Rýchla cesta dolu

Sprievodca nám navrhol náhradný program. Bola to dedina Thame na severozápad od Namche Bazaru a výstup na Sunder peak (5 368 m). V ten istý deň sme mali  zísť do Pheriche vo výške 4240 metrov nad morom.  Prestávku na obed sme nechceli v Lobuche. Kamarátke bolo zle, necítila sa dobre. Mala problémy už pri stúpaní na Kalapathar.  Dohodli sme sa , že budeme obedovať v Thukle vo výške 4620 metrov nad morom. Thukla je východzí bod pre Chola Pass. Sprievodca bol nervózny a nesprával sa vôbec ako gentleman.  Nechápali sme, čo sa deje.

Na ceste dolu do Pheriche sme s kamarátkou kreslili rôznorodé pesimistické scenáre na tému zlej nálady nášho sprievodcu. Od myšlienky, že nás nechá v horách a my nemáme letenky z Lukly naspäť do Káthmandu až po to, že sme mu dali všetky peniaze a ďalšie už nemáme. Predstavivosť  nám pracovala na plné obrátky a nevedeli sme ju  zastaviť až do príchodu  do dediny. Pravdepodobne sme boli všetci vyčerpaní nielen  fyzicky, ale aj psychicky a prejavil sa ponorkový efekt po 10 dňoch.  Keď sme prišli do Pheriche,  sprievodca sa tváril,  ako keby sa nič nestalo. Mali sme obavy,  čo bude na druhý deň. Zároveň sme sa tešili na posteľ, že sa konečne vyspíme a že prestane bolieť hlava. V lodžii bola  iba naša skupina a ešte dvaja horolezci, ktorí išli do základného tábora pod Everest.

Podľa pôvodného plánu sme mali ísť v túto nedeľu 29. marca 2015 do Chola Pass (5420 m) a prespať v Thangnak. Skutočnosť bola iná. Spali sme v Pheriche nižšie o viac ako  1 000 výškových metrov. Pheriche je dedinka v Khumbu regióne nachádzajúca sa v nadmorskej výške 4371 metrov nad riekou Tsola. Dedinka je populárna medzi horolezcami a turistami. Nachádza  sa tu nemocnica. Tá je otvorená iba počas dvoch trekingových sezón. Od marca do mája a od novembra do decembra. Bola postavená hlavne s japonskou finančnou pomocou, ale väčšinou tu slúžia Nepálci a dobrovoľníci z USA, Európy, Kanady a Austrálie.

Kedysi to bola iba poľnohospodárska dedina. Pestovali sa tu väčšinou zemiaky a pohánka a choval sa dobytok. V súčasnosti sa veľa mužov živí sprievodcovstvom alebo asistenciou na trekoch, prípadne sú z mnohých nosiči. Dedina je veľmi dôležitým aklimatizačným bodom  na ceste pod Everest. Podľa dostupných zdrojov bola dosť zničená po našom návrate do Európy počas zemetrasenia v apríli 2015.

Pozitívne na zmene plánu bolo to, že sme sa konečne vyspali. Bolo tu príjemne a tichučko. Mesiac svietil celú noc. Asi bol spln. Už si nepamätám. Viem, že nám mesiac kukal do izby celú noc. Po chutných omeletových raňajkách sme sa vybrali na trek smerom dolu do Namche Bazaru. Keď sme vyšli z reštaurácie, všimli sme si to, čo deň predtým  v podvečer nie. Museli sme byť riadne unavení. Vedľa lodžie asi 20 metrov severne bol v kanáli zdochnutý a  zdutý jak. Bolo ho už poriadne cítiť, keď sme vyšli z lodžie.  Poobzerali a pofotili sme  okolie a pokračovali do Pangboche vo výške 4 000 metrov nad morom.

Pangboche, dedina v Khumbu regióne, sa nachádza v nadmorskej výške 3 985 m. Je situovaná asi 3 kilometre severovýchodne od Tengboche. Tengboche sme videli na druhej strane širokej a obrovskej doliny.  Dedina je základným táborom pre lezenie na Ama Dablam,  ale aj  inú turistiku. Je tu podobne ako v Tengboche budhistický kláštor s yeti skalpom a rukou. Bývajú tu prevažne šerpovia. Miestna škola bola postavená Edmund Hillary s  Himalayan Trust v roku 1963.

V  kláštore sme stretli dvoch Nemcov s  mladými dcérami. Mohli mať tak okolo 10-12 rokov. Robili tiež trek pod Everest. Stretli sme aj skupinu  Čechov. Oslovili nás a pozdravili pred vchodom do kláštora. Spýtala som sa ich, ako vedeli, že sme zo Slovenska, keď nás oslovili v neznámom prostredí. Poznali nás podľa nohavíc, ktoré som mala ja oblečené so slovenským znakom a olympijskými  kruhmi. Zvítali sme sa ako starí známi a pustili sa do diskusie. Hovorili nám, že stretli v Káthmandu skupinu  9 Slovákov. Čakali tu tri dni na kufre, ktoré sa im stratili niekde počas letu alebo na letisku. Ani po troch dňoch ich nenašli. Tak museli prežiť aj bez nich.  Neskôr sme týchto  Slovákov stretli aj my a dozvedeli sme sa ďalšie zaujímavé príhody, ktoré v Nepále zažili. „Tak aj takto sa môže stočiť cestovanie po svete“, pomysleli sme si a boli sme šťastné, že sa nám  nič podobné nestalo.

Sprievodca bol v ten deň čoraz väčšmi podráždený a nervózny. Už sa s ním nedalo normálne komunikovať. Začínala som mať už  tiež dosť.  Mala som čo robiť, aby som ho niekde neposlala. Po obede strávenom s  Nemcami na priedomí reštaurácie a prehliadke kláštora,  sme sa vybrali ďalej. Klesli sme o ďalších 200 výškových metrov až do nadmorskej výšky  3 840 metrov nad morom. Šliapali sme dolu od 12, 15 do 14,15. Celé dve hodiny. V ten deň sme klesli  o 1200 metrov. Vedeli sme, že nasledujúci deň ich budeme musieť znova vystúpiť.

Pri večeri sme sa zoznámili s mladým nadšeným Indom. Pracoval v IT oblasti. Hovoril nám, ako sa v Indii dobre žije a koľko tam má každý príležitostí na obchod a všeobecne na dobrý život v Indii. Rozprával, ako často cestuje  po svete a najčastejšie  do Himalájí. Tie si mimoriadne obľúbil. Pomyslela som si, že bude pravdepodobne patriť ku horným desaťtisícom vyvolených a povolaných v Indii.  Nič podobné  som dovtedy  o Indii nepočula. Vedela som, že je tam  hlad a bieda a obrovské rozdiely medzi bohatými a chudobnými. Aj keď v poslednom období sa práve tu vďaka informačným technológiám rozvíja silná stredná  vrstva, ktorá je zdravým základom každej spoločnosti.

Phortse, podobne ako všetky ostatné v oblasti, je malá dedinka v Khumbu regióne. Ama Dablam ju stráži zo severovýchodnej strany. Obchádzali sme celý  deň široký a obrovský hrebeň Taboche štítu (6367 m), aby sme sa do dediny dostali. Stúpali sme ponad rieku Imja Khola. Videli sme po ceste kozy, koníky a pri vstupe do dediny nás privítali nádherné pasúce sa biele jaky.  Pred vstupom do lodžie boli malé teliatka. Neboli sme si istí,  či to boli malé naky alebo jaky. Boli riadne strapaté. Naše teliatka také nie sú.  Tak sme predpokladali, že to boli malé “jačatá“.

Na izbe sme mali druhýkrát v Nepále aj vlastný splachovací záchod a na chodbe vodu. Konečne sme sa po dlhom čase celé umyli. Druhýkrát na treku aj vlasy. Samozrejme všetko v studenej vode. Riadne sme sa otužovali.  To bol asi najkrajší zážitok toho dňa. Väčšinou sme používali na umývanie vlhčené a parfumované vreckovky. Po ľadovej hygiene sme sa celé od hlavy až po päty nakrémovali. V izbe bolo teplučko, vonku sa zamračilo, ale do izby nám svietilo slniečko. Zistili sme, že tu nie je signál. Nabili sme si aspoň baterky na mobiloch a fotoaparátoch.

Počas poobedňajšej prechádzky do okolia dediny sme videli na obrobenom poli bažantov. Prechádzali sa tu aj samce, aj samičky. Išlo pravdepodobne o vzájomné dvorenie. Aspoň my sme to tak vnímali. Hrali riadne divadlo. Samčeky mali sýto farebné  perie a samičky hnedé až sivohnedé. Pri zvádzaní samček rozprestrel krídla. Boli nádherné. Pozorovali sme ich dlho. Predviedli nám zvádzanie. Škoda, že bolo ťažké ho zachytiť. Keď sme sa priblížili bližšie k nim, odišli ďalej od nás.  Bažanty sa v Nepále vyskytujú hlavne v oblastiach s dubovým a rododendronovým lesom.

Videli sme aj stádo himalájskeho tahra, zvieraťa podobného  nášmu kamzíkovi. Koza, ako cicavca niekde nazývajú, má malú hlavu a uši, veľké oči. Rohy sa líšia medzi samcami a samičkami. Samičky sú menšie a majú aj menšie rohy. V priemere váži samec tahr okolo 73 kg a samička iba okolo 36 kilogramov. Kožuch je prispôsobený surovým podmienkam. Ku koncu zimy je kožuch vždy ľahší a svetlejší.

Dožívajú sa 15 až 17 rokov, samičky trochu dlhšie. Sú vynikajúco prispôsobené životu vo výškach a na strmých skalách. Sexuálnu dospelosť dosahujú vo veku okolo 4 rokov. Samci predvádzajú zvádzací rituál pri dobývaní samičky. Samička väčšinou donosí jedno maličké mláďa.

V Phortse sme prišli na to, prečo bol náš sprievodca nervózny a protivný. Mal nedostatok sexuálnych aktivít. V miestnej lodžii, kde sme pobývali, stretol mladučkú dcéru domácich. Na druhý deň bol vysmiaty ako lečo. Vyprevádzala ho pekne za ručičku aj s nami ďaleko za dedinu. Hovoril,  aké máme v Európe neviazané vzťahy a ako praktizujeme neviazaný sexuálny život. On nebol ani trochu odlišný, ale dosť podobný.  Rád sa chválil v rozhovoroch svojimi početnými milenkami. Patrili medzi ne o hodne staršie dámy, ale aj mladé dievčatá. To sme videli a počuli na vlastné oči spolu s detailným popisom  na druhý deň.

Večer sme stretli v reštaurácii znova nám už známeho Inda aj s kamarátom a sprievodcom v jednej osobe. Povedali nám, že Gokyo sa dá prejsť. Tiež nám potvrdil, že letenky z Lukly do Káthmandu nie sú fixné,  ako nám tvrdil náš sprievodca. Boli sme dosť z toho sklamané, ale nedalo sa nič robiť. Indovia to tiež len počuli, neprešli sedlo osobne. Boli prví, ktorí to povedali. Všetci ostatní tvrdili, že sedlo je nepriechodné.  Prestalo nám už chutiť  nepálske jedlo a snívame o slovenských špecialitách a dobrotách. Už sme dlho na cestách. Ono to vždy nakoniec príde. Niekedy skôr, inokedy neskôr. Už necítim ani smäd tak,  ako na začiatku treku.

Na druhý deň sme si na raňajkách všimli opäť nižšie ceny stravy a ubytovania. Hash brown so syrom tu stál  450 RS,  toast s vajcom 450 RS, čierny čaj 50 RS,  čierna káva 70 RS.  Malá fľaša zázvorového čaju 500, stredná 600 a veľká 800 RS. Je pondelok 30. marca 2015 a my pomaly zostupujeme  do Namche Bazaru. Tu máme jednu noc prespať a na druhý deň sa vydať do dediny Thame. V Thame máme tiež jednu noc prespať a na ďalší deň by sme sa mali pokúsiť  o výstup na Sunder  štít vo výške 5361 metrov nad morom. Metre, ktoré  zostúpime, budeme musieť vzápätí vystúpiť až do nadmorskej výšky viac ako 5 000 metrov nad morom. Mali by sme urobiť viac ako 1500 výškových metrov, ak  sa nám podarí cieľ zdolať. V dedine Thame máme na ceste dolu z výstupu  znova prespať  a na ďalší deň sa vrátiť naspäť do Namche Bazaru.

Kým čakáme pred lodžiou na sprievodcu a nosiča, diskutujeme s mladým nemeckým párom čakajúcim tiež na sprievodcu. Mali v úmysle urobiť ten istý trek ako my. Ale podobne ako my, majú náhradný program. Obrovský príval čerstvého a ťažkého snehu urobil svoje. Väčšina ľudí ide dolu z hôr. Tu sa neoplatí riskovať. Po čase príde ich sprievodca, oblečený ako na  nedeľnú omšu do kostola. Tiahne z neho do diaľky alkohol, aj keď je vychystaný skoro ako do kostola.  Chvastá sa sekanou angličtinou,  čo všetko urobil pre mladých Nemcov a čo ešte urobí. Nemci si pochvaľujú tiež. Nám to nepríde až také ružové na základe toho, čo sprievodca povedal. No ale čo už,  proti chuti  žiaden dišputát.

Dosť dlho klesáme okolo 400 až 500 metrov. Po dvoch až troch hodinách znova začíname stúpať až do výšky 3975 metrov v malom sedle Mong La. Vedľa stupy umiestnenej v sedle sa nachádzajú lodžie. V jednej z nich sa zastavíme  na kávu a čaj. Po krátkom oddychu pokračujeme ďalej.  Začína  chumeliť. Neskôr  riadne sneží. Máme vianočnú atmosféru  na konci marca. Tak ako to býva o takomto čase aj na Slovensku. Bláznivé „aprílové“ počasie.

Stretli sme nádherné stádo pravdepodobne divých čiernych jakov. Bol to úžasný zážitok. Keď sme začuli v diaľke ich dupot, všetci sme sa začali ustupovať z chodníka na jeho vnútornú alebo hornú stranu. Niektorí, čo nepočúvali, aj na dolnú. Kto chce kam, pomôžme mu tam. Je to nebezpečné. Jak môže nepredvídateľne zaútočiť a zhodiť turistu do doliny. Tam mu už nepomôže nikto.  V tichosti sme sledovali preteky jakov na úzkom horskom chodníku vinúcom sa traverzom ponad hlbokú dolinu. Bolo ich určite viac ako  30. V tej rýchlosti a v nemom úžase sme ich nestihli spočítať.

Po jačích pretekoch v tesnom závese sme stretli 6 Španielov. Šliapali 6 dní z Jirí do Phakding. Keď sme to počuli, skoro sme na zadok popadali. Aj my sme mali absolvovať pôvodne túto trasu s prvým sprievodcom. Boli sme radi, že sa nám neozval a že sme mali druhého. Všetko zlé je na niečo dobré.  Od rána bola hustá hmla a okolo pol jedenástej začalo husto snežiť.  Máme prvý deň horšie počasie. Romantický „vianočný“ sniežik sa postupne mení na ťažký mokrý sneh a nie a nie prestať.

Zastavili sme sa na obed v dedine  Khumjung v nadmorskej výške 3780 metrov. Pri odbočke do dediny sme videli kvitnúci kvet Iris, krásne tuje, borovice pínie, rododendrony a jedle a perfektne vybudované chodníky aj ponad strmé zrázy. Išli sme obrovskými rozorvanými dolinami  a údoliami. Stretli sme opitých pohoničov  jakov a videli sme jaka, ktorý zoskakoval z výšky jeden  a pol  metra na chodník, tesne pod ktorým bola obrovská priepasť.  Báli sme sa, že v nej skončí. Jak vedel veľmi dobre,  čo robí. Nebol to žiadny skokan amatér.

Obedovali sme v reštaurácii s tromi sestrami.  Jedna z nich varila a dve,  jedna 10 a druhá 13 ročná,  sedeli v  v strede izby okolo staršieho Nemca. Tesne pri piecke.  Nemec prikázal zatvoriť dvere, keď sme vošli, aby sa nekúrilo len tak do vetra. On predsa za kúrenie platí.  Matka  sestier pracovala  na poli,  otec bol na zárobkoch v zahraničí. Nemec tu chodí od roku 2008. Nemá vlastnú rodinu,  tak pomáha nepálskej. Chodí tu každý rok  na 3 až 5 mesiacov. Jedna zo sestier bola 3 mesiace v Nemecku študovať.  S obrovskou radosťou nám oznamujú všetko, čo ich napadne, čo pre nich nemecký pán urobil. Vymenúvajú všetko, čo im zlepšilo život,  ako poznajú starého pána. Všetky sestry hovoria perfektnou angličtinou, sú krásne a nevinné, ich oči žiaria šťastím a ide z nich pokoj a pohoda. Kým nám najstaršia zo sestier pripravila obed,  rozprávali sme sa  so starým nemeckým pánom a s mladšími sestrami. Nechcelo sa im vôbec  sa s nami rozlúčiť. Na záver sme si ich vyfotili pred lodžiou spolu s koníkom.

Kým sme prišli do Namche Bazaru, boli sme celí mokrí. Chcela som nosiča ponúknuť slaninou a salámou, ale stihol odísť. Stále nejde signál, už som dlhšie nepísala domov. Budú sa o mňa báť. Išla som tu s tým, že ak by sa mi niečo stalo, chcem zostať v horách.

Do Namche sme prišli poobede okolo pol tretej. Prekecali sme vyše tri hodiny v reštaurácii s Wiliamom a Katarínou z Anglicka. Sledovali sme s nimi wrestling. Neskôr sme si dali hubovú pizzu za 450 RS. Večer sme sa pýtali sprievodcu, aké bude počasie. Nevedel nám povedať. „Možno snežiť, možno pršať, možno slnko svietiť“, opakoval dookola.

Jak je príbuzný nášho dobytka, ale aj amerického bizóna. Má objemné telo, silné nohy, dlhú hustú srsť, ktorá visí nižšie aj pod bruchom.  Divé jaky sú vo všeobecnosti tmavšie, od čiernych až po tmavo hnedé, domáce sú farebne variabilnejšie s krémovými a hrdzavými záplatami po tele. Majú malé  uši a široké čelo s rohami, ktoré sú zvyčajne tmavšie.  Rohy jačieho samca dosahujú od 48 do 99 centimetrov. Rohy jačej samičky sú podstatne menšie a dosahujú  iba 27 až 64 centimetrov.  Obe pohlavia majú krátky krk so zreteľným hrbom nad ramenami.  Ten je tiež väčší a viditeľnejší u samcov. Samce  vážia od 350 do 580 kilogramov, samice od 225 do 255 kilogramov. Divé jaky môžu dosahovať aj viac ako tonu. Sú to jednoducho impozantné zvieratá. Nevedeli sme sa na ne vynadívať vždy, keď sme ich stretli.

Obe pohlavia majú dlhé strapaté vlasy s vlneným podkladom okolo hrude, bokov a stehien, ktoré ich chránia pred zimou. Samce dosahujú väčšie rozmery vlasov, ktoré pôsobia ako sukňa  a dočiahnu niekedy až na zem. Chvost je dlhý a pripomína skôr konský, ako dobytčí alebo bizóní.  Domáce jaky sú rôznofarebné od bielych, cez sivé, hnedé až po strakaté. Cecky aj miešky sú malé a tiež vlasaté ako ochrana proti zime. Jačice majú 4 bradavky.  Jaky krochkajú, nemučia ako dobytok.

Jak je perfektne prispôsobený na život vo vyššej nadmorskej výške. Má väčšie pľúca a srdce, čo umožňuje vyššiu kapacitu na transportovanie kyslíka v krvi. Naopak jakovi sa nedarí v nižších nadmorských výškach a začína byť riadne unavený pri teplotách nad 15 °C. Adaptácii zabraňuje hrubá vrstva tuku a chýbajúce potné žľazy.  Majú obrovský bachor, ktorý umožňuje konzumovať  väčšie množstvá potravy nižšej kvality, ktorá fermentuje dlhšie a tak z nej dostanú vyššiu nutričnú hodnotu. Jak skonzumuje denne 1 percento svojej váhy, zatiaľ čo dobytok potrebuje až 3 percentá na udržanie dobrej kondície.

Jaky sa pária v lete, medzi júlom a septembrom. Po zvyšok roka vandrujú v malých skupinách, ďaleko od väčších stád. V čase ruje sa stávajú agresívnymi a bojujú medzi sebou o získanie dominancie. Kričia a ničia okolie svojimi rohami, váľajú sa v suchej zemi a značkujú všetko okolo svojim močom alebo hnojom. Samice sa môžu páriť štyrikrát do roka a iba niekoľko hodín počas každého cyklu. Tehotenstvo trvá 257 až 270 dní, takže mladé jačatá sa rodia v máji až júni . Jačie mláďa je schopné chodiť už po 10 minútach od narodenia,  a tak sa môžu pripojiť ku stádu. Samice rodia väčšinou jedenkrát do roka, ale môžu aj viackrát, ak  majú dostatok potravy. Mláďatá odstavia po roku a krátko potom sa stávajú nezávislé. Samice rodia prvýkrát vo veku 3 až 4 roky. Jaky sa dožívajú okolo 20 rokov, v divočine o niečo menej. V Nepále, Tibete a Mongolsku sa domáci dobytok kríži s jakmi.

Jaky sa domestikovali tisíce rokov, predovšetkým pre ich mlieko, vlákno, mäso a aj ako ťažné zviera. Ich sušené lajno je dôležité palivo používané v celom Tibete a je to veľmi často jediné palivo nachádzajúce sa na Tibetskej plošine. Jaky prenášajú tovar cez horské sedlá pre miestnych farmárov a obchodníkov, ale aj pre turistické a lezecké výpravy. Je náročné používať ich na dlhé cesty cez neúrodné oblasti, lebo nežerú obilie, ale hladujú, kým sa nedostanú k miestam s trávou. Používajú sa tiež na ťahanie pluhu pri oraní pôdy. Mlieko sa spracováva na jačí syr – chhurpi, ktorý sme mali možnosť jesť aj my spolu s jačím maslom natretým na zemiakových plackách. Maslo sa pridáva aj do maslového čaju, ktorý konzumujú hlavne Tibeťania vo veľkých množstvách. V niektorých častiach Tibetu a Karakorum u sa jaky používajú na jačie preteky, ktoré sú súčasťou tradičných festivalov a sú dôležitou súčasťou kultúry.