Do roku 2015 som nebola v Ázii. Súhra všetkých okolností a obrovských náhod v mojom živote chcela, aby som sa do Ázie v tomto roku dostala až trikrát. Celkovo bol rok 2015 pre mňa veľkým cestovateľským rokom. Navštívila som pomerne veľa krajín v krátkom čase. Bolo to vďaka niektorým príjemným, ale aj nepríjemným náhodám a zmenám v mojom živote.
Začiatkom roka v marci a apríli som bola v Himalájach z nepálskej strany. Keď už do Himalájí, tak pod Everest. Vrch Kalapathar, v jazyku nepálskych domorodcov, alebo Čierny kameň, v slovenskom jazyku, bol náš cieľ. Vrchol dosahuje výšku 5550 nad morom. Podľa niektorých zdrojov je ešte o 30 metrov vyšší.
V obrovských a krásnych Himalájach som prežila nádherné chvíle. Obrovské a široké doliny, neporovnateľné s našimi vo Vysokých Tatrách, boli ozdobené ostrými štítmi po obidvoch stranách, zapučanými nespočetnými pukmi rododendronov. Na ceste späť už aj zakvitnutými rododendronmi. Presne tak, ak nie o hodne krajšie, ako som o tom snívala tajne v kútiku srdca už dlho.
Druhýkrát som navštívila Áziu na jeseň v septembri toho istého roka. Bola to pracovná cesta do Číny. Išlo o školenie Číňanov v Pekingu v súvislosti so zavádzaním novej výroby materskej spoločnosti, pre ktorú pracujem. Koučovala som ľudí v dcérskej čínskej spoločnosti v Pekingu a v Langfangu. Okrem toho mám na starosti niektoré celo skupinové úlohy a projekty hlavne v Európe, ale aj v Ázii.
V čase prvej návštevy Číny som navštívila Zakázané mesto v centre Pekingu a Letný cisársky palác. Viezla som sa prvýkrát čínskym preplneným metrom a rýchlovlakom z Pekingu do Langfangu. Pri vstupe do metra a do vlaku sú zabezpečené kontroly na viacerých miestach tak, ako v Európe pri vstupe do lietadla. Langfang je zhruba 100 až 150 kilometrov južne od Pekingu a má toľko obyvateľov ako celé Slovensko. Možno aj viac. Ochutnala som čínske špeciality a videla bohatú časť Pekingu s luxusnými budovami, obchodmi a drahými autami. Mala som možnosť vidieť aj obrátenú stranu života v Číne, tú chudobnejšiu. Tá predstavuje asi drvivú väčšinu. Druhýkrát som bola v Číne v máji 2016, kedy som pokračovala v školení čínskych kolegov a navštívila daľšie pamätihodnosti Číny. Tretíkrát som pricestovala do Číny v druhej polovici roku 2016. Návšteva bola súčasťou výletu po Transsibírskej magistrále.
Rok 2015 bol rokom mojej polstoročnice. Na oslave narodenín som dostala od svojich dvoch ratolestí, 29 – ročnej dcéry a 26 – ročného syna, darček. Bola to dovolenka s možnosťou výberu z troch destinácií. V ponuke bola Čierna Hora, Vietnam alebo Thajsko. Rozhodla som sa jednoznačne pre Thajsko. Už dlho sme so synom o Thajsku snívali. Chceli sme sa ísť niekedy pozrieť práve do tejto krajiny, do kráľovských miest, na ostrovy a polostrovy….
Darček do od detí do Thajska bola moja tretia cesta do ďalekej Ázie v roku 2015. Na výlet sme odchádzali ani nie týždeň potom, ako som sa vrátila celá unavená, ubolená a chorá z pracovného pobytu v čínskom hlavnom meste. Bolo to dosť náročné precestovať pol zemegule. Komunikovať a vnímať čínsku odbornú angličtinu celé dni s viacerými ľuďmi tiež nebolo jednoduché. Všetko bolo sťažené päťhodinovým časovým posunom. Posledným klincom do rakvy bol neskutočný smog v Pekingu v tom čase.
Smog spôsobil kompletné zahlienenie mojich horných dýchacích ciest. Za viac ako týždeň pobytu v Pekingu som pre silný smog ani jeden deň nevidela slniečko. Taký hustý a viditeľný bol smogový opar. Dal by sa krájať. Bolo to ako po nejakom výbuchu. Ešte som to nezažila. Nebolo vidno iba do vzdialenosti pár metrov. Po návrate zo služobnej cesty som sa na druhý deň zobudila doma vo vlastnej posteli a nevedela som si spomenúť, či som v Číne naozaj bola, alebo sa mi to všetko len snívalo. V tom momente mi to prišlo ako nočná mora.
S deťmi sme sa dohodli, že na cestu do Thajska pôjde s nami aj moja o dva roky staršia sestra. Dcéra nie je žiadny nováčk v cestovaní. Precestovala polovicu zemegule. Študovala rok na Novom Zélande. Spolu sme precestovali celý južný a severný ostrov Nového Zélandu. Bola v Indonézii a Indii, Austrálii, Spojených štátoch, na Aljaške, vo väčšine štátov Európy a v ďalších iných krajinách. Pracuje na manažérskej pozícii v centrále veľkej škandinávskej bankovej inštitúcie.
Priateľ mojej dcéry, slobodný a nezávislý Švéd, nemá záujem o takéto chudobné destinácie. Pravdepodobne je to z hygienických dôvodov. Je všeobecne známe, že hygiena v ázijských krajinách nie je na vysokej úrovni a už vôbec nie je dostatočná v porovnaní so severskými krajinami Európy. Je možné, že to boli iné dôvody, samozrejme mne neoznámené, a stále neznáme. Najskôr nechcel tráviť svoj voľný čas na dovolenke s potenciálnou svokrou. Svokra je najlepšia, keď visí zo štvrtého poschodia a nemá jej kto pomôcť, ako sa hovorí v jednom slovenskom vtipe. Ja nebudem určite výnimka, aj keď na druhej strane, výnimky potvrdzujú pravidlo.
Syn, na rozdiel od dcéry, precestoval toho menej. Väčšinou klasické európske dovolenkové destinácie, ktoré sme absolvovali spolu počas ich detského a adolescentného obdobia. Menej sme už spolu cestovali v čase ich dospelosti. Syn je takzvaný „domased“ a nechce sa mu veľmi ísť z domu. Radšej niečo opravuje, prerába a buduje. Pracuje v IT oblasti.
Dátum dovolenky sme zjednali na návšteve dcéry začiatkom júla 2015 v Štokholme, kde žije. Dohodli sme odchod do Thajska na začiatok októbra, kedy by mal pomaly ale isto končiť letný monzún v Thajsku. Dátum ako-tak vyhovoval úplne všetkým štyrom. Dohodnúť termín, aby vyhovoval všetkým, chce niekedy nadľudské úsilie. Každý pracuje a má povinnosti a termíny.
Hneď sme začali pozerať letenky na cestu. Nebolo toho veľa na výber za dobrú cenu. Nakoniec ich kúpila dcéra za zhruba 540 eur na osobu po našom odlete zo Štokholmu. Letenka bola z Budapešti s medzipristátím v Dubaji . Odlet do Bangkoku nasledoval krátko potom. Cesta začínala 3. októbra poobede odletom z Budapešti a končila 19. októbra poobede príletom do Budapešti.
Odlet do Bangkoku
V sobotu doobeda 3. októbra 2015 sme nastúpili na výlet do neznámeho Thajska. Poznali sme ho iba z fotiek, časopisov a katalógov cestovných kancelárii, pripadne dokumentárnych filmov. Thajsko sme samozrejme poznali aj z filmu Pláž s Leonardom DiCapriom v hlavnej úlohe. Práve pre tento film a vďaka nemu sa niektoré časti Thajska dostali do povedomia turistického a cestovateľského sveta. Od uvedenia filmu do kín po celom svete nastal obrovský nárast turistiky nielen v celom Thajsku, ale v celej oblasti juhovýchodnej Ázie.
Bola to pravdepodobne neúmyselná reklama, ale veľmi účinná pre chudobnú krajinu. Film bol natočený zhruba pred dvadsiatimi rokmi a my sme si ho pamätali už len matne. Práve preto sme si ho po návrate z Thajska spoločne pozreli. Je zaujímavé, ako sa človek díva na film úplne z iného uhla pohľadu, keď tam týždeň predtým putoval. Presne po tých istých cestách a necestách ako hlavný hrdina filmu. Je to úplne iný, nepoznaný pocit a neuveriteľný zážitok.
20 rokov je 20 rokov a za také obdobie sa mohlo dosť zmeniť najmä v mestách a v turistických destináciách. Pravdepodobne sa aj zmenilo, ale to my nevieme až tak posúdiť. Niekedy však prírodné pohromy a katastrofy vracajú život v týchto oblastiach veľmi často späť aj o viac ako dvadsať rokov. Zemetrasenia, veľmi časté v týchto oblastiach, dokážu zničiť za pár sekúnd to, čo budovali viaceré generácie niekoľko desaťročí a niekedy aj storočí.
Cesta do Budapešti bola neskutočne dlhá a únavná. Nemala konca kraja. V skutočnosti ani nebola dlhá z hľadiska počtu prejdených kilometrov, len pozostávala z maličkých úsekov diaľnic na slovenskej a aj na maďarskej strane. V prevažnej miere ju tvorili kľukaté cesty ťažko definovateľnej triedy. Niekedy mal človek pocit, že sa nachádza v Bulharsku alebo Rumunsku v 90. rokoch 20. storočia. Hovorím o 20. storočí, lebo v tom čase sme tam boli a prechádzali cez niektoré zaujímavé úseky až „štyridsiatkou za hodinu“. Niekedy dokonca možno aj menej.
Bol to aj náš prípad v 21. storočí na južnom Slovensku a na hranici s Maďarskom. Neviem v akom stave sa v súčasnosti nachádzajú cesty v Bulharsku a Rumunsku, ale podľa situácie u nás na juhu a u našich susedov, nebude v tom pravdepodobne veľký rozdiel.
Nájsť letisko v Budapešti cez GPS stálo nadľudské úsilie. Aj tak sa nám to nepodarilo. Navigačný systém „letisko“ ako také jednoducho nepoznal. Po dlhom trápení s identifikáciou letisko ma napadlo, že sa spýtame na Slovensko – maďarskej hranici, keď budeme kupovať diaľničnú známku. Už sme všetci strácali trpezlivosť. Začali sme byť nervózni, či stihneme cestu na letisko absolvovať v pohode do odletu lietadla.
V obchodíku na hranici, kde som diaľničnú známku kupovala, mi mladá dievčina vysvetlila, že je to letisko Ferenza Liszta. Bingo, konečne ho navigácia spoznala. Vymerala nám zvyšné kilometre, ktorých samozrejme nebolo málo a vypočítala dosť vysoký čas do nášho cieľa. V momente sme zistili, že to máme len tak-tak a že nevieme, či to stihneme bez adekvátneho stresu. Známka mimochodom stojí na dva týždne okolo 15 euro.
V obchodíku sme na viac zistili, že staré maďarské bankovky, ktoré sme zobrali so sebou z domu, aby sme ich konečne minuli, už dávno neplatia. Musela som použiť platobnú kartu na úhradu diaľničnej známky. Ešteže máme kadejaké karty a všade terminály. Človek ich väčšinou prekladá hore dolu v peňaženke a zásadne ich nemá, keď ich potrebuje. Tento raz to výnimočne vyšlo. Dopyt sa stretol s ponukou v mieste a čase. Človek si bez nich niekedy už nevie predstaviť život. Pamätám si obdobie, keď sme ich odmietali a báli sme sa ich používať. Veľa ľudí prišlo vďaka nim o nemalé peniaze. Účty boli vybielené, a nie vždy banka poskytla náhradu.
Kým sme na letisko z hranice nakoniec trafili, stálo to ďalšie nemalé úsilie a stres, že prídeme neskoro na check – in. Prešli sme vstup na letisko asi o 3 až 4 križovatky smerom na juh. Bolo to zhruba 5 kilometrov na viac, ktoré sme museli absolvovať naspäť. Asi päťkrát na rôznych miestach sme sa museli pýtať, kde a ktorým smerom, sa letisko nachádza. Ešteže všetci ľudia, ktorý sme sa pýtali, vedeli dobre po anglicky. Zásadne som si však vyberala na otázky iba mladšie ročníky. Chcela som sa vyhnúť potenciálnemu nedorozumeniu medzi slovenským a maďarským jazykom so staršou generáciou. Predpokladala som nižšiu pravdepodobnosť výskytu znalosti anglického jazyka.
Na označenie ciest v Budapešti sa sťažuje veľa Slovákov. Maďari ich totiž označujú číslami ciest bez udania smeru podstatnými a dôležitými bodmi po trase cesty. Ak nemáte so sebou mapu, tak ste stratení. Neviete a nemáte ani minimálne tušenie, ktoré číslo smeruje kde, do ktorého cieľa. Preto mapu na cestu do Budapešti alebo len cez prechod Budapešťou, určite odporúčam. Bez nej ani na krok smerom na juh zo severu. Slováci nie sú zvyknutí na takéto označenie. Neviem ako iné národy sveta, prípadne Európy, avšak Slováci potrebujú pravdepodobne vidieť smer cesty, aby sa vedeli ďalej orientovať.
Podľa toho ako sme párkrát v Budapešti nasledovali Poliakov s navigáciou v aute, majú s tým problém určite aj oni pri prechádzaní Budapešťou do turistických destinácií hlavne v Chorvátsku, kde vo veľkých húfoch cestujú v letnom čase.
Niekedy sme ich nasledovali na ceste do Chorvátska. Zamotali sme sa s nimi poriadne, a to mali navigáciu, o ktorej sme my v tom čase ani len nesnívali. Niekedy nepomôže v Budapešti ani navigácia. Veď sme ju mali teraz aj my a nepomohlo. Odbočku na letisko sme nezaregistrovali ani my traja, ani navigácia.
Keď sme konečne po riadnej motanici pristáli na letisku, ponáhľali sme sa rýchlo so sestrou s batožinou na check-in. Syn zatiaľ zaparkoval auto na rezervované parkovisko. Na celú dĺžku dovolenky stálo parkovanie zhruba 45 eur. Nezdalo sa nám to také drahé ako parkovanie vo Viedni. Postavili sme sa do relatívne krátkeho radu na check-in. Kým sme prišli na rad, prišiel aj spotený a vysmiaty syn. Bol spokojný, že prvá časť cesty je za nami a má to teda z krku. Nie je to vôbec jednoduché prebrázdiť Budapešť autom.
Po odovzdaní kufrov na check-in sme sa ponáhľali konečne na toalety – po celej ceste Slovenskom a časťou Maďarska. Chceli sme si trošku vydýchnuť a dať si kávičku po ceste niekde v reštaurácii na letisku. A tu odrazu zriadenec z check-in začal na nás niečo vykrikovať. Normálne si nás zapamätal. Nerozumeli sme mu, čo od nás chce. Či chcel alebo nechcel, prišiel za nami priamo do letiskovej haly. Tu nám oznámil, že sa máme ponáhľať do odletovej haly, že sa nastupuje do lietadla.
Boli sme neuveriteľne prekvapení a šokovaní, že si nás zapamätal spomedzi toľkých cestujúcich na letisku. Takže sme prišli len tak-tak na odlet lietadla. To sme odišli z domu o 9.30 doobeda a odlet bol oficiálne tesne pred pol štvrtou poobede. Dĺžka cesty z nášho mesta na letisko má okolo 280 kilometrov.
Odlietali sme do Dubaja v plánovanom čase. V Dubaji bol časový posun dve hodiny na viac, leteli sme na východ. Prileteli sme pred polnocou, okolo 23. hodiny miestneho dubajského času. Bolo tu veľmi teplo a vlhko v porovnaní so Slovenskom a maďarskou Budapešťou. Na Slovensku už bol ranný jesenný október, aj keď celkom teplý. Postupne sme vyzliekali viac násobné vrstvy oblečenia, ktoré sme mali na sebe. Vždy je lepšie obliecť si v prípadoch presunu z chladnejších oblastí do teplejších a naopak, viac tenších vrstiev na telo. Tie postupne dávať dolu, ako sa obliecť do jednej teplej a celý zvyšok cesty sa buď v nej potiť alebo mrznúť. Dcéra letela do Dubaja priamo zo švédskeho Štokholmu, kde žije s priateľom už piaty rok. V Dubaji sme sa zvítali, napapali a napili. Trocha oddýchli a povystierali nohy a kolená, a neskôr nastúpili do spoločného lietadla do Bangkoku.
Plán cesty
Hlavným plánovačom a organizátorom celého výletu bola moja dcéra. Cestovateľský duch sa v nej naozaj nezaprie. Zhruba dva týždne pred odchodom nám poslala tri spracované alternatívy jednotlivých destinácií a orientačný časový plán ku každej z nich. So synom sme mali vytypované miesta, ktoré by sme chceli určite vidieť a navštíviť, a ostatné nám bolo viac menej jedno. Thajsko sa nám páčilo celé. Sestre to bolo úplne jedno, kde a na ako dlho pôjdeme.
Dohodli sme sa na alternatíve B. Tá je popísaná stručne ďalej. Samozrejme, že sme sa uzrozumeli na priebežnej úprave plánu. Či už z hľadiska destinácií alebo času v prípade potreby časovej, klimatickej, prípadne choroby alebo iných nepredvídateľných okolností. Prejsť aspoň tie najkrajšie časti Thajska by vyžadovalo podstatne viac nielen času, ale aj financií.
Verzia B obsahovala nižšie popísané miesta a turistické destinácie a orientačný čas strávený v tej – ktorej oblasti:
- Bangkok – jeden deň a pol – den príchodu a nasledujúci
- Ko Tao – tri a pol dňa
- Ko Phan Ghan – dva a pol dňa
- Krabi – pol dňa transfer
- Ko Phi Phi – May Bay a iné – jeden deň
- Railay – tri dni
- Džungľa Khao Sok – tri dni
- Ayutthaya – jeden deň
- Bangkok a návrat do Európy – jeden deň
Uzemie Thajska je dosť rozsiahle na taký krátky čas. Preto naše cestovanie po Thajsku bolo nielen nádherné a zaujímavé, ale aj veľmi náročné z hľadiska organizácie a využitia času. Bolo náročné nielen na psychickú, ale aj fyzickú kondíciu. Thajsko susedí na severe s Barmou, Laosom a Vietnamom, na juhovýchode s Kambodžou a na juhu s Malajziou. Politickým usporiadaním je to konštitučná monarchia.
Bangkok
Letisko v Dubaji je obrovské. Patrí medzi najväčšie na svete a nie som si celkom istá, či nie je na jednom z prvých troch miest po poslednej rekonštrukcii. Čakali sme tu zhruba štyri a pol hodiny na lietadlo do Bangkoku. Po zvítaní sa, dcéra navrhla, aby sme sa išli najesť za kupóny, ktoré sme dostali ku letenkám od leteckej spoločnosti. Dávajú ich niektoré spoločnosti za nákup letenky a tak sa snažia prilákať cestujúcich. Väčšina mládeže, nevynímajúc moje deti, si myslia, že je to super. Svorne sme všetci išli do reštaurácie, ktorá ponúkala obmedzený výber jedla za kupóny. Zjedli sme a vypili, už ani neviem čo nám dovolili za získané kupóny, a vrátili sa naspäť do odletovej haly. Zmordovaní sme poslušne čakali na let do Bangkoku.
Do Bangkoku sme prileteli o 13.00 poobede miestneho času až na nasledujúci deň. Suvarnabhumi letisko je situované asi 30 kilometrov na východ od Bangkoku. V jazyku domorodcov znamená názov letiska „Zlatá zem“.
Smerom na východ sme lietadlom prekonávali ďalší časový posun tri hodiny v porovnaní so Spojenými arabskými emirátmi. Spolu sme mali teda časový posun 5 hodín medzi Slovenskom a Thajskom. V čase letného času platného v Európe je to o hodinu viac. To znamená 6 hodín.
V Bangkoku sme po vystúpení z lietadla unavení čakali v rade viac než hodinu na príchod a prevzatie batožiny. Potom sme si vystáli ďalší rad na imigračnom oddelení. Víza už nie sú potrebné pre Slovákov ako turistov do Thajska od roku 2011. Podmienkou je však nezdržať sa viac ako 30 dní. Bolo tu ešte teplejšie a vlhkejšie ako v Spojených arabských emirátoch. V rade nás zalieval rýchlo pot so stúpajúcou teplotou.
Po celodennom cestovaní v aute do Maďarska a v lietadle z Maďarska do Dubaja, a ďalšom nočnom cestovaní z Dubaja, sme ledva stáli na opuchnutých nohách. Museli sme to nejako silou vôle vydržať. Dlhé rady sa ako obrovský had len veľmi pomaly míňali a nemali konca kraja. Ako vždy úradníci, aj tí thajskí, mali čas. Ľudia, a hlavne malé deti, postupne strácali trpezlivosť. Čas od času bolo počuť plač unavených a nervóznych detí, ktorých rodičia vôbec netíšili. Ich plač sa rozliehal úplne všade, v lietadle, na letisku, pred letiskom. Všade, kde si len človek môže predstaviť.
Po vybavení všetkých nevyhnutných záležitostí na imigračnom oddelení a prevzatí batožiny, sme si vymenili hotovosť v eurách v letiskovej zmenárni na thajské bahty. Chceli sme mať k dispozícii nejakú malú železnú finančnú rezervu v prípade súrnej potreby. Kurz bol zhruba 40 bahtov za jedno euro. Po výmene peňazí sme sa vybrali hľadať taxík pred letisko.
Potrebovali sme odviesť do hotela v starom meste. Mali sme tu rezerváciu v hoteli na jednu noc. Taxíkov bolo zaparkovaných pred budovou letiska ako maku . Hlavne takých ružových ako bude vidno na fotkách.
Žiadny z taxikárov nechcel zapnúť taxi meter a niektorí skúšali na nás enormne vysoké ceny. Dcéra mala však cenovú úroveň za taxíky naštudovanú od známych a z cestovateľskej príručky. Tak sme sa nenechali len tak rýchlo oklamať a čakali sme na vhodného záujemcu o nami ponúkaný zárobok. Samozrejme to netrvalo dlho. Obchod je obchod a pravidlá ponuky a dopytu platia na celom svete.
Nakoniec sa vhodný záujemca dostavil. Vybrali sme si ho, odsúhlasili cenu a zaviezol nás do hotela v starom meste. Cesta do hotela trvala okolo jednej hodiny. Zaplatili sme za hodinu cesty 400 bahtov, čo je okolo 10 euro. V porovnaní so Slovenskom to bola zanedbateľná suma. Neskôr sme zistili, že nielen pri taxíkoch. Všeobecne cenová úroveň bola pravdepodobne nižšia hlavne preto, že sme tu boli na začiatku sezóny. Letný monzún ešte neskončil.
Cestou do hotela nám taxikár ochotne a milo rozprával po anglicky s thajským prízvukom o momentálnom počasí v Thajsku. Ako je na severe a na juhu Thajska, o monzúnoch, o dôležitých a veľmi zaujímavých turistických destináciách v Thajsku. Bol veľmi zdvorilý a milý. Ako sme opäť zistili neskôr, bolo to až na veľmi ojedinelé výnimky základnou charakteristikou a pravidlom v Thajsku u všetkých taxikárov, v hoteloch, reštauráciách a v obchodoch. Thajčania sú milí, ochotní a hlavne vždy usmiati. Majú pokoj v očiach a v celej tvári. Žiadna nervozita a stres.
Možností ubytovania je v Thajsku ako maku. Na každom rohu sa niečo nájde. Pomerne lacné ubytovanie sa dá nájsť v oblasti Khao San Road v štvrti Banghlamphu. Tu mieri väčšina turistov z celého sveta. V minulosti tu bol najväčší trh s ryžou v Bangkoku a práve preto sa tak ulica volá. Ubytovanie sa dá nájsť už od 250 bahtov za izbu, čo je v prepočte zhruba 6 eur. Treba však dať pozor pri výbere. Čím bližšie je hotel ku centru diania, tým menej sa dá v noci vyspať pre nadmerný hluk. Presne to bol aj náš prípad.
Dcéra rezervovala hotel ešte pred odletom do Thajska za pár bahtov. Presnú sumu si nepamätám. Úroveň zodpovedala cene. Avšak treba povedať, že sme v hoteli nespali len my. Spali tu aj Angličania, Taliani, Nemci, ale aj iné, nie veľmi chudobné národy Európy a celého sveta. Mladí ľudia, ale aj rodiny s deťmi. Hotel bol umiestnený v tesnej blízkosti čerpacej stanice. Parkujúce a štartujúce autá bolo počuť celučičkú noc. Mala som pocit, ako keby mi chodili tesne okolo hlavy. Stále som bola v bdelom móde. V hluku, teple a vysokej vlhkosti sa nedalo vôbec spať. Ráno som sa cítila po dlhej ceste a po celonočnom bdení ako zbitý pes. Podobne to bolo aj s ostatnými členmi našej dovolenkovej posádky. Tiež toho moc nenaspali.
Hotel bol nenápadný, jednoduchý, minimálne zariadený. Boli tu iba postele s obrovskými vankúšmi a maličký stolík. Vankúše boli vhodné namiesto veľkých duchien niekde na Sibír uprostred treskúcej zimy a nie do tropického teplého Thajska. Podobný veľký vankúš som naposledy videla u starej mamy a tá je už viac ako 30 rokov pod zemou. Zhodili sme ich na zem a spali kompletne holí len pod plachtami. Nepomohlo, aj tak sme boli spotení ako mačatá.
Spoločné priestory, videli sme iba recepciu, boli na tom podobne ako izby. Boli tiež minimálne zariadené. Hotel nebol veľmi čistý. Čo ako sme neskôr zistili, bola všeobecná charakteristika prevažnej väčšiny hotelov v Thajsku, v ktorých sme sa ubytovali.
Vyhľadávali sme stredne drahú kategóriu hotelov, nie tie najdrahšie, ale ani najlacnejšie. Pravdepodobne bol vo vyšších cenových kategóriách aj vyšší štandard služieb. Zo začiatku sme sa báli ľahnúť si do postele. Hlavne dcéra, ktorá mala skúsenosti s plošticami na štúdiách v Prahe. Všetko sme silou vôle a autosugesciou prekonali. Tak ako sa prekonáva väčšina problémov na cestách. Veď o tom cestovanie je. Je to o zmene a o prekvapeniach, či už príjemných alebo nepríjemných. Nastavili sme sa v tomto duchu na dobu celého zájazdu. Inak by sme mali z výletu len stres a nepohodu. Mysleli by sme celý čas len na šváby a ploštice. Preto sme tam predsa nešli. Keď sa cestuje, musí sa s tým rátať a nemalo by sa nad tým vôbec pozastavovať. Ak má niekto v úmysle pozastavovať sa, tak odporúčam sedieť doma na zadku alebo pohybovať sa v iných hygienicky nezávažných priestoroch, prípadne destináciách.
Po rýchlej a veľmi osviežujúcej blahodarnej sprche na izbe sme sa vybrali v pršiplášťoch pomaly objavovať starý Bangkok. Vonku lialo ako z krhly. Bolo však príjemne teplo. Cieľom prvého dňa nebola ani tak prehliadka historického Bangkoku. Išlo nám hlavne o to, aby sme nezaspali. Nechceli sme mať narušený celkový biorytmus počas celej dovolenky. Boli by sme z toho veľmi unavení. Je to overený spôsob ako prekonať problémy so spaním v prípade veľkého časového posunu. Aplikovala to viackrát moja dcéra pri svojich cestovateľských potulkách. Dali sme si poradiť, ale ledva sme to prežili. Ale kde je vôľa, tam je cesta…
Ja som mala problémy so spaním, keď sme cestovali s dcérou po Novom Zélande. Nemohla som ani spať, ani jesť. Vždy som mala spaciu krízu v priebehu dňa. Vôbec som nemohla jesť. Nemala som pocit hladu a riadne som vychudla. Po mesiaci cestovania som prišla veľmi fyzicky unavená.
Celý čas intenzívne pršalo. Bolo teplo, mokro a vlhko. Potili sme sa ako somár v kufri. Sústavne a neprestajne. Vtedy sme ešte ani netušili, že to bude počas celej dovolenky. Mysleli sme si, že to je iba v čase intenzívneho dažďa. Vlhkosť spôsobovala podstatne vyššiu pocitovú teplotu, než aká naozaj v skutočnosti bola. Presne tak ako je to u nás v zime s vetrom. Keď fúka silný nárazový severák, pocitová teplota je omnoho nižšia, než teplota nameraná teplomerom.
Bangkok je hlavné mesto thajského kráľovstva a zároveň najľudnatejšie mesto Thajska s počtom obyvateľstva cez 8 miliónov. To predstavuje skoro 13 percent všetkej thajskej populácie. Ďalších viac ako 14 miliónov obyvateľov žije v okolí Bangkoku. Tí predstavujú ďalších viac ako 22 percent thajskej populácie. Ľudia dochádzajúci denne za prácou zvyšujú počet obyvateľov Bangkoku na viac ako 14,5 milióna.
Bangkok je kozmopolitné mesto. Žijú tu Japonci, Číňania, a iné ázijské národy z Barmy, Kambodže a Laosu, Európania, Američania, Austrálčania, ale aj Afričania.
Mesto má svoje korene ešte v 15. storočí, kedy bolo postavené na rieke Chao Phraya a okolitom močiari. Bolo to ešte počas existencie kráľovstva v Ayutthaye situ
ovanej okolo 80 kilometrov severne od Bangkoku. Z existujúcich močiarov boli postupne vybudované kanály. Práve preto mesto dostalo názov „Benátky Východu“. Podklad pod mestom tvorí morský piesok a priemerná nadmorská výška sa pohybuje do poldruha metra nad morom. Viaceré štúdie ukázali, že sa mesto prepadá každý rok o 10 až 30 milimetrov. Niektoré časti mesta sú už pod hladinou mora aj viac ako meter. Existujú niektoré oprávnené obavy, že mesto bude úplne ponorené do roku 2030. Stále častejšie sa tu vyskytujú povodne. Mesto stavia a buduje čoraz viac povodňové zátarasy.
Súčasnú úroveň niektorých kanálov sme videli hneď v prvý deň na našich úvodných potulkách Bangkokom. Boli sme z toho dosť sklamaní, že sú také špinavé. Neskôr sme zistili, že nielen v kanáloch je špina.
Do 18. storočia bol Bangkok len prístav a obchodné centrum regiónu. V 18. storočí sa z dôvodu obrovského rastu, za vlády dynastie Chakri, stal hlavným mestom namiesto Thonburi.
Počas šesťdesiatych až osemdesiatych rokov 20. storočia nastal rapídny rast Bangkoku. Stal sa politickým, finančným, ekonomickým, vzdelanostným a kultúrnym centrom nielen Thajska, ale celého regiónu. Podľa viacerých zdrojov je tretím najnavštevovanejším mestom, hneď po Londýne a Paríži. Od roku 1932 je Thajsko konštitučnou monarchiou na čele s kráľom ako hlavou štátu.
Podnebie v Bangkoku je pod vplyvom monzúnov podobne ako v ostatných častiach Thajska. V podstate sú tu len dve ročné obdobia. Obdobie dažďov od druhej polovice mája až do konca októbra a obdobie sucha od novembra až do prvej polovice mája.
V prvom momente a na prvý pohľad Bangkok pripomínal nepálske hlavné mesto Káthmandu s kopou elektrických vedení a drôtov pospúšťaných kade-tade v obrovských zväzkoch. To bolo prvé, čo som si hneď všimla. Vidieť obrovské množstvo elektrických káblov a drôtov len tak voľne visiacich a pohodených bez ladu a skladu, sa našincovi nejaví ako veľmi bezpečné. Snažili sme sa ich preto obchádzať už zďaleka.
Podoba s nepálskym Káthmandu je však len zdanlivá a v skutočnosti je Bangkok úplne iný. Je trochu čistejší a trochu menej prašný ako je ovzdušie v nepálskom Káthmandu. Ale tiež len zdanlivo. Smogu sme sa nadýchali dosť. Hneď to bolo zjavné na našich dýchacích cestách a na celkovom zdravotnom stave. Syn sa necítil dobre, mal žalúdočné problémy celú dovolenku. Mal aj dýchacie problémy. Všetci sme alergici a ochoreli sme na konci dovolenky alebo až doma. Tiež sme mali problémy s dýchaním. Je nepochopiteľné, ako tam ľudia môžu dlhodobo žiť bez toho, aby sa to odrazilo na ich zdraví a hlavne na dýchacích cestách.
V čase, keď som písala prvé riadky o Thajsku, v novembri až decembri 2015, vo všetkých správach, v rozhlase aj v televízii, hlásili, že v Pekingu bol vyhlásený najvyšší stupeň znečistenia. Neodporúčalo sa vôbec vychádzať von. Ak, tak iba vo veľmi nevyhnutných prípadoch. Súčasne v tom istom čase prebiehala vo francúzskom hlavnom meste, v Paríži, tesne po brutálnom teroristickom útoku členov islamského štátu ISIS, celosvetová konferencia o ochrane životného prostredia a znížení emisií oxidu uhličitého a iných škodlivých plynov do ovzdušia.
Je zaujímavé a zároveň poburujúce sledovať, ako sa zástupcovia jednotlivých štátov dušujú, že svoje záväzky dodržia. Na druhej strane v predvolebných mítingoch a sloganoch sľubujú hospodársky rast a zamestnanosť. Tie však nie sú možné bez citeľných dopadov na životné prostredie hlavne v chudobnejších regiónoch sveta, kde sa ochrane životného prostredia nevenuje dostatočná pozornosť. Civilizácia a rozvoj a výroba spejú do environmentálnej katastrofy. Je len otázkou času, kedy príde ku kolapsu zo znečistenia a hromadenia rôznorodých odpadov z nadmernej výroby a hospodárskeho rastu na regionálnej úrovni, ale aj v celosvetovom meradle.
Bangkok sa rozkladá najmä na východnom brehu rieky Čhauphrajá (Chao Phraya), blízko Thajského zálivu. Je jedným z najrýchlejšie rastúcich miest v juhovýchodnej Ázii. Thajsko bolo považované relatívne dlho v nedávnej minulosti za „ázijského tigra“. Tento termín sa prvýkrát použil pre Južnú Kóreu, Singapur, Hongkong a Taiwan. Nazvali ich v tom case „ázijské tigre“. Neskôr sa ten istý terminus technicus použil aj pre Malajziu a Thajsko. V súčasnosti sú za ekonomických tigrov považované niektoré štáty Európy, ale aj Ázie. V nedávnej minulosti to bolo napríklad aj Irsko, neskôr pobaltské štáty, ale aj Slovensko, vďaka rozvoju automobilovému priemyslu. Cína, India, Cile a tiež provincia Alberta v Kanade. V posledných rokoch je situácia opačná a uvedené krajiny zažívajú nebývalú ekonomickú a finančnú krízu. Obdobie, v ktorom ekonomický tiger dosahuje nadpriemerný rast, sa nazýva aj „ekonomický zázrak“. Zázraky sú len zázraky a nič, a už vôbec nie zázraky, netrvá večne.
Bangkok je považovaný za rivala dvoch ázijských miest, a to Singapuru a Hongkongu. Hoci trpí problémami s infraštruktúrou spôsobenými obrovským a rýchlym rastom, je jednou z najobľúbenejších turistických destinácií pre ľudí prichádzajúcich do Thajska z celého sveta.
Kráľovský park
Naša prvá cesta v Bangkoku smerovala v teplom daždi do centra ku kráľovskému parku kráľa Rámu IX. a ku kráľovskému komplexu „Grand Palace“. Išli sme pomaly najskôr okolo odpadkami zasýpaného kanála a neskôr po brehu rieky Chao Phraya. Z brehu rieky sme si urobili prvé snímky výškových budov a mrakodrapov na druhej strane rieky.
Pri kanáli nás začal prenasledovať prvý a posledný chlap, ktorého sme v Thajsku stretli opitého. Hulákal a vykrikoval na nás. Nevedeli sme vôbec čo od nás chcel. Dlho nás prenasledoval, až kým sme sa mu nestratili z dohľadu v tesnej blízkosti kráľovského parku. Nevedeli sme, či to bol Thajčan alebo muž inej národnosti. Ázijské tipy sa nám len veľmi ťažko rozlišujú.
Park situovaný pred kráľovským palácom bol otvorený koncom 80. rokov minulého storočia (1987) pri príležitosti šesťdesiatych narodenín kráľa. Nachádza sa tu botanická záhrada a umelo vytvorený vodopád.
Boli sme unavení po ceste, tak sme sa hneď od kráľovského parku vrátili späť smerom k hotelu. Išli sme sa navečerať do jednej z reštaurácií vo svetoznámej turistickej oblasti Khao San. Bohatí bieli muži si tu najímajú služobníčky lásky na celé dovolenkové obdobie na spríjemnenie chvíľ. Videli sme ich veľa, rôznorodých starších bielych pánov s mladučkými thajskými dievčatami za ručičky, prípadne len v tesnej blízkosti vedľa seba.
Väčšina turistov po príchode do Bangkoku zamieri do oblasti Banghlamphu, ktoré je vyhláseným celosvetovým centrom cestovateľov. Nájdete tu najlacnejšie ubytovanie v meste. Srdcom Banglamphu je práve ulica Khao San, ktorá je legendárnym cestovateľským miestom. Pivo tu tečie prúdom v nespočetných baroch a reštauráciách.
Stánky pretekajú rôznorodým etnickým tovarom. Oblasť je v tesnej blízkosti pamätihodností kráľovského paláca a tiež Národného múzea. Takže všade je len na skok.
O Thajsku sa bežne hovorí, že polovica obyvateľstva Thajska varí pre tú druhú polovicu. Je to naozaj pravda. Dá sa tu všade rýchlo a lacno najesť za zhruba 100 až 200 bahtov. To sú naše 3 € až 7 €. Buď je to Curry , čo je opražená ryža so zeleninou alebo kurčaťom alebo Pad Thai.
Phad Thai sú opražené cestoviny s vajcom, zeleninou alebo kurčaťom. Rôzne jedlá z morských plodov sa dajú tiež za dobrú cenu kúpiť a veľmi rýchlo vám ich pripravia kdekoľvek. Všetky jedlá sú ľahké, ľahko stráviteľné a rýchlo pripravené a servírované na jednoducho prestretý stôl.
Symbol bieleho slona
Slony sú v Thajsku národným symbolom krajiny a posvätné zvieratá. Tieto majestátne zvieratá žili mnoho stáročí bok po boku s Thajčanmi. Boli pre Thajčanov pomocou v čase mieru, a samozrejme, slúžili aj počas vojny. V priebehu dejín, verne a poctivo slúžili ako kráľom, tak aj obyčajným ľuďom.
Pre Thajčanov, slon stelesňuje tri hlavné inštitúcie v Thajsku: náboženstvo, národ a kráľa. Často sme sa stretali so sochami bielych slonov, ktoré majú pre Thajčanov špecifickú symboliku. Slony, albíni, sú veľmi vzácne v prírode. Podľa dostupných informácií je „biely slon“ výraz pre vlastníctvo niečoho, čoho sa vlastník nemôže vzdať. A to aj v prípade, keď cena prevyšuje užitočnosť slona. Vlastníctvo bieleho slona bolo považované, a stále je v Thajsku a Barme, za znamenie, že monarcha vládne spravodlivo a kráľovstvu bol požehnaný mier a prosperita.
Tradícia sa odvíja od príbehov v Písme, ktoré spájajú narodenie bieleho slona s narodením Budhu. Legenda hovorí, že sa kráľovnej Maji v predvečer pôrodu snívalo o bielom slonovi. Ten jej daroval kvet lotosu, symbol múdrosti a čistoty.
Pretože boli tieto zvieratá považované za sväté a zákon zakazoval ich využívanie na prácu, bolo prijatie daru bieleho slona od monarchu požehnaním i prekliatím. Požehnaním preto, že zviera bolo sväté a symbolizovalo monarchovu priazeň. Prekliatie preto, že si zviera musel obdarovaný ponechať a nemohol náklady na jeho existenciu vyvážiť prácou zvieraťa.
Pre turistov sa využívajú v Thajsku obyčajné slony, nie biele, vrátane sloníc. Môže sa stať hlavne keď majú samce ruju, že sa stávajú rýchlo neovládateľné a môže dôjsť aj ku smrteľným úrazom. K úrazu došlo napríklad vo februári 2016 na ostrove Ko Samui. Slon turistu zhodil, potom ho nabral klami a pošliapal. Mužova dcéra a vodič slona vyviazli so závažnými zraneniami. V poslednej dobe tlačové agentúry často informujú o prípadoch napadnutia slonom. Ide o smrteľné alebo aj o ľahšie prípady. Slony sa stávajú pre ich vodičov neovládateľné a ničia všetko, čo im stojí v ceste.
Veľký palác
Veľký alebo kráľovský palác bol až do nedávna (1946) sídlom thajskej kráľovskej rodiny. Palác je veľkolepý a dojem z neho je naozaj pre väčšinu turistov úchvatný a strhujúci. Pri vstupe do palácového komplexu môžete byť dezorientovaný a nie je vám jasné, ktorým smerom sa vydať. Postupne sa dá zorientovať podľa nespočetných smerovníkov a značiek usmerňujúcich turistov. Palác sme navštívili na druhý deň nášho pobytu v Thajsku. Bolo 5. októbra 2015. Davy ľudí sa pomaly hýbali všade, pred palácovou bránou, za bránou, v areáli.
Samostatnou súčasťou komplexu je chrám Wat Phra Kaeo, svetoznámy a preslávený chrám smaragdového Budhu. Je v ňom umiestnená jeho soška pochádzajúca zo stúpi zo začiatku 15. storočia (1434). V čase našej návštevy nebol možný vstup do chrámu.
Celý komplex palácov a chrámov bol založený a postavený koncom 18. storočia (1782) kráľom Rámom I.. Pozostáva z kráľovskej rezidencie a trónnej haly, ale aj z vládnych kancelárií. V trónnej miestnosti sme boli a videli ju v plnej kráse. Nebolo však možné ju fotiť. Mrzí ma, že sa nemôžem podeliť obrazom o krásu, ktorú nám bolo umožnené vidieť. Je to podobné ako s jantárovou sálou v Cárskom sele blízko „Benátok severu“, ruského Petrohradu. Slovami len ťažko opísateľná krása.
Palác sa rozprestiera na ploche 218 000 metrov štvorcových a je obohnaný štyrmi stenami dlhými 1900 metrov. Pred vybudovaním tohto kráľovského paláca sa pôvodný kráľovský palác nachádzal v Thonburi, na západnej strane rieky Chao Phraya.
Do všetkých thajských chrámov a pamiatok musia mať turisti primeranú obuv a odev. V komplexe Veľkého paláca to platí dvojnásobne. Je úplne neprípustný vstup v šortkách alebo s odhalenými ramenami. Muži musia mať dlhé nohavice, ženy tiež alebo dlhú sukňu.
Splnenie požadovaných kritérií je pri vstupe prísne kontrolované a v nevhodnom oblečení vás jednoducho nepustia do areálu. Požadovaný odev je možné si za poplatok požičať. Museli sme si požičať aj my. Vstup bol za 500 bahtov a ku vstupu sme si museli zapožičať dlhé hrubé suknice, ako nosili naše staré mamy. Syn nohavice za zálohu 200 bahtov. Záloha bola na jedného v tejto výške. Bolo nám v tom veľmi teplo a boli by sme to najradšej vyzliekli. Suknice nás hriali ako piecka. Pravidlá vstupov sú v Thajsku veľmi prísne a museli sme ich dodržiavať aj my, či sa nám chcelo alebo nie. Či nám to vyhovovalo alebo nie, mohli sme sa v tom aj uvariť. Tu neplatilo, že pravidlá sú na to, aby sa porušovali.
Napriek tomu, že bol začiatok turistickej sezóny, predierali sme sa cez obrovské množstvo ľudí rôznych rás a národností z celého sveta. Bolo tu veľa budhistických mníchov ako v Nepále. Títo boli v dlhých žltých habitoch, nie v bordových ako v Nepále. Mnísi neustále prechádzali z chrámu do chrámu. Cez reproduktory bolo počuť do celého areálu hlasné modlitby. Vstup do jednotlivých budov v areáli nebol možný až na veľmi ojedinelé prípady a výnimky, ako napríklad spomínaná trónna miestnosť.
Atmosféra v areáli bola neopísateľná. Človek ju musí zažiť na vlastnej koži, aby dokázal pochopiť husiu kožu, ktorá mu z času na čas naskakovala po tele pri hlasných modlitbách a pri pohľade na množstvo rôznorodých ľudí. Celý čas s malými prestávkami pršalo. Neustále sme si obliekali a vyzliekali pršiplášte. Aj tak to bolo málo platné, lebo sme boli celí mokrí od potu.
Prehliadka trvala okolo troch hodín. Obdivovali sme pre nás Európanov špecifickú architektúru jednotlivých palácov a chrámov, vyzdobené a rôznorodo vymaľované strechy. Vymaľované a vyzdobené boli aj všetky bočné priestory nádvorí, parky boli nádherne upravené a záhrady boli plné stromov, kríkov a rôznorodých kvetov.
Wat Phra Kaeo
Chrám smaragdového Budhu je považovaný za najposvätnejší budhistický chrám v Thajsku. Je to silný nábožensko-politický symbol thajskej spoločnosti. Nachádza sa v historickom centre mesta v areáli Kráľovského paláca, na jeho hornej terase a bol postavený na konci 18. storočia (1784). Bránou bol chrám priamo spojený s kráľovskou rezidenciou. V jeho hlavnej budove je vysoko na zlatom oltári uložený najposvätnejší predmet Thajska, soška budhu. Nie je však vytesaná zo smaragdu, ale zo zeleného jadeitu a je vysoká 60 centimetrov. Interiér chrámu okrem nej vyplňujú ďalšie sochy a nástenné maľby s motívmi z Budhovho života. Dvere zdobia scény z eposu Rámájana, doplnené perleťovými ornamentmi. V susedstve hlavnej svätyne sa nachádza súkromná kaplnka pre panovníka. Súčasťou palácového komplexu je aj múzeum. Sú tu uložené kostýmy, do ktorých býva socha smaragdového Budhu oblečená. Vstupné do chrámu je spoločné so vstupom do Kráľovského paláca.
Do roku 1785 bola soška smaragdového Budhu umiestnená v Chráme úsvitu, ktorý patrí medzi najznámejší pamiatky Thajska. Jeho história siaha až do 18. storočia, ale do dnešnej podoby bol uvedený až na začiatku 19. storočia. Je umiestený na západnom brehu rieky Čao Praja. Soška smaragdového Budhu tu bola umiestnená až do doby, než bola premiestnená do chrámu Wat Phra Kaeo. Dominantou chrámu je 82 metrov vysoká veža, z ktorej je krásny výhľad. Chrám je otvorený pre verejnosť denne. Vstupné je 30 bahtov pre cudzincov. Pre Thajčanov je vstup zdarma. My sme chrám nenavštívili pre nedostatok času, ale bolo ho vidno z viacerých miest v Bangkoku a je odporúčaný v turistických príručkách.
Unavení, spotení a zmoknutí sme vyšli z areálu Veľkého paláca. Našli sme si na oddych izraelskú reštauráciu odporúčanú v cestovateľskej príručke. Cestou do reštaurácie sme prechádzali skratkou priamo cez jeden dom ako vidno na fotografii nižšie. Priamo na dome bol odkaz, že je možné využiť skratku ako sa dostať rýchlejšie na najznámejšiu ulicu Khao San. Keď sme sa dostali cez vnútro domu, ocitli sme sa v reštaurácii a z nej sme pokračovali ďalej na ulicu. Tu sme už mali na výber či pôjdeme ďalej alebo zostaneme v reštaurácii, ktorou sme prechádzali. S niečím podobným som sa ešte nikdy nestretla. Tak aj toto je možné v Thajsku. Bez toho, aby sa niekto bál, že mu bude niečo ukradnuté alebo prenesené na iné miesto, než bolo pôvodné vlastníkovo. Od rána nám pretrávilo. Už nás boleli aj nohy. Jednoducho sme potrebovali oddych.
V Thajsku dokážu veľmi rýchlo pripraviť perfektné, chutné a ľahké jedlo v pomerne obmedzených podmienkach priamo pred vašimi očami na ulici na maličkom pracovnom stole a malom sporáku. Servis jedla je druhá, nemenej dôležitá, strana mince. Bol vždy zaujímavý a vkusný ako vidno na fotografiách. Syn si objednal thajskú špecialitu servírovanú v rozkrojenom čerstvom ananáse. Sestra si dala klasický kurací rezeň a my dve s dcérou thajské polievky kokosovú a pikantnú. Z pikantnej riadne preháňalo aj dva dni za sebou, ale bola veľmi chutná. Samozrejme nechýbalo chladené pivko, prípadne coca cola. Coca cola je v Thajsku veľmi lacná na rozdiel od Slovenska, ale aj celej Európy. Ešte nikdy v živote som nevypila toľko coca coly ako v Thajsku. Nápoj neuhasína veľmi smäd pre množstvo cukru, ktoré v sebe obsahuje, ale dodával energiu, ktorú sme museli čas od času dopĺňať. Čím viac ho pijete, tým viac vás smädí. Podľa niektorých informácií je coca cola do určitej miery návyková a človek po určitom čase pociťuje abstinenčné príznaky. Neskôr jednoducho chýba, keď si na ňu organizmus navykne. Tak ako fajčiarovi cigareta, alkoholikovi určitá dávka alkoholu a narkomanovi droga.
Väčšina reštaurácií v Thajsku bola mimo uzavretých priestorov. Vonku sa jedlo, aj pripravovalo a varilo jedlo na malom stolíku a sporáku. Priamo pred našimi očami.
Nočný transfer autobusom na juh Thajska
Ráno po raňajkách pred návštevou kráľovského paláca sme si rezervovali autobus v kancelárii spoločnosti Lomprayah na nočný transfer na juh Thajska. Chceli sme ísť na ostrov Ko Tao. Bol to druhý bod nášho dovolenkového itinerára. Ko Tao leží v južnej časti thajského zálivu.
Spoločnosť Lomprayah bola odporúčaná v cestovateľských príručkách ako jedna z najbezpečnejších, najrýchlejších a cenovo dostupných prepravných spoločností v Thajsku. Bola nám odporúčaná aj dievčinou na recepcii hotela, v ktorom sme boli ubytovaní prvé dve noci v Bangkoku. Slečna alebo pani za recepčným pultom ochotne zavolala známym na ostrov Ko Tao, aké je tam počasie. Vôbec nebolo možné určiť stav a vek, lebo všetky dievčiny vyzerali veľmi mlado v Thajsku. Sama sa nám ponúkla, že nám zistí situáciu s počasím na ostrove. Predchádzajúci hostia v hoteli jej hovorili, že sú tam stále silné monzúnové búrky, vietor a dokonca aj víchrica. Bol len začiatok októbra a monzún sa končí až koncom októbra. Smerom ďalej na západ dokonca aj neskôr. Záleží však, v ktorej časti Thajska sa nachádzate. Zistila, že je už všetko v poriadku a búrky a vietor ustali.
Definitívne sme sa rozhodli ísť na ostrov až na základe jej odporúčania. Lístok sme si zarezervovali ráno, aby sme mali istotu, že autobus nebude večer obsadený. Diskutovali sme o ochote, dobrosrdečnosti a láskavosti thajských ľudí.
Po večeri v izraelskej reštaurácii sme si vyzdvihli veci z hotela. Tu sme si ich ráno uložili do spoločnej miestnosti, aby sme ich nemuseli vláčiť celý deň so sebou. Na dobrodružné cesty sme si brávali len malý ruksak so základnými vecami a potrebami, doklady a peniaze nevynímajúc. Veľký ruksak sme sa snažili vždy niekde uložiť. Tak sa to robí vždy na dovolenkových potulkách za dobrodružstvami.
Ochotná dievčina už večer na recepcii nebola. Chceli sme sa jej ešte poďakovať. Zobrali sme batožinu a vybrali sme sa na nočnú jazdu autobusom. Po autobusovom transfere sme sa mali presunúť loďou na ostrov Ko Tao. Lístok na autobus stál spolu s lístkom na loď na ostrov okolo 1200 bahtov. Rozhodli sme sa ísť drahšou spoločnosťou z viacerých dôvodov.
V cestovateľských príručkách drahšie spoločnosti odporúčajú, aby sa cestujúci vyhli vykradnutiu kufrov a batožiny počas jazdy autobusom. Nám sa to za celý čas potulovania sa po Thajsku nestalo, aby nás vykradli počas presunov a dlhých transferov. Upozorňovali nás na to dokonca aj v samotných cestovných kanceláriách pri predávaní lístkov. V lacných autobusoch a trajektoch sa vraj bežne vykrádali za jazdy kufre. Doteraz si to neviem dosť dobre predstaviť, ako to funguje…
Pravdepodobne to bude pravda, keď nás na to upozorňovali hlavne miestni. Od cudzincov sme to nepočuli. Možné tiež je, že to je dobrý marketingový trik ako vytiahnuť od cudzincov za cestu viac peňazí. Aj keď za cenu prezentovania pošramotenej povesti krajiny alebo niektorých jej jedincov. Niekedy aj negatívna reklama je lepšia ako žiadna reklama. Takáto teória sa predsa hlása v učebniciach a teóriách o marketingu. Ťažko povedať, čo všetko sú ochotní ľudia urobiť, len aby zarobili. Východné národy sa veľmi rýchlo učia obchodovaniu od západu a západných krajín vrátane rôznych nekalých praktík.
Pred deviatou večer sme sa priradili na veľkej križovatke na konci hlavnej obchodnej ulice v Bangkoku, ku možno trom tuctom turistov . Tak ako sme sa dohodli pri kúpe lístkov. Počas čakania na autobus, sme celý čas sledovali ako potkany v neďalekom betónovom stojane na kríky a kvety, odnášajú turistami odloženú potravu v igelitovej taške. Divadlo pre väčšinu cestujúcich na nezaplatenie. Bavili sme sa na tom spolu so skupinou Talianov. Podobných divadiel tu bolo neúrekom po celom Thajsku.
Nikto nevedel, kedy presne autobus príde a odkiaľ. Všetci sme poslušne čakali, diskutovali v medzinárodnom tíme o Thajsku, o výletoch, o prírode. Svorne sme sa medzinárodne bavili na potkanoch, ktorí kradli igelitové tašky s jedlom položené na obrubníku kvetináča priamo z pred našich očí. Bolo to neuveriteľné, že to robili v prítomnosti toľkých ľudí. V pohode a v pokoji a ani minimálne sa nestrachovali, že dostanú od niekoho po hlave.
Postupne sme zistili, že v Thajsku vás nikdy a nikde nenechali dlho čakať. Vždy a všade sa vás niekto ujal, aby vás zaviezol, previezol, dosýtil a nasýtil, prenocoval za malú sumu peňazí. Láskavo a ochotne a hlavne s úsmevom na tvári sa vás vždy niekto ujal. Bol to neopísateľný, nevedno, či niekým aj systematicky organizovaný alebo len spontánne fungujúci systém. Javilo sa, že dokonale funguje.
Ale ako vieme žiadny systém nie je dokonalý a má nejaké tie chybičky krásy, aj keď maličké, tak aj tento ich mal. Zažili sme to len raz, síce nie na vlastnej koži. Boli sme priamymi svedkami jednej dosť nepríjemnej udalosti, ktorú spomeniem neskôr v časovom slede a na mieste, kde sa stala. Nechcela by som byť v situácii ľudí, ktorým sa nepríjemná udalosť priamo dotýkala.
Na Slovensku sa len ťažko dá predstaviť také množstvo turistov, ktoré sme videli v Thajsku. Ako by sa presúvali z miesta na miesto? Kto by ich nasýtil a všetko zorganizoval? Na Slovensku sa prevažne ponúkajú ubytovacie služby, väčšinou bez stravovania a dodatočných služieb. Na túto charakteristiku cestovného ruchu na Slovensku sa sťažujú mnohí cestovatelia poznávajúci krásy Slovenska.
Mne osobne sa viackrát stalo, že strava na Slovensku nebola úplne v poriadku z hľadiska hygieny, kvality a aj expirácie. Následky sa musia potom prekonávať na najbližších toaletách aj viac dní za sebou. Podobné príhody sa mi prihodili aj pri potulkách Egyptom z juhu na sever pred pätnástimi rokmi, aj nie vo veľmi dávnej minulosti v Mexiku, ale aj v máji roku 2016 v Číne. Občas sa stane, že nesadne na žalúdok nejaká prísada v jedle, prípadne korenina.
Ako sme tak diskutovali o službách na Slovensku a v Thajsku a porovnávali ich, v jednej nečakanej chvíli sa zjavil pred nami malý Thajčan. V kancelárii, kde sme kúpili lístky na autobus, nám dali všetkým označenie farebnými stužkami, aby vedeli neskôr rozdeliť turistov do autobusov. Mladý chalan nás všetkých s našou farbou, už si nepamätám akú farbu sme mali, pravdepodobne červenú, presunul k nášmu autobusu.
Autobus bol dvojposchodový, s toaletou, ktorú bolo cítiť hneď, keď sme nastupovali. Sadli sme si na svoje sedadlá okolo deviatej večer. Presne ako bolo dohodnuté pri kúpe lístkov na druhé poschodie. Snažili sme sa hneď zaspať, bola už riadna tma a čakala nás náročná dvanásť hodinová cesta na juh Thajska. Obávali sme sa, aké bude počasie na ostrove Ko Tao. Názory a aj predpovede počasia sa neustále rôznili. Napriek všetkému sme sa aj tak nakoniec rozhodli ísť, aj keď niektorí predpovedali silné búrky a víchrice. Takže obavy boli na mieste a oprávnené. Tajne sme však dúfali, že sa vyčasí a my si vychutnáme ostrov za krásneho počasia.
Asi po necelej hodine cestovania a sedenia v autobuse začalo liať ako z krhly. Obrovské kvapky dažďa sa odrážali od strechy autobusu a spôsobovali hluk, ktorý sa nedal nepočuť. Vonku bola poriadna tma. Na jednom veľmi tmavom mieste sme s autobusom zastali. Niekto pravdepodobne nastúpil alebo vystúpil. Nikoho sme však v tej tme a lejaku nevideli ani nepočuli. A vtedy sme sa začali veľmi báť o svoje veci uložené dolu v autobuse vo veľkých ruksakoch. Čo ak nás okradnú počas jazdy? Čo budeme robiť? A už sme maľovali čierne pesimistické scenáre. Čo všetko budeme musieť kupovať a bez čoho sa pravdepodobne zaobídeme…
Cesta do Chumpchonu, odkiaľ sme mali ďalej pokračovať loďou na ostrov, trvala nakoniec iba 9 hodín. Od šiestej rána, ako nás vysadil autobus, sme čakali na pobreží s batožinou a s ďalšími prevažne mladými ľuďmi z celého sveta, na loď na prvý ostrov v Thajsku, na Ko Tao. Boli sme znova unavení, dolámaní a totálne zbití po dlhej a náročnej ceste autobusom.
Napriek únave bolo ráno nádherné a romantické. Schyľovalo sa k východu slnka. Netrpezlivo sme čakali a pozerali smerom k východu. Dali sme si kávičku v miestnej kaviarničke na brehu mora. Obsluhujúca dievčina bola mimoriadne pekná Thajčanka. Takých sme počas našich potulkách Thajskom stretli podstatne viac. Táto mala jednu chybičku krásy. Nevedela vôbec napočítať koľko naša káva stojí. Vracali sme jej peniaze z výdavku na tri razy. Stále nám vydávala viac než mala a stále si to nevedela prepočítať. Tá by na Slovensku prerobila aj gate ako sa hovorí. Letela by z práce, len by tak fičalo. Thajčania boli všetci takí milí a dobrosrdeční, že človeku jednoducho nedalo ju na to neupozorniť a peniaze jej vrátiť aj keď na trikrát.
Na pobreží sme si urobili rannú hygienu v čistých toaletách prístavu. Po zvyšok času čakania na loď sme kŕmili túlavých psov zvyškami potravy, ktorú sme mali nachystanú na cestu. Sledovali sme pomaličky vychádzajúce slnko z mora a tichučko sa vlniace more. Slnko nie a nie sa odlepiť od vody. Bolo to nádherné divadlo. Ako keď matka drží svoje dieťa v náručí a ochraňuje ho. Dieťa by aj chcelo odísť, ale stále sa vracia do bezpečného prístavu materského náručia. Presne tak to vyzeralo s východom slnka ráno v Chumpchone. Nechcelo opustiť bezpečný prístav morskej hladiny. Tá sa veľmi opatrne a tichučko vlnila akoby nechcela slniečko rýchlo vyhnať z postele do uponáhľaného a nebezpečného sveta.
Napriek únave a uboleným opuchnutým nohám sme boli plní nadšenia a elánu. V očakávaní sme sa tešili na nové zážitky a prírodu, more, nových ľudí. Po skoro viac ako hodine čakania, prišla konečne maličká loď. Naložili sme veci a ubolené telá a vydali sme sa na cestu za ďalšími dobrodružstvami. Plavili sme sa zhruba hodinu a tri štvrte.
