Ko Phan Ghan

Ko Tao a Ko Samui na juhu sa považujú za sestry ostrova Ko Phan Ghan. Je známy každý mesiac sa opakujúcimi zábavami na pláži Haad Rin Nok pri splne mesiaca. Zábavy sa organizujú aj v polovici splnu mesiaca. Je tu veľké množstvo piesočných barov, od ktorých je odvodený aj názov ostrova Ghan. Narastajúce obyvateľstvo sa venuje predovšetkým turizmu, rybárčeniu a pestovaniu kokosov.

Ostrov sa nachádza medzi Ko Samui a Ko Tao a väčšinu jeho povrchu pokrýva džungľa a kokosové palmy. Viac ako 10 000 obyvateľov tvoria Budhisti. Väčšina obyvateľstva žije v hlavnom meste Thong Sala na juhu ostrova. Najväčšou atrakciou ostrova sú už spomínané oslavy splnu mesiaca na pláži Haad Rin, na ktorých sa zúčastňuje viac ako 20 000 ľudí tancujúcich od večera do rána nasledujúceho dňa. Konajú sa tiež oslavy pol mesiaca, prípadne čierneho alebo tmavého mesiaca. Ľudia, ktorí sa tu chcú baviť, si nájdu vždy  dôvod na oslavu. My sme sa osláv nezúčastnili, neboli sme tu  ani v jednom vhodnom termíne, kedy by sa oslavy teoreticky mohli konať.

Na ostrove sú nádherné biele  piesočné pláže, ku ktorým je ľahký prístup cestami. Na niektoré z nich sa dá dostať iba loďou.  Dá sa tu potápať, voziť  sa na slonoch v džungli, navštíviť miestne vodopády a robiť mnoho iných relaxačných aktivít.

Hut Sun Bungalov na Haad Yao pláži

Cestou na ostrov Ko Phan Ghan sme sa dohodli, že nezostaneme na juhu ostrova. Nechceli sme byť v lokalite prepchatej turistami. Pôjdeme ďalej na severozápad, kde je výskyt turistov nižší. Je tu tichšie. Pláže sú tu bielučké. Dohodnuté  bývanie bolo v tejto oblasti.  Cena bola  1 000  bahtov pre štyroch na noc. Je to  zhruba 25  eur pre všetkých,   na jedného okolo 6 eur a pár centov.

Pred komplexom ubytovania Hut Sun nás privítala domáca. Poukazovala nám všetky možnosti ubytovania, ktoré mala k dispozícii. Boli rôznorodé nielen kvalitou, ale predovšetkým cenou.

Vybrali sme si nádherný a romantický bungalov. Bol to domček na brehu mora s bielučkou piesočnou plážou a kokosovými palmami. S načasovaným západom slnka v čase nášho príchodu. Nevedeli sme sa ho nasýtiť. Bola to nádherná a romantická scéna. Presne taká,  akú je možné vidieť na gýčových pohľadniciach z Thajska. Na pohľadnici sa to javí neskutočné.  Máte pocit, že je to určite retušované. Taká nádhera a krása predsa v skutočnosti  nikde neexistuje. Presvedčili sme sa na vlastné oči, že pohľadnice a fotografie nie sú schopné zachytiť  krásu, ktorú si môžete  uchovať iba vo svojej pamäti a  srdci.

Zostali sme tu dve noci. Po vybalení a  umytí, sme sa išli okúpať do mora. Voda bola čistučká, priezračná ako sklo a teplučká ako polievka. Bola plytká, tak po kolená, ďaleko do mora.  Západ slnka bol úžasný.  Nevedeli sme skončiť s radovaním sa vo vode.

Ukrutný hlad po celom dni nás vyhnal z mora. Išli sme sa najesť do reštaurácie pani domácej. Bola to veľmi milá a ochotná žena vo veku okolo 35 až 40 rokov. Na jej tvári už boli roky zrejmejšie ako u iných  Thajčaniek. Ceny v reštaurácii boli vyššie, než na aké sme boli doteraz zvyknutí. Úroveň vybavenia reštaurácie, celého areálu vrátane nášho bungalovu a jeho sociálnej časti,  kvalita služieb a jedla,  bola na podstatne  vyššej úrovni.

Domáca pôsobila dojmom miestnej zbohatlíčky. Prevádzkovala bungalovy s bazénom a reštauráciou spolu so svojim starším bratom. Dcéru mala na štúdiách v Bangkoku a muža na zárobkoch v zahraničí. Pravá sezóna ešte poriadne nezačala, tak muž  zarábal peniaze  v zahraničí. Na sezónu sa vracal domov.  Nechceli sme sa jej vypytovať na detaily. Dozvedeli sme sa len to, čo nám sama v rámci príjemnej a  uvoľnenej konverzácie povedala. Mali tu dvoch psov, ktorí sa povaľovali kade tade po reštaurácii. Tiež mačky vo veľkom kamarátstve so psami, vôbec nikomu nevadili. Boli to ich domáci miláčikovia a plnili v kolobehu ich dennodenného života svoje úlohy.

Poradili sme sa ako sa čo najrýchlejšie dostať ku miestnym vodopádom v národnom parku. Dohodli sme sa, že nám požičia svoj ojazdený džíp na druhý deň a na ňom budeme objavovať krásy ostrova za celkom slušný poplatok. Odporučila nám, koľko máme dotankovať, aby nám to vyšlo na celú cestu do džungle. Malo nám to vystačiť aj na cestu  naspäť z džungle do plážového domčeka. Nádrž sa netankovala  do plna tak,  ako je to u nás zvykom pri prenájme auta. Dôverovala nám, že urobíme tak, ako nám odporučila. Každé jednanie bolo založené na vzájomnej dôvere.  O ničom sme nediskutovali. Vyjednávanie bolo v Thajsku veľmi jednoduché. Nikto netlačil na pílu, ani miestni, ani my. Ako sme sa dohodli, tak sme aj urobili.

Po večeri sme sa išli prejsť po okolí. Vybrali sme sa najskôr po neosvetlenej ceste. To sa ale v príručkách neodporúča, lebo autá tu jazdia nebezpečne, často neosvetlené. Po chvíli sme sa rozhodli ísť prejsť  po  pláži Haad Yao. Obzreli sme si miesto v susedstve nášho bungalovu, kde sa  pôjdeme najesť na večeru na ďalší deň. Pláže boli už prevažne prázdne, bola tma.

Večer sme zaspali ako batoľatá v posteliach s baldachýnom proti komárom. Unavení z cesty a z nádherných zážitkov. Nestíhali sme ich všetky absorbovať, snažili sme sa zapísať si a uchovávať ich v pamäti a v srdci.  Pri písaní týchto  riadkov, prežívam udalosti znova. To je na tom najkrajšie. Na popísanie niektorých udalostí nenachádzam vhodné slová. Je potrebné  zažiť to na vlastnej koži,  posúdiť a oceniť krásu prírody a ľudí okolo.

V noci nás všetkých zobudila   silná búrka sprevádzaná ohromným hrmením a blýskaním. Už večer, keď sme si líhali do postelí, sa začal dvíhať vietor. Fúkal a zavíjal čoraz intenzívnejšie. Priniesol so sebou kopu čiernych mrakov. Najskôr blýskanie a v malom oneskorení hrmenie do blízkosti našej malebnej pláže. Chceli  búrku  odignorovať a prespať. Sestra nás všetkých zobudila, aby sme si išli pozbierať opratú bielizeň na terasu.  Všetko už bolo vtedy na  zemi. Fúkal silný nárazový vietor, blýskalo sa a hrmelo ako v hororovom filme. Nevedeli sme, či sa nám to sníva alebo je to skutočnosť.  Neviem, neviem, či by sme  boli našli veci na  terase  na ďalší deň, keby sme ich neboli zbierali ešte v čase kulminovania búrky.

Búrky, ktoré sme tu zažili, prišli vždy rýchlo. Zodvihol sa silný vietor, ten doviedol odkiaľsi veľký čierny mrak. Zablýskalo sa a zahrmelo a  nakoniec začalo  liať ako z krhly. Po hodine až dvoch nebolo po búrke ani chýru ani slychu. Len čerstvý a  vlhký vzduch napovedal, že sa niečo tesne pred nedávnom stalo a že pravdepodobne pršalo.

Stratená na ostrove

Keď búrka v noci ustala, pospali sme ako batoľatá po napojení. Na druhý deň som  išla nakúpiť vodu a ovocie na raňajky. Ovocie je v Thajsku veľmi sladké. Úplne iné ako u nás. Dokáže zasýtiť na dlhšie obdobie a nie je potrebné dopĺňať žalúdok chlebom, prípadne hustými polievkami.

Naši susedia vo vedľajšom bungalove boli Holanďania. Už prvý deň sme sa s nimi rozprávali. On bol opatrovateľ v nemocnici a ona office manažérka. Cestovali spolu už pol roka po ázijských krajinách. Keď som skoro ráno prechádzala okolo ich bungalovu, už raňajkovali. Pustili sa do uvoľnenej diskusie, čo robia, kde a ako cestujú, atď. Nebolo možné ich zastaviť. Páry, keď cestujú vo dvojici, trpia po určitom čase ponorkovou nemocou a potrebujú občas prehovoriť aj s niekým iným. Prísť na iné myšlienky a dostať nové impulzy. Odporučili mi,  kde mám ísť na nákup. Je to len kúsok za najbližšou zákrutou vpravo.

Tak ako väčšina rozhovorov medzi cestovateľmi aj náš sa rozvíjal v neriadenom smere o všetkom možnom aj nemožnom. Mladí ľudia zo západu ukončia prácu a idú v pohode na pol roka až na rok cestovať. Niektorí aj na dva roky. Minú všetky úspory, prípadne si vezmú na to pôžičku a nemajú s tým problém. Po pol roku alebo roku sa vrátia, prípadne ani nevrátia do rodnej krajiny a fungujú ďalej. Nezaťažujú sa, čo bude s nimi, z čoho a kde budú žiť. Je im to viac menej v tomto momente jedno. Jeden rok tu, druhý tam. Vychutnávajú si život v plnej kráse. Neriešia žiadnu budúcnosť.  Čo nás čaká, nikto nevie,  a preto sa tým nezaťažujú. „Je ako je a bude ako bude“. Aplikujú  základnú tézu storočného starčeka z románu „Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol“  od švédskeho autora Jonasa Jonassona.  My sme boli vychovaní neustále sa o niečo strachovať. Čo sa stane v budúcnosti, v duchu „čo ak bude vojna“. Prítomnosť sa len málokedy prežíva a užíva…

Neviem, či som to prehliadla alebo bol obchod zatvorený. Musela som ísť podstatne ďalej skoro tri štvrte hodiny. Po čase som našla obchod s rôznorodým tovarom. Bola sobota ráno a všetko bolo ako po vymretí. Nikde ani človiečika. Ani na ulici, ani v obchodoch. Božské ticho a pokoj.

Obchod, ktorý som nakoniec našla otvorený, bol niečo na spôsob nášho malého supermarketu. Strašne v ňom  smrdeli ryby a iné morské príšery. Ten zápach bol neznesiteľný. Neviem, či ste to už niekedy zažili. Neviem aký výraz by to najlepšie vystihoval. Pravdepodobne hnus. Oddelenie s rybami, ak sa to dalo tak nazvať,  som preto veľmi rýchlo obišla. Nasmerovala som si to priamo ku čerstvému ovociu. Nakúpila som čerstvé raňajky ,  veľké sladučké mango, ananás a banány. Po ceste ku pokladni som zobrala ešte šesť fliaš vody. Voda  sa mi tu zdala podstatne lacnejšia než sme nakupovali doteraz. Vypili sme jej veľa. Boli sme štyria. Nikdy jej nebolo dosť.  Po zaplatení som sa vybrala  naspäť smerom k nášmu romantickému bungalovu a bielučkej, čistučkej pláži Haad Yao.

Vždy, keď som v cudzom prostredí a predovšetkým v zahraničí, snažím sa zapamätať si jeden bod v okolí. Ten potom používam na rýchlu orientáciu v prípade urgentnej potreby a nemožnosti zistiť, kde sa nachádzam. Naše ubytovanie na pláži a reštaurácia pred areálom bungalovov, sa mi zdali  ráno, keď som išla nakupovať, veľmi dobre zapamätateľné. Tak som ani nič iné významnejšie a zapamätateľnejšie neriešila a nehľadala. Ale toto zdanie určitosti a stopercentnej pravdepodobnosti som mala iba ráno. Keď som sa vracala z nákupu, zdalo sa mi všetko rovnaké. Na viac som si nemohla spomenúť ani na názov nášho romantického ubytovania. Nahodený dovolenkový mód. Totálny vizuálny blok. Musím povedať, že takéto problémy nemávam, keď idem pešo vôbec, skôr autom, keď šoférujem a nie som schopná si zapamätať v rýchlosti všetky dôležité body.

Už som sa ledva vliekla so šiestimi veľkými fľašami vody. Na ceste ani človiečika, ktorého by som sa spýtala, kde som a ako ďaleko to ešte je. Čokoľvek na zorientovanie sa som v tomto momente totálne postrádala.  Všetci spali. Bol to siedmy deň nášho cestovania po Thajsku, celkovo ôsmy deň dovolenky od odchodu zo Slovenska do Budapešti.

Keď som prišla na strmý kopček,  zbadala som z neho more a spoznala som aj našu pláž Haad Yao, na ktorej sme sa deň predtým poobede  kúpali. Uvedomila, že som svoj cieľ dávno minula. Dokonca som ho  prešla a že som dosť ďaleko za ním. V zlomku sekundy som sa rozhodla  ísť  naspäť. Ale ani pri ceste naspäť som nemohla identifikovať a nájsť náš ubytovací komplex Hut Sun.

Rozhodla som sa opäť druhýkrát vyjsť na  ten strmý kopčisko. Na druhýkrát to už nebol kopček, ale strmé kopčisko. Jedine odtiaľ  som videla smer ako sa dá dostať na našu pláž. Strmhlavo som sa vybrala k moru cez husto zarastenú džungľu. Videla som z diaľky balvany a skaly, ktoré na severe oddeľovali pláž od ostatného okolia. Presne tak ako sme ich videli pri poobedňajšom kúpaní deň predtým.  To som  nemala robiť. Nebolo to dobré rozhodnutie. Patrilo do skupiny tých horších.

Brodila som sa džungľou v  biednych sandáloch určených na ľahkú chôdzu mestom alebo na pláž. Džungľa sa z cesty javila ako civilizáciou nedotknutá. Ale to sa javila iba od cesty, prípadne od mora, alebo pri pohľade z auta. Celou cestou smerom ku pláži bol neporiadok a odpad akéhokoľvek druhu. Obrovské kopy odpadu boli na každom kroku, kde som sa vybrala. Vpravo, vľavo, hore, dolu. Bolo mi až do plaču, keď som to videla. Miestami som nemohla nájsť kúsok voľného miesta, ktorým by som sa posunula ďalej smerom k moru.

Ak nezačnú s odpadom v Thajsku, a nielen v Thajsku, niečo robiť, za pár rokov sa tam nebude dať vôbec ísť. Odpad  bude všade, pomyslela som si.  Po dlhom blúdení špinavou džungľou som zbadala kúsok pred sebou pláž a bungalov. Vybrala som sa rýchlo tým smerom, nech to mám konečne za sebou.

Deti so sestrou ma už čakali a vypytovali sa, čo sa stalo. Už sa začali báť, kde som. Keď som im zážitok rozpovedala,  rehotali a nechcelo sa im veriť, že som mohla takto zablúdiť. Možné je všetko,  aj keď sa to ťažko vysvetľuje a ešte ťažšie verí, kým sa  to  na vlastnej koži nezažije.

Kompletne všetko, čo som doniesla sme po umytí a očistení,  zjedli na raňajky. Thajské ovocie má špecifickú vôňu a chuť. Je sladké a sýte. Objednali sme si ešte u domácej rannú kávičku. Dávali sme si ľadovú, veľmi chutila počas celého pobytu.  Vypili sme  ju na terase bungalovu a obdivovali tiché more a nádhernú pláž.  Po dopití sme sa  išli okúpať a  preskúmať pobrežie. Priplávali sme ku vytŕčajúcim skalám a balvanom a hľadali sme morské príšery a rybičky. Nebolo ich tu veľa. Iba kraby a maličké rybičky.

Po rannom kúpaní sme prevzali džíp od domácej  a vybrali sme sa na juh  do džungle a neskôr  na severovýchod ostrova. Cieľom boli vodopády Than Prawers Waterfall na severovýchode ostrova. Bývali sme na severozápade ostrova.

Džípom do džungle

Až nás zamrazilo, keď sme videli, v akom stave je náš dopravný prostriedok do džungle. V Thajsku sa jazdí na ľavej strane. Problém bol na svete. Nie na dlho. Nebolo nám všetko jedno. Rozhodovali sme, kto ide šoférovať. Bez menšieho zaváhania som rozhodla ja, že dcéra bude vhodnejšia ako syn. Síce nie je až taká technicky zdatná ako syn, ale má skúsenosti so šoférovaním v zahraničí na ľavej strane. Bola to nezaplatiteľná devíza v tom momente. Študovala na  Novom Zélande, bola na dlhšom pobyte v Austrálii a viackrát na pobytoch v Spojených štátoch amerických. V porovnaní s ostatnými,  mala s tým bohaté skúsenosti. Ja som síce tiež  bola  na Novom Zélande a v Anglicku, ale mala som so šoférovaním na opačnej strane dosť problém. Časom si človek zvykne. No chce to čas. Nejaký zvláštny pocit, pravdepodobne intuícia, ma viedla k jednoznačnému rozhodnutiu.  Nikoho  nenapadlo, že by som mohla  šoférovať ja. Moje právo šoférovať zaniklo v momente absolvovania vodičských  oprávnení deťmi.  Práve vtedy som „ zabudla ako sa šoféruje“. Bolo jednoznačne a bez komentárov rozhodnuté.  Dcéra sadla za volant a nastúpili sme na dobrodružnú cestu za divočinou do Thajskej džungle.

 

Sadli sme na korbu džípu ako obyčajne,  deti do vnútra. Bol to dobrodružný zážitok. Dcéra šoférovala ako diabol. Rehotali sme sa na korbe džípu ako v pubertálnom veku. Obdivovali sme z výšky okolie, ktorým sme prechádzali. Najskôr sme išli smerom na juh a neskôr smerom na severovýchod.  Dcéra radila rýchlosti ako na automobilových pretekoch. Ovocie z raňajok nám pretrávilo, kým sme prišli na juh ostrova do hlavného mesta Thong Sala. Stavili sme sa vo vegetariánskej reštaurácii v centre mesta na obed. Opäť nám  rýchlo navarili pred našimi očami špagety s  dobre ochutenou zeleninou. Keď sme to všetko zjedli a porozprávali sa s domácimi o festivale vo varení vegetariánskej stravy, ktorý sa mal konať v krátkom čase v hlavnom meste ostrova Thong Sala, vybrali sme sa ďalej na sever.

Cestu na severovýchod v tom čase práve opravovali. Striedali sa úseky kompletne dokončenej cesty a úplne rozbitej, prípadne čiastočne dokončenej. Museli sme kľučkovať ako na lyžiarskom slalome. Natriasalo nás na korbe na rozbitých úsekoch.  V  strmých miestach, ktorých bolo neúrekom,  sme mali strach pri radení rýchlosti. Báli sme sa, že vypadneme z auta,  alebo  sa už nepohneme alebo nerozbehneme. Na jednom strmom úseku dcéra zastala a nevedela sa dosť dlho pohnúť. Nebolo nám všetko jedno. Už sme si predstavovali najhoršie pesimistické scenáre. Nakoniec nejakým zázrakom rýchlosť zaradila a pohla sa. Po  zaradení  ďalšieho stupňa  sme boli spokojní.

Najväčší strom na ostrove

Na ceste k vodopádom sme mali možnosť vidieť najväčší strom na ostrove Ko Phan Ghan.  Takéto niečo sme ešte nikdy nevideli.  Obrovský a masívny gumovník  má okolo 700 rokov. Nachádza sa  hneď pri ceste blízko  Wat Pho. Zastavili a pokochali sme sa jeho veľkosťou a nádhernou korunou, urobili sme pár fotiek a pokračovali ďalej.

Pod vrcholom strmej hory sme na ľavej strane cesty zbadali asi šesť stojacich slonov. Zastavili sme sa pri nich, pofotili a pokračovali ďalej smerom na sever ku vodopádom. Miestni obyvatelia majú na mnohých miestach pri ceste priviazaných slonov a ponúkajú ich na trek do džungle.

Elephant trekking, alebo jazdy na slonoch, sú v Thajsku všade rozšírené, či na severe alebo na juhu. Je to skvelá príležitosť pre turistov na nezvyčajné fotky a nový zážitok. Tak ako všetko, aj táto zábava má druhú stranu mince. Tá nie je moc príjemná. Malého slona v prevažnej miere unesú z voľnej prírody z Barmy, prípadne z iných okolitých krajín.  Mučením a bitím podstúpi drezúru, aby nakoniec pokorne zobral ľudí na prechádzku po džungli. Ľudia, ktorým je slon pričlenený, nosia so sebou  palice s desaťcentimetrovým hákom na konci. Palice používajú na bitie,  hlavne nôh, hlavy a uší. A to pekne do krvi, aby to slona bolelo. Inak sa nenaučí počúvať. Na nohách majú hrubé reťaze, kým čakajú na zákazníkov. Keď ich nebijú a necvičia, tak sú priviazané a nemajú žiadny výbeh. To má na svedomí mentálne poruchy a demonštráciu zvykov ako u mentálne postihnutých alebo týraných pacientov. Opakované pohyby hlavy zo strany na stranu, nervózne „tiky“ a chodenie zo strany na stranu. Triky, ktoré predvádzajú pre turistov nerobia, lebo sa im to páči. Robia ich zo strachu pred lynčovaním a bitkou do krvi.  Keď  slony už nie sú vhodné na nosenie turistov, tak ich predajú na ťažbu dreva. Tu ich upracujú a zničia na smrť.

Than Prawet waterfall (vodopády)

Našim cieľom však nebolo voziť sa na slonoch, tak sme sa pobrali ďalej. Slony budú našim cieľom  neskôr na tejto dovolenke. Na vrchole strmej hory sme zistili, že tu nie je žiadny smerovník ku vodopádom Than Prawet. Zastavili sme sa  pri malom stánku, v ktorom predávali priemyselné veci, jedlo, pitie. Ochotne nám poradili,  kde máme ísť a  ktorým smerom vodopády hľadať.

Pekne sme sa otočili naspäť a po pár kilometroch sme našli biedny, nenápadný,  maličký  smerovník ku Than Prawet vodopádom. To sme ešte stále netušili, čo nás čaká. Odstavili sme  auto na chodník mimo cestu. Vystúpili  a pokračovali pešo  hlbšie do džungle. Išli sme  popri malých neupravených chatrčiach, podobných ako u nás v niektorej osade na východe Slovenska. Na terasách malých  domov  sedeli spokojní domáci s malými deťmi, mačkami a psami. Veselo diskutovali. Smiali sa, jedli, niektorí len tak pokukovali po okolí. Vyrušili sme ich z družnej debaty a spýtali  sa ich, či ideme  správne ku vodopádom. Povedali nám, že áno. Tak sme sa začali postupne predierať cez húštinu stromov, paliem a inej džungľovej vegetácie. Netreba zabudnúť, že aj cez neporiadok a odpad. Táto „odpadková vetva“  života Thajčanov ma na dovolenke dosť sklamala. Nečakala som to. Mrzelo ma, že  nádherná príroda sa stáva zo dňa na deň plnšia odpadu, ktorý pravdepodobne nikto nerieši a nie je jasné, či vôbec niekedy bude riešiť.

Po pol hodine turistiky sme sa ocitli na vrchole nášho cieľa. Vodopády padajú okolo dvoch kilometrov dolu džungľou. Stekajú dolu skalami vo viacerých kaskádovitých stupňoch. Pofotili sme si ich  a vybrali sa preč. Skaly boli veľmi šmykľavé a nechceli sme riskovať úraz a i zbytočné problémy.

Po ceste naspäť sme zacítili zápach od obydlí. Ponáhľali sme sa rýchlo ďalej. Týmto zážitkom  s vodopádom hlboko v džungli sa pre nás „turistov“  horská turistika na ostrove Ko Phan Ghan  a aj v celom Thajsku,  skončila. Bolo to nebezpečné.  Mohli sme sa v džungli veľmi rýchlo stratiť a pošmyknúť na stále mokrom a vlhkom teréne. Neboli sme na to vystrojení ani s obuvou,  ani s oblečením.

Cesty a horské chodníky neboli označené smerovníkmi, časom trvania cesty, prípadne inými ukazovateľmi, ktoré by mohli viac povedať o bezpečnosti, alebo nebezpečnosti cesty, prípadne jej dĺžke. Neviem, kto by nás tam hľadal v hustej džungli. Nasadli sme do auta a pokračovali ďalej dolu strmým kopcom na opačnú, severnú,  stranu ostrova.

Pláž Ao Thong Nai Pan Noi a Ao Thong Nai Pan Yai

Strmou cestou sme sa dostali až k nádhernej pláži. Bola zaplnená prevažne nemeckou klientelou.  Zistili sme to rýchlo podľa razantného  rečového prejavu.  Pláže tu boli dve, Thong Nai Pan Noi a   Thong Nai Pan Yai.  Tvoria plážové dvojčatá alebo dvojitý záliv obkolesený  džungľou so všade prítomnými nádhernými  palmami. Patria medzi najpopulárnejšie pláže severovýchodnej a východ slnka vítajúcej časti ostrova Ko Phan Ghan.

Obidve pláže predstavujú raj na zemi s bielym pieskovým povrchom obkoleseným hustým dažďovým pralesom. Okolité hory spôsobujú, že pláže sú prístupné iba po strmej, úzkej ceste, ktorou sme prišli aj my. Ďalšia alternatíva je loďou od mora.

Nie sú tu koralové útesy ako na iných ostrovoch a pláže patria medzi jedny z najhlbších na ostrove. Tu neplatilo, že sme mohli ísť aj dvadsať metrov do mora vo vode po kolená. Pobrežie sa rýchlo zvažovalo a po 3  metroch sme už nedočiahli na dno.

Pobrežie bolo celé lemované obrovskými balvanmi a pláže boli vystlané jemným bielučkým piesočkom. Za plážami nasledovali luxusné rezorty. Podobné sme doteraz počas putovania Thajskom nevideli. Snobizmus bol zrejmý na každom kroku. Keď sme prechádzali okolo rezortu, čašníci vybehli našim smerom. Pýtali sa,  čo si dáme, či sa chceme ubytovať a ponúkali nám všetky možné aj nemožné služby. Nebola to nami preferovaná cenová kategória. Slušne sme sa poďakovali a išli  objavovať krásy tejto časti ostrova.

Na pláži Ao Thong Nai Pan Noi, kde sme prišli z džungle od vodopádov, bola aj malá dedinka s barmi a reštauráciami, turistickými kanceláriami.  Ľudia tu často chodia sledovať východ slnka a sú ochotní neskutočne dlho čakať, aby východ  zažili na vlastné oči. Toto  robia ľudia všade na svete na dovolenke. Doma majú možno omnoho krajší, ale nie je čas ho sledovať pri plnení si pracovných a rodinných povinností. Každý z nás to dobre pozná.

Jedného dňa som urobila nádhernú fotografiu východu slnka z panelákového balkóna. Každý kto ju videl sa ma pýtal, kde som bola a videla taký nádherný východ slnka. Raz darmo, najdrahšie veci na svete sú  zadarmo a sú okolo nás, len ich nevnímame.  Naháňame sa za takými, za ktoré môžeme zaplatiť veľa peňazí. Potrebujeme sa predvádzať, na čo máme  v porovnaní so susedmi, kamarátmi, kolegami. Súťaživosť sa v ľuďoch pestuje od ranného veku a je zdrojom a ohniskom konfliktov.

Na pláži Ao Thong Nai Pan Yai nebola výstavba. Je to tichučké, civilizáciou na oko nedotknuté miesto. Miesto určené na prechádzky, na lezenie na strmé balvany a skaliská lemujúce celé pobrežie. Okolitá džungľa ponúka divoký život. Na prechádzke je možné vidieť jašterice a divé mačky.

Voda tu bola dosť studená v porovnaní s inými lokalitami, ktoré sme navštívili. Neskôr sme zistili, že tu bola najchladnejšia  zo všetkých pláží, ktoré sme navštívili počas celého cestovania Thajskom.  Stekala tu voda z džungle z vodopádov a pravdepodobne preto bola taká chladná. Okrem toho bola dosť  kalná a špinavá. Nevideli sme na dno. Dcéra tvrdila, že to môže byť aj  podložím v mori. Zaujímavé , že sme sa ani dovtedy a ani potom s podobnou vodou už nestretli nikde na potulkách Thajskom.

Prešli sme sa po plážach a po obrovských skalných útesoch, ktoré lemovali podstatnú časť pláží . Boli ohromujúce vo svojej veľkosti. Okúpali sme sa v studenej vode a oddýchli si na pláži. Keď sa začalo stmievať, vybrali sme sa naspäť do bungalovu na brehu teplého a čistého mora na pláži Haad Yaoi .

Cestou džípom na severozápadnú stranu ostrova nás chytila  tma. Miestami som mala strach, aby sa nám niečo nestalo. Aby sa nám nepokazilo  auto alebo nás niekto neprepadol v džungli. Mysľou mi prebiehali rôzne pesimistické scenáre. Tých  optimistických bolo pomenej. V hlavnom meste ostrova sme prechádzali pomedzi obrovské množstvo turistov zo všetkých končín sveta. Len  sme okolo nich na džípe kľučkovali. Všetci boli uvoľnení a rozjarení,  išli stredom cesty ako keby tu  nefungovali žiadne pravidlá cestnej premávky. Tak to v turistických destináciách a  na dovolenke býva.

Po príchode do bungalovu, sme si dali sprchu a išli sme sa navečerať do plážovej reštaurácie, ktorú sme si obzreli deň predtým. Majiteľka reštaurácie bola  Kanaďanka. Vlastnila ju  aj s  manželom. Mali bungalovy na viacerých miestach a takto sa živili už viac ako 20 rokov. S malou prestávkou skoro 30 rokov. Priviedli na svet dve deti, v Kanade ich vychovávali v útlom veku a naspäť sa vrátili aj s nimi, keď  trochu po vyrástli. Jedna dcéra im už pomáha prevádzkovať bungalovy v Thajsku, druhá ešte študuje.

Pekne nás sama usadila za stôl, porozprávala sa s nami odkiaľ sme, kde ideme, ako sa nám v Thajsku páči. Po zdvorilostnej konverzácii nevtieravým spôsobom urobila objednávku a odišla sa venovať ďalším hosťom. Doniesla nám pivko, kým sme čakali na jedlo. Veselo sme diskutovali o celom dni, kým nám pripravili a doniesli jedlo. Je to romantika a relax, jesť na pláži potme iba pri svetle zvláštnych ozdobných kahancov, relaxovať a nemyslieť, čo zajtra musím alebo nemusím.

Unavení z celého dňa tak ako skoro každý deň, sme po večeri    išli spať. Auto nám majiteľka bungalovu požičala na 24 hodín za 700 bahtov. Chceli sme ho využiť ešte na ďalší deň pobytu na Ko Phan Ghan, aby sme mohli vidieť ešte ďalšie zaujímavé miesta ostrova. Potrebovali sme načerpať energiu v posteliach s baldachýnom proti komárom.

Pláž Mae Haad na krajnom severozápade ostrova

V nedeľu 11. októbra, na 8. deň putovania po Thajsku, sme sa rozhodli objavovať krajný severozápad ostrova Ko Phan Ghan. Išli sme opačným smerom, než deň predtým. Skoro sme vstali  a vybrali sme sa za rána bez raňajok. Naštartovali sme prenajatý džíp odstavený pred penziónom,  naskákali sme  na korbu, niektorí dovnútra  a vydali sme sa na objavovanie neznámych kútov a končín ostrova. Všade bolo ticho, všetci ešte spali. Bola to naša druhá nedeľa na cestách. Prvú sme prileteli do Bangkoku.

Doviezli sme sa na severozápadný cíp ostrova, kde sa rozprestiera pláž Mae Haad. Mae Haad je jedna z najkrajších pláží na ostrove Ko Phan Ghan. Tichá s prekrásnymi scenériami, s možnosťami šnorchľovania a potápania, kúpania sa. Ak chcete zažiť romantiku tropického ostrova vo dvojici na krásnej pláži v zátoke, tak je to pravé orechové. Je tu aj možnosť ubytovania v bungalovoch pre dvoch, ale aj viacerých, priamo na pláži s prekrásnymi výhľadmi.

Plážou Mae Haad sa dá prejsť tenučkým pásikom bieleho piesku na ostrov Koh Ma nachádzajúcim sa  na severozápadnom cípe ostrova. Neboli sme sa na ostrove pozrieť, nemali sme  dostatok času. Možno sme si ušetrili sklamanie zo znečistenia ostrova. Ťažko povedať. Chceli sme sa naraňajkovať, okúpať sa a zaplávať si. Museli sme stihnúť loď. Loď bola  zarezervovaná u domácej. Mali sme záujem priblížiť sa  k juhu Thajska, ku Krabi.

Službukonajúci v reštaurácii na brehu mora práve zametali popadané lístie. Keď nás zbadali, jeden z nich položil metlu  a prišiel sa spýtať, čo si dáme. Objednali sme  si klasicky musli s jogurtom a čerstvým ovocím. Ľadová káva nemohla chýbať spolu so zeleným čajom.

Obsluhoval nás chlapec, ktorý mal pomaľované po tvári, čiary žltej farby. Stretli sme sa už viackrát s podobnou ozdobou tváre. Spýtali sme sa ho, čo to znamená. Pustil sa s nami do rozhovoru a vysvetľovania.  Hovoril, že je z Barmy a oni majú takýto zvyk pomaľovať sa v určité dni mesiaca.  Z akého dôvodu to bolo, to sme sa už nedozvedeli. Dôvodom bola  angličtina. Obsluhujúci vedeli  základné frázy z angličtiny, aby vybavili hosťa, čo najlepšie ku jeho všeobecnej spokojnosti. Keď ste sa ich pýtali na niečo detailnejšie, iba niektorí vedeli reagovať. Konverzácia  nebola možná pre úroveň angličtiny. Nebolo to vždy a všade pravidlom.  Veľakrát sa dalo dohodnúť a porozprávať s personálom o kadečom.

Na ľudí z Barmy a Kambodže nás viacerí upozorňovali. Mali sme si dávať na nich pozor. Nevedeli sme z akého dôvodu. Nikto nám to nevysvetlil. Hovorili, že sú veľmi chudobní a do Thajska chodia na zárobky počas hlavnej turistickej sezóny. My sme ich však nevedeli odlíšiť od Thajčanov. Tak sme si pozor samozrejme nemohli dávať.

Bola nádherná nedeľa ráno. Po dobrých raňajkách, sme sa išli okúpať  do čistučkého a teplučkého mora. V mori bolo veľmi veľa veľkých tmavých červov, hnedých alebo čiernych,  podobných obrovským tmavým mäkkým húseniciam. Snažili sme sa ich obchádzať a nestať na ne pri vstupe do mora. Bolo ich však veľmi veľa a voda bola plytká. Nedalo sa plávať, museli sme sa najskôr prebrodiť dívajúc sa neustále na dno mora. Museli sme kráčať pomedzi tieto čudá. Boli to také obrovské tučné hnedočierne húsenice. Neviem ako sa tento druh živočíšnej ríše presne volá, ale mali sme s ním na tejto pláži obrovský problém. Boli ich celé húfy. Boli  z kraja mora. Keď sme preplávali  do hlbšej vody, tam už neboli.

Keď sme vychádzali z mora, nevedeli sme kade stúpať, aby sme ich obišli. Raz, dvakrát som na ne stala a až ma zatriaslo. Mala som husiu kožu na celom tele od hnusu zo slizkého mäkkého materiálu pod mojou stupajou. Takéto čudá sa mi už od detstva protivili . Pamätám si ako mi ako dieťaťu liezla zelená kapustná húsenica po chrbte. Keď som  zacítila, že tam niečo mám, zobrala som to do ruky. Po zistení, že je to húsenica, ma zatriaslo na celom tele a naskočili mi zimomriavky. Ešte teraz ma zatrasie pri predstave zážitku z detstva.

Obloha bola v to nedeľné ráno veľmi zvláštna a nádherná zároveň. Ako keby ju niekto vymaľoval.  Bola taká, ako bývali vymaľované v zime  kedysi okná na dome. Keď udreli silné mrazy. My sme ako malé deti kukali spoza okna na túto vymaľovanú a  vymrznutú nádheru. Prípadne tí odvážnejší sa ju pokúšali zlízať z okna, až kým sa im jazyk neprilepil  o okno. Potom bolo už o zábavu postarané aj v inom smere. Zaujímavé ako sme to ako deti stále testovali a myslím, že to deti testujú doteraz. Hlavne kľučky na vonkajších dverách pri najväčších mrazoch…

Bol to úžasný relax, len si tak ležať na pláži a pozorovať toto pomaličky sa hýbuce akoby zamrznuté a pomaly sa rozmŕzajúce divadlo na oblohe. Bohužiaľ, nič netrvá večne a my sme museli pozbierať všetky svoje „švestky“ a pobrať sa ďalej.

Džíp sme mali požičaný iba doobeda. Poobliekali sme sa a vybrali sa na cestu späť. Domáca ešte spala, keď sme sa vrátili. Veď bola nedeľa. Službukonajúci personál ju  musel zobudiť, aby nás vyprevadila. Dala nám všetky doklady a my sme jej všetko, čo sme boli dlžní zaplatili. Písala nám konzumáciu na účet.

Po vybavení účtov nás sama zaviezla ako taxikár do prístavu na svojom aute. Neviem, či by sa to mohlo  na Slovensku stať, aby vás majiteľ odviezol z hotela a urobil vám taxikára.

Kúpili sme si u nej lístky na ďalšiu cestu loďou a  autobusom na Krabi. Vyložila nás v prístave, poďakovali sme sa a zobrali batožinu. Cestou nám rozprávala o svojej dcére, ktorá študuje v Bangkoku, o živote v Thajsku. Loď, na kotú sme čakali, nás mala nás odviesť do Surat Thami. Odtiaľ sme mali pokračovať  autobusom do Krabi. Lístok za všetko,  loď aj autobus,  stál spolu 430 bahtov.

Sestra bola  hladná, tak si dala v prístave, vedľa chodníka na nástup na  loď,  na rýchlo urobený Phad Thai. Za pár minút jej ho urobili. Deti išli medzitým nakúpiť niečo na zjedenie, aby sme neboli hladní . Dosť dlho ich nebolo. Už som sa začínala strachovať, že nestihneme loď, ak sa niekde zdržia.

Nakúpili veľmi sladkú suchú ryžu a iné dosť nechutné sladké veci, ktoré sme postupne na lodi testovali a nie veľmi nám chutili. Sme skôr slaninové ako sladké typy.  Nalodili sme sa do dosť špinavej lode v porovnaní s predchádzajúcimi, spolu s ďalšími cestujúcimi. Deti prišli dosť neskoro, len tak-tak pred odchodom. Bola  som dosť nervózna, či  stihnú prísť do odchodu lode. Loď bola v podpalubí prázdna, na palube sedeli všetci cestujúci, aj keď svietilo silné slnko.