Do Dingboche sme prišli poobede okolo 15.00 hodine. Nad dedinou bola hustá sivá hmla. Celá dedina bola ohraničená skoro nepretržitým skalnatým plotom a menšími plôtikmi oddeľujúcimi jednotlivé políčka, na ktorých sa pestovali ešte aj v tejto nadmorskej výške zemiaky. Bola to posledná osada, kde sa pestovali zemiaky. Políčka sa rozkladali popri rieke Imja.
Dingboche je maličká dedinka učupená pod strmým kopcom. Zastavujú sa tu na aklimatizáciu turisti a horolezci idúci na Everest, Ama Dablam, Island štít, ale aj iné štíty nachádzajúce sa v okolí. Tu sme mali aklimatizáciu aj my. Strávili sme tu dva dni tak ako všetci. Počasie je tu veľmi chladné, aj v zime aj v lete. V zime je veľmi sucho a v lete naopak daždivo. Je tu ale slnečnejšie ako v Pheriche, ktorá je najbližšie ku dedine smerom na západ. V nej sme prespali jednu noc na ceste späť. Boli sme ubytovaní v jednoduchom rodinnom hoteli s malým dieťaťom. Matka sa starala o reštauráciu a stará mama so starým otcom o pestovanie zemiakov a inej zeleniny a celé hospodárstvo. Dieťa bolo strapaté, špinavé a sedelo so starou mamou na jačích lajnách, keď sme prišli. Tie sa sušili na hromade pred reštauráciou. Používali ich pre potreby vykurovania a hnojenia.
Na dvore bol umiestnený plastový stôl a stoličky. Tu sme raňajkovali na druhý deň. Za skorého rána boli nádherné výhľady. Večer, keď sme prišli, ale aj na druhý deň, sme sa išli najesť do vnútra, do reštaurácie. Bolo už veľmi chladno, nedalo sa sedieť na dvore. Prekúrilo sa ako vždy a vo všetkých lodžiách len dvomi až tromi jačími lajnami a kúskom dreva. To bolo všetko. Nie ako u nás prekúrené miestnosti sa vetrajú, lebo sa nedá v nich vydržať. Tu sa energiou naozaj šetrí, nedá sa rozhadzovať. Dieťa bolo pri peci vyzlečené a s holým zadkom celý večer. My sme tam ledva vydržali vo vetrovkách. Bolo nám zima. Voda v umývadle na chodbe lodžie bola zamrznutá a na toaletách bola tiež riadna zima, ale voda na splachovanie tu bola uskladnená vo veľkých sudoch, a preto nezamrzla.
Večer sme sa nemohli dosť dlho zohriať ani v posteli. Až keď som si zhodila z nôh ponožky, ktoré mi kamarátka doniesla na spanie, som sa začala zahrievať. Nemali sme ani deku, ani žiadnu perinu. Prvýkrát ma bolela hlava. Dala som si dve tabletky, ale nepomáhalo. Nadmorská výška a riedky vzduch robili svoje. Hlava bolela úplne inak, než som zvyknutá na bolesť doma. Na rozdiel od spánkov, kde začína a pokračuje bolesť doma, tu bolela zadná časť hlavy.
Vedľa na izbe býval chorý Austrálčan. Bol to lekár, chirurg s kilami na rozdávanie. Kašľal ukrutne celú noc. Nemohli sme vôbec spať. Na druhý deň sme sa s ním rozprávali a pýtali sme sa ho, aké má problémy. Ťažkú hlavu si z toho nerobil a porozprával nám kadečo. Až som ho nevedela zastaviť. Mal sám sprievodcu a aj nosiča. Dal nám dôležitú radu. Netreba nikomu dávať a núkať svoje lieky, lebo môžeme spôsobiť viac škody ako osohu. Len najbližším priateľom a z našej krajiny, zásadne nie cudzincom.
Ráno 25. marca 2015 bolo krásne počasie. Všetky štíty okolo Dingboche sme videli. Nad dverami lodžie bol Ama Dablam, potom Lhoce Shar, Nuptse, oproti Taboche (6495 m). Taboche leží oproti Ama Dablamu nad dedinou Pheriche a Dingboche. Smerom na juh leží Thamserku s Kangtekou. Vypili sme si na dvore za plastovým stolom kávičku a čakáme na raňajky. Kocháme sa výhľadmi dookola a nevieme sa vynadívať. Niečo neskutočné. Dali sme si syrové chapatti. Je to taký plackovitý chlebík ako u nás arabský, posypaný syrom z jačieho mlieka. Dal Bhat nám už pomaly prestáva chutiť.
Aklimatizačný kopec Nangkartshang s výškou 5083 metrov nad morom bol síce prechádzkový, nie lezecký, ale veľmi strmý. Cestou za aklimatizáciou na „ prechádzkový kopec“ ako ho nazval sprievodca, sme videli drobných nepálskych chlapov ťažko pracovať a stavať nový dom alebo lodžiu. Kamene otesávali ručne, aby mali formu rovnakých tehličiek. Boli chudí, biedni, možno smädní a aj hladní. Pracovali v pote tváre ako v stredoveku bez akýchkoľvek nástrojov. Všetko ručne, ale „handmade“ práca tu nie je tak dobre platená ako v Európe.
Pemba povedal, že urobíme len 200 výškových metrov. Tak som si zobrala so sebou len horalku. Nakoniec sme urobili vyše 600 výškových metrov. Ledva sme na kopec vyšli. Mali sme počas celého výstupu nádherné výhľady a aj z vrcholu sa nám núkali nádherné pohľady. Okrem iných aj na Island Peak a Makalu. Makalu je 5. najvyšší štít na zemeguli. Z oblasti Makalu pochádzal náš sprievodca. Keď sme sa dobrú hodinu pokochali, začali sme schádzať dolu. Výstup stál za to.
Podcenením aklimatizácie môže dôjsť buď k HAPE (High Altitude Pulmonary Edema), alebo k HACE (High Altitude Cerebral Edema). V prvom prípade dochádza k pľúcnemu edému a v druhom k mozgovému. Obidva končia rovnako, ani pri jednom nie je organizmus na tom lepšie.
Cestu naspäť sme si skrátili dolu východným úbočím kopca pomedzi pasúce sa jaky. Išli sme blízko okolo nich a dva z nich sa olizovali a mojkali. Bolo to nádherné. Jačia romantika v plnej paráde. Dívali sme sa na toto divadlo veľmi dlho. Nedočkali sme sa však konca zvádzania. Škoda mohlo to byť zaujímavé. Možno čakali, kedy konečne odídeme a všetko dokončili aj bez nás….
Stará mať nás už čakala s vnúčaťom usadená na jačích lajnách a pohodička. Otec dieťaťa bol na robotách v Dubaji. Väčšina mladých mužov, ak nerobia sprievodcov alebo asistentov sprievodcov, pracujú v zahraničí. V Európe väčšinou v horách vo Švajčiarsku a Rakúsku. V Ázijskej časti sveta pracujú v Dubaji, ale aj v Indii. Tu sme si objednali už skôr spomínaný jačí steak s ryžou. Boli sme hladné už od rána. Robili nám ho tri štvrte hodiny. Bol parádny. Mala som druhýkrát mäso. Steak vyšiel v tejto nadmorskej výške 600 RS, omeleta so syrom 350 RS, palacinky 350 RS, špagety 550 RS, tibetský chlieb 350 RS, Dhal Bhat 550-600 RS, zemiaky so syrom a zeleninou 400- 450 RS. Pre lepšiu predstavu 1 euro je zhruba 100 aj nejaké drobné nepálskej rupie. Po obede sme si urobili hygienu v umývadle na chodbe a oddychovali. Bola tu obrovská pohoda. Stav meditácie. A nielen tu. Úplne všade počas celého treku.
Keď sme sa vracali z aklimatizácie, stretli sme štyroch Iráncov. Pýtali sa nás na ubytovanie. Tak sme im poradili našu lodžiu. Boli to vysokí, štíhli, čierni chlapi. Ako jediní sa s nami nebavili a nemali ani minimálny záujem sa baviť. Išiel z nich strach a hrôza. Neusmievali sa ani v rozhovoroch medzi sebou. Mala som neustále pocit aj v noci, že dajú niekde bombu a že všetko vybuchne s lodžiou aj s nami, aj s nimi. Mala som pocit, že sú to samovražední atentátnici. Nechápem prečo sa vytvárali vo mne tieto asociácie a pocity. Boli všetci čierni a neboli oholení. Mali brady. Umývadlo bolo len na chodbe lodžie, tak som vždy niektorého z nich stretala. Dokonca aj na WC, aj večer v reštaurácii. Boli všade.
Na dvore bol umiestnený plastový stôl a stoličky. Tu sme raňajkovali na druhý deň. Za skorého rána boli nádherné výhľady. Večer, keď sme prišli, ale aj na druhý deň, sme sa išli najesť do vnútra, do reštaurácie. Bolo už veľmi chladno, nedalo sa sedieť na dvore. Prekúrilo sa ako vždy a vo všetkých lodžiách len dvomi až tromi jačími lajnami a kúskom dreva. To bolo všetko. Nie ako u nás prekúrené miestnosti sa vetrajú, lebo sa nedá v nich vydržať. Tu sa energiou naozaj šetrí, nedá sa rozhadzovať. Dieťa bolo pri peci vyzlečené a s holým zadkom celý večer. My sme tam ledva vydržali vo vetrovkách. Bolo nám zima. Voda v umývadle na chodbe lodžie bola zamrznutá a na toaletách bola tiež riadna zima, ale voda na splachovanie tu bola uskladnená vo veľkých sudoch, a preto nezamrzla.
Večer sme sa nemohli dosť dlho zohriať ani v posteli. Až keď som si zhodila z nôh ponožky, ktoré mi kamarátka doniesla na spanie, som sa začala zahrievať. Nemali sme ani deku, ani žiadnu perinu. Prvýkrát ma bolela hlava. Dala som si dve tabletky, ale nepomáhalo. Nadmorská výška a riedky vzduch robili svoje. Hlava bolela úplne inak, než som zvyknutá na bolesť doma. Na rozdiel od spánkov, kde začína a pokračuje bolesť doma, tu bolela zadná časť hlavy.
Vedľa na izbe býval chorý Austrálčan. Bol to lekár, chirurg s kilami na rozdávanie. Kašľal ukrutne celú noc. Nemohli sme vôbec spať. Na druhý deň sme sa s ním rozprávali a pýtali sme sa ho, aké má problémy. Ťažkú hlavu si z toho nerobil a porozprával nám kadečo. Až som ho nevedela zastaviť. Mal sám sprievodcu a aj nosiča. Dal nám dôležitú radu. Netreba nikomu dávať a núkať svoje lieky, lebo môžeme spôsobiť viac škody ako osohu. Len najbližším priateľom a z našej krajiny, zásadne nie cudzincom.
Ráno 25. marca 2015 bolo krásne počasie. Všetky štíty okolo Dingboche sme videli. Nad dverami lodžie bol Ama Dablam, potom Lhoce Shar, Nuptse, oproti Taboche (6495 m). Taboche leží oproti Ama Dablamu nad dedinou Pheriche a Dingboche. Smerom na juh leží Thamserku s Kangtekou. Vypili sme si na dvore za plastovým stolom kávičku a čakáme na raňajky. Kocháme sa výhľadmi dookola a nevieme sa vynadívať. Niečo neskutočné. Dali sme si syrové chapatti. Je to taký plackovitý chlebík ako u nás arabský, posypaný syrom z jačieho mlieka. Dal Bhat nám už pomaly prestáva chutiť.
Aklimatizačný kopec Nangkartshang s výškou 5083 metrov nad morom bol síce prechádzkový, nie lezecký, ale veľmi strmý. Cestou za aklimatizáciou na „ prechádzkový kopec“ ako ho nazval sprievodca, sme videli drobných nepálskych chlapov ťažko pracovať a stavať nový dom alebo lodžiu. Kamene otesávali ručne, aby mali formu rovnakých tehličiek. Boli chudí, biedni, možno smädní a aj hladní. Pracovali v pote tváre ako v stredoveku bez akýchkoľvek nástrojov. Všetko ručne, ale „handmade“ práca tu nie je tak dobre platená ako v Európe.
Pemba povedal, že urobíme len 200 výškových metrov. Tak som si zobrala so sebou len horalku. Nakoniec sme urobili vyše 600 výškových metrov. Ledva sme na kopec vyšli. Mali sme počas celého výstupu nádherné výhľady a aj z vrcholu sa nám núkali nádherné pohľady. Okrem iných aj na Island Peak a Makalu. Makalu je 5. najvyšší štít na zemeguli. Z oblasti Makalu pochádzal náš sprievodca. Keď sme sa dobrú hodinu pokochali, začali sme schádzať dolu. Výstup stál za to.
Podcenením aklimatizácie môže dôjsť buď k HAPE (High Altitude Pulmonary Edema), alebo k HACE (High Altitude Cerebral Edema). V prvom prípade dochádza k pľúcnemu edému a v druhom k mozgovému. Obidva končia rovnako, ani pri jednom nie je organizmus na tom lepšie.
Cestu naspäť sme si skrátili dolu východným úbočím kopca pomedzi pasúce sa jaky. Išli sme blízko okolo nich a dva z nich sa olizovali a mojkali. Bolo to nádherné. Jačia romantika v plnej paráde. Dívali sme sa na toto divadlo veľmi dlho. Nedočkali sme sa však konca zvádzania. Škoda mohlo to byť zaujímavé. Možno čakali, kedy konečne odídeme a všetko dokončili aj bez nás….
Stará mať nás už čakala s vnúčaťom usadená na jačích lajnách a pohodička. Otec dieťaťa bol na robotách v Dubaji. Väčšina mladých mužov, ak nerobia sprievodcov alebo asistentov sprievodcov, pracujú v zahraničí. V Európe väčšinou v horách vo Švajčiarsku a Rakúsku. V Ázijskej časti sveta pracujú v Dubaji, ale aj v Indii. Tu sme si objednali už skôr spomínaný jačí steak s ryžou. Boli sme hladné už od rána. Robili nám ho tri štvrte hodiny. Bol parádny. Mala som druhýkrát mäso. Steak vyšiel v tejto nadmorskej výške 600 RS, omeleta so syrom 350 RS, palacinky 350 RS, špagety 550 RS, tibetský chlieb 350 RS, Dhal Bhat 550-600 RS, zemiaky so syrom a zeleninou 400- 450 RS. Pre lepšiu predstavu 1 euro je zhruba 100 aj nejaké drobné nepálskej rupie. Po obede sme si urobili hygienu v umývadle na chodbe a oddychovali. Bola tu obrovská pohoda. Stav meditácie. A nielen tu. Úplne všade počas celého treku.
Keď sme sa vracali z aklimatizácie, stretli sme štyroch Iráncov. Pýtali sa nás na ubytovanie. Tak sme im poradili našu lodžiu. Boli to vysokí, štíhli, čierni chlapi. Ako jediní sa s nami nebavili a nemali ani minimálny záujem sa baviť. Išiel z nich strach a hrôza. Neusmievali sa ani v rozhovoroch medzi sebou. Mala som neustále pocit aj v noci, že dajú niekde bombu a že všetko vybuchne s lodžiou aj s nami, aj s nimi. Mala som pocit, že sú to samovražední atentátnici. Nechápem prečo sa vytvárali vo mne tieto asociácie a pocity. Boli všetci čierni a neboli oholení. Mali brady. Umývadlo bolo len na chodbe lodžie, tak som vždy niektorého z nich stretala. Dokonca aj na WC, aj večer v reštaurácii. Boli všade.
Robotníci pracujúci vedľa turistického chodníka
Na druhý deň vo štvrtok 26. marca 2015 sme si po rannej hygiene dali na raňajky syrovú omeletu. Robili je perfektnú. Syr bol z jačieho mlieka a bolo ho dosť cítiť. Plán na tento deň bol dostať sa do Lobuche v nadmorskej výške 4940 metrov. Lobuche je malé osídlenie v blízkosti Everestu a je možné tu prespať v lodžii. Prespávajú tu turisti, ale aj horolezci idúci na Everest juhovýchodnou cestou.
Prvé dve hodiny sa išlo dobre. Mierne sme stúpali. Po dvoch hodinách sme začali stúpať strmo hore. Pre lepšiu predstavivosť Káthmandu je vzdialené od tohto miesta smerom na juh zhruba 150 kilometrov a je v nadmorskej výške okolo 1400 metrov nad morom. Mali sme krásny výhľad na Ama Dablam, Kangteku a Taboche. Konde a Island Peak sa nám stratil z očí. Zabočili sme na severozápad. Videli sme aj Chola pass pokryté celé snehom a utopené v hustej hmle. Sprievodca hovoril deň predtým „našim samovražedným kamarátom“ z Iránu, že je možno Chola pass otvorený. Chceli tam tiež ísť. Skoro všetci, ktorí išli naším smerom, mali tento cieľ.
Po ceste nahor sme míňali smerom na západ malú dedinku Pheriche v nadmorskej výške 4240 metrov. Boli tu tiež políčka s nasadenými zemiakmi. Stále som išla v teniskách. Postupne už začínalo byť zima. Všade bol už sneh a slniečko svietilo. Sneh bol roztopený a mokrý. Tenisky mi namokli a bolo chladno od nôh. Nasledujúci deň som si dala už lezecké topánky Garmont Pinacle.
Prvú zastávku sme mali v ten deň v Thukle v nadmorskej výške podľa niektorých zdrojov 4620, podľa iných 4720 metrov. Dali sme si obed. Dhal Bhat tu stál už 700 RS. V hmle sa črtala pred nami Nuptse (7861 m) a Pumori (7165 m). Ako sme chvíľu sedeli a jedli, rýchlo nám začalo byť zima. Išli sme do reštaurácie sa trochu ohriať.
Keď sme začali neskôr stúpať, išli vedľa nás aj dve obrovské kolóny naložených jakov. Dlho sme sa s nimi obiehali, až nás definitívne predbehli . Išli sme cez dlhú zasneženú dolinu. Bolo to okolo 6 kilometrov. Stúpali sme 4,5 hodiny. Zoznámili sme sa so skupinou Nórov a iných Škandinávcov. Videli sme ich už párkrát predtým, ale iba tu sme sa dali do reči. Podstatnú časť cesty sme išli s nimi a diskutovali o výletoch a o horách, ktoré sme my a oni navštívili.
Na ceste do Lobuche je vybudovaný pamätný cintorín na počesť obetiam Himalájí z celého sveta. Zastavili sme sa tu a poobzerali jednotlivé kamene s nápismi na tabuliach. Videli sme aj kameň slovenského Psotku, ktorý zahynul pri zostupe z Everestu v roku 1984. Po krátkej prehliadke sme postupovali ďalej. Poobede okolo 15,00 sme prišli do Lobuche.
V reštaurácii lodžie sme stretli sprievodcu chorého austrálskeho lekára. Boli sme už kamaráti a starí známi. On spal na izbe a potil sa. Bol riadne chorý. Pochválil sa nám medzi iným, že ide platiť štúdium deťom svojho sprievodcu. Sprievodca nám informáciu potvrdil. Bolo to od neho naozaj pozoruhodné. Bol s ním už párkrát na výstupoch v Himalájach a mali pekný vzťah. Austrálčania tu chodia často, niekedy aj len na predĺžené víkendy. Celé rodiny aj s malými deťmi.
Bol tu už aj drobný mládenec starajúci sa o svojich súrodencov zatiaľ čo jeho otec meditoval v budhistickom kláštore. Mníchom sa môžete stať aj po založení rodiny, nie je to také prísne ako v kresťanskom náboženstve. Zapamätať si mená všetkých s kým sme sa stretali počas troch týždňov, bolo nad moje úsilie. Pri vchode do lodžie sme stretli aj nášho nosiča. Pohostila som ho salámou. Vždy bol rád, keď sme ho ponúkli. Sadli sme si na čaj a diskutovali o ďalších plánoch. Kamarátka mala už asi tretí deň opuchnutú tvár od nosa nahor až ponad oči. Mala niečo s tlakom. Nehovorila, že má problémy, aj keď som sa jej na to pýtala. Bála som sa o ňu, aby sa jej niečo nestalo. Opuch bol dosť výrazný.
Lodžia bola zo všetkých, v ktorých sme strávili čas doteraz, najbiednejšia. Veľmi jednoduché, všetko už značne opotrebované. S nadmorskou výškou štandard klesal a ceny výrazne stúpali. Platila tu výrazná nepriama úmera. Austrálsky doktor si dal dve porcie mäsových a zeleninových pirohov nazývaných „momo“. Jedna porcia bola dosť veľká, ale on mal asi dosť roztiahnutý žalúdok. Dal mi skúsiť, kým začal on jesť. Dobré boli aj zeleninové, aj mäsové.
Pri piecke sedel aj chlapík z Dunedinu z Nového Zélandu. Jeho skupina išla na Island Peak. Chvíľu sme spolu diskutovali. Moja dcéra bola na výmennom študijnom pobyte v Dunedine počas štúdia na univerzite v Prahe. Bola som ju pozrieť na mesiac a precestovali sme spolu južný aj severný ostrov Nového Zélandu.
Ľudia zo Singapuru, z Číny a z iných končín sveta boli naukladaní ako haringy okolo malej piecky uprostred reštaurácie. Sedeli sme všetci pri piecke ako v domčeku u starej mamy. Popíjali čajík a diskutovali o horách, turistike, lezení a všetkom možnom aj nemožnom. Nádherný večer. Príjemná atmosféra.
