Pamätihodnosti Káthmandu

Na letisku nás už čakal taxík. Autobusy sa nemohli poobchádzať, všade bolo veľa ľudí, taxíkov a všetkého možného. Chaos. Po príchode do hotela sme si rezervovali výlet do Bhaktapuru. Stál 135 USD spolu s autom a sprievodcom hovoriacim anglicky. Kurz dolára a nepálskej rupie bol 0,93. Po prepočte to vyšlo na 125 EUR a dohodla som naviac  v cene aj platbu za jednu noc v hoteli v Káthmandu s raňajkami.

Káthmandu sa nachádza v údolí v centrálnej časti Nepálu. Zahrňuje oblasť troch miest- Kathmandu, Pátan a Bhaktapur.  Údolie je od nepamäti hlavným náboženským a kultúrnym centrom krajiny. V roku 1979 bolo zapísané do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Celý Nepál leží vo veľmi výhodnej polohe. Z jednej strany susedí s Indiou a z druhej strany s Čínou. V histórii hralo údolie Káthmandu úlohu dôležitého obchodného centra na ceste spájajúcej tieto dve krajiny. Zároveň však uzavretosť medzi horskými masívmi dokázala  oblasť ochrániť pred cudzími vplyvmi, a tak ich kultúra zostala úplne zachovaná.

Celá káthmandská kotlina sa rozkladá vo výške 1300 m nad morom pod himalájskymi vrcholmi a zaberá rozlohu 656 km2. Je pozostatkom horského jazera, z ktorého skoro pred 10 000 rokmi vytiekla voda. Geológovia si myslia, že odtok bol spôsobený zemetrasením.

Káthmandská kotlina je najstaršie osídlená oblasť v Nepále.  Prvé zmienky siahajú až do obdobia neolitu,  keď bola kotlina už úrodná. Archeologické nálezy potvrdili, že v tejto dobe tu existovala najvyspelejšia civilizácia himalájskeho regiónu. Bolo rozvinuté poľnohospodárstvo a aj mestská kultúra. Používali sa pluhy na obrábanie pôdy.

Choval sa prevažne hovädzí dobytok a byvoly. Na vysokej úrovni boli remeslá, obyvatelia vynikali v spracovaní kovov, tkaní, drevorezbe a hrnčiarstve. Z tmavej hliny sa vyrábala zdobená keramika, hlina bola vhodná aj na vypaľovanie tehál, ktoré sa používali spolu s drevom a kameňom.

Najstarší obyvatelia uctievali pred našim letopočtom indické božstvá (Višňu, Šivu). Ale mali aj vlastné náboženské kulty a predstavy, ktoré je možné vidieť v  nepálskom budhizme a hinduizme.  Obrady mali zaručiť úrodnú pôdu a ochranu úrody pred silami prírody. Tie si predstavovali buď ako dobrých duchov alebo zlých démonov, ktorým robili náboženské obetné alebo uzmierujúce obrady. Obyvatelia robili  dlhé pohrebné rituály spojené s kremáciou. Nechceli, aby sa mŕtvy človek prevtelil do podoby zlého ducha. Obyvatelia sú príkladom symbiózy dvoch hlavných štátnych náboženstiev, a to budhizmu a hinduizmu.

Štát hospodársky prosperoval a udržoval styky s Indiou.  Pod indickým vplyvom sa rozvíjala aj kultúra. Keď sa okolo roku 560 p. n. l. v himalájskom Lumbiní narodil  Budha,  väčšina obyvateľstva kotliny sa hlásila k budhizmu.

Spoločnosť je rozdelená na kasty. V roku 1990 musel absolutistický panovník pod tlakom nepokojov pripustiť demokratickejší systém viacerých strán. Až od tohto roku sa konali 1. voľby.

Monkey Temple

Hlavným mestom Nepálu a centrom údolia je  Kathmandu,  ktoré tvoria tri kedysi samostatné štáty – Pátan, Káthmandu a Bhaktapur. Ich jedinečné bohatstvo spočíva v množstve palácov a chrámov. Centrom každého z týchto miest je Durbarské námestie so sochou kráľa na vysokom stĺpe. Okolo námestia stoja stavby, chrámy a pagody s veľkolepým pozlátením a bohatou  drevorezbou na dverách, oknách a balkónoch.

V údolí Káthmandu sa nachádzajú celosvetovo známe pamiatky, stavby a záhrady, ktoré sú ukážkou nepálskej architektúry. Na území Káthmandskej kotliny sa stavali chrámy zasvätené najrôznejším bohom. Jednou z najslávnejších budhistických stavieb je Svajambhúnáth. Je známy aj ako „Opičí chrám“. Leží tri kilometre od mesta a tyči sa 77 metrov nad údolím. Bol našim prvým kultúrnym cieľom v Nepále.

Po vybavení nevyhnutných záležitostí v hoteli sme sa vybrali taxíkom naposledy spolu so sprievodcom ku „Opičiemu chrámu“ alebo „Monkey Temple“ alebo „Swayambhunath“ , ako ho volajú domáci. V čase našej návštevy  sa tu konal festival s neopísateľnou atmosférou. Eufória a husia koža. Nikdy sme také niečo nezažili.

Cesty v Káthmandu boli rozbité, prašné, všade bola špina, zápach a veľa ľudí. Do chrámu viedli strmé nespočetné schody. Po každej strane schodov sedeli ľudia na zemi, mali porozkladané veci okolo seba, jedlo, sviečky, ryžu, ovocie, kvety a lupienky kvetov, a špinavé peniaze, ktorých bolo ako maku.  Uprostred nich väčšinou sedel jeden alebo viacerí mnísi. Ti zvonili zvončekmi, ktoré mali so sebou, rozsýpali ryžu a lupienky kvetov, modlili sa a prehadzovali peniaze. Do toho všetkého občas telefonovali na moderných iphonoch, ktoré bežne vidíte v rukách najvyšších manažérov v medzinárodných spoločnostiach.  Predierali sme sa strmo krok za krokom davom ľudí. Boli tu deti, mladí, starí, mnísi, mníšky, hinduisti a budhisti. Chudé staré ženy v dlhých žltých alebo oranžových šatách mali na čele červené kruhy s priemerom zhruba asi 0,7 centimetra, v nose a ušiach mali piercing. Kto vie,  kde všade ho mali. Videli sme v nose a ušiach. V poslednej tretine schodov sa vyberal poplatok za vstup do chrámu 200 RS.

Opice makaky poskakovali pomedzi davy ľudí a jedli banány. Na posvätných miestach horeli sviečky, ktoré sa zapaľovali od nitiek, ktoré predtým posvätil mních. No cítili sme sa tu ako „Alenka v ríši divov“. Bolo tu veľa mrzákov kruto postihnutých na tele, malé deti všade revali, ich matky si ich moc nevšímali. Žobráci zaujali svoje pozície a žobrali, boli chorí, mladí, starí, rôznorodí. Išlo nám srdce puknúť, keď sme to videli. Celý svet sa zachrániť nedá.

Naspäť sme len tak tak trafili do hotela. Musela som kúpiť mapu, ale ani tá nám moc nepomohla. Vošli sme do obchodíka, vysvetlila som ako sa dalo, kde bývame   a mládenec nám zavolal do hotela. Zhodou okolností hotel poznal. Nebolo vôbec jednoduché sa orientovať v tom chaose a neporiadku.

Poobede sme boli so sprievodcami na drink. Zaplatili sme 1000 RS. Ceny tu boli o hodne  vyššie ako v horách.  Večer sme unavené pospali. V noci nás zobudila hlučná hudba a nemohli sme potom dlho zaspať.

 

Bhaktapur

Do Bhaktapuru sme išli vo Veľkonočnú nedeľu 5. apríla 2015.  Po ceste sme mali možnosť vidieť kresťanskú procesiu. Bhaktapur má status kultúrneho hlavného mesta Nepálu. Bolo postavené v 7. storočí nášho letopočtu na rozlohe okolo 6,8 km2 v nadmorskej výške okolo 1400 metrov nad morom. Tradičným umením v Nepále je  rezbárstvo a sochárstvo, ktoré sa až do 7. storočia rozvíjalo pod vplyvom výtvarných škôl indického ,,Zlatého veku,,. Odlišnosť sa začala prejavovať až neskôr. K najkrajším výtvarným dielam patrí rezbárske umenie. Drevorezby a carvingovú výzdobu  sme mali možnosť vidieť v Bhaktapure. Zdobia paláce, chrámy, okenice, okenné rámy a polkruhové portály nad vstupnými dverami. Na strešných trámoch môžeme vidieť kopulujúce páry, ktoré majú vyľakať  panenskú bohyňu približujúca sa k zemi v podobe  blesku.

Na výlet sme sa vybrali spolu s českou skupinou, ktorá  bola tiež najskôr v horách a podobne ako my na záver objavovali kultúrne pamätihodnosti Nepálu. Bhaktapur je časť Káthmandu pod ochranou UNESCO. Je tu viac ako 56 chrámov zo 7. storočia nášho letopočtu a  žije tu okolo 80 000 ľudí. Je to živé múzeum. Za vstup sme zaplatili 1500 RS. Chrámy sú hinduistické a budhistické. Kultúrne dedičstvo  je značne zdevastované pod vplyvom invázií. Ako by tie nestačili, zvyšok dokončia časté prírodné kalamity a katastrofy.  Nepálčania sa ledva pozbierajú z jednej pohromy alebo kalamity a nasleduje ďalšia.

Počas prehliadky mesta sme videli chlapíka ako seká kosti nad garádom na doske a 5 psi poslušne čakali a dívali sa kým narúbe. Psi sú tu obdivuhodné, ticho sedia,  neštekajú. Videli sme vodovody vedúce popod zem 2000 rokov staré, padajúca stena domu bola podložená len doskou, cesta pekne vydláždená.

Durbar námestie v Bhaktapure je asi 13 kilometrov východne od Káthmandu. Celý komplex pozostáva zo 4 námestí. Nachádzajú sa na ňom Zlatá brána, 55 okenný palác, Veľký zvon a iné chrámy a pamätihodnosti.  Nyatapola chrám patrí medzi najkrajšie a najzachovalejšie. Aspoň v čase našej návštevy bol v takom stave. Nyatapola znamená v newarskom jazyku 5 príbehov – symbolov piatich elementov. Je to najväčšia a najvyššia pagoda v Nepále postavená s takou architektonickou perfektnosťou a umeleckou krásou.

Ťažko povedať, čo zostalo z námestia a celého Bhaktapuru po zemetrasení v roku 2015 v apríli. Už keď sme my tadiaľto prechádzali, mali sme pocit, že budovy ledva stoja. Čo urobilo s nimi zemetrasenie…

 

Chrám Pašupatináth

Po prehliadke Bhaktapuru sme sa vybrali do centra hinduizmu. Chrám Pašupatináth je najsvätejším, najstarším aj najznámejším miestom hinduistov.  Je postavený na brehoch rieky Bagmati 5 kilometrov severovýchodne od Káthmandu. Slúži ako národné sídlo hinduistického božstva, boha Pashupatinath. Patrí do svetového dedičstva UNESCA od roku 1979. Celý komplex zaberá 264 hektárov a je v ňom viac ako 500 chrámov.

Vstup do chrámu stál 1000 RS. Chrám má dvojitú zlatú strechu, pred chrámom je kráľovské kremačné miesto. Kremáciu začínal najstarší syn, ktorý telo zapálil a všetko dokončil zriadenec. Zvyšky tela hodili do rieky. V čase našej návštevy bola v rieke stojatá voda a nebol v nej žiadny prúd. Prešli sme sa smerom ku chrámu, ďalej  mohli ísť iba hinduisti.

Hinduizmus je jedno z najstarších a počtom prívržencov najväčších náboženstiev sveta. Je založené na védach a je pravdepodobne pokračovateľom védskeho náboženstva .  Má okolo 900 miliónov vyznávačov. Väčšina z nich žije v Indii,  menšie skupiny v Nepále, Pakistane, Bangladéši,  Srí Lanke,  v juhovýchodnej  Azii,  ale aj v Európe, Afrike a Amerike.

Termín hinduizmus prvýkrát použili anglickí kolonizátori ako názov pre súbor všetkých indických náboženstiev uznávajúcich hlavnú trojicu božstiev  Brahmu, Višnu a Sivu.  Spomínaný termín prebrali z  Perzštiny. V Indii,  kde hinduizmus vznikol, tento názov pôvodne vôbec nepoužívali.

Základné charakteristiky sú viera:

• v existenciu božského princípu brahman
• v karmu  a reinkarnáciu
• v nepretržitý kolobeh života (sansára) a v konečné vyslobodenie z tohto kolobehu (mókša)
• že človek musí zachovávať pravidlá (dharma),  ktoré vyplývajú z jeho kasty (varna)

Hinduisti môžu byt polyteisti, monoteisti alebo monisti.  Hinduistický panteón je veľmi rozsiahly. Hinduista má často vybrané božstvo, ktoré môže preňho mať aspekty najvyššieho boha. Na hinduizmus nemožno konvertovať, hinduistom sa človek stáva pri narodení, aj keď niektorí moderní predstavitelia konverziu pripúšťajú.

Typická pre hinduistov je tolerancia Sú rozčlenení na veľa siekt a hnutí a je tam aj súperenie, ale typickému dogmatizmu sa vyhýba. Rešpektuje sa osobný výber v náboženstve. Náboženské vojny medzi hinduistami sú prakticky neznáme. Napokon sa hinduizmus líši aj tým, že nemá zakladateľa a nemôžeme nájsť ani časový začiatok.

Tri základné božstvá Brahma –  stvoriteľ, Višnu – uchovávateľ a Šiva – ničiteľ, tvoria  trojicu stvoriteľských bohov, akúsi „svätú trojicu“. Bohovia sú často zobrazovaní s viacerými hlavami a rukami, čo reprezentuje ich rozličné moci. Hinduizmus preberá z tradície vieru v odplatu dobrých a zlých činov (karma) a učenie o kolobehu životov (reinkarnácia).

Cieľom hinduizmu je mókša – čo je stav, kedy človek sa vymaní z kolotoča večného prevteľovania sa. Pre dosiahnutie tohto používajú hinduisti rôzne techniky, z ktorých jedna je joga,  druhá meditácia,  ale spôsobov je veľa a každý si môže vybrať.

Hinduizmus verí v reinkarnáciu, večné prevteľovanie teda veriaci ukončia mókšou. Dôležité je povedať, aký je rozdiel medzi hinduizmom a budhizmom.  Je to väčšia heterogénnosť hinduizmu, väčšia homogénnosť budhizmu, ale pre hinduistov nie je možné mokšu dosiahnuť bez pristúpenia k božstvám, zatiaľ čo v budhizme nie sú bohovia natoľko dôležití.

Základnou vlastnosťou hinduizmu je heterogénnosť – tým sa významne líši od judaizmu alebo kresťanstva.  Ide teda o súbor myšlienok a praktík, ktoré si môžu vzájomne protirečiť, ale až do takej miery, aká by bola v kresťanskom či moslimskom svete úplne nemožná.

Popri troch najväčších bohoch (Brahma, Višnu, Šiva)  ešte existujú aj vyznavači boha Gáneša či skandu obaja sú deťmi Šivu a Šakti, ktorí zase týchto považujú za najvyšších bohov. Popri nich existujú aj vyznavači boha slnka, ktorým je Súrja – sú to samostatné prúdy.

Brahma ako boh z indickej svätej trojice bol prekliaty a v hinduistickej mytológii sú príbehy, ktoré vysvetľujú, prečo sa toto stalo. Podľa jednej takejto mytológie Brahmu preklial veľký brahman Bhrigus,  ktorý kedysi existoval a ktorého prezývali aj ako Bhargavas. Bhrigus usporiadal obrovskú obetnú udalosť na Zemi kedysi veľmi dávno a pozval aj tých najväčších zo svätej Trojice. Ale keď prišiel k Brahmovi, ten bol tak pohrúžený do hudby, ktorú hrala Sarasvatí (jeho družka), že ho ani nepočul. Nazlostený Bhrigus ho preklial s tým, že ho už nikto nebude na tejto Zemi uctievať.

Družkou Brahmu je Sarasvatí, ktorú považujú za bohyňu múdrosti a poznania. Višnu má za družku Lakšmí, družkou Boha Šivu je Šakti.

Veľká stúpa Budhu

Tibetský budhizmus alebo ako ho aj nazývajú lamaizmus je forma budhizmu, ktorá sa vytvorila v priebehu 10. a 11. storočia v Tibete. Vstrebala do seba prvky pôvodného tibetského prírodného náboženstva bönizmu. Bönizmus obsahoval mnohé prvky spoločné primitívnym a prírodným náboženstvám – uctievanie démonov, mágie, prírodných síl a čarodejnej moci kňazov.

Tibetský budhizmus vychádza z indického učenia o tzv. troch telách, v ktorých sa na rozdiel od bežných smrteľníkov a všetkých cítiacich bytostí, prevteľujú Budhovia a významní lámovia v kolobehu reinkarnácií. Jedným z týchto tiel je aj „premenené telo“, predstavuje pozemské telo týchto náboženských autorít a božstiev, ktoré tak majú ostatným veriacim aktívne pomáhať na ich ceste za dosiahnutím nirvány. Najvyšší náboženský a politický predstaviteľ Tibetu v rokoch 1642-1951 bol dalajláma. Tibeťania ho uctievajú ako prevtelenie významného božstva tibetského budhizmu.

Tibetskí králi túto syntézu s bönizmom podporovali a tak sa tibetská forma budhizmu rýchlo etablovala. Inštitucionalizovaná podoba bönu (výrazne ovplyvnená budhistickým učením) sa zachovala v Tibete až do súčasnosti. V 14. storočí boli dokončené zbierky budhistického učenia, ktoré tvoria kánon tibetského budhizmu. Dohromady majú niekoľko stoviek zväzkov.

V súčasnosti najrozšírenejšou tibetskou budhistickou školou a jej najvyšším duchovným predstaviteľom je dalajláma. Jednotliví dalajlámovia boli od roku 1642 zároveň aj politickými vládcami Tibetu, preto sa Tibet uvádza ako príklad teokracie. Vládu dalajlámov a tradičný politický a ekonomický systém Tibetu ukončila anexia Čínskou ľudovou republikou v rokoch 1950-1951. Súčasný 14. dalajláma Tändzin Gjamccho žije od jari 1959 v severoindickej Dharmasale. Krajinu opustil po neúspešnom proti čínskom povstaní v hlavnom meste Tibetu -Lhase.

V rokoch 1959-1976 bolo čínskou armádou zničených 99% sakrálnych stavieb v Tibete. Pred rokom 1959 tvorili mnísi v Tibete asi 20-25% obyvateľstva (presný počet mníšskeho obyvateľstva nie je možné určiť, najpravdepodobnejšie odhady sa pohybujú medzi 250-500 tisíc), väčšina z nich skončila v pracovných táboroch alebo vo väzení. Niektorí sa museli z donútenia oženiť, iní mnísi a mníšky boli a sú vystavení mučeniu.

Tibetské formy budhizmu sa z Tibetu rozšírili do Mongolska, Burjatska, Ladaku, Nepálu, Sikkime a Bhutánu. V 2. polovici 20. storočia sa začal šíriť aj v Spojených štátoch amerických a v Európe, kde tibetskí lámovia založili množstvo meditačných centier. Na Slovensku aktívne pôsobí okolo 20 takýchto centier..

Strediskom tibetského budhizmu v Káthmandu je Boudhanath, gigantická stredoveká stúpa. Je jedna z najväčších na svete. Je lokalizovaná asi 6-7 km severovýchodne od centra Káthmandu a patrí tiež do svetového dedičstva UNESCO a je spolu s opičím chrámom jedným z najnavštevovanejších miest v Nepále. Okolo stupy je vystavaných 50 tibetských kláštorov.   Má osem uholnú  základňu s modlitebnými kolami. Stúpa má 9 častí a každá z nich niečo znamená:

1 – Mandala – sídlo alebo palác Budhu

2 – Dóm – symbol univerza

3 – Dve oči – symbol múdrosti a súcitu alebo ľútosti

4 – Harmika – symbol 8 vznešených ciest

5 – Nos ako symbol – symbol nirvány

6 – 13 schodov – 13 stupňov na dosiahnutie osvietenia

7 – Lotos – symbol súcitu a čistoty

8 – Parazol – ochrana troch drahokamov –  Budhu, Dharmu a Sanghu

9 – Veža alebo vrchol – symbol Mt. Sumeru, kráľa hôr

Vstup stál 250 RS. Sprievodca nás dosť zanedbával na záver. Odviedol nás na obed a nechal nás tam dve hodiny čakať. Potom nás zobral do obchodov svojich známych, aby sme niečo nakúpili. My sme však nechceli nakupovať a tak sme sa dohodli spolu s českými kamarátkami  a pobrali sa naspäť to turistického centra Káthmandu, do Thamelu. Prišli sme poobede o 15,00, trochu sme si oddýchli a išli sme do mesta na nákup.

Nakúpila som dva svetre z pašmíny a čaje. Počas nákupov som stratila fotoaparát. Bolo mi do plaču, keď som to zistila. Hľadala som ho asi v 3 obchodoch a v poslednom z nich ma už čakala vysmiata predavačka s fotoaparátom v rukách. Dala som jej nálezné 300 RS. Bola som šťastná ako blcha v kožuchu a  ešte trochu viac.  Po nákupoch sme sa vybrali na večeru. Skúsili sme Dhal Bhat v meste. Tiež bol veľmi chutný podobne ako v horách.

 

Basantpur Durbar námestie

Posledný deň nášho pobytu v Nepále sme sa vybrali na jedno z troch kráľovských námestí s palácmi a chrámami , a to na Basantpur Durbar námestie.  Všetky tri sú pod ochranou UNESCO. Zemetrasenie z roku 2015 úplne zdevastovalo niektoré budovy podľa dostupných informácií.  Námestie je obkolesené budovami, ktoré sú dôkazom  newarských umelcov. Na námestí boli kráľovské rezidencie do 19. storočia , kde sa konali korunovácie kráľov a iné dôležité udalosti. Len málo z palácov je možné navštíviť, aj keď väčšina slúži už len ako múzeum. Niektoré z nich  povoľujú  vstup len pre ľudí budhistickej alebo hinduistickej viery.

 

Kumari Chok

Na južnej strane námestia sa nachádza jedna z najväčších kuriozít Nepálu, ktorú sme navštívili aj my, Kumari Chok. V pozlátenej klietke tu žije Raj Kumari. Je to dievčatko vybraté starovekým mystickým procesom , aby sa stala ľudskou inkarnáciou hinduistickej bohyne Durga.  Je uctievaná počas náboženských festivalov a robí verejné predstavenia za peniaze. Bohyňu uctievajú hinduisti aj budhisti, okrem tibetských budhistov.

Takéhoto predstavenia sme sa zúčastnili aj my. Čakali sme na prezentáciu viac než hodinu s mnohými inými ľuďmi rôznych národností. Dievčatko sa ukázalo v okne na prvom poschodí dvora, bolo výrazne namaľované, žulo žuvačku  a vôbec sa neusmialo, bolo smutné. Po pár sekundách zmizla jej postava v čierňave domu. Dievčatko musia vymeniť, keď má prvý menzes. Podľa informácií mávajú z tohto zážitku psychické problémy do konca života. My sme sa tiež necítili moc dobre, keď sa nám na moment ukázala a vzápätí zmizla. Prišlo nám to mimoriadne zvláštne.

Po prehliadke námestia a Kumari Chok sme sa vybrali rikšou cez trh. Viezol nás mládenec. Bol to zážitok. Videli sme nepálsky svet z úplne inej perspektívy a smiali sme sa ako adolescentky. Predávalo sa tu všetko možné od výmyslu sveta. Mäso voľne pohodené, teplota prekračovala viac ako 25 stupňov, hneď vedľa spiaci pes. Videli sme veci, ktoré by u nás určite nepovolil žiadny úradník.

 

Kráľovský palác

Poobede sme sa vybrali ešte na návštevu kráľovského paláca alebo Narayanhiti Paláca alebo Narayanhiti Durbar, ktorý bol postavený v roku 1961 a slúžil ako rezidencia a miesto výkonu moci nepálskeho kráľa. Palác bol miestom rôznych štátnych príležitostí a miestom nepálskej pohostinnosti. Nachádza sa blízko Thamelu, tak sme cestu absolvovali pešo.

Celý komplex je obkolesený nádvoriami, záhradami a parkami. Je rozdelený na hosťovskú, štátnu a privátnu časť. Má 52 izieb, ktoré sú pomenované podľa okresov v Nepále. Centrom celého paláca je trónna miestnosť. V roku 2001 sa v paláci odohral masaker členov kráľovskej rodiny, keď bolo zabitých 10 členov kráľovskej rodiny počas obeda 1. júna. Brat zavraždeného kráľa sa stal nástupcom, lebo prvorodený syn kráľa, ktorý vraždil, podstrelil aj seba a  na následky kómy tretí deň v nemocnici zomrel. Po revolúcii v roku 2006 bol druhorodený syn zavraždeného kráľa zvrhnutý a bola nastolená parlamentná republika s ministerským predsedom  a palác  začal palác slúžiť ako múzeum.

Palác mal ďaleko od veľkoleposti a honosnosti iných palácov. Bol veľmi jednoduchý, čo sa týka zariadenia, ale aj  celkovej výbavy. Vstup stál 500 RS a prehliadka trvala hodinu. Palácový vstup bol zdobený sochami zvierat. Bola tam ryba, nosorožec, kôň a aj slon. Reprezentačné priestory  boli plné obrazov a tiež  zverov.

Na záver prehliadky sme išli pozrieť aj do zdemolovaných priestorov,  kde došlo ku vražde kráľovskej rodiny. Všetko bolo spálené a zničené  a zrovnané so zemou. Na záver sme sa ešte prešli kráľovskými záhradami, ktoré boli dosť zanedbané a neupravené. Možno preto, že bola jar.

Poobede nás už čakal na hoteli Ankami. Doniesol nám venčeky zo žltých kvetov, dal nám ich na hlavy. Okolo krku nám dal šály, ktoré boli len  nastrihané z látky a nemali žiadne obšitie. Doniesol nám aj nepálsky čaj, rozlúčil sa s nami a poďakoval sa, že sme si ho vybrali. Prišiel aj Phemba, ktorý nás sprevádzal celý čas v horách. Veci sme nechali  na hoteli a išli sme na poslednú rozlúčkovú prechádzku Thamelom. V  noci sme odlietali do Európy.

Odlietali sme v po polnoci o 1 hodine do Dubaja. Počas čakania na odlet sme diskutovali s mladou nepálskou rodinou, ktorá sa sťahovala do Spojených štátov amerických s obrovskými kuframi. On bol informatik, už tam pracoval 5 rokov. Ona biologička, nepracovala,  starala sa o dve deti. Kým manžel pracoval v USA, bývala u jeho mamy, ktorá jej pomáhala s deťmi. Mali okolo 35 rokov. Detičky boli zlaté a veselo s nami diskutovali po anglicky.

V lietadle som pomohla mládencovi, ktorý pravdepodobne nevedel čítať a písať, nájsť miesto. Pobehoval hore dolu a nikto si ho nevšímal, tak som sa ho ujala. Bol rád a poďakoval. Usadili sme sa na svoje miesto a oddychovali až do príletu do Dubaja. V Dubaji sme si dali raňajky a počkali na let do Bratislavy, kde nás už čakal kamarátkin manžel. Raz darmo, „všade dobre, doma najlepšie“…