Posvätné Údolie Inkov

Do Posvätného Údolia Inkov prichádzame 22. septembra ráno o 9.00. Veľmi sa teším.  Začíname hlavným námestím v Cuscu a odtiaľ sa presúvame do mestečka Chinchero, potom do povrchovej soľnej bane Maras,  Moray a nakoniec navštívime Ollantaytambo. Nasadáme do mikrobusu, kde nás pred hotelom vyzdvihuje sympatický šofér. Neskôr sa presúvame z Ollantaytambo luxusným vlakom pripomínajúcim Orient Express. Vlakom ideme  z Ollantaytambo až do Aquas Calientes.  Aquas Calientes sa nachádza v nadmorskej výške 2040 metrov nad morom a odtiaľ sa ide na  Machu Picchu. Nestíham všetky zážitky plne absorbovať a vychutnať. Každý deň nás čaká niečo nové. Všetko  je diametrálne odlišné od  predchádzajúceho dňa. Každý deň je veľmi zaujímavý a odlišný od nášho dennodenného života. Konečne uvidím to, čo v mojich očiach symbolizovalo Peru. Blížime sa ku Machu Picchu. Na ostrove na jazere Titicaca mi mladý muž z Argentíny povedal, že je to vrcholový zážitok v Peru.

Sadáme do mikrobusu a opäť trčíme v zápche v úzkych uličkách Cuzca. Cesty sú v perfektnom stave. Sú vydláždené menšími a väčšími kameňmi. V noci sa nedalo vôbec spat. Prechod po takejto ceste vyvolával silné vibrácie a hluk.

Chinchero

Mesto Chinchero sa nachádza medzi mestom Cusco a Urubamba v nadmorskej výške 3762 metrov. Inkovia verili, že práve tu sa zrodila dúha. Po necelej hodine cesty prichádzame do mesta. Po vydláždenej ceste vychádzame na hlavné námestie. Je tu  kostol Sv. Jakuba z nepálených tehál. Kôň, na ktorom sedí, šliape po domorodcovi. Kostol bol postavený španielmi v 1607 na ruinách inkského paláca. Inca Tupac Yupanqui, syn  Pachacuteca,  používal miesto ako vidiecke sídlo. Po prehliadke kostola obdivujeme vybudované terasy na okolí. Práve tento Inca dal vybudovať aqadukty a terasy, ktoré sa používajú dodnes na pestovanie a poľnohospodárske účely. Pôda je tu veľmi úrodná. Pestujú sa zemiaky, quinoa a fazuľa.

Chinchero je tkáčskym a textilným centrom. Prezreli sme si tkáčsku dielňu spolu s výrobou a farbením nití a tkaním. Ženy v krojoch, niektoré s maličkými deťmi na chrbtoch, nám prezentujú celú výrobu. Nastrúhajú do misy niečo ako chren, do toho vložia vlnu, operú ju a vysušia. Potom z materiálu ťahajú nitku na vretienko. Nite následne farbia prírodnými farbami z opuncie. Červíka, ktorý žije v opuncii,  rozpučia. Je z neho základná farba okrová. Po pridaní  citróna sa zmení  na červenú. Tú používajú aj na pery, pridajú soľ a zmení sa na oranžovú. Pridávaním rôznych ingredencií sa farba mení. Hodinu sa musí niť s farbou variť v nádobe, aby dostala požadovanú kvalitu farby.  Potom vytiahnu krosná a tkajú z nití látku s kosťou návštevníka, ktorý nič nekúpil. Kúsok o rozmere 1 až 1,5 metre tkajú aj  5 hodín. Dievčatá to robia už od 7 rokov, muži pracujú v poľnohospodárstve. Celú výrobu a farbenie nití som videla pri návšteve Mexika v roku 2014.  Mexiko zarábalo na farbách získaných z červíka žijúceho v opuncii, kým neprišli umelé náhrady farieb.

Aby nepoužili aj moje kosti, dala som sa nahovoriť aj ja. Kúpila som si jeden pulóver za 40 soles, našich cca 10 euro. Je mi v ňom veľmi teplo. Nedá sa vôbec nosiť. Tak už to býva s vecami kúpenými na dovolenkách. Bude sa dať nosiť pravdepodobne až pri mínus 20 stupňov C. Tie bývajú jedenkrát za 5 rokov.

Na trhu som kúpila ešte šál na krk. Mala som ho dohodnutý už skôr, predávajúca však nechcela pristúpiť na moju cenovú ponuku. Nakoniec som trochu ustúpila ja a kúpila som šál za 12 soles, naše 3 eurá. Stále ho nosím a mám ho rada. Pripomína mi každý deň peruánsku atmosféru. Má pekné veľmi radostné farby. Tie mi robia neskutočnú radosť. Zelená, modrá, tyrkysová, trochu žltej, červenej,…krásna kombinácia.

Ženy oblečené v národných krojoch tu bežne používajú mobily. Majú tam aj morčatá, s ktorými sa teší Silvia. Tá ich obľubuje. Majú ich skoro všade, kde vojdeme. Dnes máme druhýkrát šoféra, ktorý nám púšťa muziku v mikrobuse. Svetoznáme hity v peruánskom prevedení na ich flautách. Panová flauta, po kečuánsky antara, po španielsky zampona, je dvojitá. Pozdĺžna flauta, alebo quena, je najtypickejší nástroj peruánskych Indiánov. Je vyrobená z rákosia alebo z kosti lamej nohy.   Charango je päťstrunová gitara, na ktorú nám hral mládenec v Údolí Mesiaca blízko La Paz.  Toľko z histórie hudobných nástrojov v Peru. Dúfam, že som niečo nepoplietla. Informácií bolo  veľa na zapamätanie. Na druhej strane nejedná sa o vedecké po jednanie a analýzu hudobných nástrojov v Peru.

Atmosféra je v mikrobuse perfektná. Robí ju šofér svojou hudbou. Hrá nám okrem iných aj Hotel Kalifornia, jednu z mojich najobľúbenejších skladieb. Samozrejme v peruánskom prevedení, čo pesničke ani trochu neuberá na melodickosti a kráse.

Ani sa nenazdáme a už znova stúpame ostrými serpentínami do soľnej povrchovej bane. Podobne ako na Dúhovú horu. Šofér zákruty až tak nereže  ako ten z Dúhovej hory. Šoféruje podstatne opatrnejšie ako ten 15 ročný. Aj keď sme sa dozvedeli na konci nášho výletu, že už mal 27 rokov. Vyzeral ako adolescent a aj šoféroval tak. Tento si uvedomuje ťarchu zodpovednosti za seba aj za nás a zbytočne neriskuje. Môžeme sa v pohode obísť s viacerými autami idúcimi oproti po strmej prašnej nespevnenej ceste a aj v ostrých zákrutách.

Maras, povrchová soľná baňa

Stúpame strmo, ale pomaly a isto. Na vyhliadke robíme prvé zábery údolia a povrchovej bane. Niečo také som ešte nezažila a nikdy nevidela. Je tu viac ako 3000 povrchových soľných polí. Obhospodarujú ich miestne rodiny. Viac ako 85 percent produkcie je na export. Len zvyšok zostáva doma. Teplá voda je privádzaná sofistikovanými kanálmi z miestnych vulkánov. Soľ kryštalizuje  a zbiera sa každý mesiac v 3-5 vrstvách. Buď na použitie v potravinárstve alebo  aj v priemysle. Prechádzame sa pomedzi políčka, robíme zábery a nakupujeme  soľ. Plní dojmov odchádzame skúmať inkskú kultúru ďalej.

Moray, experimentálna poľnohospodárska stanica

Za Moray sme zaplatili spoločné vstupné spolu s dedinou Chinchero vo výške 130 soles. Do bane sa platilo osobitne 10 soles. Na úvod nás na vstupe do areálu  privíta prasa s chorou nohou. Neskôr sa za ním zjaví pastierka s dieťaťom na chrbte. V Peru môžete vidieť naozaj všetko možné.  Stanica Moray predstavuje  3 obrovské kotly, v ktorých sa pestovali rôzne rastliny. Španieli systém nepoužívali. Iba Inkovia ho vedeli využiť. Zisťujeme, že je tu výborná akustika a miesto by bolo vhodné aj na koncerty. Naše zvuky majú nádhernú ozvenu.

Moray je mikroklimatická poľnohospodárska experimentálna stanica. Je to sústava terás, ktoré boli zavlažované podzemnými kanálmi. Tie boli najskôr vykopané do vulkánu a neskôr zahádzané. Terasy sú vybudované z rôznych vrstiev od zeminy, po piesok až kamene. Vďaka tomu sa tu voda držala aj v období sucha. Každá terasa má úplne odlišnú teplotu. Tá dolu uprostred má najvyššiu. Tie horné majú  najnižšiu. Rozdiel dosahuje aj 15 stupňov. Miesto sa nachádza v nadmorskej výške 3500 m nad morom a práve vďaka tomuto prepracovanému systému sa v takejto výške dalo pestovať  exotické ovocie.

Chicha

Po prehliadke stanice nastupujeme do mikrobusu a za počúvania svetových hitov v peruánskom prevedení ideme do krčmy. Tu ochutnávame nápoj chicha. Chicha je alkoholický kukuričný nápoj, ktorý sa vyrába zo žltej kukurice. Tá sa olúpi, namočí, nechá sa napučiť a dá sa variť na dve hodiny. Potom sa precedí a nechá sa fermentovať. Pije sa z litrového  pohára. Sedíme v krčme, kde sa chovajú morčatá, leží tu zabitá sliepka čakajúca na spracovanie. Kolorit dotvára otvorená pec podobne ako v Nepále. Pred krčmou sú nádherné nádoby a kaktus kandeláber.

Chicha mi pripomína náš burčiak. Ten mi moc nechutí. Príde mi dosť negustiózny. Podobné pocity vo mne vyvoláva chicha. Skúšam tak ako všetko nové. Pomaly a testujem chuť na jazyku. Už by som si viac nedala. Stačí mi. Nie všetko na svete je vhodné pre všetkých. Skúsiť však treba. Inak zomrieme neskúsení…

Ollantajtambo

Hlbokým údolím lemovaným zo západu aj z východu strmými skalnými útvarmi a horami Urubambskej plošiny sa dostávame okolo rieky Urubamba tečúcej údolím do Ollantaytamba. Ollantajtambo je inkské sídlo vzdialené asi 70 km od Cusca. Nachádza sa pri začiatku Posvätného údolia Inkov, Valle Sagrado de los Incas. Ollantaytambo slúžilo v minulosti ako poľnohospodársky a vojenský komplex Inkov. Je to jediné dodnes obývané inkské mesto. Je dominantou Urubambskej plošiny v úrodnom údolí naplavenín rieky Urubamby.

Predpokladá sa, že to bolo jedno zo strategických miest, odkiaľ bolo možné kontrolovať dopravu na najdôležitejších cestách v ríši. Žilo tu asi 10 000 ľudí. Ollantajtambo bolo jedným zo sídiel Inku a tiež aj administratívnym centrom. Na sedemnástich terasách sa pestovali kvety pre dekoratívne účely. Nachádza sa tu veľké množstvo nedokončených stavieb. Medzi najvýznamnejšie z nich patrí Chrám Slnka. Z chrámu ostal kamenný múr, ktorý tvorí šesť monolitov vysokých 4 metre.

Kamene na stavbu sa dopravovali z lomu na druhom brehu rieky. Podľa legendy tu prvýkrát porazili Inkovia Španielov, keď dobývali Peru. Inkovia to urobili vodou a kameňmi. Oproti  na kopci sa nachádzajú sklady. Máme úžasné výhľady do údolia a celého okolia.

Po prehliadke majestátneho sídla, pri ktorej naskakuje miestami husia koža, odchádzame na večeru. Prvýkrát si dávam na dovolenke  pivo, „cusquena“. Mám  veľkú chuť po viac ako roku. Objednávam si čierne, quinna polievku a pstruha ako obyčajne. Najskôr nám personál hovorí, že nemajú menu. Keď však prichádza náš sprievodca, len sa na nich pozrie a už menu je. Netreba sa dať.  Tak to funguje asi všade na svete. Keď ste turista a cestujúci, každý si myslí, že máte peňazí habadej a môže vám predávať najdrahšie veci zo svojho repertoára.  Lukáš si konečne kupuje kohútikovú čiapku a promenáduje sa v nej. Je zábavné sledovať ho.  Sľubuje večernú módnu prehliadku s čiapkou, pončom a píšťalou. Ale nič nakoniec nebolo. Musíme sa presunúť  svižným tempom asi za 10 minút na vlakovú stanicu.

Tu nás opäť legitimujú. Vlak a lístok na druhý deň na autobus stojí 55 USD. Pri  nástupe vidíme na druhej koľaji  Orient Express. Náš vlak síce nie je Orient Express, ale tiež je riadne „hustý“. Máme kožené sedadlá, snack a drink v cene. Cítim sa veľmi dobre. Diskutujeme s ľuďmi z celého sveta o Peru, o zajtrajšom prekvapení, o cestovaní, o všetkom možnom aj nemožnom. Napriek obrovskej fyzickej únave, sa psychicky cítim veľmi dobre. Fyzická kondícia môjho tela je druhá strana cestovateľskej mince, ktorej som sa rozhodla nevenovať až takú pozornosť, ktorú by si pravdepodobne zasluhovala. Ale čo už mi zostáva…Mohla som ísť ešte za šamanom a vypýtať si nápoj z Ayahuascy. Ten by mi buď pomohol, alebo by ma dorazil úplne. Radšej to neriskujem a snažím sa vychutnávať si nádherné momenty. Už tu druhýkrát asi nepôjdem…

Vlak nás doviezol do Aquas Calientes. Je to malá dedina v nadmorskej výške 2040 metrov  s približne 1600 obyvateľmi. Názov dediny znamená zo španielčiny „horúce pramene“.  Je to najbližší bod ku osídleniu Machu Picchu. Vzdialenosť je zhruba 6 km a dá sa pešo zvládnuť za zhruba 1,5 hodiny. Je tu veľa hotelov a reštaurácií, ale aj horúcich prameňov. Tie dali mestu tento názov. Dá sa v nich aj  vykúpať. My sme túto možnosť nevyužili. Kúpele boli zničené záplavami, ale boli prebudované.

V roku 1931 bola dobudovaná železnica so stanicou. Tá slúži na prevoz ľudí z Cusca a Ollantaytamba. Prespali sme v hoteli Virachocha Inn. Celú noc som oka nezažmúrila. V noci bolo prvýkrát počas cestovania konečne teplo. Bolo počuť hluk padajúcej vody. Ako keby mi padal tesne nad hlavou. Zvuková izolácia nehrala v Peru žiadnu úlohu. Myslím, že podobne bola na tom aj tepelná. Všetko bolo vždy počuť. Vedeli sme,  čo sa deje na ulici. Teplota na izbe bola vždy podobná tej na ulici.