Na nedeľné raňajky dostávame ku hotelovým raňajkám aj tradičný nedeľný peruánsky koláč tamal. Je slaný aj sladký. Chutí mi viac ten slaný. Teším sa na prehliadku Cusca a okolia. Cusco sa nachádza sa v nadmorskej výške 3399 metrov nad morom. Má rozlohu okolo 70 tisíc m2 a zhruba 400 000 obyvateľov. Hlavné námestie je Plaza de Armas. Mesto je zaradené do zoznamu UNESCO a spolu s Machu Picchu patrí medzi najväčšie a najnavštevovanejšie atrakcie Južnej Ameriky. Peru má 11 zápisov v zozname UNESCO , 6 z nich sme videli. Mexiko má viac ako 30, Slovensko 10 a Čechy 11.
Mesto založil okolo roku 1200 Manco Capac na pokyn Viracochu, Boha Stvoriteľa. Podľa legendy je mesto postavené v strede sveta a názov mesta znamená v preklade „Pupok Sveta“. Cusco bolo hlavným mestom ríše Inkov a vládlo nad 6 miliónmi obyvateľov.
Obdobie obrovskej ríše pripomínajú mohutné hradby Sacsayhuamán nachádzajúce sa 200 metrov nad mestom, posvätné Kenko, inkské kúpele Tambo Machay, Puca Pucara, Písac, Posvätné údolie Inkov, Valle Sagrado.
Cusco bolo vybudované do podoby posvätného zvieraťa – pumy. Brucho pumy tvorilo rozsiahle námestie. V súčasnosti toto námestie obklopujú arkády postavené v koloniálnom štýle, slávna katedrála s čiernym Kristom, jezuitský chrám. Španielske koloniálne budovy sú postavené na základoch inkských palácov, ktoré boli vybudované bez použitia malty z obrovských kamenných kvádrov. Tie boli dokonale opracované a nedá sa medzi ne nič vložiť.
Keď do mesta prišiel Francisco Pizarro so svojou hordou, všetko, čo bolo zo zlata a striebra, roztavili. Zdemolovali paláce a umelecky zdobené stavby a kameň z nich použili na výstavbu kresťanských chrámov. Na pôvodne slávnostnom a kultovom námestí Inkov vzniklo námestie Plaza de Armas nového španielskeho mesta. Dodnes je stredobodom Cusca. Tu stojí aj katedrála, ktorú postavili v 16. a 17. storočí na základoch paláca vládcu Viracochy. Vo vnútri katedrály je nádherne vyrezávaný chór, oltár a maľby. Vo východnej časti námestia stojí kostol La Compañía de Jesús zo 17. storočia, ktorého múr je časťou pôvodného chrámu Inkov. Španieli stavali dnešné Cusco podľa pôvodného pôdorysu mesta.
Ríša vznikla zhruba okolo roku 1200 a založil ju legendárny Manco Capac (I.). Prvými vládcami Inkov boli náčelníci vládnuci malému územiu okolo Cuzca. Inkovia sa spojili s ďalšími kmeňmi. Keď sa im podarilo získať kontrolu nad okolitým územím, začali koncom 14. a začiatkom 15. storočia dobývať susedné údolia. Inkská ríša bola najväčším štátom v predkolumbovskej južnej Amerike v rokoch asi 1200 až 1533. Keď prví španielsky dobyvatelia prišli na andské územie, tiahla sa 4000 kilometrov pozdĺž tichomorského pobrežia a obývalo ju asi 10 miliónov ľudí. Siahala od juhu súčasnej Kolumbie až po juh Čile.
Historické obdobie Inkov sa začína vládou Pachacutiho (1438–1471), tzv. deviateho Inka. Pri príležitosti pokusu o inváziu zo strany Chankov, nepriateľov zo severu, Pachacuti sústredil Inkov a zvíťazil. Obsadil ich územie a zvrhol z trónu svojho otca. Pustil sa do série dobyvačných vojen a získal kontrolu nad veľkou časťou centrálnych Ánd. Za jeho vlády bol zavedený kult boha slnka (Inti) a vznikli viaceré stavby. Došlo k obrovskému hospodárskemu rozmachu.
Najväčšiu rozlohu ríša dosiahla za vlády jedenásteho inku, Huayna Capaca alebo Wayna Capaca (1493– 1527). Musel založiť druhé hlavné mesto Tumibambe, na severe dnešného Ekvádoru, aby mohol riadiť podrobené ekvádorské pobrežia a severné oblasti. Huayna Capac zomrel v r. 1527 v Quite následkom epidémie európskeho pôvodu, ktorá sa sem dostala vďaka španielskym dobyvateľom.
Po jeho smrti bojovali o moc jeho synovia: dvanásty inka Huascar a Atahualpa. Vojna trvala 5 rokov. Atahualpa roku 1532 Huascara zosadil. Španieli pod vedením F. Pizarra tu pristáli v roku 1531 a keďže tu bola občianska vojna, nemali problém a ríšu veľmi rýchlo dobyli. Atahualpu v Cajamarce na severe Peru zajali a v roku 1533 po Huascarovej smrti popravili. Španielmi dosadený Inka Manco Capac II. po istom čase zorganizoval povstanie a v horskej oblasti Vilcabamba zorganizoval tieňové kráľovstvo. Toto zaniklo roku 1572.
Slovo „inka“ bolo pôvodne názvom rodu Indiánov hovoriacich kečuánčinou v oblasti Cusco. Neskôr to bol titul najvyššieho vládcu a napokon si tento titul privlastnili aj vládnuce klany ríše.
Na čele rozsiahlej organizácie spoločenského a ekonomického života s tvrdým systémom daní vo forme prác a vojenskej služby stála štátna a kňazská hierarchia. Vládca Inkov bol považovaný za boha. Patrila mu všetka pôda, iba časť z nej venoval kňazstvu a ľudu. Hlavnú časť si ponechával pre seba a pre svoju šľachtu.
V štáte mal každý právo na obrábateľnú pôdu veľkú asi 100×50 m. V čase neúrody živili obyvateľov štátne sýpky. Okrem toho mal každý právo na stravu. Vyspelá bola aj starostlivosť o vdovy a siroty. Priepasť medzi bohatými a pospolitým ľudom bola však veľká.
Významnú úlohu zohrávala armáda, ktorá okrem získavania území a potláčania vzbúr, organizovala aj násilné presídľovanie obyvateľstva. Štátne náboženstvo bolo synkretizmom hlavných bohov, vedľajších božstiev, lokálnych animistických predstáv, prírodných kultov, obradov spojených s mágiou a primitívnych fetišov. V štátnom kulte zohrávali dôležitú úlohu kláštorné spoločenstvá. Pri obradoch bolo časté obetovanie zvierat, zriedkavo ľudí.
Pôvodne bol najvyšším bohom Viracocha, boh Stvoriteľ. Neskôr získal prvenstvo boh Slnka, Inti. Ďalší významní bohovia boli Illapa, boh hromu a dažďa a bohyňa Mesiaca a manželka Slnka, Quilla. Vládca (Inka) sa považoval za syna Intiho a jeho žena za stelesnenie Quilly. Medzi pospolitým ľudom sa obľube tešila Pachamama, matka zeme, ktorú dodnes uctievajú v horách v podobe Panny Márie.
Inkovia skultúrnili 40 druhov rastlín a domestikovali najviac zvierat v Amerike. Napr. kačicu, lamu, psa, morča, alpaku.
Správu obrovskej ríše uľahčovali dokonalé cesty vedúce priamo cez hory, močiare a pralesy. Stavali sa aj kvalitné visuté mosty. Vozy sa nepoužívali, preto cesty boli zrejme určené najmä pre karavány lám a peších. Používali aj zavlažovacie kanály. Na stavbu palácov sa používali veľké kamenné bloky, ktoré boli na milimetre presne opracované, aby do seba zapadali. V chrámoch pre boha Slnka viseli zlaté a strieborné platne. Keramika bola spravidla úžitková s jednoduchou geometrickou maľovanou výzdobou.
Písmo Inkovia nevyvinuli. Na „zapisovanie“ údajov, najmä štatistických, sa používal systém šnúrok s uzlami, kipu. Podľa niektorých názorov kipu slúžilo ako plnohodnotné písmo.
Na vysokej úrovni bolo zlatníctvo. Preslávené boli početné inkské zlaté poklady, ktorých väčšinu získali a roztavili Španieli.
Saysaywaman
Saysaywaman sú mohutné hradby 200 metrov nad mestom Cusco. Hradby si prezeráme s miestnou nadšenou sprievodkyňou 24. septembra 2017. V preklade názov hradieb znamená „Orlie hniezdo“. Pevnosť z obrovských dôsledne opracovaných a presne do seba zapadajúcich kamenných monolitov sa nachádza na strmom kopci vo výške 3701 m n.m., z ktorého je výhľad do údolia. Bola naplánovaná za Pachacuteka a postavená za Huaynu. Stavalo ju 30 000 ľudí 70 rokov.
Podľa legendy slúžila pre Inkov ako Dom Slnka a nie ako pevnosť ako si mysleli Španieli. Saysaywaman pozostáva z troch nad sebou terasovito postavených hradieb. Niektoré kamene dosahujú rozmery 5x5x4 metre a majú váhu aj 128 ton a rôznorodé veľkosti a tvary.
Podľa archeológov bola pôvodne pevnosť postavená okolo 1100 kultúrou Killke, ktorá tu žila už okolo 900 n.l.. Inkovia komplex rozšírili v 13. storočí. V roku 1983 bolo Cusco spolu s pevnosťou zapísané do svetového zoznamu UNESCO.
Podľa legendy je práve pevnosť Saysaywaman na severe mesta hlavou pumy a telo pumy predstavuje hlavné námestie mesta.
Obrovské námestie v pevnosti je určené hostiť tisíce ľudí a bolo zrejme určené na ceremónie. Niektoré štruktúry sa mohli používať na rituálne účely. Sú tu 3 masívne terasovité steny. Kamene použité na túto konštrukciu patria medzi najväčšie použité v Amerike pred príchodom Španielov. Sú presne opracované, nevojde medzi ne ani kúsok papiera, majú okrúhle rohy a pospájané sú spolu rôzne tvary a veľkosti kameňov. Najdlhšia z troch stien má 400 metrov. Sú vysoké okolo 6 metrov. Najväčšie kusy andezitu vážia od 128 do skoro 200 ton.
Španieli používali kamene z pevnosti na výstavbu vládnych a náboženských ako aj budov bohatých Španielov španielskeho Cusca. Za niekoľko rokov zdemolovali skoro celý komplex. Ponechali iba kamene, ktoré boli príliš veľké a nemohli ich presunúť na výstavbu. V roku 2010 bola časť pevnosti zničená počas dlhodobých dažďov v regióne.
Ako obrovské kamene presúvali? Z časti ich hrubo opracovali na mieste a potom ich ťahali obrovským lanom pomocou rámp aj stovky mužov na miesto, kde mali byť použité. Tu ich opracovali do finálneho tvaru skupiny mužov, ktorí mali povinnosť zúčastňovať sa na verejných projektoch.
Kenko
Kenko predstavujú dve susedné archeologické locality, Kenko Grande a Kenko Chico. Sú umiestnené na susediacich kopcoch 6 km od Cusca v Posvätnom údolí Inkov vo výške 3800 m n.m.. Kenko Grande je vápencová skala, z ktorej Inkovia urobili chrám. Do skaly sú vytesané rôzne symboly. Pod skalou sú tunely vedúce ku vytesaným oltárom, kde sa pravdepodobne vykonávali obety. Bolo tu nájdených množstvo kostrových zvyškov zvierat. Vykonávali sa tu aj pohrebné rituály. Mnoho posvätných miest Inkov sa väčšinou nachádza v prírodne formovaných skalných miestach.
Inkské kúpele Tambo Machay
Tambo Machay, inkské kúpele sú 8 km od Cusca v nadmorskej výške cca 3700 m n.m. Ide o kamennú stenu s výklenkami a schodmi zapustenú do svahu kopca. Zo steny vytekajú pramene. Tie sú ďalej odvádzané kamennými korytami. Zrejme sa tu vykonávali rituálne kúpele, ktoré boli spojené s vodným kultom. Inkovia uctievali nielen Slnko a Mesiac, ale aj vodu ako jeden zo základných prvkov života. Dodnes sa nevie odkiaľ také množstvo vody prichádza. Predpokladá sa, že priteká podzemnými akvaduktami z kopca oproti. Kúpele sú ďalším dôkazom vysokej úrovne inkského staviteľstva.
Puca Pucara
Puca znamená v kečuánskom jazyku červený a Pucara pevnosť. Je však možné, že pevnosť slúžila nielen na vojenské účely, ale aj na administratívne a ako kontrolný bod pred vstupom do džungle. Je vypracovaná z menších kvádrov, ktoré už nie sú tak pekne opracované ako inde, preto sa domnieva, že pevnosť sa budovala na rýchlo.
Po prehliadke archeologických nálezísk nastupujeme do mikrobusu, kde nás už čaká sympatický šofér „hudubník“. Púšťa nám Zbor židov od G. Verdiho z Nabucca v peruánskom podaní. Nádhera. Mám slzy v očiach a husiu kožu na celom tele. Už druhý deň nás vozí a spríjemňuje atmosféru hudbou. Ideme do centra Cusca. Prechádzame cez miestny trh. Je to naozajstný zážitok. Ľudia na ulici žijú, jedia, niektorí aj spia a tu vychovávajú svoje deti.
Obed máme už druhýkrát v tej istej reštaurácii. Všetkým sa tu páči. Objednávam si pre zmenu po viac ako 2 týždňoch lasagne. Pstruh mi už prestáva chutiť a myslím, že s lasagnami moc neriskujem. Poobede máme voľný čas.
Vonku prší a máme voľný čas. Na ulici ma oslovila mladá žena s ponukou masáží. Dohadujem s ňou masáž celého tela lávovými kameňmi za 24 soles na necelú hodinu. Cenu som zjednala z pôvodných 80 soles. Masáž sa odohráva v jednom dome na námestí na prvom poschodí. Napadlo ma, aby ma neozbíjali, ale myšlienku som zavrhla. Nakoniec je to parade. Prestalo pršať. Mesto je po daždi úžasné.
Po masáži idem do hotela. Počujem však z diaľky hudbu a spev. Vyberám sa tým smerom. Na ulici je procesia. Účastníci nesú dve sochy Sv. Františka. Také procesia som zažila na Slovensku ešte ako malé dievčatko. Od detských čias som procesiu videla iba v Poľsku. Boli tu rôznorodí ľudia, spievali, hovorili a samozrejme aj telefonovali. Tak ako všade na svete, život bez telefónov nie je možný ani v chudobných krajinách…
Večer sme boli na folklórnom predstavení v miestnom kultúrnom dome. Vystupovalo hodne ľudí v rôznorodých krojoch. Spev sa mi moc nepáčil, pišťali a spievali ako mačky, keď ich privrieš medzi dvere. Kostýmy mali nádherné a veľmi rôznorodé. Na ceste naspäť do hotela začalo riadne liať. Lukáš mi dal svoj dáždnik a on prebehol len tak vo vetrovke. Bolo to od neho veľmi galantné.
