Nepal bol absolútnou monarchiou až do roku 1990, keď sa stal konštitučnou monarchiou. V roku 1994 vypukla v Nepále dlhodobá občianska vojna hlavne pod vplyvom maoistov. V roku 2001 následník trónu zavraždil svojho otca a ďalších členov kráľovskej rodiny. Počas návštevy kráľovského paláca nás o tom diplomaticky informoval sprievodca. Kto sleduje dianie vo svete, určite si to tiež pamätá. Nielen sprievodca v kráľovskom paláci, ale aj sprievodca na treku nám o masakri rozprával. Podávali nám rôzne polooficiálne a oficiálne verzie príbehu hromadnej kráľovskej vraždy. V roku 2008 kráľovská monarchia padla a odvtedy je Nepál republikou. Všetko sa udialo pod tlakom občianskej vojny a maoistických povstalcov. Vyše 50 % obyvateľstva predstavujú Nepálci. Sú tu aj ďalšie národy ako Bihárci, Tharuovia, Tamangovia, Névárci, Magarovia, Gurungovia, Limbuovia, Hindustánci, Tibeťania, Bhútiovia a Šerpovia.
Viac ako 80 % populácie sú hinduisti, okolo 10 % budhisti, viac ako 4 % sú islamisti. Väčšina obyvateľstva hovorí nepálštinou. Existuje tu veľa dialektov rôznych skupín a kmeňov. Niekedy si ani medzi sebou vôbec nerozumejú. Je tu silné kastovníctvo. Podľa nášho sprievodcu v Nepále existuje viac ako 120 kást. Gramotnosť obyvateľstva nedosahuje ani 50 % a iba okolo 35 % žien je gramotných. Pre našinca ťažko predstaviteľná situácia. Skutočnosť je bohužiaľ ešte horšia a krutejšia. Uvedené čísla sú len hrubé dosť nekvalifikované odhady.
Keď sme sa vracali naspäť lietadlom z Nepálu do Dubaja, zažila som na vlastnej koži, čo je to negramotnosť. Mladý chudučký chlapec, ktorého sme si všimli už na letisku na check-ine, si nevedel nájsť miesto v lietadle. Keď som ho videla, ako pobehuje vo veľkej veste, pravdepodobne po svojom otcovi, išla som mu pomôcť. Číslo som mu prečítala z palubného lístka, našla ho a aj usadila. Zdalo sa mi to hrozné v dnešnej dobe vidieť takéto niečo. Myslím, že pre našich ľudí len ťažko predstaviteľné. Prešlo len pár generácii od 2. svetovej vojny a naša mládež si vôbec neváži, že môže chodiť do školy a vzdelávať sa. Moja mama nemohla študovať, aj keď mala na to všetky predpoklady. Mohlo jedno z detí a ostatní museli pomáhať na hospodárstve. Odporúčala by som každému sa ísť pozrieť do Nepálu, aby videli, ako dobre sa stále žije na Slovensku a ako prežívajú iní ľudia zo dňa na deň o suchom chlebe a varených zemiakoch. A to sú radi, ak tento „luxus“ majú.
Nepál je jednou z najchudobnejších a najmenej rozvinutých krajín sveta. Viac ako polovica obyvateľstva žije pod hranicou chudoby. Je to viditeľné a zrejmé na každom kroku. V súčasnosti trpí Nepál následkami ničivého zemetrasenia, ktoré postihlo krajinu tesne po našej návšteve v apríli 2015. Jednalo sa o najničivejšie zemetrasenie v krajine za posledných 80 rokov. Otrasy dosiahli 7,8 stupňov Richterovej stupnice a epicentrum mali v centrálnej časti krajiny. Silné otrasy si vyžiadali viac ako 8 000 mŕtvych a ďalšie tisíce zranených. Úplne bolo zničených viac ako pol milióna domov. Situáciu zároveň komplikovali rozsiahle zosuvy pôdy a zima.
Národným kvetom Nepálu je rododendron. Videli sme ich tu nespočetné množstvo. Na ceste do hôr len pučiace a na ceste dolu z hôr už nádherne rozkvitnuté. V južnom Nepále, v Lumphini, sa narodil okolo roku 500 p.n.l. Gautama Budha . Obyvateľstvo sa venuje prevažne poľnohospodárstvu, chovajú sa tu jaky a naky. Zvieratá sa používajú aj na prenos materiálu do základných táborov pre veľké expedície.
Na letisku v Káthmandu nás už čakal Ang Kami. Bol to malý usmievavý Šerpa. Zobral mi veľký ruksak z rúk a ťahal nás von z letiska. Čakali sme zhruba pol hodiny na taxík. Prišlo rozhegané auto vyzdobené záclonkami na opierkach auta a tiež na sedadlách. Celou cestou taxíkom som pozerala ako „puk“ alebo trojročné dieťa na Káthmandu. Špina, prach a smog. Všade bolo cítiť naftu alebo benzín. Enormné množstvo ľudí a ešte viac áut, ktoré spôsobovali na každom rohu zápchu. Zdalo sa, že tu neexistuje žiadny systém. V lietadle som nahlas ľutovala, že som si nezobrala vodičský preukaz. Po pár minútach cesty v taxíku ma to prešlo. Nevedela som si dosť dobre predstaviť šoférovať v tomto neorganizovanom chaose.
Podobne som sa dívala, keď sme boli v roku 2007 v Národnom múzeu vo Wellingtone na Novom Zélande. Dcéra mi povedala, že sa dívam na všetko ako trojročné dieťa alebo ako „puk“. Skutočne nikdy dovtedy som podobné múzeum nevidela. Naše múzeá pôsobia dosť nudne po určitom čase. V národnom múzeu vo Wellingtone som sa však ani chvíľu nenudila. Všetko bolo také živé, aktuálne, vizualizované, vrátane zemetrasenia a výbuchu sopiek. Vizualizácia prebiehala vždy v miestnosti, kde na plátne išiel film a celá miestnosť sa triasla, bol v nej hluk, plač a krik, tak ako by to naozaj v skutočnosti prebiehalo. Tak takto som sa dívala aj v Káthmandu. Ako trojročné dieťa alebo ako „puk“.
Cesta do hotela, v ktorom sme boli ubytované, trvala asi 45 minút. Bolo to neskutočné. Ako v zvláštnom, čudesnom filme alebo sne. Neviem ako som si Káthmandu predstavovala, ale určite nie tak, ako som mala možnosť ho prvýkrát vidieť. V hoteli nás už čakali zriadenci. Dali nám kľúče od maličkej izby so sprchou a toaletou. Išli sme sa trochu obriadiť a umyť. Neskôr sme sa mali dohodnúť na ďalšom postupe. Náš sprievodca s ďalším mužom nečakali na „neskôr“, ale prišli rovno na izbu. Zaklopali na dvere asi po pol hodine a chceli zinkasovať peniaze. Dosť nás takýto postup vystrašil.
Kamarátka navrhovala, aby sme si stravu platili sami, priamo na mieste. Nechceli o tom ani počuť. Platenie stravy priamo nami sa im nejavilo ako veľmi výhodný obchod. Bohužiaľ, neznalé pomerov, sme si nemohli dovoliť naliehať viac a tvrdšie. Boli tvrdohlaví a nechceli v žiadnom prípade ustúpiť. Už som to navrhovala v emailovej konverzácii zo Slovenska. Nakoniec sme súhlasili, keď nechceli ustúpiť. Báli sme sa, aby sme tam nezostali niekde visieť, keď sme videli obrovský pohyb ľudí, áut a motocyklov na ulici.
Po dohode a výplate nás zavolali do reštaurácie hotela na večeru. Neskôr sme dodatočne zistili, že strava a ubytovanie boli veľmi lacné na začiatku treku v nižšej nadmorskej výške. S nadmorskou výškou sa však výrazne dvíhali aj ceny stravy a iných nevyhnutných služieb.
Na večeri sme dostali dôležitú informáciu. Na trek nepôjde s nami do hôr Ang Kami, s ktorým som celý čas komunikovala zo Slovenska a ktorý nás čakal na letisku. Ang Kami dohodol na sprevádzanie svojho vzdialeného príbuzného. Dosť zložito nám vysvetľoval príbuzenský pomer, ale nezapamätala som si celý „rodokmeň“. Sprievodca sa volal Pemba Sherpa. Pripomínal mi od začiatku svojim správaním jedného dosť narcistického spolužiaka z vysokej školy. Celý čas hovoril o peniazoch, o svojich milenkách a o svojom dome, ktorý staval. Neustále sa počas treku vracal k tomu, ako mu jeho priatelia zo Švajčiarska posielajú pravidelne na účet peniaze. On mal do Švajčiarska zákaz vstupu, lebo tu ilegálne pracoval a niekto z jeho veľmi dobrých priateľov ho ticho nahlásil na švajčiarskych úradoch. Možno chcel, aby sme mu aj my posielali peniaze, ale my sme nemali záujem poznať číslo jeho účtu. Jeho obľúbenú konverzáciu som sa snažila presmerovať na hory a prírodu, prípadne históriu a súčasnosť života ľudí v Nepále.
Na večeri v káthmandskom hoteli sme si dali prvý krát národné jedlo Dhal Bat so zeleninou. Je to kombinácia šošovicovej, hrachovej, prípadne inej polievky, ryže, zeleniny, niekedy aj mäsa, hlavne kuracieho, a prípadne štipľavých papričiek. Tie servírujú ku každému jedlu. Všetko donesú na jednom podnose vo viacerých malých mištičkách pekne naservírované. Keď sme videli malé množstvá v mištičkách, mysleli sme si, že budeme z toho hladné. Ale opak bol pravdou. Riadne nás to zasýtilo. My sme všetko jedli oddelene ako sme zvyknuté na Slovensku. Oni si to zmiešali všetko spolu dokopy a jedli priamo rukami. Dali sme si aj pollitrové pivo „Everest“ v sklenenej fľaši. Veľmi chutilo po dlhej a náročnej ceste.
Govindov zamestnanec, ktorého som už spomínala, bol opitý celý večer. Obsluhoval nás a celý večer do mňa hučal, prečo sme nešli na trek s Govindom a prečo sme si vybrali radšej trek s Ang Kami. Nevedela som, ako sa ho mám zbaviť. Bol neskutočne otravný. Zažili sme to prvý a aj posledný raz. V posledný deň pri našom odchode sa len matne na to rozpamätával. Nepovedal nič na ospravedlnenie. Sťažoval sa, že robí 365 dní v roku. Odchádza z domu ráno o pol šiestej a prichádza večer o deviatej. Nedávno sa oženil a má malé dieťa, ktoré vôbec nevidí. Myslím, že taký život má väčšina mužov nielen v Nepále, ale aj na Slovensku a inde vo svete. Za seba môžem povedať, že nielen mužov, ale aj žien.
Dopili sme s chuťou pivo a išli sme sa prejsť do najbližšieho okolia. Cesty už boli prázdnejšie, nebolo ani tak veľa ľudí, ani áut, ako keď sme prišli z letiska. Kúpili sme si ovocie a išli sme unavené spať. Sprievodca nám vymenil pár eur na miestnu menu. V Nepále sa používa nepálska rupia. Za jedno euro sme dostali zhruba 110 nepálskych rupií.
Nasledujúci deň sme leteli do Lukly, aby sme stihli naplánovaný program. Ráno o pol piatej sme vstávali a o pol šiestej sme odchádzali na letisko. Neoddychovali sme na hoteli. V hoteli som nechala ruksak s turistickými vecami pre dcéru, ktorá mala prísť do Nepálu týždeň po nás. Robila s priateľmi trek okolo Annapurny. Keď si prišla ruksak o týždeň vyzdvihnúť, zriadenci hotela jej všetko odovzdali tak, ako sme sa dohodli.
Pútavý netradičný cestopis , čitateľ sa vie vžiť do opisovaného prostredia
Dakujem