Stúpanie do Thame

V posledný marcový deň roku 2015 sme sa zobudili  na hluk helikoptéry. Tušili sme, že bude pekné počasie, keď lieta helikoptéra. Išli sme sa rýchlo naraňajkovať. Jedli sme už tretíkrát za sebou toasty s vajcom. Nič iné nám už nechutilo.  Dali nám k tomu aj džem a maslo. Vyštartovali sme o 8,45 smerom na severozápad od Namche Bazara. Išli sme do Thame. Urobili sme si zábery na zasnežený Namche Bazar a na konci dediny zábery budhistického kláštora. Cítili sme sa ako doma  na Vianoce, keď napadne čerstvý sneh.

Cesta do Thame (3800m) z Namche Bazaru sa využíva väčšinou ako aklimatizačný trek. Pre niekoho to môže byť začiatok treku do troch sediel vedúca cez údolie rieky Bhote Khosi do sedla Renjo La, prípadne do Gokyo alebo do sedla Nangpa La alebo cez Tesi Lapcha do údolia Rolwalling.  Cesta z Namche Bazaru do Thame vedie smerom na západ okolo miestneho kláštora do skalného útesu nad údolím Bhote Khosi s výhľadmi na Konde Ri na západe a ľadovcovým hrebeňom Rolwaling na severozápade s neľadovcovým Sunder štítom v popredí. Viac ako 5000 metrov vysoký Sunder (5368 m) štít leží priamo nad dedinou Thame. Je to pomerne ľahký trek a začína pri kláštore nad Thame. Vyššie nad ním sa nachádza ľadovcový skoro 7 000 metrov vysoký Tengi Ragi Tau (6938m).

Po nádhernej prechádzke jedľovým lesom so zakvitnutými rododendronami prikrytými čerstvým snehom sme prišli do dediny Phurte vo výške 3390 metrov nad morom. Dedina má iba málo farmárskych domov s malými políčkami okolo. Na obed sme dosiahli Thamo vo výške 3440 metrov nad morom. Je to väčšia dedina s kláštorom. Stretli sme mníchov a viaceré mníšky  idúcich opačným smerom. Pravdepodobne na nákupy do Namche Bazaru. Je tu sídlo Projektu vodnej elektrárne, ktorá zásobuje celý Khumbu región. V dedine sme sa zastavili na obed. Plnené pirohy „momo“ stáli  395 RS a kávička s mliekom  90 RS. Momo plnené čerstvou zeleninou  bolo perfektné. Jedlo bolo vždy veľmi dobre ochutené. Domáci mali nasadený na políčkach špenát a mladú cibuľku. Všetko vykúkalo spod snehu, keď sme prišli.   Slniečko už svietilo na obed  a ohrievalo  všetko okolo a sneh sa pomaly topil. Mraky sa však začali v zápätí zbiehať dosť rýchlo. Zostávalo  nám len dúfať, že to nejako vydrží a nebude znova snežiť. Chceli sme vyjsť ešte na jeden štít vyšší ako 5 000 metrov.

Po obede sme sa vybrali ďalej na sever do Thame až do výšky 3800 metrov nad morom. Postupovali sme cez nádhernú roklinu, kaňon Bhote Khosi. Skaliská vybrúsené vodou do hladka a vymaľované výjavmi z budhistického života sa týčili nad nami z východnej a severnej strany. Nad roklinou sa rozkladali nádherné čerstvým snehom pocukrované  štíty.

Z mosta ponad Bhote Khosi, ktorá je západným prítokom rieky Dudh Koshi,  strmo stúpame až do starovekej ľadovcovej morény. Po 150 až 200 výškových metroch sa nachádzame na poľnohospodárskej planine rozdelenej skalami do jednotlivých políčok. Sme v Thame obkolesenej nádhernými štítmi. Thame je situovaná blízko nepálsko-tibetskej hranice. Štvorhodinová cesta nádhernou krajinou,  jedľovým a píniovým lesom nás doviedla do očarujúcej dediny postavenej na starodávnej obchodnej ceste z Tibetu. Je to miesto narodenia Tenzig Norgay Sherpu. Do miestneho kláštora je zhruba jedna hodina cesty a tá pokračuje ďalej na Sunder Peak odkiaľ sú nádherné výhľady do údolia.

Do Thame sme prišli okolo 14,30 poobede. Každý deň sme kráčali 5 až 6 hodín, ojedinele maximálne 8 až 9 hodín. Mávali sme hodinovú prestávku na obed. Keď sme prišli ku lodžii v Thame, zbadali sme pred ňou tečúci potôčik. Celé sme sa v ňom umyli. Bol to balzam nielen na telo, ale aj na dušu. Nohy sme si vymočili v potôčiku, v ktorom sme sa aj bosé poprechádzali, aby sme si vymasírovali chodidlá. Osušili sme sa, ponatierali a dali sme si sušiť veci na izbe.  Mali sme aj splachovací WC. Veľa sme diskutovali.  Kamarátka vypočítala, že 1 500 metrov výškových, ktoré máme nasledujúci deň urobiť,  urobíme na 3000 metroch dĺžkových. Obávali sme sa, či to zvládneme. Bude to náročné. Naviac sa zasa zamračilo. Deň predtým to vyzeralo podobne a nakoniec sa vyčasilo. Nasledujúci deň som zistila, že nebola ďaleko od pravdy, keď sme začali strmo stúpať na Sunder štít.

Z Thame pochádzal nielen sherpa Tenzing Norgay, ktorý bol na Evereste s Edmundom Hillarym ako prvý, ale aj sherpa Apa. Ten bol na Evereste 21 krát. Dedina je významná aj tým, že sa nachádza na obchodnej ceste, ktorá existovala medzi Tibetom, Nepálom a Indiou. Príroda na ceste do Thame bola nádherna a neskutočná zároveň. Videli sme kvitnúť jahody a  šípky, podbeľ a púpavu, rásť žihľavu. Veľa mníšiek a mníchov, menej turistov ako na ceste pod Everest.

Počas večere sme sa spýtali domácich, či by sme si mohli pozrieť ich kuchyňu. Boli veľmi zhovievaví, dovolili nám. Bolo tam čisto. Na malej piecke sa varilo. Piecka bola otvorená a trčali z nej obrovské rozpálené drevá. Bezpečnostní technici na Slovensku by to v momente zatvorili. Bolo tu veľa hrncov, tanierov a množstvo iného kuchynského náradia. Bol to zážitok, ktorý sa už nezopakoval.

V reštaurácii sme stretli holandský pár, ktorý prešiel cez sedlo Gokyo. Ona mala vysokú teplotu a bola veľmi chorá. On bol v tom čase v poriadku. Povedali, že by už tadiaľ nešli za podmienok, ktoré tam boli. Brodili sa v hlbokom snehu a len zázrakom sedlo prešli. Ona vôbec nevládala, že išla len silou vôle. Následky sme mali možnosť vidieť na vlastné oči.

V stredu l. apríla 2015 sme vstali o 5,15. Bol krásny východ slnka. Nádherné počasie. Naraňajkovali sme sa spolu s austrálskou rodinou, ktorá tu prišla na predĺžený veľkonočný týždeň s dvomi malými deťmi. Rozprávali nám, že sú tu už piatykrát. Veľmi sa im v Himalájach páči a deti sú tu spokojné. V Austrálii žiadne podobné hory nie sú, tak cestujú za nimi do Nepálu, Tibetu, Číny a Indie. Neskôr sa k raňajkám pridali aj Holanďania, s ktorými sme sa bavili deň predtým. Dievčine bolo ešte horšie ako v posledný marcový deň.  To ani nemohlo inak skončiť. Nemali ani vodcu,  ani nosiča. Nechcela by som tak dopadnúť. Ak sa mi podarí ešte niekedy ísť do Himalájí, tak by som sa chcela lepšie pripraviť. Naštudovať mapu a podmienky. Aj keď veľhory sú nevyspytateľné. Holanďanka by bola najradšej doma v teplej posteli s teplým čajom v ruke. Ale nejaký ten deň, možno aj týždeň to trvalo, kým sa dostala do svojej postele.

Na túru sme vyrazili o 8,00. Cestou sme sa zastavili v kláštore vynárajúcom sa nad Thame tesne pri chodníku vedúcom na Sunder štít. Celou cestou nás sprevádzali náučné tabule. Našli sme tu aj vysvetlenie na mantru  „Om Mani Padme Hum“. Každý  z nás má hriechy podobné našim  hlavným  hriechom,  ktorým sa máme snažiť vyhnúť v živote. Také jednoduché to asi nebude s tým vyhýbaním, inak by bol raj na zemi a nie bieda a utrpenie.

Stúpali sme veľmi strmo zhruba 700, maximálne 800 výškových metrov. Dostali sme sa do výšky okolo 4 600 až 4700 metrov nad morom. Po úmornom šliapaní v ťažkom a mokrom snehu sme sa rozhodli pre návrat z neviditeľného chodníka v nebezpečnom suťovisku.  Bolo to veľmi náročné a  nebezpečné. Čakalo nás ďalších 600 až 700 výškových metrov.  Mokrý sneh sa mohol kedykoľvek zhora zosypať a zostali by sme pod snehovou a kamennou lavínou. Boli sme s kamarátkou dosť sklamané. Na odplatu za nezdarený výstup sme mali nádherné výhľady aj pri výstupe, aj zostupe. Tie stáli za to, aj keď sme nevyšli. Niekedy je lepšie vrátiť sa z kratšej cesty. Neoplatí  sa trvať na pôvodnom pláne za každú cenu.  Bol krásny deň, mohli sme zísť dolu, prezliecť sa z mokrých šiat, naobedovať sa a ísť preskúmať okolie Thame. V Himalájach je všade  krásne. Chceli sme mať aspoň tri päť tisícovky. Tušili sme od začiatku, že sa nášmu vodcovi moc nechce liezť na Sunder štít. Mal milión dôvodov. My nie sme skúsené „himalájistky“, tak sme si dali povedať.

Budhizmus je filozofický systém, ktorého základ vytvoril Budha . Ide o jedno z najrozšírenejších svetových nábožensko-filozofických hnutí. Vyznáva ho 300 – 500 miliónov ľudí. Hlavne v ázijských štátoch, a to v Číne, Bhutáne, Japonsku, Kambodži, Laose, Mongolsku, Mjanmarsku,  v Kórei, Thajsku, Tibete, na Srí Lanke  a Vietname.

S.G. Budha sa narodil v kráľovskej rodine približne v roku 560 pred Kristom. Od detstva ho obklopovalo bohatstvo, krása a dostalo sa mu to najlepšie vzdelanie. Popisujú ho ako vysokého, silného a modrookého muža. Keď vo veku 29 rokov po prvýkrát opustil palác, stretol starca, chorého a mŕtveho človeka. Biedu a utrpenie, skúsenosti, ktoré dovtedy nepoznal. Uvedomil si, že nič nie je trvalé a opustil palác. Meditoval v horách a lesoch Severnej Indeie. Po dlhom hľadaní trvalých hodnôt rozpoznal v hlbokej meditácii prirodzenosť mysle dosiahol osvietenie.

Budhistické učenie ukazuje cestu k prebudeniu a ukončeniu utrpenia, ktoré predstavuje opätovný cyklus znovuzrodzovania. Je to stredná cesta, ktorá je kompromisom medzi zmyslovými pôžitkami a asketizmom. Budha kázal, že všetky veci v materiálnom svete sú len ilúziou, vrátane ega,  a že svetské pôžitky sú nestále a v konečnom dôsledku predstavujú sklamanie. V budhizme nie je ego trvalou entitou,  ale niečo, čo je podrobené zmene kvôli lipnutiu na predmetoch, ktoré sú vo svojej podstate netrvalé a iluzórne. Utrpenie v živote je spôsobované túžbou po predmetoch dostupných ľudským zmyslom. Preto treba odstrániť tento smäd poznaním, že to všetko nie je pravé „Ja“ a že sa ma to v skutočnosti vôbec netýka. Tento najvyšší cieľ sa nazýva Nirvána. Svojím dôrazom na premáhanie utrpenia, na sebavýchovu osobnosti zapôsobil na ďalší vývoj východných filozofií skôr v moralistickom než v náboženskom zmysle.

Z pohľadu budhistov, budhizmus nie je náboženstvom. Budhizmus je „Cesta“ k dosiahnutiu uvedomenia si reality a pravdy o živote.

Budhovo učenie tvoria štyri pravdy:

1. existuje utrpenie
2. utrpenie má príčinu
3. utrpenie možno ukončiť
4. existuje cesta k ukončeniu utrpenia

Utrpením je narodenie I staroba, choroba  i smrť, spojenie s nemilými i odlúčenie od milého, nesplnené priania. Utrpenie je aj akákoľvek zmena a človek je súhrn prebiehajúcich pochodov. Podstatu jedinca tvorí: telesnosť, cítenie, vnímanie, tvorivé sily a vedomie. Tie sa smrťou uvoľňujú a novým narodením znovu zoskupujú, a tak utrpenie pokračuje.

Utrpenie vzniká z nevedomosti, z uvedomovania, z mena a tvaru, zo šestora zmyslových oblastí, z dotyku, z pociťovania, zo

smädu (po živote), z uľpievania, zo zvyku, z vznikania, zo zrodenia, zo starnutia a z umierania. Utrpenie možno ukončiť odstránením nevedomosti. Celú cestu k ukončeniu utrpenia a k osvieteniu možno rozčleniť na päť ciest.

Podstatou Budhovho učenia je teda zbavenie sa lipnutia na podmienenej existencii cestou vonkajšej a vnútornej disciplíny až po rozpoznanie neexistencie alebo iluzórnosti „ja“ a nakoniec dosiahnutie osvietenia.

Po návrate z neúspešného výstupu sme sa rozhodli ísť na túru smerom do sedla Nangpa La severovýchodne od Thame. Sedlo je vysoké 5 716 metrov a spája Tibet s Nepálom. Zhruba pred 800 rokmi začali ľudia z Tibetu prechádzať cez sedlo do Nepálu. V súčasnosti práve týchto ľudí, lepšie povedané ich potomkov, nazývajú šerpovia ako nám stále opakoval sprievodca. Po stáročia bolo sedlo hlavnou obchodnou cestou medzi Čínou a Nepálom, po ktorej sa dovážala vlna, hodváb, koža, ryža, pšenica, náboženské texty, liečivé rastliny a iný tovar. V 19. storočí prevzal hlavnú obchodnú úlohu Namche Bazar. Keď bol Tibet okupovaný Čínou, obchod poklesol a prechod cez sedlo bol pre cudzincov zakázaný.  V súčasnosti prevláda obchod s čínskym tovarom, ktorí prevážajú z Tibetu a predáva sa väčšinou v Namche Bazar.

Sedlo je prechodné iba v sezónach, apríl –  máj a október – november a cesta trvá okolo 4 – 5 dní. Išli sme údolím rieky Bhote Khosi. Sprevádzali nás informačné tabule podobne ako na ceste do kláštora. Prechádzali sme cez dedinku Thame Teng so zaujímavou stupou. Boli tu viaceré malé osady učupené v okolí rieky. Po dvojhodinovej ceste sme sa rozhodli pre návrat do Thame, začínalo sa zmrákať.

Vo štvrtok 2. apríla sme sa zobudili  do krásneho dňa. Po spoločných raňajkách s austrálskou rodinou sme sa vybrali o 8, 15 na cestu dolu. Stretli sme stádo himalájskych jeleňov „Musk deer“ a videli sme veľkého pasúceho sa tharka. Zastavili sme sa v ženskom kláštore. Mníšky sa práve modlili. Všetky mali vyholené hlavy a vyzerali ako muži. Po prehliadke kláštora sme u nich nakúpili medené zvončeky, puzdierka na perá a iné drobnosti, ktoré tu predávali turistom. V každom kláštore sme nechávali peniaze po prehliadke a modlitbách. Každý koľko uznal za vhodné. Zaujímavé bolo, že to bol ženský kláštor, ale boli tam aj mnísi. Neviem z akého dôvodu, nepýtali sme sa, nechceli sme byť impertinentné. V  studenej horskej riave sme si vymočili nohy a videli množstvo zakvitnutých rododendronov.

Do Namche sme prišli okolo 12,30. Dali sme si dhal bhat. Vždy ho pekne naservírovali. Dve až tri malé mištičky a tanier. Všetko na podnose spolu so štipľavými papričkami. V lodžii „ Base camp“ v Namche varili najlepšie aj najrýchlejšie zo všetkých zariadení. Dokonca som dostala aj mäso bez kostí. Začínam cítiť únavu a bolí ma chrbát. Radi by sme ešte navštívili múzeum.

Dali sme batohy na izbu a išli sme na nákupy. Kúpila som maličkého Budhu ako zaujímavosť pre moju mamu za 400 RS a dve magnetky za 150 RS. Pri mníškach stála jedna magnetka tiež takisto. Mama sa skoro  urazila, keď som jej dávala  Budhu a ani si ho nezobrala. Zostal mne ako pamiatka. Po nákupoch sme si sadli na taliansku kávičku v centre Namche, nakukli sme do Irish pubu. Sauna tu stála 35 USD na hodinu, hodina internetu bola za 200 RS.

Stretli sme Slovákov, o ktorých nám rozprávali pred pár dňami Česi. „Aký je svet malý“, pomysleli sme si. Nemali šťastie a nedarilo sa im od začiatku. Najskôr prišli o veci a hľadali ich tri dni na letisku. Mali zaplatený výstup na Lobuche. Najskôr im napadol sneh, museli čakať a nakoniec všetci ochoreli a nemohli ísť nikde.  Zaplatili za povolenie na výstup 250 USD a ďalších 2 000 USD sprievodcovi. Nemali v cene ani jedlo, ani ubytovanie. Dúfali, že sa im podarí aspoň šťastne odletieť z Lukly. Snažili sa dohnať stratený čas, ale nedobehli ho a hory nepokorili tiež. Pred horami treba mať rešpekt.

V múzeu sme videli tradičný dom s vnútorným aj vonkajším zariadením, galériu rôznorodých fotografií vrátane výstupov na Everest a fotiek zahynutých šerpov.

 

V piatok 3. apríla sme ráno o 7,30 odchádzali do Lukly. Po ceste sme videli rozkvitnuté rododendrony, zemiaky už tiež vykúkali z hliny spolu so pšenicou a jačmeňom. Išlo veľa ľudí hore do hôr. Mali sme pocit, že ich doviezli školskými autobusmi. Okolo obeda sme sa zastavili v Phakding na obed. Znova sme tu stretli našich známych Slovákov spolu so sprievodcom. Boli s ním rozhádaní. Zistili sme, že výlet sa im ešte predražil a predĺžil odletom a príletom do Prahy. Boli zo Žiliny a zbytočne merali cestu do Prahy, keď sa dá cestovať aj z Bratislavy. Boli dosť sklamaní z celého výletu a my sme boli radi, že nie sme na ich mieste.

Stretali sme vyparádené ženy idúce do Lukly. Zistili sme, že idú na ceremoniál otvorenia novej stúpy v Lukle.  Chytil nás dážď, tak sme sa skryli a dali si čajík. Keď dážď ustal, vybrali sme sa ďalej. Prišli sme na ceremóniu, ktorá sa konala pred Luklou. Bolo tu veľa mníchov, mladých aj starých, detí, mladých a starých žien a mužov, trubačov, vyparádených šerpov v klobúkoch, pred umelým drakom tancoval tanečník a vyhrávali hudobníci. Veľa ľudí sledovalo ceremóniu, väčšinou to boli cudzinci. Poobzerali sme mníchov a našli jedného veľmi pekného, ktorého sme poobdivovali. Po skončení divadla s drakom sme sa pobrali preč.

Lukla bola prázdna ako bez duše, keď sme prišli do hotela Khumbu Resort. Dali sme si po dlhom čase ľadovú sprchu a išli sme na večeru s Češkou vydatou v Austrálii. Prihovorila sa nám počas cesty z Namche, keď nás počula hovoriť po slovensky. Dosť hodný kus cesty sme išli spolu a dohodli sme sa na spoločnej večeri. Bola tu na týždňovom pobyte a na dva týždne išla učiť nepálske deti angličtinu. Všetko zadarmo v rámci vlastného voľna. Bola veľmi rada, že nás stretla a my ju. Porozprávali sme sa o starých časoch, bola o niečo staršia ako my, ale aj o súčasnom období v našich štátoch. Na večeri sme sa rozlúčili s nosičom, poďakovali sme sa mu, dali sme mu peniaze naviac a veci, ktoré nechcela brať kamarátka so sebou do Európy. Bol rád.

Na letisku sa čakalo viac ako hodinu. Museli sme čakať na naše lietadlo. Bolo tu veľa ľudí, ktorí sa chceli v ten deň dostať do Káthmandu. Dúfali sme, že počasie vydrží a že odletíme. V súčasnosti sa už nelieta, keď je zlé počasie ako je hmla, silný vietor a dážď. Dočkali sme sa aj my. Boli sme tretí v poradí. Lietadlo malo veľmi krátky priestor na vzlietnutie a už sme sa ocitli nad hlbokou priepasťou. Našťastie nie v nej, ale nad ňou. Celou cestou sme sa kochali majestátnosťou Himalájí.