Peru a Lima

Predstava malej a úzkej krajiny sa pravdepodobne vytvorila pri pohľade na mapu Južnej Ameriky. Na mape územne prevláda  Brazília a Argentína. Aké obrovské bolo moje prekvapenie, keď som krajinu navštívila na jeseň v roku 2017. Zistila som, že je veľká a mimoriadne rôznorodá  z hľadiska klimatických pásiem, nadmorskej výšky, teploty, kultúr, žijúcich národov a jazykov.

Viac ako dvojtýždňový výlet do Južnej Ameriky sa začínal večer 10. septembra o 20,00 hodine odchodom na vlak do Kraľovian. Z Kraľovian sa pokračovalo do Bratislavy, z Bratislavy do Prahy.  Z Prahy na druhý deň skoro ráno  do Paríža. Z Paríža sme leteli do hlavného mesta Peru Limy. Do cieľa sme prišli  na druhý deň 11. septembra pred polnocou letného európskeho času.  Podľa  peruánskeho času bolo poobedie 16,30. V Peru bolo o 7 hodín menej ako na Slovensku. Boli sme na západe.

Preleteli sme z Paríža viac ako 10 tisíc kilometrov. Leteli sme skoro 12,5 hodiny. Bol to zatiaľ môj osobný rekord. Myslela som, že prídem o nohy. Boleli ma hlavne kolená z dlhého sedenia v lietadle. Mala som ich opuchnuté a ešte dlho po lete sa nohy nemohli dostať do pôvodného stavu. Najdlhšie som letela na Nový Zéland z Južnej Kórei pred 10 rokmi. Let trval  11 hodín. Celkový letový čas  na Nový Zéland však trval viac ako 24 hodín s dvomi prestupmi.

V Lime bola zima a pomaly končila. Sú tu dve ročné obdobia, zima a leto. Zima trvá od júna do októbra. Leto ju príde vymeniť v decembri a trvá do apríla. Máj a november sú prechodné obdobia s väčšími teplotnými výkyvmi.  Všetko je tu opačne ako v Európe. Nachádzame sa na opačnej zemeguli. Na jednom mieste sme dokonca našli aj hodiny s opačným ciferníkom. Ale o tom až neskôr.

Bolo okolo 13 až 15 stupňov Celzia, keď sme pristáli na medzinárodnom letisku Jorge Chavez v Lime. Podľa sprievodcu sa v krajine nekúri. Je to rodený Peruánec, ktorý študoval na Slovensku a teraz žije trvale v našom hlavnom meste v Bratislave. Nielen v čase nášho príchodu sa nekúri. Vôbec sa nekúri ani v zime. Kúri možno iba vyvolených horných desaťtisíc. Ostatní musia zimu vydržať. Pri tejto informácii si pomyslím, ako sa na Slovensku stále plytvá energiami. Stále sa prekuruje.  V Európe žijeme ako v raji na zemi, keď sa porovnáme s ostatnými, hlavne rozvojovými krajinami. Tie nemajú k dispozícii ani pitnú vodu a už vôbec  nie vykurovanie počas chladných dní.

V nadmorskej výške okolo 0 až 100 metrov nad morom, v ktorej sme sa v Lime pohybovali, spôsobuje vysoká vlhkosť ešte nižšiu pocitovú teplotu. Nadmorská výška stúpa až do 1550 metrov nad morom v Lime a jej okolí. Lima, hlavné a najväčšie mesto Peru,  leží na púšti. Založili ju španielski kolonizátori v 16. storočí, aby mali lepší prístup k moru pri prevoze zlata a striebra z nových kolonizovaných území do Španielska. Pôvodne bolo hlavným mestom Cusco.

Peru susedí s Kolumbiou a Ekvádorom na severe, s Bolíviou a Chile na juhovýchode a juhu a s Brazíliou na východe. Žila tu kultúra Norte Chico ešte v rokoch 3000 až 1800 pred Kristom. Aj všetkým určite známa Inkská kultúra. Tá sformovala najsilnejšiu ríšu v predkolumbovskej Amerike. Inkovia sa venovali  poľnohospodárstvu a používali  zavlažovanie a terasy. Nepoznali peniaze, tovar si vymieňali.

Inkovia používali uzlíkové písmo, kipa. Znalci ho doteraz nevedia  rozlúštiť. Ríša Inkov nebola len na území Peru. Tiahla sa  aj na sever od Peru,  do Ekvádora a Kolumbie a smerom na juh od Peru,  do Argentíny a Bolívie.  Manco Cápac, Ink, založil ríšu podľa niektorých historikov ešte v 13. storočí. Inkovia žili ako nomádi a po porazení viacerých kmeňov sa usídlili v kotline na území dnešného Cusca.

Inkovia predstavujú viac ako 50 percent súčasného obyvateľstva a ich potomkovia žijú prevažne v Andách. Ríša v 16. storočí podľahla útokom Španielov. Francisco Pizzaro, ktorému sa pripisuje dobytie Peru, označil  krajinu  podľa miestneho vládcu Birú.  V roku  1821 získala krajina nezávislosť z pod španielskej nadvlády.

Peru je v súčasnosti republikou s volenými zástupcami na čele s prezidentom poľského pôvodu P.P. Kuczynskym.  Parlament je jednokomorový. Od roku 2002 je územie riadené 25 regionálnymi vládami, ktoré spravujú departamenty, tie provincie, ktoré tvoria okresy.

V 80. rokoch 20. storočia v Peru existovala teroristická organizácia Svetlá cesta, ktorá mala za cieľ nastolenie maoistického typu komunizmu. V roku 1992 bol ich vodca chytený a uväznený. Práve v čase našej návštevy prebiehala na hlavnom námestí v Lime oslava 25. výročia od porážky teroristickej organizácie a uväznenia ich vodcu Abimaela Guzmána vo väznici Callao neďaleko Limy na doživotie. Guzmán bol učiteľom na filozofickej fakulte.

Geograficky krajinu predstavuje púšť a  pobrežné planiny, ktoré postupne prechádzajú  do Ánd. Pozdĺž hranice s Čile sa rozprestiera najsuchšia púšť na svete Atacama. Tiahne sa 1000 km na juhu Peru a zasahuje do Čile. Zasahuje až 100 km do vnútrozemia do úpätia Západných Ánd do nadmorskej výšky 5000 metrov nad morom. Teploty tu dosahujú v lete od 0 stupňov v noci až po 50 stupňov cez deň.  Andy zadržujú všetku vlahu. V púšti žije okolo milióna ľudí hlavne pre ťažbu železnej a medenej rudy a dusičnanu sodného. Je to najsuchšie miesto na zemi. Neprší tu aj niekoľko desaťročí.

Západným pobrežím sa tiahne púšť Sechura alebo aj inak nazývaná Nazca s obrovskými dunami. Mali sme možnosť vidieť najvyššiu dunu na svete, ktorá meria viac ako 2000 metrov.  Na juhu je skalnaté pobrežie s Andami, ktoré sa na východe zvažujú do amazonskej nížiny. Tá zaberá viac ako 60 percent územia. Andy delia územie Peru do viacerých klimatických pásiem.

Na púšti je počasie pod vplyvom Peruánskeho alebo Humboldtovho prúdu chladné a suché. Prúd pôsobí životodarne na morské živočíchy, ktorých ťažba predstavuje 18 až 20 percent svetovej produkcie. Na severe pôsobí El Niňo. Tu je podnebie teplé a vlhké. Andy majú vysokohorské podnebie. Je však rozdielne podľa nadmorskej výšky, v lete tu pravidelne prší a je vysoká vlhkosť, vo vyšších nadmorských výškach mrzne. V Amazonskej nížine je horúco a sucho, v pralese veľa prší a je teplo.

Kordillery, zo španielčiny pohorie alebo povraz, v Južnej Amerike nazývané Andy, svojou dĺžkou 15 500 metrov zo severu Ameriky cez Strednú Ameriku až na juh Ameriky, predstavujú najdlhšie pohorie na Zemi. Siahajú z Aljašky s Mount McKinley (6194 m), najvyššou horou Severnej Ameriky,  až do Antarktídy.  Predstavujú dve pásma, západné a východné,  uzatvárajúce medzi sebou náhorné plošiny a kotliny, ktoré sa na hraniciach Čile a Argentíny spájajú. Tu sa nachádza Aconcagua, najvyššia hora Ameriky (6959 m). Na juhu sa znižujú na 2000 až 3000 metrov nad morom v Patagónskych Andách a pokračujú cez Ohňovú zem až do Antarktídy.

Andy sú pokračovaním Kordiller zo Severnej a Strednej Ameriky až do Južnej Ameriky. Tiahnu sa od Venezuely až po Patagóniu v dĺžke 7000 km a šírke 500 km. Dve horské pásma Ánd majú stále činné sopky a sú rozdelené náhornou planinou Altiplano,  na ktorej sa nachádza vo výške 3821 metrov nad morom jazero Titicaca na hranici Peru a Bolívie.

V Amazonskej nížine sa pestuje cukrová trstina a bavlník, ryža, vinná réva, tabak, olivy, pomaranče, banány, obilniny, fazuľa ,  zemiaky a koka. Samotná koka nie je droga. V Peru a Bolívii má mimoriadnu tradíciu a jej povzbudivé účinky pomáhajú bezdomovcom zahnať hlad, robotníkom dodávajú energiu pri namáhavej práci a turistom pomáha s aklimatizáciou. Okrem toho úspešne bojuje proti únave a má zaujímavú prenikavú chuť. Koku som ochutnala aj ja. Čerstvú sme ju žuli. Zatŕpli mi z nej celé ústa. Žiadny iný efekt som nepociťovala. Kokový čaj sme pili. Nadúvalo ma z nej. Po troch dňoch som ho prestala piť. Zobrala som si aj domov sušenú koku a kokový čaj. Uvarila som priateľom a známym .  Prevážala som ho v batožinovom priestore.  Pri odlete vypustili na nás na letisku až trikrát psov. Ale to už čaj ležal ďaleko od nás pri ostatných batožinách v batožinovom priestore. Vlastne som sa nedozvedela, či hľadali policajti a colníci kokový čaj alebo kokaín. Alebo čo vlastne sa snažili nájsť? Nekomunikovali s nami. Cítila som sa ako vo filme, keď nás psi očuchávali a do smiechu mi veľmi nebolo.. ..

V Peru sú veľmi časté zemetrasenia. Krajina sa nachádza v tzv. Ohňovom a sopečnom kruhu, v ktorom sa vyskytuje až 90 percent všetkých zemetrasení a sopečných erupcií na svete. Nevado Huascarán (6768 m) je najvyššia hora Peru. Na východe Peru je  Amazonský prales. V Peru žije viac ako  30 miliónov obyvateľov rôznych národností na rozlohe okolo 1,2 miliónov metrov štvorcových. Obyvatelia hovoria väčšinou španielsky, kečuánsky a ajmarsky.

Viac ako 90 percent obyvateľstva sú rímski katolíci. Je tu bežný synkretizmus, spojenie katolicizmu s inými náboženstvami a šamanizmom. V Lime žije okolo 10 miliónov ľudí. Menou je peruánsky sol. Za jedno euro dostanete okolo 3,8 soles.

Cenová hladina tovarov a služieb je podobná tej na Slovensku. Peru patrí medzi rozvojové krajiny. Skoro 40 percent obyvateľstva žije pod hladinou chudoby a 9 percent žije na hranici totálnej chudoby. Zhruba  5 až 10 percent ľudí je negramotných. V niektorých školských triedach je aj 60 detí podľa nášho sprievodcu.  Najlepšie je tu byť zdravý a bohatý tak ako skoro všade na svete. Zdravotnú starostlivosť a sociálny systém zabezpečuje  v prevažnej väčšine iba rodina. Tá musí prispievať podľa možností v čase choroby a staroby. Obyvateľstvo sa venuje poľnohospodárstvu, rybolovu, banskému priemyslu a výrobe textilu.

V Peru sa chovajú ovce, lamy, alpaky, vikune. Lama je vysoké robustné zviera, dosahujúce výšky od 110 až do 150 cm a váži 130 až 155 kg. Uši má dlhé, chvost sa stáča hore.  Pasie sa na horských svahoch a spása stredné a dlhé trávy. Alpaka je domestikovaná lama, ktorá sa chová pre kvalitnú vlnu, ale aj pre mäso. Nepoužíva sa ako ťažné zviera. Môže mať až 104 centimetrov a až 65 kilogramov. Má krátke uši a rovný chvost. Rozlišujú sa dva druhy, Huacaya a Suri, ktoré sa líšia veľkosťou a srsťou. Prvá je robustnejšia a srsť má kratšiu a kučeravejšiu, druhá je menšia a srsť má dlhšiu a dosahuje až 15 centimetrov a nie je až taká kučeravá. V Peru žije okolo 86 percent svetovej populácie alpaky ,  10 percent v Bolívii.

Vikuna je divoký druh lamy žijúci vysoko v Andách v južnej časti Peru, Bolívie, Argentíny a Čile. Je to najmenšia lama, ktorá môže mať výšku 95 centimetrov a váhu 45 až 55 kilogramov. Má malú hlavu, veľký a tenký krk, dlhé nohy a krátku srsť zlatohnedej farby. Rúno vikune sa považuje za najkvalitnejšie na svete a mäso sa podobá zverine.

Boli sme úplne vo vytržení, keď sme prvýkrát videli tieto zvieratá na ceste smerom na juh v horských oblastiach porastených trsmi vysokej trávy. Fotili sme ich ako keby išlo o život. Autobus nám musel zastať a vyšli sme za nimi, aby sme urobili lepšie zábery. Neskôr sa už vyskytovali neustále. Okukali sa nám a  tak  sme si ich prestali všímať. Stále bolo niečo nové, čo sme  obzerali. Čakalo nás veľa prekvapení na každom kroku, kde sme sa pohli. Zvieratá  na Machu Picchu nemali chybu. Vyzerali ako keby tam niekto dal tapetu s nimi. Keby som tam nebola, asi by som neverila, že je to možné a že sa tam v pohode pasú.

Chová sa aj hovädzí dobytok, kone a ošípané. Malé prasatá sme videli často priviazané na povraz a tak sa pásli vedľa obydlí okolo cesty,  ktorou sme prechádzali. Humboldtov prúd v tejto oblasti prináša množstvo planktónu, ktorý slúži ako potrava pre ančovičky, alebo sardely, sardinky, tuniaky a makrelovité ryby. Každý 6 až 7 rokov EL Niňo narúša existujúcu rovnováhu a ryby odchádzajú inde za potravou.

Hospodárstvo sa venuje ťažbe nerastných surovín. Nachádzajú sa tu obrovské náleziská striebra, v ťažbe ktorého je Peru na 2. mieste na svete. V ťažbe zlata je na 5. mieste na svete. Ťaží sa aj meď, železo, uhlie a ropa. Predáva sa rybia múčka a  guano -vtáčí trus. Majú rozvinutý potravinársky priemysel, výrobu cementu, ocele, stavbu lodí a montáž aut.

Diverzita – púšte, Andy, zalesnené vnútrozemie spôsobujú problémy v doprave. Cez Peru prechádza Panamerická diaľnica v dĺžke 3337 km. Ostatné cesty predstavujú 137 000 km , sú to diaľnice, vnútorné cesty a spojovacie cesty.

Lima

Peruánske dobrodružstvo viedlo smerom na juh od Limy. Na sever od Limy sme neboli a aj tak bolo toho skutočne dosť, čo sme mali obzerať. Peru je obrovská krajina. Nemali sme ani v pláne, ani  čas  preskúmať každú časť Peru. Nebolo to ani cieľom  nášho výletu. Programom bol juh Peru počnúc Limou a končiac severom Bolívie.

Lima bola založená Franciscom Pizarrom španielskym dobyvateľom v 16. storočí (1535) v údolí rieky Rímac a  stala sa hlavným mestom miesto kráľovstva Peru a sídlom súdu. Neskôr tu bola založená najstaršia univerzita. Vďaka prisťahovalcom z Ánd v priebehu 20. storočia došlo k nárastu a rozšíreniu slumových mestečiek (Pueblos jóvenes) na okrajoch Limy, ktoré sú dôkazom priepastných rozdielov medzi bohatými a chudobnými v tejto časti sveta.

Koryto rieky Rímac bolo vyschnuté v čase našej návštevy

Lima je hlavným a aj najväčším mestom Peru. Je tretím najväčším mestom v Amerike po San Paule a Mexiko city. Viac ako 10 mil. obyvateľstva v celom okolí Limy predstavuje skoro tretinu celkového peruánskeho obyvateľstva. Lima znamená „hovorca“ v kečuánskom jazyku a názov sa zachoval z predkoloniálnych čias. Neperuánci hovoria, že je to názov citrusového ovocia.

Vďaka studeným vodám Tichého oceánu má Lima napriek tomu, že sa nachádza v púšti a v subtrópoch, mierne púštne podnebie. Teplota dosahuje od 12 stupňov C v zime až do 29 stupňov  C v lete. Častá hmla a mraky robia  z Limy najzamračenejšie miesto v Peru. Vysoká vlhkosť spôsobuje hmly v lete a v zime mraky. Boli sme toho svedkom počas pobytu v Lime na začiatku, ale aj na konci výletu. Viditeľnosť bola minimálna. Rozmýšľala som stále, či sú to mraky, hmla alebo smog. Pravdepodobne to bola kombinácia všetkých troch faktorov. Napriek hmle a mrakom je tu málo zrážok pre vysokú atmosférickú stabilitu spôsobenú Humboldtovým prúdom  a teplým vzduchom z južného Pacificu.

Lima je lokalizovaná na pobrežnej planine v údolí riek Chillón, Rímac a Lurín. Je druhé najväčšie púštne svetové mesto hneď po egyptskej Káhire. V roku 1988 bolo historické centrum zapísané na zozname kultúrneho dedičstva UNESCO. Mesto sa nachádza v nadmorskej výške od 0 do 1 550 m nad morom a napriek blízkosti k rovníku nemá extrémy v teplotách. Je tu obrovská vlhkosť.

Centrum Limy

V  deň príchodu sme boli takí unavení, že sme po absolvovaní procedúr na letisku a príchode na hotel, išli hneď spať. Mali sme sa ísť pozrieť na nábrežie a do obchodného domu, ale nikomu sa nechcelo. Až na záver výletu som zistila, že jeden pár odvážlivcov bol aj v tento ťažký deň nakuknúť do tajov pobrežnej Limy. Pospali sme ako mačatá po dlhej a únavnej ceste. Na druhý deň sme sa po raňajkách vybrali do historického centra Limy. Na raňajky sme mávali praženicu, džem s maslom a žemle. Nikde sme nejedli chlieb. Žemle mali tak trochu sladkú chuť. Na pitie ponúkali čaj, kávu a džús. Väčšinou vo forme bufetu, občas aj na prídel.

Centrum Limy patrí medzi najnavštevovanejšie turistické destinácie v Lime. Cesty boli v čase našej návštevy prázdne, aby mohol prejsť do úradu prezident. Je to tak každý deň ráno pred deviatou. V tom čase prichádza prezident poľského pôvodu do úradu.

Námestie Plaza de Armas alebo Plaza Mayor (Hlavné námestie) je miesto, na ktorom  F. Pizzaro založil mesto. Námestie je pomníkom koloniálneho obdobia s rôznymi architektonickými štýlmi. Budovami tak trochu na peruánsky spôsob. Peruánci neboli v Európe a mali úlohu postaviť paláce v  štýle, ktorý poznali len z rozprávania európskych kolonizátorov. Tak si štýly upravili podľa vlastných predstáv.  Musím povedať, že budovám  predstavy neubrali na kráse a celkovom dojme. Paláce lemujúce námestie  zo všetkých strán  vytvárajú nádherný jednotný celok. Je tu  Mestská radnica, Arcibiskupský palác s vyrezávanými drevenými balkónmi, Palác prezidenta a  Katedrála.

Po prehliadke Hlavného námestia sme prešli okolo budovy hlavnej pošty k mostu na rieke Rímac odkiaľ sme videli na okolitých kopcoch slumy pre chudobných. Slumy lemovali celú vonkajšiu hranicu Limy a ujedali si z okolitých kopcov svoj podiel. Vláda dáva chudobným ľudom k dispozícii určitú plochu zeme, na ktorej si môžu do 10 rokov postaviť vlastné obydlie. Väčšinou je to slamený alebo z nepálených tehál postavený malý domček, ktorý nikdy nedokončia. Neurobia strechu, neomaľujú. Všade trčia železné drôty. Vo výnimočných prípadoch omaľujú maximálne čelnú stenu domu. Čo ak by chcel niekto niečo pristaviť a museli by ju zbúrať? Tak to nechávajú radšej nedokončené. Podobne ako v Egypte, Mexiku a iných rozvojových krajinách vo vonkajších častiach mesta. Keď som videla nedokončené budovy prvýkrát v Egypte pred viac ako 16 rokmi, myslela som si, že tam bola živelná pohroma. Avšak je to zámer spôsobený chudobou a nedostatkom  zdrojov. Také niečo si my nevieme ani predstaviť.

Po ceste naspäť sme videli ceremóniu na počesť obetiam 25. výročia porazenia teroristickej organizácie Svetlá cesta.

Pokračovali sme návštevou Kláštora Sv. Františka. Nachádza sa v ňom najstaršia knižnica v Amerike. Listy v niektorých knihách sú z jahňacej kože a obaly boli drevené. Nesmelo sa fotiť. Bolo to také rozprávkové miesto. Nádherné z dreva vyrezávané plafóny a steny, dláždené podlahy. Po východe z knižnice sme navštívili kostol patriaci kláštoru. V katakombách pod kostolom bolo  množstvo kostí naukladaných do menších alebo väčších kruhov. Prišlo mi to mimoriadne morbídne takto naukladať ľudské pozostatky. Vystavovanie ľudských pozostatkov mi všeobecne nie je po chuti a ich radenie do geometrických tvarov už vôbec nie.

Mohli sme tu vidieť prvýkrát španielsky barokový štýl Churrigueresque. Používal sa na konci 17. storočia v Španielsku prevažne na dekoráciu vstupných dverí. Bol založený španielom Jose Benito de Churrigueresque, ktorý sa narodil v Madride.

Už v Lime sme zistili veľmi rýchlo rozdiel v teplote v priebehu dňa. Ráno bola zima a okolo obeda sa  oteplievalo. Poobede bolo celkom príjemne teplo a ku večeru sa zasa výrazne ochladilo. Zaviedla som na druhý deň pobytu v Peru vrstvový systém. Na chrbát a ramená štyri vrstvy, na zadok a nohy dve vrstvy. Samozrejme aj dvoje ponožiek, krátke a na ne vysoké a hrubšie, turistické. Vrstvy som v priebehu dňa pomaly redukovala a ku večeru zaviedla opačný režim. Takto prebiehalo obliekanie celý pobyt v Peru. Nedovolila som si ani jeden deň riskovať. V noci bola na hotelových izbách riadna zima. Izby neboli ani teplotne,  ani zvukovo izolované. Všetko bolo počuť aj z ulice a  aj zo susednej izby. Vyspala som sa každú tretiu až štvrtú noc, keď som už ledva stála na nohách. Uprostred noci som si pridávala vrstvy. Nedalo sa inak spať, taká bola zima. Tričká a krátke nohavice, ktoré som si zabalila do kufra, som doniesla nedotknuté domov.

V reštaurácii, kde sme obedovali, bolo chladno ako v studni.  Podobne ako na hotelových izbách. Na obed mala väčšina zo skupiny grilované kurčatá ako menu. Cena menu sa pohybovala od 15 do 30 soles. Bolo to necelé 4 až 7 eur spolu s nápojom. Vo väčšine prípadov sme mali  kokový prípadne iný  dosť aromatický a veľmi sladký čaj. Ja som si dala slepačiu polievku a žraloka s ryžou a zeleninou za 15 soles. Kávičku účtovali osobitne za 5 soles.  Všetko mi chutilo, bola som hladná. Vďaka mixu španielskej, andskej a ázijskej kuchyne, je Peru považované  za gastronomické centrum Ameriky.

Po dobrom obede sme nasadli do mikrobusu a vybrali sme sa umelo vytvoreným pobrežím na juh Peru. Pobrežie Limy navážajú z výkopov z pod nových ciest a z pod metra, ktoré sa buduje. Zatiaľ  funguje jedna linka metra. Na nánosy dávajú fólie a vysádzajú kríky, kvety, niekde aj malé stromčeky. Pri mori budujú pláže obsadené hlavne počas leta,  Miraflores beach,  s luxusnými hotelmi, obchodmi a reštauráciami, finančnými inštitúciami,  parkami a zelenými  plochami. Počas celej cesty na juh sme mali možnosť vidieť vysádzanie rôznorodej zelene v nehostinnej púšti. Či rastliny prežijú a ako dlho, ťažko povedať. Snaha o zachovanie zelene v skoro mesačnej krajine sa mi veľmi pozdávala a páčila.

Pachacamac

Prvou čerešničkou na torte po ceste na juh Peru bolo archeologické nálezisko Pachacamac nachádzajúce sa okolo 30-40 kilometrov juhovýchodne od Limy v údolí rieky Lurín. Súčasťou náleziska je múzeum predstavujúce život rôznych kultúr žijúcich na pobreží ešte v období pred Inkami. Žili tu aj kultúry Lima, Wari, Ychma. Výskum sa tu vedie už viac ako 100 rokov a v súčasnosti ho vedú Poliaci. Miesto bolo osídlené okolo roku 200 pred Kristom a bolo pomenované po tvorcovi Zeme,  Pachacamac, ktorého uznávali  ľudia žijúci v tejto pobrežnej oblasti pred Inkami. Keď Inkovia územie dobyli, zobrali boha do svojho panteónu ako prejav úcty k náboženstvu a bohom dobytých národov. Ich hlavný  a najmocnejší boh zostal naďalej Virachocha, Stvoriteľ. Z Pachacamaca urobili syna boha Slnka, Inti.  Kultúry pred Inkami mali aj bohyňu Pachamama alebo Matku zem. Je to bohyňa zeme, plodnosti, úrody. Prináša úrodu zemiakov a listov koky. Predstavuje hory a spôsobuje zemetrasenia.

Po prehliadke múzea sme si prezreli areál. Sú tu viaceré pyramídy z nepálených tehál. Najväčší a najvyšší je Chrám boha Slnka s nádherným výhľadom na more. Väčšina pohľadov smeruje do neúrodnej púšte, len Chrám boha Slnka ponúka aj výhľady na more a do úrodnej časti rieky Lurín.

Chrám boha Slnka má lichobežníkový tvar. Sú tu terasy, ktoré budovali Inkovia. Chrám sa datuje do obdobia, keď boli na  mieste Inkovia okolo roku 1470. Existujú dohady, že miesto slúžilo len na administratívne a náboženské účely, ale podľa niektorých aj na obetovanie žien a detí, čoho dôkazom sú pohrebné miesta, alebo aj na čisto pohrebné účely. Žiadna z hypotéz nie je potvrdená. Miesto obývali viaceré kultúry a bolo veľakrát vyrabované a zničené aj vďaka El Niňo.

Z vrcholu Chrámu boha Slnka sme mali nádherné výhľady na oceán, na areál kohútích zápasov a tiež aj na areál, kde sa odohrávalo konské pólo. V tesnej blízkosti náleziska Pachacamac sa nachádzajú Ostrovy Cavillaca alebo Ostrovy Pachacamac. Dozvedeli sme sa z  tabule  povesť o vzniku týchto dvoch ostrovov. Bohyňa Cavillaca bola krásna a každého nápadníka odbíjala. Jedného dňa, keď sedela pod Lucuma stromom a plietla, prišiel boh Cuniraya, ktorý tiež túžil po nej a bol čiastočne démon. Premenil sa na krásneho vtáka a zasadil do plodu stromu svoje semeno  a spôsobil, aby plod spadol k nej. Cavillca zjedla ovocie a zostala tehotná. Po deviatich mesiacoch porodila chlapčeka a keď dovŕšil jeden rok, chcela zistiť, kto je otcom jej dieťaťa. Pozvala všetkých bohov. Prišiel aj Cuniraya prezlečený za žobráka. Všetci boli ticho, keď sa spýtala kto je otcom jej dieťaťa,  dokonca aj Cuniraya. Tak položila dieťa na zem a ono sa priplazilo k žobrákovi, ku skutočnému otcovi. Celá zahanbená bežala na pláž. Nevšimla si, že medzi tým sa otec jej dieťaťa prestrojil zo žobráka na krásneho boha,  a skočila do mora aj s dieťaťom.  Obaja skameneli. Menšia skala je dieťa a väčšia matka. Väčší z ostrovov slúži v súčasnosti ako námorná základňa a oceánografické laboratórium a štúdium morskej biológie.Väčšina budov a obydlí v nálezisku sa datuje do obdobia 800 -1450. To znamená krátko predtým, než územie osídlili Inkovia.

Súčasťou veľkého náleziska je aj uzavreté miesto alebo aj dievčenská škola a administratívna budova. V dievčenskej škole sa mladé veľmi pekné dievčatá školili, aby boli manželkami bohatých pánov, mníškami, prípadne obetnými osobami.

Ulice boli 3 metre široké a 4 metre vysoké a viedli cez celú Ameriku. Inkovia mali vojenský štát a preto budovali cesty, aby sa mohli presúvať pri dobíjaní nových území.

Po prehliadke sme nasadli do mikrobusu a pokračovali ďalej na juh vyše 200 kilometrov. Išli sme okolo luxusných rezortov vystavaných na západnej strane pobrežia. Na východnej strane cesty sa rozprestierala púšť. V púšti sú vystavané mnohé skleníky, kde sa pestuje zelenina. Zelenina sa pestuje aj voľne. Všetko je prikryté fóliami, aby to nezožrali vtáky. Všade sa vysádza zeleň.

Našim nasledovným cieľom mali byť tzv. Malé Galapágy. Do malého mestečka Paracas sme prišli už za tmy. Paracas znamená pasáty alebo vetry, ktoré prinášajú so sebou Humboldtov prúd pôsobiaci blahodarne na morskú flóru a faunu v Peru. Dali sme si v reštaurácii na pobreží rybu so zemiakmi a zeleninou. Šéf reštaurácie nás ponúkol „pisom“. Piso je miestny alkohol. Testovali sme ho prvýkrát. Chutil podobne ako naša slivovica. Večera na brehu  mora vyšla na 30 soles. Bývali sme v hosteli  Los Frayles.

Paracas a Ostrovy Ballestas

Paracas je malé mestečko na pobreží Pacifiku s množstvom novo vybudovaných hotelov slúžiace ako východzí bod na ostrovy Ballestas nazývané aj „Malé Galapágy“ alebo „Galapágy chudobných“ podľa svojej podobnosti s Galapágmi. Paracas je jedinou morskou národnou rezerváciou v Peru. Pozostáva z polostrova Paracas, morského pobrežia a tropickej púšte. V púšti sú  hrobové miesta s perfektne zachovanými múmiami vďaka suchému, chladnému a slanému podnebiu. Úlohou rezervácie je ochraňovať morský ekosystém a miestnu  Paracas kultúru. Rezervácia bola založená v roku 1975 a patrí pod ochranu UNESCO. V roku 2007 bol zemetrasením zničený nádherný prírodný úkaz v rezervácii, jaskynná Katedrála.

Tichý oceán je tu sfarbený do zelena a obsahuje množstvo mikroorganizmov vrátane živočíšneho a rastlinného planktónu. Ten predstavuje potravu pre milióny sardel a iných malých rýb, ktorými sa tieto vody hmýria. Sardely sú hlavným chodom pre mnohé morské vtáky, tučniaky a morské cicavce, ktoré sú v rezervácii chránené. Rezervácia je považovaná za  najväčšiu koncentráciu vtákov na zemi. Žije ich tu viac ako 200 druhov.

Ballestas ostrovy predstavuje skupina malých ostrovov blízko mesta Paracas na južnom pobreží Peru. Ostrovy sú dôležité pre morskú faunu, leguány, tučniaky, uškatce, tulene a morské vtáky – pelikány, kormorány, čajky, luky, produkujúce vtáčí trus, guáno. Guáno sa zbiera každých 6 až 7 rokov  a nazbiera sa ho okolo 7000 ton. Je  to najlepšie hnojivo, ktoré sa produkuje na svete. V čase, keď ešte neexistovalo umelé hnojivo, predstavovalo pre Peru obrovské bohatstvo.  V 19. storočí vyhlásila Chile,  s podporou Anglicka,  vojnu práve pre túto komoditu Bolívii a Peru ju v nej podporovala. Vojna sa nazýva ako Pacifická,  ale niekedy aj ako vojna o „hovno“ (1879 -1883).  Bolívia a Peru prehrali. Bolívia prišla o prístup k moru a Peru prišla o časť pobrežia.

Na ostrovy Ballestas sa dá dostať loďou. Cesta trvá okolo dvoch hodín. Vybrali sme sa tam na druhý deň nášho pobytu v Peru, 13. septembra 2017, aj my. Raňajky sme mali v hoteli oproti nášmu hostelu. Boli dosť skromné. Po raňajkách s dvomi malými žemličkami s maslom a džemom, kávou a džúsom, som si musela dokúpiť malé banániky, aby som sa trochu zasýtila. Každého som ponúkla a zostala som celý deň hladná.  Okolo pol deviatej sme sa vybrali na pobrežie a postavili sme sa do radu čakajúceho na lode. Bolo tu už  dosť hodne ľudí z celého sveta. Lístky na loď sme mali  zakúpené na číslo pasu a tak nám kontrolovali aj  pasy. Zdalo sa mi to dosť nezvyčajné. Na každom kroku a vstupe do nejakého objektu nás kontrolovali.

Nasadli sme do malej lode spolu s inou skupinou turistov. Obliekli sme si oranžové vesty a vybrali sa na plavbu na šíre more. Cieľom boli ostrovy Ballestas. Po necelej hodine cesty nám sprievodca ukázal obrazec na severnej strane polostrova. Bol to Paracasský kandeláber. 183 metrov vysoký neznámy obrazec vyrytý v skale do hĺbky 40 až 60 cm pôsobil tajomne a veľkolepo zároveň. Znalci sa sporia, či ide o kandeláber, trojramenný svietnik alebo kaktus. Kto a prečo ho nakreslil zostáva  tajomstvom. Existujú rôzne názory na pôvod obrazca. Od paracasskej kultúry, ktorej mal slúžiť ako obradné miesto, cez UFO, pirátov, ktorým slúžil ako navádzacie miesto, kde mali ukryté poklady až po slobodomurárov. Všetci sa môžeme už len domnievať…

Po asi dvoch hodinách plavby sme sa priblížili k ostrovom Ballestas. Nádherné skalné útesy a bralá,  skalné okná. Už z diaľky bolo počuť škrekot vtákov sediacich na skalách ostrovov a lietajúcich ponad vodu a chytajúcich rybičky. Zacítili sme ostrý, štipľavý zápach aký niekedy cítiť na verejných toaletách. Zápach sa zintenzívňoval a neutíchal ako sme sa približovali. Bol to vtačí trus, guáno.

Na obrovskom útese nás vítali Humboldtove tučniaky skáčuce do vody, vychádzajúce z vody a stúpajúce vrtko hore strmými ostrými skaliskami. Zanedlho sme počuli hrdelný rev a krik. Boli to uškatce. Rev sa odrážal v skalách a pôsobil miestami dosť hrozivo. Tak takéto veľkolepé divadlo sme nečakali. Sedeli sme v nemo úžase, sledovali zvieratá a vtáky a  cvakali fotoaparátmi. Skutočnosť bola o moc krajšia, než je zobrazená na priložených fotografiách.

Uškatce žijú v kolóniách. Jeden samec má hárem aj 20 samíc. Samce bojujú o svoje teritórium a môže prísť v boji aj o život. Mláďaťa sa nie vždy dožijú jedného roka. Buď ich pripučí samica alebo zabije samec, prípadne sa utopia.

Po trištvrte hodiny obzerania sa vraciame späť. Vlny stúpajú, hádže nás na nich a žalúdky sa dvíhajú hore a dolu. Danke,  ktorá navštívila Mexiko 12 krát a venuje sa mexickým tancom Mariacchi, je veľmi zle. Nepozerá sa na krásu okolo seba a celý výlet viac menej pretrpí. Je bledá ako stena. Sedí vedľa mňa. Keď sa na ňu pozriem, vidím ako sa teší, kedy loď zastane a ona vystúpi a bude mať pevnú zem pod nohami.

Po príchode na pevninu nastúpime do mikrobusu. Pokračujeme ďalej do púšte cez mnohé maličké osady a občas zarastené plochy.

Pisco

Meno „ Pisco“ nesie  prístavné mesto na juhozápade Peru, provincia, rieka a  aj alkohol. Po ceste na juh  sa pristavíme v jednej z výrobní alkoholu  pisco. Pisco je destilát vyrábaný z aromatických odrôd hrozna. V okolí výrobne sú aj  vinice, v ktorých  sa hrozno pestuje. Pisco sa tu vyrába tradičným spôsobom. Celý proces nám predvádza mladá šikovná dievčina. Pisco je číry alkohol. Zrením v sudoch môže získať zlatistý odtieň.

Po výrobe nasleduje ochutnávka a samozrejme kúpa alkoholu. Skúšame rôzne druhy Pisca. Bez prísad chutí podobne ako slivovica. Pre mňa nie moc chutné a dobré. S prísadami je celkom chutný. Veľa ľudí si ho kupuje. Mne sa nechce už nakupovať. Sme na začiatku výletu a nechce sa mi alkohol vláčiť celý čas so sebou. Viem, že bude ešte veľa príležitostí na jeho kúpu. Nakoniec príležitosti nevyužívam. Nemám kde fľašu s alkoholom zabaliť. Kufor som pred odletom do Európy  ledva zatvorila a to som vyhodila kopu vecí. V posledných rokoch si beriem na cestovanie staré veci. Tie potom nechám na hoteli, ak by sa niekomu zišli, alebo ich hodím rovno do koša.

Oáza Valaliky

Niektorí v miernom alkoholickom opojení rôznorodým Piscom sa vydávame priamo do púšte niekoľko kilometrov z mesta Ika. Ideme navštíviť púštnu oázu Valaliky alebo Huachachina. Po príchode do oázy sa najskôr naobedujeme na brehu jazera. Rybacia polievka a rizoto mi chutí. Začíname konverzáciu o výlete na džípe do púšte. Hneď sa hlásim. Bola som na podobnom výlete v Egypte na Sahare a stálo to za to. Doteraz si pamätám koľko zábavy a adrenalínu sme si užili. Výlet stojí 40 soles, našich 10 EUR a niečo. No tak nekúp to.

Nastupujeme do džípu a špeciálne sa pripevňujeme. Za hlasného rehotu a vykrikovania ženského osadenstva džípu chodí šofér s nami hore dolu, hore dolu, hore dolu dunami, potom traverzom, ako ho napadne. Mame pocit každú chvíľu, že sa prevrátime na jednu stranu,  aj keď džíp sa javí dosť stabilný. Náš krik a hurónsky rehot šoféra posmeľuje robiť čoraz náročnejšie kúsky na piesočných dunách. Čím viac kričíme, tým viac sa šofér predvádza. Tak to ide dookola. Je to adrenalínová jazda.

Po vyjdení na obrovskú piesočnú dunu, šofér zastane. Vyťahuje z džípu sand boardy a začína sa ešte zaujímavejšia a adrenalínovejšia časť výletu. Káže nám ľahnúť si na sand boardy  na brucho. Potlačí nás dolu strmou dunou a my naberáme rýchlosť.  Zo začiatku sa bojím  a kričím, až kým nezacítim  jemný piesok v ústach. Keď mám ústa plné piesku, je na čase ich zavrieť. A tak s ústami plnými piesku v  pohode pristávam pod dunou. Po absolvovaní adrenalínovej jazdy celou posádkou auta, prichádza šofér pre nás dolu na džípe a pokračujeme ďalej v jazde na džípe. Robíme fotografie púšte a oázy s jazerom. Schádzame  dolu ku jazeru.

Vyprahnutí a vysmädnutí z púšte si dávame čerstvý pomarančový nápoj pri ceste. Stánky s pomarančmi sú na každom kilometri. Obávam sa hygieny a podobných problémov, ktoré som mala počas celého pobytu v Mexiku. Tam som mala trikrát za sebou silnú hnačku spojenú s ukrutnými bolesťami žalúdka. Posledné dni som skončila s horúčkou a zimnicou a jedla som iba sucháre a banány väčšinu zájazdu. Nakoniec, keď si dávajú všetci, dám si aj ja. Skoro pol litra, 4dcl,  za 3 soles. Ani nie celé euro. U nás by sme za to dali minimálne 4 eurá, ak nie viac. Nápoj je perfektný, osviežujúci a energetický. Žena v strednom veku rýchlo stláča páku na pučidle, staršia žena jej pomaranče rozkrajuje. Sú riadny tandem. Za necelých 20 minút nám uhasia smäd všetkým.

Vypili sme nápoj zo sklených pohárov umývaných pre našimi očami v jednom vedre. Všimli sme si hygienu, ale nekomentovali sme ju a ponáhľali sme sa ďalej. Našim cieľom bolo vidieť ešte v ten deň prvé obrazce v Nazce. Chceli sme ich vidieť  ešte za vidna. Bolo to pre tých, ktorí nešli obzerať obrazce lietadlom. Okolo 17.00 sme prišli k prvým z nich – Strom života, Ruky s deviatimi prstami a Jašterica, ktorú pretína v pohode cesta.

Nazca

Do mesta Nazca prichádzame už za tmy. Ubytujeme sa a ideme sa prejsť do centra mesta. Chceme zasýtiť hlad. Všetci si väčšinou dávajú grilované kurčatá s hranolkami v reštaurácii na poschodí. Ja si vyberám avokádový šalát.  Je  dobrý, ľahký na večer a aj mi  chutí. Stál okolo 10 soles. Celý čas mi zle trávi. Už od letu z Európy mám tráviace problémy. Mám pocit plnosti, aj keď veľa toho nezjem. Nepravidelnosť v uspokojení základných fyziologických potrieb robí svoje. Je to najväčší problém počas cestovania pre zdravých ľudí, nehovoriac o mojich tráviacich problémoch. Nasledujúci deň začínam aplikovať ovsené vločky. Nosím si ich vždy so sebou na každú dovolenku. Minimálne jeden krát za deň ich jem, aby som minimalizovala tráviace ťažkosti umocnené dlhými presunmi a sedením v mikrobusoch, lietadle, prípadne iných dopravných prostriedkoch. Vločky hneď zaberú. Zasypem ich sójovým mliekom a zalejem prevarenou horúcou vodou. Chutia mi. Sú v nich orechy, ovocie, čokoláda a kakao. Je to čiastočne aj náhrada sladkostí. Ovsené vločky odporúčam jesť na dovolenkách náročných na dlhé presuny. Nemusí to však byť len pri nich. Sú dobré a vhodné kedykoľvek a kdekoľvek.

Teraz späť ku obrazcom v púšti. Obrazce sa nachádzajú okolo 350 km na juhovýchod od Limy v departmente Ica. Nazca je názov mesta,  púšte a aj kultúry, ktorá tu žila v čase okolo 200 p.n.l. až 800 n.l. V tom čase to bola  poľnohospodárska oblasť. V súčasnosti je to púšť ako vyprahnutá mesačná krajina. Podľa niektorých názorov vyše 300 obrazcov vytvorili práve títo Indiáni a doteraz sa nevie prečo. Obrazce boli objavené až v 20 rokoch 20. storočia a stali sa miestom záujmu pre turistov z celého sveta. Podľa niektorých názorov mali rituálny a nábožensky účel a slúžili na spojenie s bohmi. Iná z hypotéz hovorí, že ide o astronomický kalendár. Ďalšia hypotéza tvrdí , že sa jedná o zavlažovací systém a  miesta, kde sa nachádza podzemná voda. Ale existujú aj teórie o mimozemskom pôvode obrazcov. Myslím, že dohady zostanú len dohadmi a len ťažko ich niekto dokáže, že sú správne.

Nemecká archeologička a matematička Maria Reicheová prechádzala po čiarach a zaznamenávala ich polohu. Niektoré z najtypickejších obrazcov v Nazce objavila práve ona v 20. storočí. Zvyšok života venovala ich štúdiu. Neskôr spolu aj so svojou sestrou. Po rokoch naliehania dosiahla, že toto miesto vyhlásili za chránenú oblasť.

Na druhý deň sme mali skoro za rána vstať a ísť bez raňajok do púšte obzerať obrazce z lietadla. Ráno bola však hustá hmla. Nič by sme z lietadla nevideli. Museli sme čakať, kým hmla trochu ustúpi. Raňajky sme si nakoniec dali, kým sme čakali na ústup hmly. To sme nemali robiť. Bola to veľká chyba. Raňajkovali sme na streche nášho hotela v Nazce. Raňajky boli perfektné. Dala som si 2 žemle. Nechutili mi, mali mierne sladkú chuť, ale bola som hladná. Večer predtým som mala len šalát. Zaklincovala som to všetko 2 čerstvými banánmi, džúsom a kávou. Po výdatných raňajkách sa išlo na výlet na lietadle do púšte za 100 USD. Veľmi  som sa tešila. Ani ma nenapadlo, že výlet nemusí dopadnúť dobre práve pre dobré a výdatné raňajky. Tak už to býva, keď sa moc tešíme. Väčšinou to dopadne opačne. Keď sa moc netešíme, vždy nás niečo alebo niekto milo prekvapí.

Nastupujeme do mikrobusu a ideme na letisko. Ide nás sedem. Za pol hodiny sme tam. Nie je to také jednoduché ako sme si mysleli a očakávali. Ide sa malými lietadlami a my  musíme uviesť presné váhy našich telesných schránok. Priamo tam nás všetkých vážia. Po zistení naších jedinečných údajov sme niektorí dosť sklamaní. Skupinu zriadenci letiska rozdeľujú a vytvoria z nás dve medzinárodné skupiny. Trvá im to dosť dlho, kým nájdu vhodných kandidátov ku našim jedinečným váham. Ja mám letieť  ešte s dvomi členkami našej skupiny, Martinkou a Marcelkou. Pridávajú k nám dvoch Nemcov a jednu Bulharku. Váhy sa rovnomerne rozkladajú v lietadle. Musíme dodržať zasadací poriadok určený pilotmi.

Idú s nami dvaja piloti. Jeden riadi lietadlo, druhý nám hovorí a ukazuje obrazce. Sedím vedľa starého Nemca, ktorý hneď na úvod niečo stratil a celý let to usilovne a hlavne nervózne hľadá. Ani neviem, či našiel, ale kľaje po nemecky celý čas vedľa mňa ako pohan. Je mu jedno, že sedí vedľa dámy. Výlet si užíva takýmto spôsobom. Každý si užíva ako mu pasuje a vyhovuje … Veď čo by som nezaplatil 100 USD za výlet a strávil ho hľadaním niečoho určite podstatného…

Kým lietadlo vzlieta a kým zbadáme prvé obrazce, prechádza istý čas. Pilot hovorí po česky a po rusky. Čakala som angličtinu, ani ma nenapadlo, že môže hovoriť slovanskými jazykmi. Neviem, čo na to hovoria prítomní bratia Nemci, ale určite sú z toho riadne nervózni. Majú na to už dosť dôvodov. Keď dôvody nie sú, tak sa vždy nejaké nájdu a vymyslia.  Pobehujeme hlavami a očami z jednej strany lietadla na druhú. Nakláňame  sa raz vpravo, raz vľavo. Až neskôr pochopíme, že letec nám ukazuje  obrazce z oboch strán lietadla, aby ho videli všetci členovia posádky. Takže, kým pochopíme základné veci, prejde hodne času.

V jednom momente zisťujem, že sa mi začínajú hromadiť sliny v ústach. Myslím si,“ Bože mne ide byť zle a ja nemám žiadne vrecko, kde by som mohla dať obsah svojho žalúdka“. Sliny nejako silou vôle na čas potláčam. Ako sa mi darí potlačiť sliny, zbadám vrecko trčiace zo sedadla priamo predo mnou. Rýchlo ho beriem do rúk a snažím  sa ho otvoriť pre každý prípad. Len čo tak urobím, v momente ide celý obsah žalúdka von. Mám pocit, že ide von minimálne  trojdňový obsah a že vrecko nebude stačiť. Nemec vedľa mna stále zúri, už neviem, či pre svoju „vec“ alebo preto, že dáma vedľa neho sa nespráva celkom ako dáma…Čo som mala robiť?  Bolo to silnejšie ako moja vôľa. Tá musím povedať, že je enormne veľká. Ešteže sme dopozerali všetky obrazce. Nemohla som sa dočkať konca letu. Cesta naspäť bola nekonečná. Vrecko som nemohla pre jeho váhu udržať v rukách.  Žalúdok, hlava a ruky  ma hrozne boleli.

Videli sme celkovo asi 13 obrazcov. Kormorána, Ruky, Strom života, Pavúka, Kondora, Kolibríka, Psa, Opicu, Astronauta, Veľrybu a Papagája, Trojuholníky a Špirálu. Možno dievčatá z našej skupiny by ma doplnili o obrazce, ktoré som pre môj stav možno už nevidela. Mala som pocit, že som videla všetky, ktoré nám pilot ukázal. Fotografie sa mi moc nepodarili, zabudla som si vypnúť blezk. Martinka mala celkom pekné, sľúbila mi poslať, ale neposlala. Tak mám iba jednu fotografiu z výletu.

Všetci išli nakupovať suveníry. Ja som s utrpením čakala na mikrobus. Dlho veľmi dlho ho nebolo…

Nekropola v Chauchillas – Múmie v púšti

Po ceste na juh sa stavíme v púšti obzrieť otvorené hroby s múmiami vo fetálnej polohe. Nekropola v Chauchillas je stará viac ako 2000 rokov. Pohrebisko sa používalo až do roku 600 n.l. Pozostatky sú z kultúry Nazca a Wari. V jednom hrobe je buď jedna alebo viaceré múmie. Hroby sú z nepálených tehál a kedysi mali drevené strechy. Tie však nevydržali nápor piesku, tak sú dnes otvorené.

Múmie majú narezané šľachy. Robili to preto, že verili, že iba v takejto polohe môžu dosiahnuť návrat späť. Mali pri sebe nádoby s jedlom a aj iné „potrebné“ veci. Nemali vnútornosti, ale neboli inak špeciálne mumifikované. Konzerváciu tiel dokončil  chladný, suchý a slaný vzduch púšte. Podobné pamiatky nemám moc v obľube. Našťastie sme to dosť rýchlo prešli. Stretli sme nemecký autobus s hotelom vo svojom vnútri, ktorý prechádzal celou Južnou Amerikou.

Po prezretí si nekropoly v púšti, dlho čakáme na autobus do Arequippy. Prešli  sme si trochu mesto,  boli sme na kávičku a koláčik v kaviarni blízko stanice. Autobus mal ísť o 14,30. Išiel až po 15,00. Za mestom obzeráme najvyššiu dunu na svete . Má viac ako 2000 metrov. Nedarí sa mi urobiť dobrú fotografiu.

Pred treťou poobede zaparkujú na autobusovej stanici tri rovnaké autobusy patriace  spoločnosti Transportes Cruz Del Sur S.A.C. Pri vstupe do autobuse je kontrola ako do lietadla. Lístok je opäť vystavený na číslo pasu a meno. Vezieme sa dlho po pobreží Pacifiku. Vlny sa rozbíjajú o skalnaté pobrežie, na druhej strane cesty na sprevádza vyschnutý kaňon. Máme krásne výhľady na pobrežie a západ slnka.

Asi po dvoch hodinách cesty  vchádzame do zamračenej oblasti. Začína pršať. Ideme hore a dolu, hore a opäť dolu. Dosahujeme rýchlosť 30 až 40 kilometrov za hodinu. Samé serpentíny, hore a dolu, hore a dolu.  Cestujeme 11 hod. Skoro ako lietadlom z Európy do Limy. Počas cesty nám servírujú dve jedlá, podobne ako v lietadle. Zabalené teplé kurčacie soté s ryžou a koláčik s kávou.  Cestujeme od 15.00 poobede do 2,00 hodiny po polnoci. Zo stanice sa presúvame  tromi taxíkmi do hotela Santa Tereza. Moc nespím. Stále počuť ruch z ulice a je  mi zima. Naozaj sa nikde na hoteli nekúri a mne drkoce celú noc zubami.