Ráno 23. marca 2015 sme sa zobudili a po palacinkových raňajkách sme sa vybrali smerom do Tengboche. Po Tengboche nasledovalo Dengboche. Čakal nás náročný 8 hodinový pochod. Tengboche je dedina v Khumbu regióne na severovýchode Nepálu v nadmorskej výške 3867 metrov. V dedinke je významný mužský budhistický kláštor. Bol postavený v roku 1923. V roku 1934 bol zničený zemetrasením a neskôr prebudovaný. V roku 1989 bol zničený požiarom a opätovne opravený dobrovoľníkmi z príspevkov zo zahraničia. Tengboche má panoramatický výhľad na viacero himalájskych štítov – Tawache alebo Taboche, Everest, Nuptse, Lhotse, Ama Dablam a Thamserku. Tenzing Norgay, prvý muž, ktorý dosiahol vrchol Mount Everestu so Sirom Edmundom Hillarym, bol v tomto kláštore mníchom.
Kláštor je významnejší až od roku 1953, kedy sa uskutočnil prvý výstup na Mont Everest. Horolezci sa tu chodia modliť, páliť sviečky a prosiť za požehnanie. V súčasnosti tu žije okolo 60 mníchov. Mladí chlapci sa už tak nehrnú, aby sa mohli stať mníchmi. Radšej chcú byť na horách a robiť treky, prípadne iné aktivity spojené s Himalájami. Kláštor leží na sútoku Dudh Kosi a Imja Kola rieky. Väčšinou bol obývaný šerpami, ktorí odišli z Tibetu zhruba pre 600 rokmi . Dostať sa tu z Lukly aj s aklimatizáciou trvá 4 dni. Okolité kopce sú na jar posypané obrovským množstvom rododendronov.
Tengboche sa nachádza v Khumbu údolí veľmi dobre skryté za himalájskymi hrebeňmi. Práve preto je chránené od extrémnych klimatických podmienok a má nižšie snehové zrážky. Aj keď v zime mrzne, počas monzúnov tu teplota dosahuje aj viac ako 20 stupňov C. Tengboche je obkolesené starými „mani“ skalami s mantrou „Om Mane Padme Hum“ a modlitebnými vlajočkami vejúcimi v 5 farbách. Päť farieb symbolizuje 5 budhistických prvkov. Sú to zem, vietor, oheň, voda a vedomie.
„Om Mane Padme Hum“ je najznámejšia budhistická mantra. Nazýva sa aj mantrou súcitu. Zameriava sa na súcit a je proti emóciám, ktoré prinášajú utrpenie mysli. Sú to nevedomosť, žiadostivosť, nenávisť, pýcha, chamtivosť, závisť a žiarlivosť. Mantra pôsobí na myseľ až po väčšom počte opakovaní. Jednotlivé slabiky mantry pôsobia podľa budhistických princípov takto:
- óm – odstraňuje pýchu a tendenciu znovuzrodiť sa medzi bohmi
- ma – pôsobí na žiarlivosť a tendenciu znovuzrodiť sa medzi polobohmi
- ni – pripútanosť, zabraňuje znovuzrodenie medzi ľuďmi
- pä – odstraňuje nevedomosť a nebezpečenstvo zrodiť sa ako zviera
- me – odstraňuje chamtivosť a nebezpečenstvo zrodiť sa v budúcom živote ako duch
- hung – odstraňuje hnev a odvádza zo sveta paranoje
Počas dňa sme videli stupu postavenú na počesť 50. výročia výstupu šerpu Tenzyho na Everest. Stretli sme 77 ročného rodáka z regiónu Khumbu, ktorý už 60 rokov vyberá sediac dennodenne na ceste, dary od turistov. Dary slúžia na vybudovanie ciest v Himalájach. Himalájske chodníky boli pre mňa jedným z ďalších prekvapení. Chodníky v Tatrách sú len biednym príbuzným himalájskych chodníkov. Tieto sú rovné a široké. Vybudované väčšinou z kameňa. Čakala som niečo podstatne jednoduchšie, než sme mali možnosť vidieť. Manželka starca nosila každý deň jedlo na toto miesto. On zostal verný svojmu snu – vybudovanie turistických chodníkov a sprístupnenie Himalájí – až do neskorej staroby. Kto vie, či tam sedí ešte aj teraz. Cestou nás chytil slabý dážď. Vietor doniesol dážď smerom k lodžii, kde sme obedovali. Padal len chvíľočku. Len čo sme zaliezli do reštaurácie počas obednej siesty, opäť vykuklo slniečko a svietilo až do neskorého poobedia. Poobede ho vymenili pravidelne sa opakujúce mraky a hmla prichádzajúce z juhu. Zahalili himalájske doliny a končiare na noc, akoby ich ukladali na dlhý spánok od neskorého poobedia.
Lodžie boli všetky podobné. Postavené z opracovaných skál so zelenými strechami a oknami. Niektoré boli vymaľované modrou a bielou farbou. Vo vnútri sa nachádzal drevený nábytok. Steny a plafón boli tiež drevené. Aj v tejto lodžii bola v strede drobná piecka. Určite v nej večer kúrili chvíľu dvoma kúskami jačieho trusu a možno aj dvomi drievkami. Dvere boli skoro stále otvorené. Teplota medzi vnútrajškom a vonkajškom sa moc nelíšila. Na izbách sa nekúrilo vôbec. Tie boli vybavené drevenými posteľami a niekedy aj prikrývkou, vo výnimočných prípadoch aj obliečkou na prikrývku. Kúpeľňu, ak bola súčasťou lodžie, predstavovalo jednoduché umývadlo na chodbe. Veľmi zriedkavo, skôr nie ako áno, bola sprcha. Toaleta bola skoro vždy von. Bol to buď turecký záchod s ručným splachovaním malým vedierkom z veľkého vedra, alebo klasická latrína so zjavnou pyramídou vo vnútri vo väčšine prípadov.
Prvýkrát sme v tento deň videli a zažili pod nohami sneh v Himalájach, keď sme vyšli po náročnom a dlhom stúpaní do Tengboche. Bolo to príjemné osvieženie po úmornom a prašnom stúpaní ku kláštoru. Celou cestou sme stretali obrovské množstvo ľudí, Japoncov, ľudí zo Singapuru, Malajzie, Nového Zélandu a iných končín sveta. Niekedy sme predbehli my ich, inokedy zasa oni nás. Pýtali sme sa na cestu a aké je hore počasie, od tých, ktorí išli dolu. Odkiaľ idú, kam idú, odkiaľ sú a kadečo iné.
Tieto nezáväzné konverzácie mám na horskej turistike najradšej. Ľudia sú pri nich takí prežiarení, oduševnení a sú ochotní sa rozprávať o kadečom. Väčšinou majú úsmev na tvári a pokoj v očiach. To sa v bežnom živote často nestáva, aby ste stretali usmiatych a nevystresovaných ľudí. Nikto z konverzačného dvoj lístka nemá žiadne nároky, ani požiadavky od druhej strany. Boli to neustále diskusie. Každý nám niečo zaujímavé povedal, zasmial sa, prípadne sa spýtal na niečo. To mám rada. Nezáväznosť konverzácie. Nikto od nikoho nič nechce, len sa raduje z prítomnej chvíle, zo vzduchu, z vetra vo vlasoch a slnka, ale ani dážď nevadí. Takýchto vzácnych chvíľ je v dnešnom uponáhľanom svete málo.
V deň príchodu sme už nešli do kláštora. Bol už zatvorený. Prišli sme do dediny okolo 15,00 hodine poobede. Pemba nám povedal, že pôjdeme na druhý deň skoro ráno, aby sme sa mohli zúčastniť modlitieb. Preto sme pokračovali v ceste ďalej. Kláštor sme obzreli len z vonkajšej strany, pokrútili sme modlitebné mlynčeky a modlili sa a vzývali „Om Mane Padme Hum“. Vždy sme mantru hovorili, keď sme točili s modlitebnými mlynčekmi. Dozvedeli sme sa, že opakovanie znásobuje účinky. Impulzom k narastaniu popularity mantier je rozšírenie tantrizmu, ktorý poukazoval na to, že pomocou mantry je možné dosiahnuť spásu, mókšu. Mantry sú prostriedkami oslobodenia a meditácie podľa budhizmu.
Po ceste z Tengboche do Deboche sa šmýkalo. Všetko bolo zamrznuté. Ja som mala obuté iba tenisky. Celý čas som ich nosila. Až tu mi začali prekážať, bolo treba protišmykovú podrážku. Kde sa nešmýkalo, tam bolo veľa blata. Do dediny Deboche sme prišli zablatení od hlavy až po päty.
Pemba nám ušiel do dediny skôr. Dosť dlho som ho nikde nemohla nájsť. Vošla som na úvod nevedomky do domca, kde bývali iba nosiči. Bol na začiatku dediny. Bol to zvláštny a neskutočný zážitok. Cítila som sa ako v rozprávke o trpaslíkoch. Človek vedľa človeka, hlava na hlave, posteľ vedľa postele, jedna na druhej. Štipľavý zápach ma posunul von z vnútra domca. Všetky pohľady sa upierali mojim smerom. Keď som zbadala, kde som sa ocitla, pratala som sa odtiaľ kade ľahšie a čo najrýchlejšie, ako som vládala, aby sa mi niečo nestalo. Nosiči spávajú buď na začiatku dediny, ako to bolo v Namche Bazare alebo na konci dediny v malých domčekoch. Jeden vedľa druhého, natlačení, neumytí a možno aj hladní a smädní.
Zdalo sa mi neuveriteľné, že v dnešnej dobe existuje takéto niečo. Novodobé otroctvo. Nie je práca ako práca. Aj keď v dnešnej dobe sme skoro všetci „novodobí otroci“, ktorí musia vykonávať prácu a nevyjadrovať vlastný názor. Podľa vyjadrení sprievodcu sú nosiči radi, že majú prácu. Videli sme to na vlastné oči v Lukle, keď sme vystúpili z lietadla, ako sa hrnuli, aby nám mohli odniesť ruksaky. Obrovské množstvo ľudí a zvierat nosí jedlo, oblečenie, stany, spacie vaky a iné veci. Robia to napriek tomu, že oni celé dni nejedia a pijú len občas z bystriny alebo z potoka pri chodníku. Sú to väčšinou mladí chlapci, ktoré od útleho detstva vláčia na chrbtoch obrovské náklady. Zastaví sa im vývoj a nenarastú, lebo nemajú adekvátnu stravu. V dospelosti sú veľmi nízki a útli z dôvodu nedostatočnej výživy a nosenia ťažkých bremien počas obdobia rastu a dospievania. Celou cestou k vytúženému cieľu som nevidela ani jedného z nosičov jesť. Len z času na čas pili pri prameňoch.
Niektoré manželské páry v Himalájach vyzerajú fyzicky dosť komicky. Žena veľká, urastená a mocná, lebo pracuje na poli, okolo domu a v domácnosti. Muž vedľa nej ako chriašteľ, maličký a drobný. Len keď sa otočí tvárou v tvár, je možné vidieť vyšší vek, vrásky, všetky bolesti a radosti, ktoré prináša život vo vysokých horských oblastiach.
Náš nosič bol veľmi vďačný, keď sme mu dali okúsiť slovenské špeciality. Obzeral a prežúval si to pomaličky, ako by si to šetril a chcel, aby mu dlho zostala v ústach chuť po slovenských dobrotách. Nič iné som ho nevidela jesť. Vždy ráno na nás už čakal pripravený. Netuším, či aj najedený a napitý. Celý deň išiel väčšinou bez nás. Sám. Párkrát išiel s nami.
Bol veľmi útly, žiadny zadok, ani stehná. Všetko na ňom viselo. Mal krásne oči a ešte krajší úsmev. Na záver výletu mu kamarátka nechala páperovú vetrovku, ktorú si predtým kúpila v second hande, košeľu, sveter, ponožky a iné veci, ktoré sa jej nechcelo niesť naspäť domov na Slovensko. Bol rád, keď mu to dávala.
Dva týždne po tom, ako sme sa vrátili, bolo v Nepále veľké zemetrasenie s magnitúdou 7,8 Richterovej stupnice. Otrasy pretrvávali nielen celý nasledujúci týždeň, ale počas dlhšieho obdobia potom. Obidvaja naši sprievodcovia sa ozvali, že sú v poriadku. O nosičovi som nedostala žiadne správy. Či on a jeho rodina prežili, či majú problémy alebo nie. Počet mŕtvych a nezvestných sa podľa správ zo dňa na deň zvyšoval. Skutočnosť ďaleko prevyšovala odhady. Ľudia tu žijú vo veľmi skromných podmienkach, viac hladní ako sýti a viac uzimení ako oblečení za normálnych podmienok. Neviem si predstaviť ako fungujú v ruinách po zemetrasení…
Bývali sme v Paradise Lodge. Ubytovanie bolo najlepšie zo všetkých, ktoré sme dovtedy mali. Mali sme na izbe aj WC a perinky oblečené v obliečkach ako u starej mamy. Hotel alebo lodžia bola nová, maximálne tri roky stará. Pred jedlom nám v reštaurácii doniesli na očistu rúk horúci biely obrúsok ako v päťhviezdičkovom hoteli u nás alebo kdekoľvek v Európe. Jedlá sa stále opakovali tie isté. Obyčajná ryža, opražená ryža so zeleninou, opekaná, tie isté kombinácie so zemiakmi a tiež s cestovinami. Jedlo bolo vždy veľmi chutné. Dala som si špagety s cesnakom. Sprievodca nám povedal, že ľudia v lodžiách, vlastných alebo prenajatých, boli vyškolení na vyváranie stravy pre turistov. Nemali sme za celý čas žiadne tráviace problémy. Aj sme zaznamenali úbytok hmotnosti.
Keď bolo mäso, tak kuracie. Pozostávalo z troch kostí a dvoch kúskov mäsa. Z toho jeden kúsok bola koža. Raz sme mali jačí steak. Bol celkom chutný a dobrý. Ale Pemba nás odhováral od mäsa, že môže byť skazené a aj staré, lebo tu nie sú chladničky. S kamarátkou sme sa zhodli, že mu išlo o peniaze. Mäsové jedlá boli výrazne drahšie a s nadmorskou výškou cena jedla všeobecne stúpala aj na nemäsité jedlá. Platilo to aj pre nápoje, kávu a čaj a ubytovanie. Sprievodca hovoril často o peniazoch. Niekedy o sexe a jeho početných milenkách a jeho obľúbená téma bola o tom, ako mu jeho dobrí priatelia posielajú pravidelne peniaze na účet v celkom slušných sumách. Zdalo sa nám to neskutočné a neuveriteľné a nechápali sme prečo nám to stále hovoril.
Povedal, že jeho meno znamená „narodený v sobotu“. Musím to skontrolovať na googli , či je to naozaj tak, myslela som si. Ale nenašla som zatiaľ nič, čo by tomu nasvedčovalo. Na internete boli po našom návrate iba informácie o zemetrasení a počte mŕtvych a zranených v Nepále a o materiálnych škodách. Je to nespravodlivé ako niektorí ľudia musia celý život trpieť. Niektorí prejdú životom len tak voľne. Alebo len o tých druhých veľa nevieme…Ťažko povedať.
Po večeri sme diskutovali s chlapíkom z Malajzie. Nechal doma tehotnú ženu a dieťa a len tak si vybehol do Himalájí. Chodil tu často. Asi tak ako my chodíme do Tatier. Rozprával o živote v Malajzii, o vojenskej službe. Bol vojak z povolania.
V noci sme zle spali napriek rozprávkovým postieľkam. Ja som sa zobudila celá spotená uprostred noci. Potom sa už nedalo zaspať. Vstali sme o 5,30. Vyšli sme von a nad lodžiou sa týčil Ama Dablam a v pozadí Everest a Lhoce. Nádherné výhľady, ktoré sme deň predtým pre hustú hmlu nemali možnosť vidieť. Boli sme vďačné za počasie, ktoré nám umožňovalo vidieť Himaláje v plnej paráde. Dali sme si kávičku a vybrali sme sa do kláštora v Tengboche na ranné modlitby. Keď sme prišli, mnísi sa už modlili. Odznievala stále tá istá modlitba v jednej tónine. Jeden mních predspevoval a ostatní po ňom opakovali. Modlitba sa zlievala do jedného nezrozumiteľného monotónneho upokojujúceho spevu. Sadli sme si na zem do indického sedu a ticho počúvali. Trvalo to okolo pol hodiny až trištvrte. Kláštor bol vyzdobený väčšími a menšími sochami Budhu. Maľby na stenách zobrazovali výjavy zo života Budhu. Po stranách modlitebne sa nachádzali modlitebné knižky prekryté a previazané rôznofarebnými látkami.
Po modlitbe všetci mnísi vstali a odišli. Vložili sme peňažné dary do schránky pri vchode do modlitebne. Ukázali nám za to skalp Yetiho. Samozrejme zaručene pravý. Keď som cestovala po Portugalsku a južnom Španielsku, videla som nespočetné množstvo pravých lodí Krištofa Kolumbusa. V Mexiku zaručené pozostatky mayskej civilizácie. Na všetkých turistických miestach po celom svete lákajú turistov pravými pozostatkami známych ľudí alebo vecí. Obchod je obchod a ten turistický prináša v poslednej dobe tým, ktorí to vedia, zaručené zisky aj na pozostatkoch významných osobností žijúcich v regióne.
Pred východom z kláštora nad nami bdela a pozorovala nás nádherná hora Kangteka. Biely štít v tvare ležiaceho koňa so vztýčenou hlavou. Ležala tam ako egyptská sfinga. Slnko ju osvecovalo a dávalo všetkým na známosť, že táto nádhera je tu a že stráži a bdie nad všetkým dookola. Nevedeli sme sa na ňu vynadívať. Bola vzpriamená, pyšná a týčila sa akoby nad všetkými štítmi. Aj keď je to iba 7 „ tisícovka“. Ešte dlho som sa za ňou otáčala na ceste späť do Deboche. Neustále nás sledovala. Stratila sa nám z dohľadu až hodne neskôr. Niekde na ceste z Dingboche do Lobuche v nasledujúcich dňoch. Tam sa chodník lomil najskôr na západ a neskôr na východ.
Po ceste naspäť z kláštora do Deboche nám Pemba rozprával o Budhovi, ktorý sa narodil pred viac ako 2 500 rokmi (567 p.n.l.) ako bohatý princ. Hneď vedel chodiť a po jeho stopách vyrastal lotosový kvet. Rodičia ho chránili pred svetom, ale on nakoniec odišiel k ľuďom. Žil asketickým spôsobom života spolu s nimi a pomáhal im.
Čakali sme dosť dlho na raňajky, keď sme sa vrátili, lebo domáca robila poriadok a chcela prácu zjavne dokončiť. Dala som si dva toasty s vajcom. Do hodiny som bola hladná, ako keby som nič nejedla. Vybrali sme sa na pochod. Stavili sme sa ešte v ženskom kláštore, ktorý bol na konci dediny. Bol v dosť biednom stave. Spoza okien vykúkali mladé a staré mníšky. Videli sme obrobené políčka aj v tejto nadmorskej výške okolo 3800 až 4000 metrov nad morom. Ako sme vychádzali z hlbokej doliny, nad ktorou bdeli štíty 6 a 7 tisícoviek, začalo vykúkať slniečko. Štíty nás sprevádzali a pohľady na ne nám dodávali životodarnú energiu a silu ísť ďalej na sever.
Zhruba po troch kilometroch sme prechádzali cez dedinu Pangboche vo výške 3985 metrov nad morom. Zo severu nad ňou držal stráž nádherný Ama Dablam. Tu som začala cítiť prvýkrát fyzickú únavu. Boli sme už piaty deň na treku a v nadmorskej výške okolo 4000 metrov nad morom. Išli sme denne 8 až 9 hodín. Neustále stúpanie a klesanie a redší vzduch zanechali svoje stopy na organizme.
V maličkej osade Syomare vo výške 4010 metrov sme si oddýchli a naobedovali sa. Prostredie reštaurácie mi pripomínalo jednu rodinu z detstva. Volali sme ich „Kubovci“. Zariadenie bolo veľmi jednoduché, nie veľmi útulné a čisté. Pripomínalo mi rodinný príbytok Kubovcov z detstva. Latrína na dvore kúsok od reštaurácie. Ani som neurobila fotografie, bola som dosť znechutená.
Objednali sme si veľké zemiakové placky s jačím maslom. Maslo bolo silno cítiť. Sprievodca jedol ako keby už hodne dní nejedol. Bol celý mastný od masla, počnúc rukami až na tvári. Mala som prvýkrát v Nepále zábrany jesť. Hygiena sa mi zdala na dosť nízkej úrovni. No ale hlad je zlý a chce sa tak veľmi žiť. Všetko sme popapali a pokračovali ďalej v pochode. Často mávam žalúdočné problémy na cestách. V Egypte, Mexiku a naposledy v Číne to bolo neznesiteľné a sprevádzané ukrutnými bolesťami a zimnicou. Snažím sa vyvarovať niektorých druhov potravín. Nikdy sa však nevie, kde a čo sa v cudzine zje a čo nezapasuje.
Slniečko nás hrialo zvyšok dňa, až kým sme neprišli do Dingboche. Po ceste sme stretali veľa jakov a koníkov, ktoré sa hrali na naháňačku. Tretíkrát sme stretli nášho kamaráta, ktorý sa musel starať o svojich súrodencov namiesto svojho otca, oduševňujúceho sa Lámu. V jeho skupine boli ľudia z Austrálie a Malajzie. Bolo ich 13, plus 1 sprievodca a 4 asistenti a 6 nosiči. Dokopy 24 ľudí. Bola to veľká skupina a nie je jednoduché takúto skupinu riadiť. Išli na Island štít (6189 m) nachádzajúci sa v Sagarmatha Národnom parku.
