé zarastené trávou a obklopené terasovitými políčkami. Osídlenie  bolo rozdelené na chrámovú a obytnú štvrť. Bingham nazval stratené mesto Machu Picchu. Vtedy ani netušil, že jeho objav raz UNESCO vyhlási za svetové kultúrne dedičstvo.

Pôvodný názov mesta sa už zrejme nikto nedozvie. Mesto Inkovia postavili ďaleko od bežných kráľovských ciest ríše okolo rokov 1460 až 1470. Civilizácia Inkov bola v tom čase najsilnejším štátom predkolumbovských čias a rozprestierala sa od dnešnej severnej Argentíny a Čile na juhu,  cez Bolíviu a Peru,  až po Ekvádor na severe.

Machu Picchu pravdepodobne neplnilo administratívnu, vojenskú ani obchodnú funkciu. Nikto nevie, prečo Inkovia mesto postavili. Existujú rôzne dohady a domnienky, hypotézy. Jednou nich je, že chceli byť bližšie k svojmu božstvu, k Slnku. V meste žili mnohé ženy, ktoré sa s ním pravdepodobne zosobášili. Dokazuje to 136 kostier, prevažne ženských, ktoré boli nájdené na mieste. Možno to boli mladé dievčatá vybraté pre rituály. Je možné, že išlo o kráľovské a kultové sídlo, ktoré sa vybudovalo pravdepodobne počas vlády Pachacutiho. Všetko sú to však len dohady.

Terasy a ostatné stavby na Machu Picchu sú postavené v inkskom štýle. Skalné steny majú pravidelný tvar a sú leštené. Inkovia boli majstrami v  spájaní mohutných kamenných blokov, monolitov,  bez použitia malty. Medzi jednotlivé bloky nie je možné vložiť čepeľ noža. Celý priestor je zložený z 1400 stavieb,  vrátane chrámov, parkov, rezidencií a obranných útočísk. Tie sú  navzájom pospájané kamennými chodníkmi a schodmi. Dodnes sa tu nachádzajú funkčné vodné fontány prepojené kanálmi, ktoré slúžili ako zavlažovací systém. Machu Picchu je vybudované bez použitia železných nástrojov, ťažných zvierat a malty. Je možné, že slúžilo aj ako útočisko pre Inkov, ktorí sa tu utiahli po krutom prenasledovaní svojho národa.

V centre mesta sa nachádza chrámový komplex s najkrajším kamenným výtvorom nazývaným Chrámom Slnka. Stavbu nachádzajúcu sa v palácovej časti komplexu nazývajú aj Torreón. Je to pologuľovitá veža s obetným stolom, pod ktorým sa nachádza priestor, ktorý Bingham pomenoval „Kráľovské mauzóleum“.

Iba málo ľudí malo prístup na toto miesto. Mohol tu vstúpiť iba kňaz a Inka. Ceremónie pre obyčajných ľudí sa odohrávali na verejnom námestí. Polkruhová konštrukcia  je postavená na veľkom prírodnom kameni. Pod skalou bolo mauzóleum, kde sa ukladali múmie, ktoré mali dôležitú úlohu v kulte boha Slnka. Podľa Birnghama tam bol Pachacutec pochovaný, ale podľa posledných teórií nebol.

Najvyšším bodom chrámovej časti je posvätná plošina alebo žulový monolit Intihuatana. V kečuánskom jazyku je to „miesto, na ktorom je pripútané Slnko“. Intihuatana slúžila ako hodiny a ukazovala obdobie rovnodenností, ale aj ďalšie významné opakujúce sa javy na nebi. Na poludnie 21. marca a 21. septembra stĺpy stojace v bezprostrednej blízkosti monolitu prestali vrhať tieň. Intihuatana slúžila aj na rituálne a náboženské účely. Susedia s ňou dva chrámy, Chrám troch okien a Hlavný chrám.

Chrám troch okien je lokalizovaný na východnej strane smerom ku hlavnému námestiu. Pozostáva z 3 stien na obdĺžnikovom základe vytvorených z blokov monolitov s polygonálnym tvarom, ktorý spája kamene jeden do druhého. Okná symbolizujú presnú polohu východu Slnka. V chráme je kameň so symbolmi Inkskej trilógie, ktorú predstavuje: obloha, zem a podzemie.

Hlavný chrám je na najvyššej pozícii mesta na sever od budov formujúcich Posvätné námestie.   Tu sa podľa antropológov odohrávali najdôležitejšie oslavy a posvätné rituály mesta. Architektúra a materiál obidvoch chrámov je rovnaký. Avšak obrovské monolity Hlavného chrámu sú viac vyhladené a vybrúsené a majú pravidelnejšie tvary. Preto sa domnieva, že tu sa odohrávali najvýznamnejšie oslavy, rituály a udalosti v živote Inkov.  Základným prvkom architektúry chrámu sú tri steny namiesto tradičných 4. Steny sú postavené z pravouhlých blokov kameňov, širokých 12 metrov, dlhých 8 metrov a hrubých 1 meter. Pred chrámom je kameň, o  ktorom hovoria, že symbolizuje Južný kríž.

Na spodných terasách pravdepodobne bývali bežní obyvatelia, vojaci a remeselníci, na vyšších terasách stáli domy a úrady. Ploché otvorené námestie, ktoré sa dnes nazýva Plaza Principal alebo Hlavné námestie, bolo pravdepodobne miestom, kde sa obyvatelia zhromažďovali počas slávností. Stupňovité terasy vedúce do centra mesta slúžili na pestovanie rastlín. V botanickej záhrade sme si prezreli veľa byliniek, kvetov a rastlín, ktoré sa tu pestovali. Na malých terasovitých políčkach obklopených skalnými stenami sa pestovali zemiaky, kukurica a rôzne druhy zeleniny. Úrodná pôda sa pravdepodobne získavala z údolia rieky Urubamby o 500 metrov nižšie. Podľa výpočtov zo súčasnosti dokázali úrodné terasy v Machu Picchu uživiť okolo 10 000 obyvateľov.

Po ceste z Waynu Picchu sme navštívili aj Chrám Kondora. Chrám je dôkazom ako Inkovia dokázali opracovať kameň. Prírodnú skalu Inkovia opracovali tak, aby pripomínala rozprestreté krídla kondora v lete. Na zemi je kameň pripomínajúci kondorovu hlavu a krk, ktoré dotvárajú trojdimenzionálneho vtáka. Historici sa domnievajú, že hlava vtáka sa používala ako obetný oltár.  Pod chrámom je jaskyňa s múmiou. Za chrámom je väzenský komplex s výklenkami vo veľkosti človeka a v podzemí je labyrint väznice. Inkovia mali prísne tresty.

Podľa niektorých názorov bolo mesto postavené, aby ochránilo Inkov pred Španielmi a tiež, že bolo známe dávno pred objavením Binghamom. On veril, že našiel Tamputoco alebo vrch Troch okien, posvätné miesto inkskej civilizácie.

Všetky tajomstvá o stratenom meste si Inkovia odniesli so sebou. Vytvorili tak obrovský priestor na špekulácie. Jedna z hypotéz hovorí, že mesto sa po dobytí ríše postupne dostalo do zabudnutia preto, lebo Inkovia nepoznali písmo. Komunikovali prostredníctvom diagramov a uzlov, kipa,  ktoré dodnes nikto nerozlúštil. Po „stratenom meste“ tak zostali iba legendy. Pôvodný obyvatelia podľahli epidémiám, zväčša malárii.

V súčasnosti patrí Machu Picchu medzi najnavštevovanejšie miesta v Peru. Ročne Machu Picchu navštívi vyše 5 miliónov ľudí. Pre veľký počet turistov sa krajina snaží počet návštev obmedzovať vysokými cenami vstupného. Nás stál vstup spolu s prepravou viac ako 200 eur. Je to dosť veľký obnos peňazí vzhľadom na čas, ktorý sme tam strávili.

Tretíkrát vstupujeme do areálu cez hlavný vchod, aby sme videli Inkský most, Waynu Picchu a celé mesto z opačnej strany. Chceme vidieť ešte tradičné pohľady na osídlenie. Stretáme alpaky, ktoré sa tu voľne pohybujú a na fotografiách vyzerajú nereálne ako keby to bola fotomontáž. Oni tam však naozaj boli a pobehovali pomedzi ruiny a turistov.

Po ceste ku Inkskému mostu stretáme rodinku z Indie s deväťmesačným dieťaťom. Žili  Michigane v USA a teraz žijú v Brazílii. On robí finančného riaditeľa a ona robí v IT sfére. Celý čas sa bavíme a diskutujeme o Machu Picchu,  cestovaní, bývaní v rôznych častiach Zeme. Sú to veľmi príjemní ľudia. Asi po pol hodine až trištvrte prichádzame ku Inkskému mostu, ktorý bol vybudovaný na strmej skale. Niečo neskutočné, čo Inkovia dokázali v tej dobe a v podmienkach, v ktorých žili. Na Machu Picchu už nestíhame ísť. Je to ďalšia pol hodina naviac a už nemôžeme ísť cez turniket 4krát.

Oddychujeme na mieste, z ktorého máme nádherný výhľad na celé osídlenie. Je to neskutočné, že tu sedíme a nasávame atmosféru. Asi po 20 minútach sa vraciame pred vchod. Všetci sú už tu. Nastupujeme do autobusu a serpentínami  schádzame do Aqua Callientes. Na obed si dávam trojboj, avokádo, pstruha a palacinku a ešte aj pivko k tomu.  Všetko  mi chutí. Zaslúžili sme si po náročnom výlete. Po obede si ideme vyzdvihnúť veci na hotel, pozrieme  trhy a  odchádzame na stanicu.

Na trhu skúšame chirimoyu. Zelená dyňa mi celkom chutí. Dá sa kúpiť aj v našich obchodoch v čase sviatkov a niekedy aj mimo nich. Skúšame aj tunu,  ovocie z opuncie. Chichamorada je nápoj z čiernej kukurice. Ten tiež  skúšame a je dosť sladký na môj vkus. Po návšteve tržnice nastupujeme do  „Orient expresu“ a ideme späť do Ollantaytambo a odtiaľ do Cusca. Cesta do Cusca nemá konca kraja. Nemôžeme  sa dočkať. Sme už riadne vyčerpaní. Na druhý deň je nedeľa. Je to už tretia  nedeľa na cestách, ak zarátame aj večerný odchod v nedeľu  z pred dvoch týždňov zo Slovenska. Únavu už cíti každý nielen ja.

V roku 2000 bola vyhlásená kampaň, „7 nových divov sveta“. Účastníci si mali vybrať z 200 monumentálnych objektov. Výsledky boli vyhlásené v roku 2007 v Lisabone. Medzi 7 nových divov sveta patrí  Chichen Itza v Mexiku, Kristus v Brazílii, Veľký čínsky múr, Machu Picchu v Peru, Petra v Jordánsku, Taj Mahal v Indii a Koloseum v Ríme. Videla som 4 z nich. Nevidela som Krista v Brazílii, Petru v Jordánsku a Taj Mahal v Indii. V roku 2011 bola vyhlásená kampaň 7 divov prírody a v roku 2014 kampaň 7 divov miest…

Indická rodina