Končí druhá dekáda septembra. Skoro ráno vstávame a balíme všetky veci na cestu do Cuzca. Približujeme sa k vrcholovému zážitku dovolenky. Po ceste do „Pupka sveta“ máme navštíviť niektoré archeologické náleziská a pamiatky Inkov. Je slnečné ráno. Ako na prvej sa zastavíme na archeologickej pamiatke Sillustani. Obzeráme zaujímavé malé domčeky prikryté len trstinou. Pred domami sú lamy a hrajúce sa skromné deti.
Sillustani
Sillustani je archeologické nálezisko. Cintorín a obradné miesto zároveň. Pochádza ešte z obdobia pred Inkami a leží na pobreží jazera Umayo. Hrobky, ktoré sú postavené nad zemou, majú vežovitý tvar. Nazývajú sa „chullpas“. Sú to hrobky Qulla ľudí, ktorí patrili ku Aymarom. Neskôr tu boli aj Inkovia, ktorí v 15. storočí n.l. nad Qulla ľuďmi zvíťazili. Hrobky obsahujú celé skupiny rodín. V jednej sa nachádza aj 30 ľudí. Hrobky boli vyčlenené pravdepodobne len vyššej triede. Ľudia boli pochovaní vo fetálnej polohe spolu so služobníctvom. Verili v návrat na zem. Otvor hrobky bol vždy orientovaný na východ. Veľa z hrobiek bolo vykradnutých. Niektoré zostali zachované a nedotknuté. Najvyššia chullpas má 12 metrov. V areáli je zachovaných pôvodných 154 schodov ešte z doby pred Inkami. Miesto slúžilo aj na obrady, ktorých sa zúčastňovali len vyvolení. Bol tu rozvinutý silný kult slnka.
Inkovia používali kamene rôznorodých tvarov s mnohými uhlami. Tu boli použité väčšinou obdĺžnikové tvary s pravými uhlami. Podobné hrobky sa nachádzajú po celej planine Altiplano. V Sillustani sú najlepšie zachované.
Uprostred jazera sa nachádza Umayo ostrov. Je to prírodná rezervácia. Chovajú sa tu vikune. Ostrov má 20 hektárov. Mali sme nádherné výhľady. Ostrov sa odrážal v jazere ako v zrkadle. Stretli sme tu 16 ročného Čecha. Študuje v Peru cez charitu. Keď prišiel do Peru, vôbec nevedel po španielsky. Rodičia ho majú prísť pozrieť až po polroku vo februári 2018. Dnešní mladí ľudia majú obrovské možnosti, o ktorých sa nám mohlo len snívať.
Pôda patrí komunite. Spoločne si obrábajú políčka a delia úrodu medzi seba. Ľudia v komunitách neplatia dane a študenti musia po škole jeden rok odpracovať v komunite za symbolický plat. V okolí je veľa psov. Možno ich vidieť na každom kroku. Niektoré sa pohybujú v svorkách. Neublížia, sú mierumilovné a pokojné. Všade je pokoj, žiadny zhon.
Na hranici medzi provinciou Puno a Cusco ma chytila nákupná horúčka. Dovolenkové nakupovanie je ako hrozná viróza, ktorej sa nedá len tak ľahko zbaviť. Kúpila som tu podložku na gauč z alpaky. Mala som v kufri „veľmi veľa“ miesta. Tak prečo nie? Od tohto významného dňa som sa musela každý deň trápiť s balením vecí . Nemohla som ich tam nijakým spôsobom dostať a natlačiť, aby som kufor mohla aj zatvoriť.
Nákupná horúčka chytí každého pri cestovaní skôr, či neskôr. Mňa chytila až tu. Kúpila som aj papuče z alpaky, pestrofarebné pončo a kávu. Nakupovanie bolo ako amok. Nedalo sa prestať. Papučky boli také milé a teplučké, pestrofarebné pončo mi hneď padlo do oka na vystavenom modeli a kávu kupovali všetci, tak prečo nie aj ja…Nákupná horúčka je nákazlivá ako mor.
Spolucestovatelia zbadali ako sa jednám pri nákupe tovaru. Niežeby mi išlo o nižšiu cenu, tie boli tak či tak nízke. Bavil ma celý proces vyjednávania a dohadovania s miestnymi. Je to taký dovolenkový kolorit a relax zároveň. Vždy to robím v zahraničí. Neskôr mi spolupútnici povedali, že som sa stala ich učiteľkou nakupovania a vyjednávania. Ani ma nenapadlo, že ma môže niekto sledovať pri nakupovaní a nebodaj si zo mňa zobrať príklad. Keď niekomu dávate rady, nemá záujem. Keď nemáte záujem o podávanie rád, každý sa rád niečo naučí. Dobrovoľnosť a sloboda v rozhodovaní je na nezaplatenie.
Po prejdení najvyššieho miesta, ktoré tvorí prírodnú hranicu medzi dvomi provinciami Puno a Cusco, sme vošli do zeleného, úrodného údolia s riekou, stromami a zelenými políčkami. Ako keby sme prišli do úplne iného sveta existujúceho v inej dimenzii po dlhých dňoch strávených v púšti, náhornej planine Altiplano a v preplnených a znečistených mestách. Raj na zemi. Nechce sa mi veriť a ani som netušila, že uvidím aj takúto tvár Peru. Som očarená.
Ideme po ceste na obed vo forme švédskych stolov. Platíme 50 soles, čo je viac než 13 eur. Stojí to za to, ale vzhľadom na to, že celé dni sedíme v autobuse, nepotrebujeme veľa jesť. Zbytočne sa prejedáme. V ponuke je jedla od výmyslu sveta, vrátane ovocia, zeleniny a zákuskov.
Prvýkrát vidíme v Peru koše na separovanie odpadu. Odpad bolo doteraz vidno všade okolo cesty. Plastové fľaše a tašky sú ozdobou celého sveta. Sprevádzali nás po celej ceste od Limy až do Bolívie, z Bolívie až do Cusca. Plastový odpad, avšak nielen ten, je celosvetový problém a ak sa nezačne riešiť, nadobudne obludné rozmery, ak ich už aj nenadobudol.
Raqchi
Vchádzame do údolia, v ktorom sa nachádza ďalšie nálezisko. Raqchi je inkské archeologické miesto nachádzajúce sa v nadmorskej výške 3480 metrov nad morom a 110 km od Cusca. V meste je chrám zasvätený bohu Stvoriteľovi, Viracochovi. Mesto aj chrám ležia na brehoch rieky Willkanuta, ktorá si veselo tečie údolím. Je to prvá rieka, ktorú vidíme skoro po dvoch týždňoch putovania po Peru voľným okom tiecť. Doteraz sme videli len po väčšine vyschnuté korytá riek. Okolie tvorí prírodný horský hrebeň, z ktorého sa pravdepodobne mohla vykonávať obranná funkcia údolia.
Raqchi plnilo pôvodne len kontrolnú funkciu na vybudovanom cestnom systéme v rámci inkského impéria na ceste z Cusca. Je lokalizované na území, kde sú posvätné miesta Inkov. Celé miesto je obkolesené 4 km dlhým múrom. Je tu osem obdĺžnikových budov, ktoré spĺňali aj administratívne a náboženské účely, a aj priestory na ubytovanie.
Okrem toho je tu aj okolo 220 okrúhlych budov slúžiacich ako sklady, „qullqas“ pre inkské impérium. Na okolitých kopcoch sú terasy na pestovanie rastlín, ktorými sa zapĺňali sklady. Sklady boli všetky okrúhle a dodnes sa nevie prečo. Skladovala sa tu kukurica, quinoa, zemiaky. Všetko vrstvili a medzi jednotlivé vrstvy dávali rastlinu „munu“, ktorá mala zabrániť plesni a chrobákom. Rastlina je podobná ako naša mäta. Pili sme z nej čaj na potulkách po Peru. Pod slamenou strechou skladu boli dve okná na prúdenie vzduchu. Tovar sa zo skladov následne rozvážal na lamách po vydláždených cestách do celej ríše. Vedľa Chrámu Viracocha je prameň s kúpeľmi, ktoré mohli pravdepodobne slúžiť na rituály.
Chrám Viracochu je obdĺžnikový a má rozmery 92×25,5 metra. Štruktúra pozostáva zo steny z nepálených tehál a vulkanickej horniny pozliepaných šťavou z kaktusu, hliny a vlasov. Stena je 18 až 20 metrov vysoká a je postavená na andezitovom základe. Na každej strane je 11 stĺpov. Predpokladá sa, že chrám mal najväčšiu jednoduchú strechu v celej inkskej ríši pred deštrukciou. Hlava sochy Boha Stvoriteľa alebo Viracochu je v Madride a telo v Cuzcu. Okná slúžili na prechod energie. Je tu ulica Slnka, kadiaľ prechádza slnko v deň slnovratu. Na horizonte je sopka odkiaľ brali materiál na stavbu chrámu.
Po prehliadke chrámu, skladov a nákupoch na miestnych trhoch s keramikou odchádzame do Cusca. Prichádzame už za tmy. Šofér nevie nájsť hotel v centre miesta a tak dosť dlho čakáme na začiatku mesta, kým zistí, kde sa hotel nachádza. Mesto je podobne situované ako La Paz. Je to obrovský kotol a v ňom postavené mesto. Má menšie rozmery ako La Paz. Podobný ruch, veľa áut trochu vyššej kvality. Toyota, Kia, Mitsubishi, ale aj Mercedes a BMW. Aj domy sú na prvý pohľad na vyššej úrovni ako v La Paz. Množstvo peňazí v meste je zrejmé na prvý pohľad. Je to „Pupok sveta“.
Po príchode do hotela sa ponáhľame spať. Celý deň cestujeme a na druhý deň skoro ráno o 4.00 vstávame. Ideme na turistiku na Dúhovú horu. Teším sa, ale aj obávam, či nadmorskú výšku nad 5000 metrov nad morom zvládnem. Unavená a v zhone som pri vybaľovaní vecí na izbe rozbila vázičku s inkskou trilógiou. Inkskú trilógiu symbolizuje spojenie 3 hlavných prvkov: kondor – nebo, puma – zem a had – podzemie. Kúpila som si ju na trhu v Raqui. Chcela som ju hodiť hneď do koša, ale Martinka mi povedala, že si ju zlepím. A tak vázička stála v kuchyni na kredenci tri mesiace a nie a nie sa zlepiť. Čakala na zlepenie, ale nejako sa nikomu do toho nechcelo. Cez Vianoce mi dcéra kúpila lep na keramiku a tak som ju zlepila sama. Prsty som nemohla tri dni od lepu očistiť. Samozrejme som to robila holými prstami bez rukavíc a štetca.
Na Dúhovú horu, Vinicuncu alebo Rainbow mountain odchádzame ráno o 4,30 vo štvrtok 21. septembra 2017. Dokopy nič nespím. Počuť každé auto, ktoré prejde popod okno. Ledva trochu zaspávam nad ránom, už zvoní budík. Obliekam si opäť viaceré vrstvy. Ideme do hôr, beriem aj náhradné oblečenie, ak sa spotím alebo ma uprší. Beriem dve fľaše vody. Tá musí byť vždy a za každého počasia. Bez nej ani na krok. Maličký mikrobus už čaká na kamennej ceste pred hotelom. Naskáčeme do neho a vydávame sa spolu s trojčlennou posádkou, ktorá sa bude o nás celý deň starať, na dlho očakávanú cestu. Je ešte tma.
Po ceste jeden z posádky ide urobiť nákupy, aby nám mal z čoho navariť. Jeden z nich vystúpi a už sa nevráti. Bol to pravdepodobne sprostredkovateľ celej transakcie. Ostatní dvaja sú už vykonávatelia. Ideme zhruba hodinu a po hodine začíname stúpať. Celé dve hodiny stúpame. Cesta trvá dokopy tri hodiny z Cusca. Po 2,2 hodinách sa dostávame na prašnú horskú cestu, pozdĺž ktorej si veselo tečie rieka a obmýva obrovské balvany ležiace v koryte. Okolo rieky sú zo začiatku obrobené políčka, pasú sa tu ovce, koníky a somáre. Tu a tam postavené malé domčeky a vedľa nich políčka. Začíname prudko stúpať, rieku nechávame dolu v doline a my stúpame strmými serpentínami ďalej hore.
Stádo alpák nám križuje cestu tu i tam, prudko brzdíme a z autobusu vidíme dedinu na úbočí. Zákruta vpravo, zákruta vľavo. Sme natlačení ako haringy v konzerve a prevaľujeme sa zo strany na stranu. Zatiaľ nejde oproti našťastie žiadne auto. Pred nami a za nami len úzka nespevnená cesta. Pod nami zráz. Mierne zaváhanie alebo prudké otočenie volantom a sme tam. Náš šofér vyzerá veľmi mlado a neskúsene. Ide prudko do zákrut. Každú jednu cítim až v žalúdku. Ráno sme mu všetci tipovali okolo 15 rokov. Odrazu sa pred nami v ostrej zákrute objavilo žlté auto. Len tak-tak sme sa obišli. Mám žalúdok až v krku. Cesta je stále strmá a nemá konca kraja. Ideme cez tri hrebene. Hore a dolu, hore a dolu, hore a dolu…bez konca. Pasú sa tu dookola lamy. Vchádzame do osady. Tu sú aj somáriky a malé koníky, stáda alpák a koní.
Museli sme vydržať hladní. Raňajky máme až vo výške 4000 metrov. Čaj, káva, biely chlieb s džemom a omeleta. Veľmi jednoduché. Po skromných raňajkách pokračujeme o 8,10 ďalej až do výšky 4600 metrov nad morom. Vystupujeme z nebezpečného „tátoša“ a vydychujeme. Sme radi, že máme cestu autom za sebou. Ešte nás čaká cesta naspäť…
Na horu nám zostáva stúpať necelých 500 výškových metrov. V tejto nadmorskej výške to úplne postačuje. Každý krok vyčerpáva pre riedky a suchý vzduch, ktorý je v tejto výške. Miestnym pomáha koka. Mne z nej zatŕpli ústa, ale žiadny iný účinok som nepocítila. Možno pravidelnosť a dlhšie používanie robia svoje a účinky sa dostavia.
O 8,30 začíname stúpať. Na vstupe na horu je vyznačená výška 4530 m. Máme nádherné výhľady celý čas. Vrchol vo výške necelých 5100 m dosahujeme o 10,45. Za nami sú ľadovce a dookola skalnaté kopce peruánskych Ánd. Dúhová hora sa nachádza v regióne Cuzco. Je vzdialená okolo 100 km od Cusca. Týči sa v horskej oblasti Ausangate peruánskych Ánd. Sú tu ľadovcové a zasnežené vrcholy hôr. Vďaka izolácii v blízkosti oceánu a výške 5100 metrov nad morom sú sedimenty rôznorodo sfarbené. Hrajú tyrkysovou farbou, farbou levandule, terakoty… Výstup si vyžaduje značnú dávku fyzickej a psychickej kondície. Odmenou sú pre každého nádherné výhľady po ceste nahor aj nadol, ktoré sú nezabudnuteľné.
Po ceste stretám Čechov žijúcich 5 rokov v Kanade v Calgary. Cestujú po celom svete už rok. Manželia si pochvaľujú najviac Mjanmarsko a Island. V Peru sa im tiež páči. Pochvaľujú si nízke ceny. Stravujú sa za dve až tri eurá náhodne v reštauráciách po ceste. My platíme od 16 do 50 soles, čo je okolo 4 až 10 euro za menu. Za 1 rok minuli okolo 1 milióna českých korún. Chcú ísť ešte do Amazonského pralesa a na nejakú andskú 6 tisícovku. Zabudla som na akú. Trpia už asi ponorkovou nemocou. Ústa sa im nejdú zatvoriť. Je veľmi náročné v tejto výške aj stúpať, aj hovoriť. Konverzáciu opätujem. Tiež mi dobre padne, dozvedieť sa niečo nové a prísť na iné myšlienky. Niekde po ceste tam alebo naspäť, som stratila zlatú náušnicu. Už to bolo tretíkrát a definitívne. Teraz som ju už nenašla.
Celý čas stretáme koníky, ktoré miestny ponúkajú na túru, pasúce sa ovečky a alpaky. Chodníky sú v parádnom stave a stále na nich miestni pracujú vrátane žien s deťmi. Ženy aj muži sú všetci bez ponožiek. Deti sa pri nich hrajú na zemi. Nám je len tak tak. Ani zima , ani teplo. Na vrchole je už riadna zima. Chodníky sa financujú zo vstupného, ktoré platíme na vstupe na horu. Tesne pod vrcholom začne padať sneh. Nevadí nám to. Máme veľmi dobrú náladu a sme radi, že sme všetci vyšli. Po spoločnej fotografii sa otočíme a ideme dolu. Cestou spievame slovenské pesničky. Stíhame zísť k mikrobusu a začína pršať, hrmieť a blýskať sa.
Na ceste späť už von zúri silná búrka a leje ako z krhly. My už sedíme v mikrobuse. Počasie je v horách nevyspytateľné a rýchlo sa mení. Stihli sme nezmoknúť a prísť na obed. Ten ešte nebol pripravený. Museli sme čakať hodinu unavení za hromov a bleskov.
Mali sme polievku zo semoly so zeleninou. Je podobná ako naša krupica. Perfektný karfiol sa rýchlo míňal. Pečené banány, ktoré nám vôbec nechutia, zostávajú na tanieri. Keď dojedáme, prestáva pršať. O 14,00 ideme naspäť dolu cez hlboké doliny ostrými serpentínami. Vidíme nádherné vysadené borovice a čerstvý potok tečúci prudko z hôr.
Prichádzame okolo 17,00 do Cusca a o hodinu ideme do mesta na večeru. Cestou obzeráme kameň v stene s 12 uhlami, stenu ozdobenú 7 hadmi…. Prichádzame na hlavné námestie a ideme do štýlovej reštaurácie. Je plná hostí. Objednávam si horúce červené víno s piscom a pomarančovým džúsom. Veľmi chutný a energetický nápoj. Niektorí si objednávajú jedlo pre dvoch priamo na ražni. Mne mäso vôbec nechutí. Objednávam si len ľahký avokádový šalát. Ten mi chutil už v Nazce a robí mi dobre na žalúdok.