Príprava na cestu

Rozhodli sme sa ísť na vlastnú päsť. Cestovné kancelárie na Slovensku  cestu predražujú. Pri organizovanej skupine naviac existuje riziko, že budú v nej jedinci na rôznej psychickej a fyzickej úrovni.  To výrazne ovplyvňuje, či už  pozitívne, ale môže aj negatívne,  celý zážitok z výletu. Kontaktovala som cestovné  kancelárie priamo v Nepále, ktoré  ponúkali sprievodcovské  služby na trekoch uvádzaných na internete. Nepálske kancelárie ponúkali komplexné služby. Súčasťou ponuky  bolo aj zabezpečenie bývania, stravovania, miestnej dopravy z letiska a  na letisko, dopravy na letisko v Lukle a späť, prípadne iných dohodnutých služieb.

Po prvých dosť nesmelých kontaktoch s Nepálcami som začala hľadať letenky. Všetci sprievodcovia potrebovali vedieť presný termín príchodu do Káthmandu. Bolo práve obdobie po zimnom monzúne. Od času príletu závisela organizácia celej cesty a hlavne, ktorú trasu bude možné absolvovať. Čas od času zúrila snehová búrka aj v nižšej nadmorskej výške a nebolo možné trasu absolvovať pre množstvo napadaného čerstvého snehu.  Letenky sa pohybovali v rozmedzí od 600 až do 700 euro. Keď sa po dvoch týždňoch cena za letenku výrazne nehýbala, kúpili sme ich  zhruba za 650 euro.

Odlet bol naplánovaný na 18. marca a návrat na 7. apríla 2015 s odletom z Bratislavy  a s medzipristátím v Dubaji. Z Dubaja sme mali letieť do hlavného mesta Nepálu Káthmandu.

Každý deň bolo potrebné niečo dohadovať, plánovať a organizovať s cestovnou kanceláriou v Nepále. Keď som nakoniec poslala kópie pasov, mládenec z cestovnej kancelárie  sa už neozval. Dala som mu dva týždne. Keď sa neozval ani po viac ako dvoch týždňoch,  našla som iného a začala som organizovať výlet s ním. Nechcela som, aby sme zostali  visieť niekde na letisku,  bez potrebnej pomoci. Nemali sme o dianí v Nepále žiadnu predstavu, len sprostredkovanú. Tá býva málokedy objektívna. Na zaručené správy a názory sa snažím nespoliehať. Každý z nás je jedinečný a má iný názor na tú istú vec alebo udalosť.

Nový sprievodca rýchlo reagoval. Dohodli sme si podmienky cesty,  inú trasu a  podstatne lepšiu cenu. Pôvodne sme mali ísť pešo z Jiri.  Podľa druhej ponuky sme mali ísť letecky do Lukly a z Lukly pešo na Kalapathar.  Dohodla som výraznú zľavu na sprievodcu, nosiča a  aj na stravu. Kompletná ponuka služieb vyšla na zhruba 40 amerických dolárov na deň. Po príchode do Káthmandu sme zistili, že druhý sprievodca sa poznal s  prvým sprievodcom a kedysi pre neho aj pracoval.  Dokonca sme spali prvú noc v hoteli toho  prvého sprievodcu. Volal sa Govinda a tváril sa ako „King Kong“, keď prišiel do hotela. Jeho zamestnanec nás  v  deň príchodu do hotela opitý atakoval, že sme nešli na trek organizovaný jeho šéfom. Bol to prvý a aj posledný muž, ktorého sme videli v Nepále poriadne opitého. Odvtedy sme to šťastie už nemali a ani nám to nechýbalo.

Govinda, prvý pôvodný sprievodca, s ktorým som bola dohodnutá, mi volal pár dní pred odchodom do Nepálu. Ako keby sa nič nestalo. Pýtal sa kedy prídeme a že nás bude čakať. Ja som na to odpovedala, že sa viac ako dva týždne neozval, tak že som s ním už nerátala. Naozaj som si myslela, že sa mu niečo stalo na horách alebo niekde inde. On si húdol stále to isté dookola. Nevedela som telefonát z Nepálu diplomaticky ukončiť. Sprievodca bol neslušný a otravný. Mala som pocit a  dodatočne som ho nadobudla aj pri pobyte, že Nepálci, inak milý a dobrosrdečný národ, začínajú byť skazení západnou morálkou. Niektoré vzorce správania by sa jednoducho v tejto oblasti neočakávali a bolo jasné, že sú získané len v nedávnej minulosti.

Pôvodný itinerár, ktorý sme dostali z Nepálu, zahŕňal 3 vrcholové body s nadmorskou výškou nad 5 000 metrov nad morom. Išlo o Kalapathar, alebo Čierny kameň, Chola pass a Gokyo Ri. Dva týždne pred odchodom som dostala email od sprievodcu z Nepálu, že napadlo veľa snehu a že pôvodne dohodnutú  trasu nebude možné dodržať a absolvovať. Sprievodca sa pýtal, či napriek tomu súhlasíme s príletom a s dohodnutými službami. Súhlasili sme. Nemali sme vôbec predstavu,  čo nás čaká a čo nás neminie. Letenka bola zaplatená.

Pôvodná trasa obsahovala nižšie uvedené zastávky vrátane aklimatizácie. Celá cesta,  vrátane letu,  mala trvať 21 dní. Posledné dva dni sme mali mať rezervu na pobyt v Káthmandu v prípade, že by sa zmenilo výrazne počasie a nebolo by možné odletieť, či už z Lukly alebo z Káthmandu. Názvy jednotlivých dedín a osád a ich nadmorská výška sa v dostupných zdrojoch,  ale aj priamo na mieste líšia. Niektoré menej, iné viac. Pravdepodobne v závislosti od použitého jazyka, prípadne nárečia. Preto je možné  stretnúť sa  či už v literatúre, ale aj priamo na mieste s viacerými názvami pre tú istú dedinu a osadu, horu, ale aj  uvádzanú nadmorskú výšku osád a štítov.

Pôvodná trasa:

• Lukla 2860 metrov a Phakding 2610 metrov
• Namche Bazar 3440 metrov, jeden deň aklimatizácia a oddych
• Deboche 3880 metrov – štvrtý deň
• Dingboche 4260 metrov, jeden deň aklimatizácia a oddych
• Lobuche 4930 metrov
• Gorak Shep 5180 metrov
• Kalapathar 5550 metrov a Dzongla 4900 metrov
• Chola pass 5420 metrov
• Gokyo 4750 metrov
• Gokyo Ri 5483 metrov
• Dole
• Namche
• Lukla
• Káthmandu

V emailovej konverzácii so sprievodcom sme sa nedohodli na náhradnej trase. Bola to chyba z našej strany. Na to sme prišli až priamo v horách, v Nepále. Tu sme zistili, že žiadna náhradná trasa neexistuje. Museli sme sa priamo na mieste dohadovať o náhradných aktivitách, miestach a štítoch, kde by sme mali záujem ísť. Nebolo to v žiadnom prípade jednoduché. Nebolo možné dosiahnuť rozumný konsenzus.  Nakoniec sme sa dohodli, aj keď nie k úplnej spokojnosti. Nič nefunguje na sto percent.  Keby to tak bolo, unudili by sme sa na smrť. Musia existovať aj problémy a starosti, aby sme mohli nachádzať riešenia a tie,  aby nás posúvali ďalej. Ale hlavne preto, aby sme si viac vážili bezproblémové dni a tešili sa na ne.

Nakoniec sme boli radi, že všetko dopadlo tak, ako dopadlo, vzhľadom na udalosti, ktoré nasledovali tesne po našej návšteve Himalájí. Počasie a hory sú veľmi vrtkavé. Dnes je tak, zajtra onak. Upravený itinerár obsahoval cestu naspäť z Kalapathara cez Pheriche, Pangboche do Namche Bazaru. Odtiaľ smerom na severozápad do Thame. Tu sme sa mali pokúsiť o výstup na Sundern štít. Mali sme ísť v prípade, ak nebude na mieste veľa čerstvého snehu. Čerstvý sneh  je veľmi nebezpečný a ťažký. Mohli by sme strhnúť lavínu a zostať v mokrom snehu zavalený. Upravený itinerár obsahoval  len inú cestu naspäť z Kalapathara. Mali sme schádzať nasledovne:

• Kalapathar 5550 metrov a Pheriche 4240 metrov
• Pangboche 4000 metrov
• Namche
• Thame, dedina odkiaľ pochádzal sherpa Tenzing Norgay, ktorý bol na Evereste s Edmundom Hillarym
• Dole
• Namche
• Lukla
• Káthmandu

  Prišiel deň D. Na letisko do Bratislavy sme odchádzali ráno o pol ôsmej 18. marca 2015. Odlet do Dubaja bol naplánovaný na jednu hodinu poobede. Let do Dubaja trval okolo osem a pol hodiny. Prileteli sme večer o pol desiatej miestneho času. Časový posun predstavuje dve hodiny medzi Dubajom a Slovenskom v prípade letného času a tri hodiny v prípade zimného času.

  Na let do Káthmandu sme čakali viac ako dvanásť hodín. Mysleli sme, že v cene letenky bude aj ubytovanie. Mala som takú skúsenosť, keď som letela z Nového Zélandu do Južnej Kórey. Ubytovanie bolo v cene letenky.  Na informáciách sme zisťovali, či je to možné aj v tomto prípade. Bohužiaľ tu to neplatilo. Bolo možné sa ubytovať na letisku za zhruba 240 euro na noc a na izbu. Takú sumu sme nemali a aj keby sme ju mali, nechcelo sa nám ju obetovať. Zostali sme čakať na odlet do Káthmandu v odletovej hale.

  Letisko v Dubaji patrí medzi najväčšie letiská na svete. Je možné, že je aj najväčšie po poslednom dobudovaní tretieho terminálu. Je desiate najrušnejšie letisko na svete a v osobnej preprave má tretie miesto na svete. Celkovo sa tu prepraví ročne okolo 75 miliónov ľudí. Ak by malo zabezpečovať bývanie pre cestujúcich, tak by muselo byť ešte podstatne väčšie než v súčasnosti je. Ceny ubytovania tomu aj zodpovedajú. Letisko je sídlom dvoch leteckých spoločností, Emirates Airlines a Fly Dubai. Leteli sme druhou spoločnosťou.

  V odletovej hale bolo všade veľa ľudí. Na zemi, v kútoch, na lavičkách. Boli tu čierni, bieli, žltí a kadejakí iní ľudia. Striedali sa v odletovej hale celú noc ako na páse. Odlietali a  prilietali. Bolo tu široké spektrum národov a národností. Stretli sme tu aj Slovákov, ktorí išli tiež na dovolenku do Nepálu. Ponúkli nás vodkou Smirnof. Ich záujem sa sústredil len na kláštory v Nepále.  Iní Slováci, mladí manželia,  išli na dovolenku na Srí Lanku fotografovať prírodné krásy, flóru a faunu Srí Lanky.

  Väčšinu času na letisku sme strávili zaujímavými konverzáciami s rôznymi ľuďmi. Veľmi družnú debatu sme mali s mladým manželským párom z Moldavska. Vybrali sa objavovať tiež krásy Himalájí. Mladý Moldavec už v Himalájach bol a teraz zobral na výlet  aj svoju mladú,  štíhlu až vychudnutú manželku. Boli k nám veľmi milí. Ponúkli nás pivom Heineken a orechmi. My sme ich ponúkli koláčikmi, ktoré urobila kamarátka,  a všetkých s nimi počas dovolenky ponúkala. Dievčina z Moldavska bola krehučká ako princeznička a mládenec chcel od nej, aby skákala bunge jumping v Nepále v Chitwane. Veľmi pekne o ňom hovorila ako musí mať až štyri  roboty, aby ju a jej syna uživil. Hovorila o ňom s takou úctou, aká už v dnešnej dobe nie je bežná medzi mladými ľuďmi. Aspoň pokiaľ viem na Slovensku. Cítila som sa pri nej ako za starých čias. Rozprávala, že stále niekde cestujú, aby spoznali aj iný život a videli  iných ľudí ako žijú.

  Diskutovali sme sa o všetkom možnom aj nemožnom. Hlavne o cestovateľských zážitkoch. Manželia rozprávali aj o ťažkom živote v Moldavsku po revolúcii. Ako ľudia musia mať viac zamestnaní, aby rodinu s jedným dieťaťom uživili. Viac detí si už ani oni dovoliť nemôžu. Po čase sme už boli unavení, tak sme si vystreli karimatky na zem a ľahli si na ne. Na  zemi ležalo veľa ľudí. Hlavne z arabských štátov v bielych dlhých habitoch.  Ľudia sa v hale neustále menili. Čas od času sme zaregistrovali výmenu ľudí, keď sme sa na moment prebrali z plytkého spánku.  Obzreli sme, čo sa deje v hale a tvárili sme sa, že spíme ďalej. Tvár som si  prikryla vetrovkou a kamarátka  sa zo mňa celý čas smiala,  ako mi vetrovka padala z hlavy.

  Nad ránom sa postupne odletová hala napĺňala nízkymi a chudými počernými mužmi. Zistili sme od Seriožu, tak sa volal náš kamarát z Moldavska, že sú to Nepálci. Chodia pracovať do Dubaja skoro ako otroci a zarábajú strašne málo. Nakoniec ich išlo s nami plné lietadlo. Veľmi nízki chlapi, vychudnutí a zbiedení. Pokorný výraz v očiach hovoril o ťažkom živote. Takýchto sme stretávali odvtedy už celý čas. Vedeli sme ich už rozpoznať a zaradiť.

  Odlet do Káthmandu bol na druhý deň okolo pol desiatej doobeda. Cesta trvala päť a pol hodiny. Prileteli sme okolo štvrtej popoludní. Časový posun medzi Slovenskom a Nepálom bol šesť hodín. V lietadle sa nepodávala ani strava,  ani nápoje. Všetko sa muselo kupovať a platiť v amerických dolároch. Na ceste z Bratislavy do Dubaja sme mali servis.  Dostávali sme jedlo aj nápoje, kávu alebo čaj. Pravdepodobne sa na Európu vzťahujú iné cestovné pravidlá a štandardy  ako na Áziu. Let bol neskutočne dlhý. Boli sme moc unavení po prebdenej noci.

  Letisko v Káthmandu pôsobilo na prvý pohľad dosť biedne a chudobne. Bolo 25 stupňov Celzia, keď sme prileteli. Keďže na vstup do Nepálu sú potrebné turistické víza, vybavovali sme ich po prílete priamo na letisku. Administrácia nemala konca kraja. Turistické víza  na 30 dní stáli 40 amerických dolárov. Tak už to býva vždy pri prílete do cudzej krajiny s povinnosťou víz. Mali  sme na víza  pripravené fotografie. Aj sprievodcovi sme poslali fotky emailom. Potreboval ich na vybavenie  povolenia na vstup do Sagarmatha Národného parku. Po vybavení víz nás čakal dlhý rad na batožinu.