Džungľa Khao Sok je národný park. Je to nádherné miesto pokryté najstarším vždy zeleným panenským dažďovým pralesom. Park je dokonca starší ako je najväčší prales na svete, a to Amazonský. Obrovské vápencové skaly a útesy sa dvíhajú vysoko pomedzi hlboké údolia, jazerá a nádherné nespočetné jaskyne a jaskynné útvary. Je tu viac ako sto vápencových ostrovčekov, ktoré vytvárajú nádhernú a neopakovateľnú scenériu. Pomedzi to žije rôznorodá flóra a fauna, ktorú je možné vidieť na potulkách národným parkom. Vysoká biologická diverzita zahŕňa aj zriedka sa vyskytujúce rastliny endemického charakteru ako napríklad Bua-Pood – alebo – Rafflesia. Najväčší kvet v Thajsku dosahujúci sedemdesiat až deväťdesiat centimetrov v priemere. Osobne sme ju nevideli na našich potulkách pralesom len sme sa o nej dozvedeli.
Khao Sok je situovaný medzi Phuketom, Krabi, Khao Lak a Ko Samui. Leží medzi najpopulárnejšími destináciami južného Thajska. Je tu možné ísť na pešiu turistiku, na výlet na kanoe alebo na menších lodiach a lodičkách. Miestne cestovné kancelárie ponúkajú nespočetné množstvo organizovaných výletov pre turistov z celého sveta.
Medzi najkrajšie oblasti národného parku určite patrí jazero Cheow Larn priamo v srdci národného parku spolu s plávajúcimi domčekmi priamo na jeho hladine. Jazero sme navštívili aj my a spali sme v plávajúcich domčekoch dve noci. Na jazere je postavená priehrada Ratchaprapha Dam. V čase od septembra do konca októbra je tu najvlhšie podnebie. Celé monzúnové obdobie trvá od apríla do decembra s teplotou od dvadsaťdva do tridsaťšesť stupňov. V čase monzúnov sú tu stále dažde, ale národný park je otvorený počas celého roka pre teplé podnebie. Iba niektoré jeho časti sú uzavreté počas monzúnov. Väčšinou sa jedná o tie, ktoré prinášajú prudké a silné zrážky.
Pieskovcové, ílovité a vápencové skaly sa dvíhajú do výšky tristo a niektoré až šesťsto metrov nad morom. Celým národným parkom sa tiahne zo severu na juh vápencový horský hrebeň s najvyšším bodom nad 950 metrov . Ročné monzúnové zrážky z thajského zálivu, ale aj z Andamanského mora, dosahujú okolo 3 500 milimetrov.
Na porovnanie, na Slovensku dosahujú v priemere okolo od 500 milimetrov na niektorých územiach Slovenska, až po 2 000 milimetrov za rok napríklad v Tatrách. Takéto zrážky robia národný park Khao Sok najvlhšou oblasťou Thajska. Práve vysoká vlhkosť vedie k obrovskej erózii vápencových skál a vytváraniu početných významných krasových útvarov v oblasti celého národného parku.
Park pokrýva bambusový les. Ten drží ornicu a takýmto spôsobom zabraňuje pôdnej erózii na svahoch a na nábrežiach. Je tu viac ako 1 500 druhov bambusov. Vôbec som netušila, že toľko bambusov vôbec existuje. Bambus patrí medzi najstaršie trávy na svete. Je starší viac ako 60 miliónov rokov. Obrovské a všade prítomné liany tiež plnia svoju funkciu v pralese, lebo všetko obaľujú.
Podľa dostupných informácií sa odhaduje, že v národnom parku Khao Sok žije viac ako 5 percent všetkých živočíšnych druhov. Žije tu napríklad tapír, ázijský slon a tiger, jeleň, medveď, diviak, makak, vrešťan, gibon, veverica a veľa iných predstaviteľov živočíšnej ríše. Niektoré z nich sme videli na vlastné oči, keď sme v parku pobývali. O tých ďalších nám len hovorili a snažili sme sa ich vyhľadať na ranných, denných a nočných safari.
Národný park vznikol pred viac ako 160 miliónmi rokov vplyvom tektonických pohybov, klimatických zmien, eróziou a akumuláciou rôznych sedimentov. Pred viac ako 300 miliónmi rokmi tu vznikla obrovská koralová bariéra, ktorá je päťkrát väčšia ako Veľká austrálska koralová bariéra. Pôvodne sa ťahala od Číny až .po Borneo. Pred návštevou Thajska som si myslela, že Veľká austrálska koralová bariéra je najväčšia na svete. Podobné to bolo aj s informáciou o Amazonskom pralese. Myslela som si tiež, že je najstarší na svete.
Cestovaním sa zistí veľa nových informácií od domorodcov, o ktorých cestujúci ani len netušil. Nielen z histórie, prírody a kultúrnej oblasti, ale aj zo života jednoduchých ľudí žijúcich v krajine. Práve to je na cestovaní pekné. Obohacuje ducha cestovateľa . Ten môže získané znalosti šíriť ďalej. To je aj hlavným dôvodom a motívom písania týchto riadkov. Podať informáciu o inom spôsobe života, o inej kultúre. Nadchnúť tých, čo môžu cestovať, aby cestovali a spoznali čo najviac na vlastné oči a uši. Priblížiť tým, čo nemôžu z nejakých dôvodov cestovať, aby sa dozvedeli o inom živote aspoň sprostredkovane na základe napísaných riadkov a priložených fotografií, aj keď možno nie vždy vydarených. Život nemusí byť len o perfekcionizme.
Kolíziou indickej a euroázijskej tektonickej platne pred 66 miliónmi rokov vznikli svetové veľhory Himaláje a aj obrovské vápencové skaly dvíhajúce sa do výšok a vytvárajúce rôzne krasové útvary. Topiaci sa ľadovec vytvoril rieky a vodopády zdobiace národný park na nespočetných miestach.
Prví ľudia, ktorí tu žili, prišli 37 000 rokov pred Kristom z Bornea. Prvá písomná zmienka je však až z roku 1 800. V roku 1944 väčšina tu žijúcich ľudí podľahla obrovskej epidémii. Až v roku 1980 sa Khao Sok stal národným parkom. O dva roky neskôr tu bola vytvorená priehrada. 94 metrov vysoká Ratchaprapha blokuje dve rieky a generuje elektriku pre južné Thajsko.
Na cestu z Krabi do džungle sme sa rozhodli ísť minivanom. Bola to asi najhoršia cesta počas celej doby v Thajsku. Predovšetkým veľmi dlhá. Nemala konca kraja. V minivane sme boli naukladaní ako haringy. Nemohli sme sa ani pohnúť. Pod nohami sme mali naše a iné veľké ruksaky a na kolenách malé. Každý z nás mal dva. V malom ruksaku sme mali veci potrebné na najbližší čas, doklady, peniaze a vodu. Vo veľkom batohu sme mali zvyšok batožiny potrebnej na celý pobyt. Postupne sme si s nej vyberali čisté kúsky a špinavé sme balili do tašiek na spodok ruksaku. Takto sme separovali. Všetko nám zatuchlo a zapáchalo stuchlinou, aj keď sme to balili. Dokonca aj čisté veci. Vlhkosť zanechala následky na batožine.
V minivane s nami cestovali viacerí Litovci a traja mladí veľmi hluční Nemci. Jeden z nich hlasno a veľmi zvučne hovoril ako sa hovorí, „ako Palacký na uhorskom sneme“. Cítil sa ako keby bol v minivane sám a mal príhovor na už menovanom sneme. Všetci ostatní vrátane jeho dvoch nemeckých kamošov, a tí asi najmenej, sme ho chtiac-nechtiac museli počúvať. Kamoši nepovedali ani slovo za celý čas, nebolo treba. Vystačil si sám so sebou diskutovať. Mal prejav, ktorý nemal konca kraja. Nie a nie skončiť. Jeho dvaja kamoši zaspávali, ale on si hovoril a hovoril a tak zvonivo, ako keď bijú kostolné zvony na rannú nedeľnú omšu a sú pre každého počuteľné.
Sedeli sme celkom vzadu. Nič sme nevideli ani dopredu, ani vpravo ani vľavo. Nedali sa vystrieť nohy pre veľké ruksaky pod nohami. Šofér išiel s nami ako keby nás ukradol. V zákrutách sme ledva držali rovnováhu. Šofér ešte telefonoval počas jazdy. Bola to nebezpečná jazda.
Keď konečne Nemci pospali, vrátane rečníka, šofér zastal uprostred nejakého mestečka na toaletu. Museli sme všetci opustiť auto na 20 minút vrátane Nemcov. Tí sa po krátkej prechádzke na toaletu a miestny trh, znova prebrali. Zvonivý kamoš začal znova svoj zvučný a ohnivý monológ. Neviem na ktorom sneme rečnil tento krát. Nevidela som takého utáraného muža, ktorý by bol schopný sám so sebou tak dlho hovoriť. Je veľkou neznámou ako to s ním jeho kamoši celý čas vydržali. Asi po hodine ďalšej jazdy, Nemci konečne vystúpili. Tešili sme sa ako malé deti, že odišli. Bolo ticho a bolo nás menej, tak sme si mohli vystrieť nohy. Za chvíľu sme museli vystupovať aj my a bolo po radosti. Najhorší transferový zážitok v Thajsku bol za nami. Transfery z miesta na miesto nikdy nie sú to pravé orechové, ale dajú sa v pohode zvládnuť, keď sú ľudia k sebe ohľaduplní a tolerantní. Niektorí cestovatelia podobné slová nepoznajú a nemajú ich vo svojom slovníku.
Šofér nás za úplnej tmy vyložil na nám neznámej križovatke pred džungľou. Hodnú chvíľu sme nevedeli, čo ideme robiť. Kde ideme a s kým ďalej do džungle. Chvíľu sme tam len tak bezradne stáli a čakali. V Thajsku sa vás však vždy niekto ujme a ponúkne vám svoje služby ako už bolo spomenuté. V určitých momentoch je to naozaj na nezaplatenie. Musím povedať, že väčšinou. Keď sme niekedy museli čakať dlhšie ako päť minút, už sme začínali byť nervózni, čo budeme robiť. Našťastie sa to nestávalo často. Vždy sa nás niekto do pár minút ujal.
V tento výnimočný tmavý večer, asi bolo zamračené, sa odkiaľsi zjavil muž. Oslovil nás, že nás odvezie do najbližšej osady. Ponúkol nám aj ubytovanie. Deti sa najskôr zdráhali a nechceli ísť. Nechápala som prečo. Nakoniec pristali. Nasadli sme ako inak, na korbu, a po čase zastali v „Rezorte na koloch“. Také meno sme mu dali v rozhovoroch medzi sebou.
Rezort na obrovských koloch a Pocahontas
Taxikár nás doviezol do areálu s bungalovmi. Všetky boli postavené na vysokých betónových koloch. Po mnohých strmých schodoch sme vošli do reštaurácie. Privítala nás domáca. Bola to mladá nižšia sebavedomá Thajčanka. Ukázala nám dva typy izieb. Ponúkla nám na výber, drahšiu izbu alebo lacnejšiu. Veľký rozdiel medzi nimi nebol. Vybrali sme si lacnejšiu. Bungalovy boli pospájané spoločným prechodom, ktorý vyústil na záver do reštaurácie.
Naša izba sa tiež nachádzala na tejto úrovni a museli sme sa do tejto výšky dostať. Schody tu vedúce sa ťahali strmo od parkoviska ako obrovský džungľový had až po vchod do príjemnej otvorenej reštaurácie. Pred reštauráciou sme sa museli vyzuť. Pravidlá platili aj tu ako vo všetkých ostatných reštauráciách po Thajsku. Tento thajský zvyk mi dosť vadil. Pred časom som chytila na Slovensku mykózu na nohy a bála som sa jej návratu. Mala som z toho fóbiu a neustále som na ňu myslela. Je to pliaga, ktorá sa len veľmi ťažko likviduje a trvá dlhé obdobie, kým zmizne.
Súčasťou našej izby bola aj veľmi čistá kúpeľňa. Bývali sme všetci spolu na jednej izbe a mali sme dve obrovské postele. Bola tu krásna Pocahontas, ktorá bola neterou sebavedomej domácej a obsluhovala nás v reštaurácii. Mala dva dlhé tmavé vrkoče. Syn po nej pokukoval. Padli si do oka a celý čas sa na seba usmievali.
Večer sme si kúpili od domácej exkurziu na jazero Cheow Lan. Na výlet sa išlo na druhý deň a zahŕňal aj bývanie v malých domčekoch postavených priamo na jazere. Ako obyčajne unavení z cesty sme sa navečerali, osprchovali sa a išli spať. Únava z tepla a vlhkosti nás rýchlo zmohla a spali sme ako mačatá.
Priehrada Rajjaprapha Dam
Priehrada bola na jazere vybudovaná v roku 1982. Bolo to hlboko v horách s účelom vyrábať elektrickú energiu pre južné Thajsko. Jazero neslúži v súčasnosti len ako priehrada. Je to viacúčelový projekt. Okrem produkcie elektrickej energie, robí bezpečnostnú zábezpeku proti povodniam a aj na zavlažovanie v čase sucha. Rybárčeniu, ktorému sa venuje v Thajsku veľká časť obyvateľstva, sa tu tiež darí.
Rajjaprapha Dam znamená „The light of the kingdom alebo „Svetlo kráľovstva“. Dostala toto meno v roku 1987 od thajského kráľa pri otváracej ceremónii priehrady a pri príležitosti kráľových 60. narodenín.
Thajsko je konštitučná monarchia. V roku 2015 bol thajský kráľ Pchúmipchon Adunjadét alebo Ráma IX. . Nastúpil na thajský trón ešte v roku 1946. Bol najdlhšie vládnucim panovníkom v thajských dejinách. Vládol 70 rokov. V októbri 2016 zomrel vo veku 88 rokov. Skoro ho možno dobehne v dĺžke vládnutia anglická kráľovná Alžbeta. Narodil sa v 1927 v Spojených štátoch, v štáte Massachusetts. Jeho otec, thajský nasledovník trónu, v Spojených štátoch amerických študoval medicínu.
V roku 1933 sa spolu s matkou odsťahovali do Švajčiarska. Tu navštevoval francúzske školy a univerzitu v Lausanne. Univerzitu dokončil už ako kráľ v roku 1951. Kráľom sa stal po zavraždení svojho brata Rámu VIII. . V roku 1950 sa oženil. Mal štyri deti, jedného princa a tri princezné. Korunný princ sa stal jeho následníkom. Nie je taký obľúbený ani v rodine, ani na verejnosti, ako bol jeho otec.
Jeho otec ako vládca šikovne manévroval na thajskej nestabilnej politickej scéne. Udržoval si odstup od politikov a generálov. Počas vládnutia sa vyvarovával toho, aby sa znepáčil verejnosti. Preto bol veľmi obľúbený. V Thajsku je prípustná kritika vlády, nie však panovníka a jeho rodiny. Na väčšine verejných miest bola počas našej návštevy umiestnená kráľova fotografia, prípadne fotografia celej kráľovskej rodiny.
Vráťme sa od kráľov späť do národného parku. Keď rieky boli zablokované priehradným múrom, trvalo viac než rok, kým sa podarilo celú plochu zaplniť vodou. 385 rodín z dediny Ban Chiew Lan bolo presídlených a boli im priznané kompenzácie. Je to obrovské územie. Človek si to nevie poriadne predstaviť, kým tam osobne nepríde a nenavštívi zákutia jazera.
Krátko po vstupe na jazero ste fascinovaný vápencovými útesmi napravo, naľavo, pred sebou a za sebou. Vždy zeleným dažďovým pralesom, v ktorom žije tiger, slony, opice, hady a jašterice a množstvo iných živočíšnych druhov. Niektoré z nich sme na svojich potulkách aj stretli. Tiger sa nám samozrejme vyhýbal. Pravdepodobne mal z nás strach, tak sa ukrýval niekde potichučky v džungli.
Podstatnú časť cesty do národného parku, ktorú sme absolvovali deň predtým minivanom z Krabi, sme museli prejsť na druhý deň znova naspäť. Bolo nám do plaču, keď sme zistili, že sa vraciame späť. Mrzelo nás, že trávime čas sedením v minivane. Tak už to niekedy býva. Nedá sa všetko stopercentne naplánovať a využiť čas. Straty, či už časové, alebo finančné, sú vždy. Treba ich akceptovať a nepozastavovať sa nad nimi.
Nasledujúci deň sme od rána deviatej hodiny viac ako dve hodiny cestovali naspäť, odkiaľ sme deň predtým prišli. Zastali sme až v dedine Khao Sak, ktorá je vstupnou bránou do národného parku s tým istým menom. Cestou sme sa zastavili v malom obchodíku, kde sme si kúpili nejaké drobnosti.
Smiley Lake house
V dedine nás už pred národným parkom čakal veľmi drobný a počerný mládenec. Miešanec, neviem akej rasy s ktorou. Mal ťažko pochopiteľnú angličtinu. Hovoril len tak heslovito a s thajským prízvukom. Niektorým Thajčanom bolo ťažko rozumieť. Niektorým sa nedalo ani pri najlepšej vôli.
Keď nás prebral od taxikára, začal sa o nás starať a nezastavil sa po celý zvyšok dňa a celého výletu. Naložil pitnú vodu v pollitrových fľašiach na loď. Bolo toho veľa spolu s ovocím pre všetkých. Sladké ananásy, mango a melóny. Doložil aj kopu iných vecí, ktoré potreboval na tri dni pre všetkých. Naložil aj tovar pre reštauráciu, v ktorej sme sa stravovali a niečo aj pre seba. Nikto mu nepomáhal. Všetci kompletne, celé osadenstvo lode, sme sa pozerali na neho ako pracuje. Čakali sme, kedy dokončí nakladanie a doloží posledné veci a my budeme môcť nastúpiť na vytúžený výlet. Nič iné nás nezaujímalo.
Thajskí ľudia, ktorí nás sprevádzali na výletoch, boli vždy milí, úctiví a pracovití. Nezastavili sa celý deň. Neustále niečo organizovali, prenášali, priväzovali. Stále niečo robili a boli v efektívnom pohybe. Dívali sme sa na nich s obdivom. Ruky mali veľké a tvrdé od fyzickej práce. Napriek malému útlemu telu, ktoré vo väčšine prípadov vizuálne nesedelo ku obrovským rukám. My sme zvyknutí na vysokých ľudí s drobnými rukami a dlaňami. Svedčí to o nízkej úrovni fyzickej práce a aktivity a inému zloženiu stravy. Oni jedia väčšinou ochutenú ryžu a cestoviny so zeleninou. Málokedy mäso. Ak, tak väčšinou kuracie a vo veľmi nízkom množstve.
Nasadli sme všetci na loď a išli sme dosť rýchlo do SMILEY LAKE HOUSE. Bolo to miesto na jazere, kde bola malá otvorená reštaurácia a naše dočasné bungalovy na vode na tri dni a dve noci. Celou cestou nás sprevádzali raz na pravej, raz na ľavej strane nádherné vápencové útesy s krasovými útvarmi vo svojom vnútri. Robili sme pomedzi ne vodný slalom ako lyžiar na horskom svahu alebo vodnej hladine. Fotili sme a nadchýnali sa čiastočne zaplavenou krásou.
Po viac ako hodine plavby sme prišli na miesto určenia. Bolo to romantické miesto s viac ako dvadsiatimi malými domčekmi položenými a upevnenými priamo na umelom jazere. Domčeky mali samostatnú sprchu a toaletu. Na vstupe na obrovské mólo bola umiestnená reštaurácia ozdobená nádhernými orchideami. Tých bolo v Thajsku neúrekom na každom kroku. V reštaurácii sa podávalo thajské jedlo väčšinou vo forme švédskych stolov na raňajky, obed aj na večeru. Vždy bolo veľa sladkého ovocia. Nedalo sa to porovnať s ovocím u nás, ktoré má len málokedy vôňu a chuť.
Program sme mali celý čas nabitý. Drobný mládenec nám nedal dýchať. Po príchode sme sa naobedovali, vybalili veci, ktoré sme si so sebou na výlet zobrali a vybrali sme sa na výlet do jaskyne Nam Talu.
Práve prichádzali odtiaľ turisti. Spýtali sme sa, čo si máme so sebou zobrať a aké to bolo. Povedali nám, že len plavky a pevné šľapky, čelovky a vode odolné fotoaparáty. Nič iné nebolo potrebné. Všetci boli z výletu nadšení a hovorili, že to stálo za to. Zážitok bol silný, dobrý a výnimočný. Po rýchlom dialógu s cudzincami sme sa tešili na najbližšie chvíle. Čo uvidíme a zažijeme. Každý deň v Thajsku bol jedinečný a výnimočný. Každý jeden priniesol rozprávkové prekvapenia, nádhernú prírodu a milých a veľmi srdečných ľudí. Ťažko niekedy opísať to, čo sme zažili. Ani fotografie to niekedy verne nezachytia. Netreba váhať. Treba sa zobrať a ísť a vidieť všetko na vlastné oči, počuť na vlastné uši.
Jaskyňu Nam Talu sa dá navštíviť a preskúmať iba loďou. Thajský sprievodca nám odporučil zobrať si so sebou len plavky a pevné sandále. Čelné lampy alebo čelovky sú tiež nevyhnutné. Presne tak ako hovorili cudzinci, ktorých sme stretli po príchode do Smiley Lake houses na jazere Cheow Lan. Čelovky nám všetkým dal sprievodca. Nie všetci ich mali so sebou z domu. Ja som nemala, ale moje deti mali. Nič iné sme si ani nebrali. Vode odolný fotoaparát sme nemali, tak nás mrzelo, že nebudeme môcť urobiť nejaké zábery.
Tešili sme sa ako malé deti, čo uvidíme a zažijeme. Sprievodca nám vysvetľoval sekanou angličtinou a zároveň ukazoval na svojom tele. Hovoril, že pôjdeme vo vode po kolená, potom po pás, ale aj ponad hlavu. Znázorňoval to na svojom tele. Bol veľmi nízky. Tak keď ukazoval ponad jeho hlavu, mysleli sme si, že nám bude voda po pás. Maximálne po prsia, prípadne po plecia. Boli sme v pohode a upokojili sme sa, že sa nebudeme potápať.
Cestou ku vchodu do jaskyne loďou sme mali pre očami nádherné vápencové útesy prikryté bujnou vegetáciou dažďového pralesa. Bolo to neopísateľné. Keď sme vystúpili z lode asi po pol až trištvrte hodiny, išli sme ďalej pešo asi jednu hodinu. Predierali sme sa bambusovou džungľou smerom k jaskyni Nam Thalu. Nebolo to celkom pešo. Museli sme sa aj brodiť neznámou kalnou vodou a bahnom. Na niektorých miestach, ktorých nebolo málo a kde nebolo možné dočiahnuť nohou na dno, sme museli normálne plávať v neznámej mútnej a nepriehľadnej vode. Cítila som sa ako vo filme Indiana Jones. Zažíval podobné chvíle pri jeho cestovateľských objavoch po neznámych, ale aj známych územiach a teritóriách. Najviac som sa obávala rôznej hávede, hmyzu, červov. Podobné kreatúry Indiana Jones väčšinou stretal na cestách. Tie som si v momente predstavila, keď sme sa začali potápať v špinavej a kalnej vode. Nič iné mi vtedy neprišlo na myseľ.
Po sto metroch pochodu džungľou, sme sa začali nenápadne brodiť neznámou vodou. Tak ako nám sprievodca vysvetľoval. Museli sme plávať, lebo voda nás prekrývala. So strachom a hrôzou v očiach sme vodou zaplavený úsek preplávali a vydali sme sa k ústiu jaskyne.
Po návrate do plávajúcich bungalovov na jazere po objavovaní jaskynných priestorov, nám litovský sprievodca povedal, že vo vode sú obrovské hady a rôzne iné kreatúry a živočíchy, ktoré sme my v mútnej vode nemali šancu vidieť. On s nami v jaskyni v ten deň nebol. Bol tam už predtým s inými klientmi, ktorých sprevádzal po Thajsku a národnom parku Khao Sok. Keby mi to bol povedal predtým, než sme sa vybrali na výlet, pravdepodobne by som tam nebola bývala šla.
Vchod do jaskyne ponúkal nádhernú scenériu so stalaktitmi a erodovanými skalami. Na naše veľké prekvapenie, jaskyňa nebola suchá , ale mokrá. Jaskyňou pretekal bystrý potôčik. Miestami to bol obrovský potok meniaci sa občas aj na silný a strmý vodopád. Museli sme ho prebrodiť a zdolať, aby sme sa posunuli ďalej za sprievodcom. Cez najkrajšie časti jaskyne bola táto bystrina dosť objemná a obklopená z jednej aj z druhej strany nádhernými stalaktitmi a stalagmitmi. Nikdy som ešte nebola v podobnej jaskyni. Nebrodila som sa pretekajúcim jaskynným potokom. U nás nie je vstup do jaskynných potokov a bystrín povolený. Je zakázaný a väčšinou ohradený hrubými reťazami.
Natiahli sme na čelo čelovky a začali stúpať po vodnej jaskyni vyzdobenej po všetkých stranách väčšími a menšími kvapľovými výzdobami. Sprievodca nás často na ne upozorňoval. Niektoré sme nachádzali aj sami a kochali sa nimi. Obzerali sme ich pomocou čeloviek. Bolo to nádherné divadlo. Miestami bola jaskyňa veľmi úzka. Len len, že sme prešli tí širší. Tí užší taký problém nemali. Na niektorých miestach sa pred nami otvárali nádherné jaskynné haly a priestory. Cez veľmi úzky bod viedol silný vodopád. Cez vodopád bolo natiahnuté lano. Tu sme len len prešli. Taký silný prúd vody bol v čase našej návštevy v jaskyni, že sme mali veľké problémy vodopád prejsť. Spätne obdivujem sprievodcu, že si zobral so sebou úplne neznámych ľudí. Nikoho z nás nepoznal a ani netušil, čo môže od koho čakať. Nebola to vôbec jednoduchá záležitosť. Mohlo sa hocikomu hocičo stať. Ani nechcem na to pomyslieť.
Niekde bol prúd vody taký silný, že sme sa ledva udržali na nohách. Museli sme sa vzájomne držať a podopierať, aby nás voda neodniesla. Pomohlo priviazané lano, ak bolo a my sme sa mohli po ňom šplhať a tak sa snažiť prebrodiť cez prúd vody. Nebolo to vôbec jednoduché a ľahké. Museli sme riadne bojovať. Nad našimi hlavami niekedy tiekla voda a ponad ňu sa rysovali obrovské skaliská jaskynného priestoru . Liezli sme hore a dolu strmými, ale aj okrúhlymi šmykľavými skalami. Bolo to neskutočné. Neverila som, že je to možné, a že je to skutočnosť. Mala som pocit, že sa mi to sníva a nie že je to realita, ktorú práve prežívame. Miestami som mala pocit, že sledujem nejaký 3D film a občas ma pokropí prúd vody.
Ten istý litovský sprievodca nám povedal, keď sme sa vrátili, že tu zahynuli šiesti turisti a dvaja sprievodcovia v roku 2007. S Litovcom sme sa kamarátili najbližšie tri dni. Sprevádzal manželský pár na potulkách Thajskom. Rozprávali sme sa o Rusku, o Litve, o bývalom Sovietskom zväze a o iných témach po rusky a anglicky. Konverzácia bola vždy veľmi zaujímavá a vtipná zároveň.
Tragická udalosť v roku 2007 sa stala napriek upozorneniam, že nie je vhodné jaskyňu navštíviť z dôvodu nestabilného počasia. Sprievodcovia tu išli so skupinou. Silná búrka prišla veľmi rýchlo a obrovský prúd vody ľudia v jaskyni vôbec nezvládli. Stiahol ich so sebou dolu do jazera. Jedna dvadsaťjeden ročná Britka sa zachránila. Pred obrovským prúdom vody sa vyšplhala na vyššie útesy. Tam sa snažila odolávať prílivu vody. Prežila tu sama v tme. Jej priateľ to neprežil a utopil sa. Trvalo viac ako 20 hodín, kým ju zachránili. Museli čakať, až keď voda po búrke ustúpila. Nechcela by som byť na jej mieste a už vôbec nie na mieste jej priateľa. Prírodné živly netreba podceňovať.
Tak sme sa od litovského sprievodcu neskôr dozvedeli, že podzemná nádhera mohla byť v pohode aj našim pohrebiskom. Bola už určite viackrát. Ešteže sme sa to dozvedeli až po našom návrate z jaskyne. Možno by sme tam vôbec neboli bývali šli.
Sestra mala v jaskyni na chrbte obrovského pavúka. Syn jej ho len zhodil bez toho, aby ju na neho upozornil. Keby bola o ňom vedela, bola by sa zľakla. Urobila by zbytočný zmätok a paniku a nikomu by to nepomohlo. Jaskyňou sme prešli pešo okolo 200 metrov z celkových 680 metrov. Informoval nás na záver sprievodca.
Bol to náročný, ale zároveň úžasný zážitok. Plný emócií . Naskakovala nám husia koža. Platilo opäť, že zážitok bol nielen silný, ale aj dobrý zároveň. Thajsko je krajina, kde sa dobré a intenzívne zážitky vyskytujú na každom kroku.
Po návrate do domčekov sme sa okúpali a poplávali si v teplej vode jazera. Prešli sme sa na kanoe po hladine. Voda bola v jazere podstatne chladnejšia ako morská voda na juhu Thajska. Aj tak bola veľmi príjemná. Voda v jaskyni bola tiež celkom teplá. Vôbec nám nebolo zima za celý čas strávený v jaskyni. Oddychovali sme na móle a po chvíli sme zbadali ohnivé zore na nebi. Bol západ slnka. Rýchlo sme bežali pre fotoaparáty.
Večerné a ranné safari na jazere, Guilinin výhľad
Po divadle so západom slnka sme sa navečerali a vybrali sa loďou na nočné safari. Videli sme množstvo svetielkujúcich očí v džungli, pravdepodobne sovích, počuli ohromujúce ticho džungle, sem tam nejaký škrekot a piskot. Po viac ako hodine plavby sme sa vrátili do domčekov na vode. Začínalo sa zmrákať. Mraky prichádzali veľmi rýchlo v Thajsku. Boli sme plní nádherných a intenzívnych zážitkov, ktoré sme ledva stíhali absorbovať. Nestíhali sme si všetko zapísať do hlbín nášho srdca. Rekapitulácia udalostí v podobe písania o dobrodružstvách na cestách je veľmi príjemným osviežením pamäti. Prežívam to znovu a znovu. Niečo zostane nedotknuté a vynorí sa z pamäte len pri podobných prežívaniach a zážitkoch.
Po pol hodine ako sme si ľahli na matrace, sa začalo blýskať a s maličkým časovým odstupom aj hrmieť. V momente nastúpila do nočnej zmeny ohromujúca búrka. Blýskalo sa, hrmelo a lialo ako z krhly. Báli sme sa, že nás odplaví niekde ďaleko aj s domčekmi. Dlho sme ešte počuli ako prší. Kvapky dopadali burcujúco na tenké strechy domčekov. Nakoniec sme od únavy pospali a ani sme netušili, kedy búrka v noci skončila. Na druhý deň nás už čakali ďalšie dobrodružstvá. Museli sme sa na ne pripraviť a načerpať potrebnú energiu v spánku.
Na druhý deň nikto už ani netušil, že bola v noci obrovská búrka. Medzi šiestou až pol siedmou sme za nádherného východu slnka odišli na ranné safari loďou. Plavili sme sa za ticha džungle a občasného škrekotu makakov a iných zvierat. Prechádzali sme popri troch vápencových útesoch, tzv. „Guilininom výhľade“ alebo „Troch bratoch“. Hovorí sa, že bratia bojovali o lásku tej istej princeznej. Urobili sme fotografie a pokračovali v plavbe po jazere.
Videli sme lietajúcich a škriekajúcich tukanov. Opice preskakujúce zo stromu na strom na vápencovej skale. Väčšie zvieratá sme nevideli. Určite sa skryli, lebo boli vystrašené z toľkých návštevníkov. Po viac než hodinovej prechádzke loďou pomedzi nádherné pralesnou flórou ozdobené vápencové útesy a krasové útvary sme sa vrátili naspäť do plávajúcich domčekov. Pobalili sme si všetky veci, naraňajkovali sa a pobrali sa na výlet do suchej jaskyne Khang Cow.
Raňajky na jazere majú neopísateľnú atmosféru a čaro. Úplne všetko má magickú atmosféru. Máte pocit, že ste buď v rozprávke alebo prežívate nádherný sen s otvorenými očami. Dobre je, že nič netrvá večne. Potom by nielen tieto, ale aj zlé zážitky trvali večne. To by nebolo dobré. Všetko raz pominie, aj zlé, aj dobré. Treba sa radovať z pekných chvíľ, keď sú nám dané a na zlé sa snažiť zabudnúť. Pocity pokoja a mieru, ktorým sa nám tu dostávalo, nemávame dennodenne.
Plavili sme sa viac než pol hodiny po jazere, obdivovali okolie, kým sme prišli k malému osídleniu rozprestretému na vode. Nechali sme si tu všetky veci, ktoré sme mali so sebou. Na pevninu sme prechádzali po dreve, ktoré bolo položené len tak voľne na vode. Z jednej strany bolo trochu upevnené lanami o pevninu a z druhej o chatrné osídlenie.
Po prejdení provizórneho mosta, sme urobili opatrne prvé kroky na súši. Neskôr sme nastúpili na pochod do strmého džungľového kopca. Išli sme objavovať ďalšiu jaskyňu. Nič sme o nej netušili.
Tentoraz išiel s nami do jaskyne aj oznamovateľ a šíriteľ zlých správ. Bol to sprievodca z Litvy. Sprevádzal po Thajsku jeden manželský pár. Mali okolo 45 až 50 rokov. Z môjho hľadiska to bol veľký luxus dať sa takto sprevádzať. Samozrejme pre obidve strany. Či už pre litovských manželov, ale aj pre sprievodcu. Obchod je však obchod. Pravdepodobne bol výhodný pre obidve zúčastnené strany. Inak by tu neboli. Neznalosť cudzieho jazyka, hlavne angličtiny, robí svoje. Treba si priplatiť, keď chceme niečo vidieť a vedieť a nevieme sa dohovoriť. Thajčania hovorili v prevažnej miere po anglicky, niektorí lepšie, iní horšie. Dalo sa kdekoľvek dohodnúť.
V ten deň bolo veľmi teplo a vlhko. Lialo z nás ako z krhly. Nestíhali sme dopĺňať tekutiny, ktoré nám sprievodca nanútil na cestu. Vedel, čo nás čaká. Počas pomalého stúpania do strmého kopca sa voda pomaly míňala. Nechceli sme si ju so sebou zobrať od sprievodcu. Boli sme ale spokojní, že sme sprievodcu poslúchli a vodu vzali. Inak by sme boli bývali dehydrovaní. Nie je to sranda.
Obdivovali sme kmene obrovských širokých a vysokých bambusov, lián a iných pralesných stromov. Tenké ale aj hrubé bambusy sa nad nami týčili. Pod nimi sa rozkladali nespočetné mraveniskové kráľovstvá. Boli rozložené a opakovali sa skoro v pravidelnom odstupe po celej ceste do jaskyne. Na chodníku, tesne vedľa chodníka, kdekoľvek.
Vchod do jaskyne bol veľkolepý. Ako do siene v kráľovskom paláci. Trochu sa nám šmýkalo. Vchod sa rýchlo zvažoval. Za ním sa jaskyňa začala výrazne zužovať. Sprievodca z Litvy, s ktorým sme stúpali celý čas k jaskyni, nám ukázal dva dlhé tenké biele hady. Plazili sa tesne po skale, popod ktorú sme museli ísť. Možno dvadsať centimetrov od nej.
Ostatní ľudia ich nevideli a boli priamo pod nimi, keď nám ich ukazoval. Pokračovali ďalej bez obáv a strachu z napadnutia hadom. My sme išli pomaly za nimi. Keď sme boli tesne pod skalou, na ktorej pôvodne hady boli, už sa preplazili ďalej.
V jaskyni sme videli množstvo obrovských pavúkov, na ktoré nás upozorňoval thajský sprievodca. V hĺbke jaskyne sme počuli škrekot, ktorý každým krokom mohutnel. Začali sme cítiť aj zvláštny silnejúci zápach. Mysleli sme si, že tu bude odkryté pohrebisko.
Na záver sme prišli do obrovskej jaskynnej haly. Na plafóne siene sedelo nespočetné množstvo netopierov. Poletovali hore dolu ako sme na ne svietili čelovkami a vydávali zvláštny zvuk. Škrekot ani hvízdanie to nebolo. Popočúvali sme ich, poobzerali pijavice vo vode na dne jaskyne a pobrali sa preč za neutíchajúceho škrekotu netopierov.
Keď sme vyšli na svetlo, úplne nám odľahlo. Stále som myslela na film Indiana Jones a početné hávede zobrazené v ňom. Táto jaskyňa mi ho ešte viac pripomínala. Schádzali sme zo strmého kopca, kde sa jaskyňa nachádzala a vrátili sme sa do chatrného osídlenia na vode, kde sme mali všetky veci.
Prišli sme špinaví od hlavy až po päty. Celou cestou sa prášilo. Naskákali sme do vody jeden po druhom. Zaplávali sme si a zmyli zo seba špinu a prach. Vodička bola perfektná na upotené telo.
Obed nás už čakal naservírovaný na stole. Nemohla som na nijaký spôsob vyjsť z jazera. Bol tam len spomínaný obrovský kmeň a na ten som sa nemohla nijako dostať. Bola som ťažká ako olovo a šmýkalo sa mi. Nemohla som sa dostať z jazera za žiadnu cenu. Začali sa mi všetci smiať a vtedy som prišla o poslednú energiu, ktorú som ešte mala. Začala som sa smiať aj ja. Zľutoval sa nado mnou syn a vytiahol ma. Tiež mal so mnou problém. Nie a nie ma vytiahnuť. Všetci sedeli pekne za stolom, len ja som zdržiavala. Thajský sprievodca mal všetko perfektne a dokonale zorganizované. Nepocítili sme jeden nedostatok a nebodaj nejakú chybu, ktorú by spravil. Jednoducho muž činu na svojom mieste.
Obed bol už prestretý. Opäť perfektne aj v týchto jednoduchých a primitívnych podmienkach. Chutná ryža so zeleninou bola pekne zabalená do malých previazaných batôžkov. Bolo to veľmi milé, romantické. Ale aj chutné a sýte. Mysleli sme, že nás to nezasýti, keď sme videli množstvo v malom batôžteku. Zasýtilo nás. Po ryži sme dostali ešte sladké ovocie ako vždy. Ponúkali nám ho všade. Ak sme ho nedostali na obed alebo večeru, kupovali sme si ho.
Preobliekli sme sa, zbalili veci a nasadli do loďky. Pobrali sme sa späť do dediny Khao Sak, odkiaľ sme nastúpili na potulky po jazere a jaskyniach. Pán z Litvy si pri nastupovaní na loď nakopol tak palec na nohe, že mu v momente celý omodrel a opuchol. Všetci sme ho ľutovali a boli sme radi, že sa to nestalo nám.
Naposledy sme sa kochali nádherou, ktorá nás obkolesovala. Vietor silno fúkal v protismere plavby. Voda nám špliechala do tvárí a po celom tele. Za moment sme boli celí premočení. Nevadilo nám to. Urobili sme si z toho príjemnú zábavu. Bolo teplo, nikto nemrzol, nikomu nebolo zima. Na oblohe sa objavil brutálny mrak ako vidno na fotografii. Občas aj spŕchlo. Silný lejak vydržal kým sme nedoplávali do dediny.
V Thajsku sme zistili, ako sa prepchávame. Jeme množstvá sýtych potravín. Na zasýtenie a prežitie nám stačia menšie množstvá a ľahšia strava. Čerstvá a nestálo by nás to veľa. Ešte by sme ušetrili. Na druhej strane, keby sme boli všetci vegetariáni, veľa ľudí, ktorí sa živí živočíšnou výrobou, by prišlo o prácu. Malo by to možno aj ďalšie zatiaľ neznáme dôsledky. Ťažko povedať.
Po príchode do dediny Khao Sok, sme museli chvíľu čakať na taxík, kým nás vyzdvihol. V miestnej stanici sme si pozerali mapy celého národného parku Khao Sok. Museli by sme žiť niekoľko životov, aby sme videli aspoň niektoré pekné miesta na zemeguli. Sme vďační za to, čo sme videli. Rozširuje sa vesmírna turistika. Netuším, kedy stihneme aj tú…
Z dediny Khao Sok sme išli taxíkom naspäť okolo dvoch hodín do bungalovu na koloch. Mali sme tu odloženú veľkú batožinu. Sestra začala už v taxíku hovoriť o jazde na slonoch do džungle. Mne jazda na slonovi moc nevoňala, bála som sa a zdalo sa mi to trápenie zvieraťa. Obávala som sa nepríjemných príhod, o ktorých som sa dočítala na internete, prípadne videla v televíznych novinách ako slon zabil človeka a ničil okolo seba všetko, čo mu stálo v ceste. Takto sa slony pomstia za krivdy, ktoré boli na nich spáchané od útleho detstva postúpením tvrdej drezúry, aby mohli slúžiť samopaši ľudskej rasy. Životné skúsenosti robia človeka bojazlivejším. V mladosti sa strmhlav rúti do nových zážitkov. Sestrine požiadavky na safari som potichu odignorovala a nekomentovala ich. Deti ich registrovali a chceli jej ich splniť za každú cenu. Plnili nám všetky priania ako malým rozmaznaným deťom.
Keď sme prišli k ubytovaciemu komplexu, deti kúpili lístky na safari. Tak sme sa rýchlo zbalili do džungle. Museli sme v ten deň ešte stihnúť nočný transfer autobusom do Bangkoku. Boli sme riadne ulietaní. Ani chvíľu sme sa neohriali na jednom mieste. Tak už to býva, ak chce človek vidieť čo najviac a objavovať zákutia tej ktorej krajiny. Nebolo mi všetko jedno. Veľmi som sa bála a slonov mi bolo ľúto. Čo som mala robiť. Rozhodnutie padlo. Išlo sa bez komentára. Boli sme v časovom strese. Museli sme si ešte kúpiť lístky na nočný autobus do Bangkoku a všetko nejaký čas trvá, kým sa zariadi a vybaví.
Sestra chcela skúsiť tento ázijský zážitok. Ja by som prežila do konca života aj bez neho. Slon sa mi javil vždy ako nevyspytateľné zviera. Sedadlá na slonovi sa mi zdali veľmi vysoko. V prípade nečakanej potreby zoskoku zo slona alebo ohrozenia, či už zo strany slona, prípadne inej neočakávanej udalosti, to bolo vysoko. Tak to aj bolo. Poďme ďalej k príbehu so slonmi v džungli.
Ten istý taxikár nás zaviezol aj do džungle. Cesta trvala asi 20 minút. Mali sme dohodnuté dva slony, ktoré na nás už čakali, aby nás odviezli ku vodopádu. Boli to slonice, jedna päťdesiat ročná, druhá mala o dvadsať rokov menej a bola dcérou tej staršej.
Slonice pristavili ku vysokému drevenému premosteniu, na ktoré sme my vyšli po schodoch. Odtiaľ sme si posadali vo dvojiciach na slony. Ja som nasadla so synom na staršiu slonicu. Ani nevieme ako a už sme vykračovali pomaly do džungle. Pohľad zo slonice bol úžasný. Všade naokolo džungľa, palmy a bambusy. Všetko sa zelenalo. Občas sme dostali po hlave od nejakej palmy, ktorá rozťahovala listy až na cestu, po ktorej sa uberal slon. Nohy nám viseli sprava a zľava slonej hlavy. Slonica nás po nich mlátila obrovskými ušami. Slonie ucho sa javí pre amatérov ako sme boli my ako mäkučké. Ja som si to myslela. Ako sa však slonica ušami stále ometala, dostávali sme poriadne facky sloním uchom po nohách. Boli to bolestivé úderu. Nohy sme si posúvali ďalej, aby sme neprišli k modrinám.
Prišli sme k malému potôčiku. Čo čert nechcel, slonica sa nám v potoku vzpriečila. Nechcela ísť ani o krok ďalej svojmu pánovi. Chcela si piť vodu. Nič iné ju nezaujímalo. Sprievodca, ktorý nás sprevádzal, sa snažil hnať ju ďalej. Ona nie, ani nie ísť. Ani sa nepohla. Začala zúrivo ručať na neho, metať a hádzať sa zo strany na stranu chobotom a celým telom.
Mala som žalúdok až v krku od strachu, čo s nami spraví. Nezhodí nás zo sedadiel a neušliape obrovskými nožiskami? Všetko dorazí ešte chobotom. Zbadali sme ako mládenec zobral odkiaľsi pre nás dovtedy neviditeľnú lopatu. Mysleli sme, že ju ide ňou biť, aby sa pohla konečne. Neprehovorili sme za celý čas ani slovko. Tichučko sme čušali a čakali, čo sa bude diať.
Nešiel ju biť lopatou. Zobral a odhodil lajno, ktoré z nej vypadlo do potoka. Odľahlo nám, keď sme to zbadali. Odhodil lajno z potoka do trávy. Výrazne sa nám uľavilo.
Po hodnej chvíli sa slonica pohla sama. Určitý čas muselo byť tak ako ona chcela. Išli sme ďalej až k malému vodopádu. Druhá posádka išla na mladšej slonici bez problémov. Nič zvláštne sa im nestalo. Mali relax a zábavu. Videli sme ich pred nami sediac na slonici. V čase „potokovej krízy“ čakali, čo sa s nami stane a ako to všetko dopadne. Tiež im nebolo všetko jedno, keď nás videli ako sa meceme uprostred potoka na slonovi.
Pred vodopádom slonice pristavili pri premostení a nechali nás vystúpiť na mostíky. Napili sa a nechali sa hladiť a mojkať. Boli by vydržali aj do neviem dokedy. Hlavy mali pokryté tvrdými chlpmi ako drôtená kefa. Zistili sme, že aj obrovské slony potrebujú milé slovo a pohladenie.
Sprievodcovia nám porozprávali aké sú slonice staré, čo majú radi a čo nie. Vracali sme sa inou cestou. Išli sme okolo čerstvo vybagrovanej rieky a čiastočne aj po nej.
Keď mala naša slonica absolvovať cestu po vybagrovaných schodíkoch, zasa sa vzpriečila. Nechcela sa pohnúť. Sprievodca vyšiel na vybagrovaný breh a ani neviem ako skočil slonici priamo na čelo. Ako keby sa tele portoval. Tak rýchlo skočil. Zvyšok cesty tam relaxoval a usmerňoval neposlušnú slonicu.
Takto ju mal pod lepšou systematickou kontrolou. V čase našej návštevy spevňovali breh rieky proti záplavám. Keď sme na záver šťastne pristáli, kúpili sme sloniciam banány. Sprievodcovia nám to navrhli a ponúkli. Nakŕmili sme ich a ponáhľali sme sa k taxíku, ktorý už na nás čakal. Išli sme vyzdvihnúť batožinu, aby sme stihli nočný presun do Bangkoku. Veľa času nám nezostávalo.
