Mesto Puno, hlavné mesto Puno regiónu a provincie, sa nachádza na náhornej plošine Altiplana na pobreží jazera Titicaca. Náhorná plošina Altiplana je druhá najväčšia náhorná plošina na Zemi hneď po Tibetskej. Obkolesujú ju Andy, jazero Titicaca, púšť Atacama a dažďový prales. Nachádza sa na území Peru, Bolívie, Chile a Argentíny. Sú tu početné vulkány, ktoré sme pre nepriazeň počasia nevideli. Mesto Puno má okolo 150 000 obyvateľov. Tí sa venujú prevažne poľnohospodárstvu, chovu lám a alpák a rybolovu vo farmách. Priemerná teplota sa tu pohybuje okolo 8 stupňov C.
Jazero Titicaca je 2. najväčším jazerom v Južnej Amerike hneď po venezuelskom Maracaibe a na 1. mieste v najvyššie položenom komerčne splavnom jazere. Má rozlohu skoro 8800 m 2. Je 190 km dlhé a 80 km široké. Údaje sa líšia v závislosti od zdroja. Priemerná hĺbka je 107 metrov. Do jazera sa vlieva 5 hlavných riečnych systémov. Jediná z riek priteká aj odteká z jazera, keď je vody v jazere veľa. Je to rieka na hraniciach s Bolíviou. Jazero je pozostatkom vnútrozemského mora, ktoré sa nachádzalo na plošine a vplyvom geologických pohybov a vyparovaniu došlo k poklesu hladiny. Nezamŕza a v priemere dosahuje teplotu okolo 14 stupňov C. Nachádza sa na hraniciach Peru a Bolívie. Peru patrí 55 percent.
V ajmarskom jazyku Titi znamená „puma“ a caca znamená „skala“. Pri pohľade zhora z východu na západ jazero pripomína svojim tvarom pumu loviacu zajaca. V súčasnosti jazero pripomína skládku odpadu. Hneď na povrchu vidno obrovské znečistenie a nehovoriac o znečistení ortuťou a inými kovmi z nelegálnych zlatých baní, ktoré vypúšťajú ortuťový odpad do riek. Voda z jazera ohrozuje životné podmienky ľudí žijúcich v okolí.
Jazero ma viac ako 40 ostrovov. Len pár z nich je obývaných. Navštívili sme Uros a Taquile. Isla del Sol alebo ostrov Slnka je základom Inkskej kultúry. Podľa Inkskej mytológie z jazera Titicaca vyšiel prvý Inka, Manco Capa, ktorého stvoril Boh stvoriteľ, Viracocha. Boj stvoril Slnko – Inti, mesiac a hviezdy. Potom stvoril prvých ľudí Manco Capac a Mama Ocllo. Tí založili mesto Cuzco na mieste, ktoré im ukázal Viracocha zlatou palicou.
Do Puna prichádzame okolo pol šiestej večer. Je sobota. Začína pršať. Už po ceste do mesta sledujeme z mikrobusu obrovské blesky. Kým sa ubytujeme, začína liať. V daždi odchádzame na večeru do obchodnej časti mesta. Po večeri vystupuje v reštaurácii folklórny súbor. Zatancovali a zaspievali nám rôznorodé tance a pesničky v ešte rôznorodejších kostýmoch. Folklór je úplne odlišný od nášho folklóru. Niektorým sa vystúpenie páči, iným nie. Moje hodnotenie sa pohybovalo niekde uprostred.
V reštaurácii sedia iba cudzinci. Jedlá sa cenovo pohybujú okolo 30 soles. Objednávam si andskú polievku s kúskami lamieho mäsa za 18 soles. Polievka je veľmi chutná. Mäso v nej mi už vadí, keď si predstavím zvieratko, z ktorého je. Mäso bolo v polievke dosť cítiť. Niektorí si objednávajú vyprážané morča. Príde mi to maximálne nechutné….
Ostrovy Uros
V nedeľu 17. septembra odchádzame mikrobusom za skorého rána na ostrovy Uros na jazere Titicaca. Je zima a zamračené. Počasie ako v studni. Hrozí, že bude pršať celý deň. Sme vybavení pršiplášťami a dáždnikmi. Nastupujeme cez tri iné lode na našu loď. Už nás čaká sprievodca, ktorý nás celý deň sprevádza.
Po krátkom čase prechádzame cez pole z rákosia, ktoré miestni nazývajú „tora“. Tora predstavuje pre nich základ života. Prichádzame ku prvému ostrovu. Tu nás celá rodina žijúca na ostrove milo privíta. Učia nás povedať, že sa „ máme dobre“, „Kamisaraki Valiky „. Usadia nás na drevo a muži nám predvádzajú výrobu ostrova plávajúceho na jazere a domu ležiaceho na ostrove. Je nám zima a sme obutí. Oni sú bosí a oblečení len tak ledabolo a zima im nie je.
Základom ostrova sú korene. 4×5 metrové kusy tory narežú už v súčasnosti pílou, kedysi doskami, a potom ich spoja syntetickými lanami. Vydrží to spolu 30 rokov. Na to sa naukladá vrstva tory a nechá sa 3 týždne sušiť. Pod domy sa dáva ďalšia vrstva a na ňu sa postaví dom. Do stredu domu dajú kameň, aby mohli v dome variť a aby im celý ostrov nezhorel. Ostrov ukotvia 7 lanami dlhými 100-200 metrov.
Tora sa dá aj jesť po ošúpaní. Skúšame aj my. Pre niektorých je to sladké, mne sa to zdá dosť bez chuti. Živia sa sušenými morskými vtákmi a rybami, darmi od turistov a z peňazí, ktoré získajú predajom svojich produktov. Predaj produktov vlastnej výroby je súčasťou prehliadky. Kupujem si tiež jednu loďku z trstiny a hlinenú misku. Žije tu okolo 2000 obyvateľov. Po predvedení výroby ostrova a domčeka z rákosia ideme na krátku prechádzku loďkou z rákosia po jazere spolu s maličkým členom rodiny. Je to asi 2 ročný chlapček. Ten za celý čas neposedí a neustále pobehuje hore a dolu po lodi a snaží sa upútať pozornosť všetkých rôznymi kúskami. Ostatné členovia rodiny o neho moc nedbajú. My sa strachujeme, aby dieťa nespadlo do studenej vody jazera Titicaca. Zrejme bolo už skúsené v lození po lodi. Nič sa mu nestalo a my sme sa zbytočne báli. Veselo si leží a pozoruje nás a my jeho. Po deviatej hodine odchádzame na druhý ostrov. Plavba na ostrov Taquile trvá zhruba dve hodiny.
Ostrov Taquile
Plavíme sa na ostrov Taquile. Po vystúpení z lode stúpame spolu s posádkami iných lodí 120 výškových metrov. Je to zhruba 720 dĺžkových . Ideme okolo 20 minút. Sme vo výške 3990 m nad morom. Nie je to také jednoduché, ako by sa mohlo nezasvätenému zdať. Pohybujeme sa vo vysokej nadmorskej výške a každý meter hore unaví a zoberie energiu.
Ostrov Taquile má vlastných poslancov, ktorí zasadajú spolu s manželkami. Je tu patriarchát. Krátko po našom príchode na námestie ich vidíme vychádzať zo zasadania. Idú do kostola spolu s manželkami. Majú starostu a solárne panely na lampách.
Na ostrove Taquile sa hovorí kečuánsky. Chodia bez ponožiek a používajú rôzne obleky. Na kostýmoch nosia vrecúško s kokou, ktorú neustále žujú. Slobodní a ženatí muži sa odlišujú čiapkou. Slobodní majú farebnú prehodenú na bok, ženatí viacfarebnú a neprehodenú, zasnúbení majú prehodenú dozadu, pestrofarebnú nosia manažéri. …. Neviem, či som si to dobre zapamätala, ale sa mi páčilo takéto rozlišovanie statusu mužov. Ženy nosia viaceré sukne, aby im bolo teplo. Môžu ich mať aj 25.
Ženy vyrábajú nite a muži pletú. Všetci to robia nielen po sediačky, ale aj počas chôdze, kdekoľvek a kedykoľvek. Núkajú sa nám nádherné výhľady na jazero. Teplota neustále stúpa. Vrstvy z nášho tela postupne ubúdajú. Cyklus sa každý deň opakuje. Po vypočutí si príhovoru zástupcu poslancov alebo starostu odchádzame na obed. Opäť si objednávam polievočku z quinoi v mištičke podobnej akú som si kúpila na jazere Uros. Tu mi chutí najviac, polievka je tu najlepšia.
Žije tu 6 komunít a v nich rôzne rodiny. Majú spoločný obchod na námestí a peniaze. Nerozvádzajú sa. Dozvedáme sa, že svadba je na skúšku na rok. Potom sa už zoberú definitívne. V minulosti sa brali len na základe dohody. V súčasnosti žijú z cestovného ruchu, predtým len z poľnohospodárstva. Majú aj ovce, ktoré im doniesli Španieli. Bielizeň sušia na streche. Národný kvet je Kantuka. Ženy majú prikryté tváre čiernym plátnom. Keď sa vydajú, majú odkryté. Na chrbte majú batôžky a čiernu šatku majú ozdobenú farebnými brmbolčekmi.
Cestou nadol k jazeru som si vykrútila členok. Pomohol mi zísť mladý Argentínčan, ktorý cestoval s rodičmi a manželkou dva týždne po Peru. Perlou pre neho je Machu Picchu. Už raz bol v stratenom meste, ale ide znova. Nádherný deň. Jediný problém je, že ma už tretí deň bolí neustále hlava. Na chvíľu prestala po tabletke, neskôr už nepomáhalo nič. Boli sme už dlho vo vysokej nadmorskej výške. V Himalájach ma v tejto nadmorskej výške nebolela. Začala intenzívne až vo výške po 5 000 m.
Bolívia
Na druhý deň ráno odchádzame do Bolívie. Je jeden stupeň nad nulou. Oblečenie vrstvím ako som už zvyknutá. Sme už ôsmy deň na cestách. Už viem ako sa obliecť, aby mi nebolo zima, ale ani príliš teplo. Aj keď veľa toho na výber nemám. Do 23 kg kufra sa veľa nezmesti, aby bolo možné vyberať. Cestou sledujeme z mikrobusu život v meste. Deti idú do školy v rovnošatách, ženy si vykračujú za svojimi dennodennými povinnosťami v krojoch a v klobúkoch. Sledujem, že muži nemajú klobúky…
Dozvedáme sa, že slúžky zarábajú polovicu oficiálnej minimálnej mzdy. Nikto však nenamieta. Nikto sa nebúri proti existujúcim životným podmienkam. Každému to zatiaľ vyhovuje a je spokojný. Vypočujeme si príbeh o desaťročnom dievčatku z džungle, ktoré dali za slúžku do hlavného mesta Limy kedysi dávno. Slúžilo v rodine, všimol si ju strýko a pravdepodobne nechtiac, splodil s ňou dieťa. To si neskôr rodina adoptovala. Dievčatko malo ľahkú retardáciu a nebolo schopné samo sa postarať o svoje dieťa. Po čase prišlo druhé dieťa pravdepodobne so šoférom autobusu. Dievča sa rozhodlo začať hľadať svoju rodinu a nakoniec aj našlo. Išlo za rodičmi a po čase sa vrátila z džungle naspäť do Limy ku svojim dobrodincom. Neskôr dostala rakovinu a aj druhé dieťa si musela adoptovať rodina. Podobných príbehov tu bude určite veľmi veľa. Tak ako je to na celom svete. Ľudské osudy sú podobné kdekoľvek. Radosti a šťastie v živote, strieda bolesť a trápenie. Každý prechádza vlastnou sínusoidou…
Po ceste do Bolívie vidíme kravy, ovce, na lane priviazané pasúce sa čierne prasatá, početné farmy pstruhov v jazere Titicaca, plameniaky a kačky, políčka oplotené oválnymi skalami, poorané polia a kozlíky, ktoré som robila a stavala aj ja ako dieťa. Pre dnešné deti je to určite neznámy pojem. Tak sa viaže a stavia obilie, aby sa pred vymlátením dobre vysušilo. Oválne pece na pálenie tehál vidno často pri ceste.
Niečo po desiatej doobeda prichádzame na hranicu s Bolíviou. V Bolívii je o hodinu viac ako v Peru. Hranica medzi Peru a Bolíviou je pre nás kultúrny šok. Matka dojčí dieťa na zemi. Priamo na ulici sa nachádzajú zmenárne, alebo exchange office, ako sme si neskôr všimli. V prvom momente nevieme identifikovať stoly postavené vedľa cesty a za nimi sediacich mužov a ženy. Priamo na ulici meníme peniaze. Za jedno euro dostaneme 8 aj niečo boliviano. Je to miestna mena.
Po výmene peňazí, čakáme skoro hodinu s vyplnenými papiermi na hranici, kým prídeme na rad a postavíme sa pred bolívijských colných a pasových úradníkov. Tí sa na nás nie veľmi priateľsky pozrú, buchnú pečiatku do pasu a bez pozdravu volajú ďalšieho. Všade je mimoriadne prašné a nie príliš voňavé ovzdušie. V momente si dávam na nos a ústa tenký overall na hlavu a krk. Ten ma sprevádza celou cestou. Slúži na prach a smog, smrad, ale aj ako ochrana hlavy a krku proti chladu a slnku. V tejto výške má slnko mimoriadnu intenzitu.
Hranica s Bolíviou predstavuje južnú stranu jazera Titicaca. Hĺbka jazera tu dosahuje iba okolo 25 metrov, inde až 250 metrov. Žila tu veľmi dávno kultúra Tjavanako. Dôkazom jej existencie sú okrem archeologických nálezísk na povrchu zeme aj stavby a keramika pod hladinou jazera prikryté 2 metrami zeminy. UNESCO dáva na výskum kultúry peniaze. Je tu však obrovská korupcia. Domáci hovoria ajmarsky, ale aj kečuánsky a ďalšími viac ako 30 jazykmi a španielčinou. Najviac španielsky hovoriacich ľudí na svete žije v Mexiku, potom v USA a na treťom mieste je Peru. V Bolívii žije najväčší podiel pôvodného obyvateľstva.
Bolívia má okolo 11 mil. obyvateľov. Kedysi bola 3. najväčšia krajina v Južnej Amerike po Brazílii a Argentíne. Simon Bolivar oslobodil Bolíviu z pod španielskej nadvlády v roku 1825. Mal rád pôvodné obyvateľstvo, ale viedol vojny so susedmi. Pôvodné územie sa v dôsledku vojen zmenšilo na polovicu. V súčasnosti má Bolívia rozlohu okolo l milióna km2 a vedie medzinárodný súd s Chile o prístup k moru. O prístup prišlo vo vojne o „hovno“. Na území sa rozprestiera vysokohorská planina, údolie a polovica územia je prales.
Hlavné mesto Bolívie je Sucre. Je to konštitučné a justičné sídlo. Má okolo 200 000 obyvateľov. Vláda a administrácia je v La Paz. La Paz je najvyššie položené sídlo vlády na svete. Bolívia je najchudobnejšia krajina Južnej Ameriky. Vyvážajú plyn a lítium pre automobilový priemysel.
Prezident Moralez je bývalý odborový predák. Je ľavicovo orientovaný. V minulosti tu boli viaceré diktatúry, ktoré nemali záujem zvýšiť životnú úroveň ľudu. V roku 2016 dosiahol hrubý domáci produkt 5,1 percenta. Je to lepšie ako v Paraguaji a Ekvádore. Bolívia si prenajíma lekárov z Kuby, kde ich je veľa a dostávajú minimálnu mzdu na mesiac. Že vraj je to len 30 USD. Podobne sú na tom aj vo Venezuele. Tu vážia peniaze, nepočítajú. V súčasnosti sú spomínané štáty vďaka vládnucim diktatúram veľmi chudobné.
Po vybavení colných a pasových náležitostí na hranici sa vyberáme do vnútrozemia Bolívie. Je práve čas obeda. Už po ceste sprievodca dohodol obed v reštaurácii po ceste. Vybral od každého dohodnutú sumu a zaplatil. Nikdy neinkasovali v reštaurácii od nás priamo. Stretli sme po ceste Čechov a tí nám hovorili o nižších cenách za stravu, než aké sme platili my. Platili sme takto aj na ceste po Škandinávii, Nepále a v iných krajinách.
Pravidelne som si objednávala skoro každý deň pstruha. Buď so zemiakmi a ryžou alebo zeleninou. Jedlo bolo chutné a nemala som z neho žiadne žalúdočné problem. Jedlo bolo ľahko stráviteľné. Ryby jem veľa aj doma, hlavne pstruhov.
Tiahuanaco a Pumapunku
Po dobrom obede sme sa v krátkom čase presunuli mikrobusom do archeologického náleziska Tiahuanaco. Je to najvýznamnejšia pamiatka Bolívie. Bývalé mesto v Andách na Altiplane vo výške 3850 metrov nad morom. Od roku 2000 je pamiatka zaradená pod UNESCO. Podľa legendy tu Viracocha, Boh Stvoriteľ, po veľkej potope stvoril život a dal Inkom zlatý prút, pomocou ktorého založili svetoznámu civilizáciu. Kultúra Tiahuanaco tu žila podľa niektorých zdrojov v rokoch 1500 p.n.l. až 1200 n.l. Podľa Arthura Posnanského, staviteľa, to bolo už v roku 15 000 pred Kristom. Archeoastronóm Neil Steede na základe údajov zo satelitov priblížil dobu na 12 000 pred Kristom. Tak sa nálezisko považuje za najstaršie mesto sveta vybudované ešte pred potopou sveta. Väčšina vedeckej archeologickej obce sa s tvrdením nestotožňuje.
V roku 1300 – 1450 n.l. tu prišli Inkovia. Od 16. storočia bolo nálezisko v rámci katolíckej kampane proti modlárstvu likvidované. Kamenné bloky sa rozbíjali a odvážali ako stavebný materiál. Sochy sa postupne likvidovali. Nálezisko pozostáva z polo zapusteného chrámu, Chrámu Kalasasaya, Pyramídy Akapana a Pumapunku, alebo Levej brány, ktorá leží juhozápadne od hlavného náleziska. Kultúra Tiahuanaco má vo svojej zbierke vzácny monolit Pachamama. Je ukrytý v areáli múzea a je naozaj majestátny. Nie je možne ho fotiť. Je z červeného pieskovca, skaly v areáli sú z andezitu a sú vybrúsené.
Chrám Kalasasaya je obdĺžniková ohradená plocha. Má rozmery 130×120 m a je orientovaný k hlavným svetovým stranám. Steny postavené z červených pieskovcových megalitov obklopujú vyvýšenú plošinu, na ktorých sa nachádzajú dve sochy. V severozápadnom rohu plošiny sa nachádza Slnečná brána. Slnečná brána je 3×4 metre široký monolit z andezitu s hmotnosťou 10 ton, na ktorom je vyobrazený Viracocha. Je to hlavná brána kadiaľ prechádza slnko 21. júna každý rok.
Pyramída Akapana je posvätná hora zložitého tvaru. Má pyramídový pôdorys s plochou väčšou ako 200 m² v podobe trojstupňovej pyramídy. Z tohto pôdorysu sa dvíha sedem stupňov do výšky 18 m.
Polo zapustený chrám je vyhĺbená ohradená plocha otvorená šíremu nebu s rozmermi 26×28 m. Stoja v ňom stély. Obvodové steny sú lemované desiatkami zvláštnych hláv s očami.
Hlavné lomy andezitu, z ktorých bolo Tiahuanaco postavené sa nachádzajú vo vzdialenosti 60 km. Lomy, z ktorých pochádza červený pieskovec sú vo vzdialenosti 15 km.
Pre vytesané reliéfy na Estela Ponce sa začalo uvažovať, či sa na stavbe náleziska nepodieľali nadprirodzené sily. Megalit stoji v jednej osi s ostatnými megalitmi.
Brána Slnka je vytesaná z jedného kusa kameňa, andezitu, je 3×4 m vysoký a široký, váži 10 ton.
Pumapunku je archeologické nálezisko, ktoré je súčasťou monumentálneho chrámového komplexu v Tiahuanaco. Leží v nadmorskej výške 3800 metrov nad morom na obdĺžnikovej terase s rozmermi 167×119 metrov. Súčasťou komplexu je množstvo monolitov, najväčšie z nich majú 871x517x107 cm. Doba vzniku areálu je predmetom diskusie a pohybuje sa od 536-600 n.l. až do 14-15 000 rokov podľa teórie Arthura Posnanskeho. Kultúra nepoznala písmo a monolity majú pravé uhly a sú na povrchu opracované. Sú na nich rovné ryhy, pravidelne od seba vzdialené diery. Sú tu tzv. kamene „H“ vyrobené v normovaných rozmeroch. Chrám a skalné obrazce pripomínajú miestami „lego“ len v podstatne väčších rozmeroch.
Pumapunku (Levia brána) pozostáva zo stupňovitej pyramídy so základňou zhruba 60×50 m, kde sa nachádza kamenný kváder. Jeho váha bola vypočítaná na 447 ton. Veľa ďalších kamenných kvádrov váži od 100 do 200 ton. Niekoľkotonové andezitové monolity v Pumapunku boli spájané kovovými svorkami, ktoré boli vyrobené z neobvyklej zliatiny obsahujúcej arzén, meď, železo, kremík a nikel. Nikel sa nikde v Bolívii nenachádza.
La Paz
Okolo 15.00 odchádzame do La Paz. La Paz znamená „Mier“. Teplota stúpla z ranného 1 stupňa na poobedňajších 16 stupňov. Vrstvy sa v priebehu dňa znížili a ruksak zväčšil. Procedúra sa opakuje dennodenne. Ráno 4 tenké vrstvy na hornú časť tela, na dolnú dve, vrátane dvoje ponožiek. Poobede okolo druhej až tretej už len jedna vrstva. Cestujeme okolo 70 km zhruba 1,5 hodiny. Po ceste nás sprevádzajú výhľady na nádherné zasnežené hory. Vystúpime, aby sme urobili pár záberov. Úžasné.
Náhorná plošina Altiplano je lemovaná početnými horami. Hora Chacaltaya (5365 m) je známa najvyššie položeným lyžiarskym strediskom na svete. Nevado Sajama (6542 m ) je vyhasnutá sopka a najvyššia hora v Bolívii. Nachádza sa tu aj Yungas deathroad alebo Cesta smrti, kde sa konajú preteky na bicykloch. Výstroj cyklistická sa dá dostať priamo na mieste. Trasa má 60 km a ide od La Paz až po mesto Coroico. Najskôr sa stúpa do výšky 4650 m až do priesmyku La Cumbre a potom sa klesá do nadmorskej výšky 1200, v ktorej sa nachádza mesto Coroico. Podľa niektorých zdrojov tu ročne zahynie okolo 200 až 300 ľudí. Ceste nie je spevnená a nemá zvodidlá a niektoré zrázy majú aj 600 m. Je prašná, keď je sucho a neviditeľná, keď prší a je hmla.
La Paz, oficiálne Nuestra Señora de La Paz, s viac ako miliónom obyvateľov je tretie najväčšie mesto v Bolívii. Je uložené v obrovskej kotline. La Paz bol založený španielmi v roku 1548 na spojenie obchodnej cesty z juhu Peru do Limy. V roku 2015 bolo mesto zapísané medzi 7 nových divov sveta spolu s mestami Beirut, Doha, Durban, Havana, Kuala Lumpur a Vigan. Mesto sa rozprestiera v priemernej nadmorskej výške 3 650 metrov nad morom, od najvyššieho bodu vo výške 4100 metrov až po najnižší bod vo výške 3100 metrov nad morom. Leží v kaňone vytvorenom riekou Choqueyapu. Je to najvyššie položené administratívne centrum na svete, aj keď hlavné mesto je Sucre. Nad mestom sa vypína trojcípa hora Illimani 6438 m, strážca La Paz, pokrytá snehom. Illimani je druhá najväčšia hora v Bolívii a 18. najvyššia v Južnej Amerike. Snehová čiara začína vo výške 4570 m. Huayna Potosí s výškou 6088 m leží na sever od La Paz a El Alto a predstavuje druhú dominantu mesta. Obe sa nachádzajú v pásme Kordiliery Real. Je tu subtropická klíma s daždivými letami a suchými zimami.
Predmestím La Paz je El Alto s viac ako miliónom obyvateľov. El Alto sa nachádza vo výške 4100 m nad morom. La Paz spolu s El Altom majú viac ako 2,3 milióna obyvateľov. V El Alto sa nachádza medzinárodné letisko.
El Alto je nové mesto. Existuje len posledných zhruba 30 rokov a vzniklo ako satelit La Paz. Je spojené s La Paz lanovkami ako nadzemným metrom. Po pár kilometroch vychádzame z mikrobusu a nastupujeme do jednej z lanoviek. Nadzemné metro je 4 roky staré. Použili sme červenú linku. Ideme 4 zastávky. Prestupujeme a druhá linka nás dovezie do centra La Paz. Cesta stojí zhruba 3 pesos. Lanovky denne prepravia viac ako milión pasažierov.
Z lanovky máme nádherné výhľady najskôr na El Alto a neskôr na celý kotol, v ktorom sa rozkladá La Paz. Úžasné pohľady, neopakovateľná atmosféra. Domček na domčeku, cesty, autá, cintoríny….Pohyb dolu pripomína mravenisko. Takto nejako si predstavujem pohľad z kozmu na nás na Zemi. Niekto nás zhora riadi a organizuje a my sa tu pechoríme ako mravce. Hore, dolu, vpravo, vľavo a tak dookola, až kým nepríde definitívny odchod. Presne ako mravce v mravenisko. Tento pocit som mala v lanovke. Sme len také maličké mravce mrviace sa v kozme a namýšľame si o sebe kadečo a niektorí aj viac…Pritom všetko je márnosť a bytie je pominuteľné behom zlomku sekundy. Tak ako my vieme stúpnuť do mraveniska a usmrtiť viacerých mravcov jedným stúpnutím do stredu, tak isto sa to stáva ľudom.
V tom najlepšom a v obrovskej eufórii, že mi bolo dopriate vidieť aj toto ľudské mravenisko z výšky, začínam mať obrovské problémy a bolesť hlavy. Veľmi rýchlo klesáme. Moja hlava a celé telo na to nie je pripravené. Ledva vystupujem z lanovky. Fotíme sa pri názve mesta a neskôr prechádzame upchatými ulicami La Paz plných smogu a prachu. Moje dýchacie orgány situáciu už nezvládajú. Predierame sa upchatým mestom do hotela. Po vybavení potrebných náležitostí na recepcii sa ponáhľam na izbu. Dám si ľadový obklad na hlavu z veľkého uteráka a snažím sa nejako zaspať. Po dlhom čase bolesť hlavy pomaly ustupuje a zaspávam. Ostatní išli do uličky bosoriek a na večeru. Ja som uličku nevidela. Na večere som väčšinou nechodila. Bola som každý deň veľmi unavená a ani mi nechutilo. Jedla som nasilu, aby som mala nejakú energiu a aby som neochorela.
La Paz a Údolie mesiaca
V utorok 19. septembra sme po raňajkách išli na prehliadku La Paz. Hlava už bolela podstatne menej, ale bolela. Išli sme strmými úzkymi uličkami upchatými autami na každom kroku. Vôbec sa nedalo prejsť. Stále sme museli stáť. Podobne ako v Mexiko City a Pekingu, aj tu môžu vychádzať do ulíc iba určité čísla so štátnymi poznávacími značkami a v určité dni. Údaje, ktoré autá a v ktoré dni, sú vyznačené na značkách na uliciach. Podľa aktuálnej situácie odhadujem, že to nepomáha tak ako ani v Mexiko City, ani v Pekingu. Ľudia si nakúpili viac áut a jazdia každý deň. Problém sa znásobil. Na väčšinu administratívnych opatrení vlád si ľudia nájdu hneď cestu ako ich obísť.
Sledujeme život v meste. Vychádzajú predavači a otvárajú svoje obchody. Dolu v centre žijú najbohatší, vyššie stredná vrstva a na najvyšších miestach najchudobnejší obyvatelia mesta. Dom môže v bohatej časti stáť aj viac ako 1 milión USD. Dozvedáme sa, že tu majú výrazný vplyv šamani. Šamanstvo sa dedí. Väčšinou sú obdarení 6 prstami alebo obrovskou energiou.
Námestie Murillo je hlavné námestie v La Paz. Nachádza sa tu vládna budova a parlament, kancelária prezidenta. Nová prezidentská budova sa volá Dom ľudu a je najvyššia budova v krajine. Ešte nie je dokončená a nezapadá moc do prostredia. Metropolitná katedrála s baldachýnom má 5 lodí.
Údolie Mesiaca – Valle de la Luna
V Údolí Mesiaca v tvrdom íle béžovej farby erózia vytvorila nádherné umelecké dielo. Hlboké kaňony a nespočetné veže a vežičky. Údolie sa prirovnáva k povrchu mesiaca a preto aj nesie tento názov. Rastú tu rôznorodé kaktusy. Uprostred je známa skala Madre Luna. V čase našej návštevy tu hral indián na charango. Charango je hudobný nástroj. Muzika sa nádherne rozliehala údolím a vytvárala neopakovateľnú atmosféru. Po ceste naspäť nás už čakal pripravený klobúk na poďakovanie za hudbu.
Keď sme odchádzali z La Paz, stavili sme sa na Saltenas. Je to národné jedlo plnené mäsom, syrom, zeleninou. Cesto je trochu sladké a moc mi to nechutilo. Saltenas sa je len doobeda. Ponáhľali sme sa, aby sme jedlo ešte stihli v hlavnej ulici El Alto. Po krátkej prestávke sa vyberáme na zhruba 100 km cestu do Copacabany.
Po 30 km sa zastavujeme na obed v reštaurácii postavenej na kovových pylónoch zasadených do jazera Titicaca. Obrovské reštauračné priestory sú prázdne, zaplní ich len naša malá skupinka. Obed je už pripravený. Zjeme a ideme ďalej do Úžiny Tiquina. Na tomto mieste prechádza jazero zo zajaca, čo je menší ostrov na jazere Titicaca, na pumu, čo je väčší ostrov na jazere. Jazero sa skladá z dvoch takmer oddelených častí, ktoré sú spojené úžinou Tiquina. Rozsiahlejšiu časť volajú Lago Grande alebo tiež Lago Chucuito, alebo aj Puma, menšia časť sa volá Winaymarka alebo tiež Lago Pequeno, alebo aj zajac. Jazero tu má hĺbku iba okolo 9 metrov.
Nasadáme na kompu a tá nás prevezie na väčší ostrov. Ideme spolu s domorodcami. Sú farebne poobliekaní a cítiť rôznorodé vône. Autobus ide na druhej kompe. Tu čakámeskoro hodinu na autobus, ktorý nás odvezie ďalej do Copacabany. Po 1 hodine cestovania po súši prichádzame do Copacabany.
Copacabana
Na Copacabanu som sa veľmi tešila. Predstavovala som si ju ako pláž Copacabanu v Riu de Janeiro v Brazílii. Ale ako to už býva, keď sa moc tešíte, bývate väčšinou sklamaný. Tak to bolo aj so mnou v tomto prípade. Bolo to pravdepodobne únavou. Náš pohľad na veci okolo nás je podmienený predovšetkým našim vnútorným rozpoložením. Keď spätne pozerám fotografie z Copacabany v Bolívii, vidím, že tam bolo nádherne. Avšak ten pocit vo mne zostal. Nedá sa s tým nič robiť.
Mikrobus zastaví v centre mesta pri kostole Márie z Copacabany. Je celý biely. Vo vnútri sú Márie, patrónky jednotlivých štátov. Bola tu aj Sedembolestná Panna Mária zo Slovenska a Guadalupská Mária z Mexika. Tieto dve som poznala. Po prehliadke kostola odchádzame na miestny trh. Všade predávajú podobné veci. Aby som podporila miestnych, kúpila som dve ručne zdobené keramické šálky. Veľmi sa mi páčili. Po nákupoch odchádzame do Peru a prespíme v Pune.
