Po obede, po viac ako dvoch hodinách chôdze náročnej na dýchanie, sme prišli do miesta prvej zastávky. Tu sme sa ubytovali a prespali. Bola to osada Phakding. Nachádza sa v nadmorskej výške 2610 metrov a leží na brehoch rieky Dugh Kosi v Khumbu regióne. Je to pre turistov a horolezcov väčšinou prvá zastávka na ceste pod alebo na Everest. Naša izba a celý hotel bol jednoduchý. Postele mali iba matrace bez prikrývok. Počas celého treku sme spávali prevažne vo vlastných spacákoch. Občas sme mali aj prikrývku položenú na matraci. Umývadlo so studenou vodou a WC boli spoločné na chodbe. Pre všetkých jedno. Delenie na „dámy“ a „ páni“ sa tu nepraktizovalo.
Sprievodca po obede zaspal. My sme sa išli prejsť do dediny. Prešli sme cez most, na druhú stranu rieky Dudh Kosi. Po dlhšom strmom stúpaní sme na kopci našli maličkú osadu so školou a latrínou. Skalami oplotené a upravené políčka s kapustou, špenátom a obilím nás milo prekvapili. Nečakali sme ich v takej nadmorskej výške a v tých klimatických podmienkach. Bola tu stupa a kúsok od nej sa hrali chudobné deti so šteňaťom. Všetky deti, ktoré sme videli v Nepále, mali sople. Až na ojedinelé výnimky. Nikto im ich neutieral. Nemali ponožky a pobehovali len v sandáloch. Bolo dosť chladno. Napriek tomu sa nikto nestaral, či je deťom zima alebo nie.
Deťom, ktoré sme stretli, sme dali domáce keksy a už sme sa ich nemohli zbaviť. Išli s nami vyššie a vyššie. Cestou nám trhali kvety podobné našim prvosienkam, len boli fialové. Museli sme ich odohnať krikom, inak by boli išli s nami ďalej. Obišli sme celú dedinu Phakding zo západnej strany a popod horu sme sa vracali cez iný most umiestnený na severe naspať do hotela.
Cestou sme videli drobných starcov nosiť na chrbte veľké skaly. Ťažko povedať, ale možno to ani neboli starci. Len tak zrobene vyzerali. Hromadili skaly z hôr na vybudovanie nového hotela alebo reštaurácie. Bolo to neuveriteľné. Už dávno som nevidela ľudí robiť ako otrokov v stredoveku alebo ešte dávno v hlbokej otrokárskej spoločnosti. Nemali sme odvahu urobiť fotografiu tohto výjavu.
Keď sme sa vrátili z prechádzky, sprievodca nás už čakal. Navečerali sme sa spolu, ochutnali sme jačí syr a išli sme spať, aby sme ráno mali dostatok energie. Väčšinou sme jedli Dhal Bat. Všade mali v ponuke národné jedlo. Pozostávalo z ryže, zeleniny, zeleného špenátu, polievočky, väčšinou hrachovej alebo šošovicovej. Čili papričky nikdy nechýbali na stole. Každý si mohol naložiť podľa chuti alebo koľko vydržal. Boli dosť štipľavé. Dhal Bat sme jedli na mnohých miestach. Všade chutil úplne inak. Keď bol s mäsom, tak tam bolo pár kúskov mäsa. Ak som mala 4 kúsky, tak tri z neho boli určite kuracie kosti. Nepálci jedia prevažne zemiaky, ryžu a cestoviny. V mnohých prípadoch len samotné. Maximálne ak so zeleninou.
Na druhý deň sme pokračovali ráno o ôsmej. V ostatné dni sme stávali väčšinou ráno okolo pol siedmej. Do ôsmej boli raňajky a okolo pol deviatej sme vyšli na cestu. Žiadne skoré vstávania a neskoré príchody sa tu nekonali. Celý čas sme mali nahodený dovolenkový mód a pohodu. Naháňačka v takej nadmorskej výške môže rýchlo spôsobiť výškovú nemoc. Aklimatizácia bola a je veľmi dôležitá vo veľhorách, vzduch je tu podstatne redší.
Monjo je malá dedinka na severe od Phakdingu ležiaca na rieke Dudh Kosi. Je situovaná tesne pred vstupnou bránou a check pointom do Sagarmatha národného parku. Patrí do svetového dedičstva pod patronátom UNESCO od roku 1979. Je tu veľa lodžií a menších hotelíkov na podporu turistov smerujúcich buď na Everest alebo pod Everest.
Medzi Phakdingom a Namche Bazarom bol výškový rozdiel viac ako 800 metrov. V skutočnosti to bolo podstatne viac. Neustále sme najskôr stúpali, potom klesali. Hore a dolu, a tak stále dookola. Doliny sú v Himalájach veľmi hlboké. Cestou do dediny Namche Bazar sme videli rozpučanú bielu magnóliu. Pod ňou sa zastavila skupina Austrálčanov, s ktorými sme prehodili pár slov o cieli ich a našej cesty. Boli tu ľudia z celého sveta. Boli tu aj dosť malé deti, ktoré by som ja možno nebrala so sebou. Pravdepodobne však boli skúsení a mali skúsenosť aj v tejto nadmorskej výške, a preto aj deti zobrali so sebou. Nechcelo sa nám veriť, čo sme videli na vlastné oči.
Pemba nám ukázal a rozkýval modlitbami pomaľovaný obrovský kameň. Videli sme množstvo krásnych zvierat, nakov a jakov, somárikov a koníkov, nesúcich ťažké náklady na každej strane svojho tela. Na niektoré zvieratá bol smutný pohľad. Ešte horší bol na nosičov. Tí niesli náklady bez jedla, v sandáloch, napili sa len vody z bystriny pri ceste a išli ďalej. Dosť často sme medzi nimi videli aj staršie ženy. Niekedy aj mladé.
Na východnej strane cesty do Namche Bazaru nás sprevádzala hora Thamserku. Bola vysoká a nádherná. Celá biela a strmá. Vedie hrebeňom až ku Kangteke, ktorá má tvar konskej hlavy. Po ceste sme sa zastavili na národný čaj Masalu s mliekom. Pri pití čaju sme mali nádherné výhľady.
Obed sme mali v tesnej blízkosti rieky Dudh Kosi tečúcej strmhlav dolu do doliny. Pemba jedol všetko rukou. Namiešal to dokopy a potom jedol mix, ako keby nikdy nejedol.
Za dedinou Monjo bola osada Jorsale (2 740 metrov). Tu sme zaplatili poplatok 3390 RS (okolo 34 EUR) za vstup do národného parku Sagarmatha. Stále sme išli pozdĺž rieky Dudh Kosi. Križovali sme ju zo strany na stranu prechádzaním cez úzke drevené alebo oceľové mosty. Ľudia museli vždy dať prednosť zvieratám. Bolo to nepísané pravidlo, aby nedošlo k prípadnému stretu so zvieraťom. Nerada by som sa znepáčila mohutnému jakovi na visutom moste, ale ani nikde inde.
Navštívili sme miestne múzeum. Dozvedeli sme sa ako vznikli Himaláje, aká zver tu žije, aká flóra rastie a čo robia ľudia. Múzeum bolo zamerané na región Khumbu, ktorým sme prechádzali. Názov regiónu je odvodený od ľadovca Khumbu, ktorý leží v regióne.
Cesta končila v ten deň po strmom 600 metrovom stúpaní pred Namche Bazar. Namche Bazar je romanticky položené mesto v nadmorskej výške 3440 metrov. Rozsiahle „Šerpa“ mesto má trh preplnený tovarom a turistami. Početné obchody a lodžie ponúkajú široký sortiment tovarov zahŕňajúci dovezené potraviny a lokálne vyrobené vlnené produkty a výrobky. Je tu možné kúpiť alebo prenajať aj tovar rôznorodých značiek potrebný na trek alebo lezenie. Farebný trh sa koná každú sobotu. Tibetskí obchodníci predávajú čínsky tovar počas celého týždňa, nielen v sobotu.
Cesta smerom k Everestu sa vplyvom klimatických podmienok neustále mení. Tá, po ktorej sme išli my, už nemusela nasledujúci rok existovať. Určite ani neexistuje po ničivom zemetrasení, ktoré zasiahlo krajinu pár dní po našom návrate. Na jednom úseku sme prechádzali miestom, kde boli dva mosty osadené tesne jeden nad druhým. Prechádzali a stúpali sme po tom vyššie položenom. Museli sme čakať, kým prešli cez most naky s nákladom. Zvieratá sa vôbec nebáli prechádzať po úzkych a vysokých mostoch. Po nakoch sme prešli aj my ponad divokú búrlivú rieku s valiacou sa tyrkysovou vodou. Čoraz viac sme stúpali strmšie a strmšie. Po dvoch hodinách sme prišli k miestu, na ktorom staršia Nepálčanka predávala skoro polosuché mandarínky. Na tomto mieste sme prvýkrát videli Everest. Vykúkal z diaľky len maličký vrcholček nenápadný zahalený z juhu do hmly a oblakov.
Na tomto mieste sme sa stretli s mladým nepálskym chlapcom. Mysleli sme, že má 14 až 15 rokov. Mal už 24 a chodil na treky od 14 rokov. Teraz už ako asistent sprievodcu. Bol drobný a chudý a vyzeral veľmi mlado až detsky. Zarábal na výstupoch, aby uživil rodinu spolu s bratom. Aby jeho sestry mohli chodiť do školy. Jeho otec bol Láma. Sedel a modlil sa v kláštore. V Nepále je možné založiť si rodinu, mať päť detí a potom odísť do kláštora a meditovať. Deti starajte sa o seba ako chcete. Chlapec nemal žiadne vzdelanie. Chodil od dieťaťa zarábať do hôr. Nemal rád lámov, mníchov a celý budhistický kláštorný systém. Žul celý čas nejakú trávu. Ponúkol aj mňa, aby som si s ním dala. Slušne som sa poďakovala a odmietla. Mal štyroch súrodencov. „Otec bol duchovne povolaný“, hovoril s trpkosťou v hlase. Zdalo sa mi to nespravodlivé a bolo mi ho ľúto. Neskôr sme sa stále stretávali na ceste pod Mont Everest už ako starí známi. On išiel s výpravou na Island štít. Podobných chlapcov, ktorí robili asistentov sprievodcov, tu bolo veľké množstvo.
Mali sme dobrú kondíciu. Išlo predovšetkým o dýchanie. To sme mali precvičené z cvičenia na trampolínach. Chodili sme cvičiť celú zimu raz do týždna. Išli sme celý čas v pohode. Sprievodca Pemba nás stále nútil oddychovať a mať dlhé pauzy. Mne to nevyhovovalo. Po dlhej pauze som sa nemohla rozhýbať. Tak som ich s kamarátkou nechala a išla som sama smerom ku Namche Bazaru. Neskôr som ich počkala a všetci sme spolu prišli do Namche Bazaru vo výške 3440 m.
Pred vstupom do dediny, ktorú nazývajú „bránou“ do Khumbu regiónu, nás kontrolovali policajti. Predložili sme povolenie do národného parku, pasy, fotoaparát a telefón. Až potom sme mohli vstúpiť do dediny. Takto to bolo na viacerých miestach v národnom parku Sagarmatha. Vítali nás čerstvo obrobené políčka oddelené od seba plotmi z mnohých väčších a menších kameňov tak, ako to bolo po celej ceste už od Lukly. Čakalo a oddychovalo tu veľké množstvo chudých somárikov.
Prvé domy v dedine, ako nám povedal sprievodca, patrili nosičom. Oni mohli prespávať iba tu. Veľmi silný kastovný systém im neumožňoval niečo lepšie. Nosiči sa neumývajú a cítiť ich dosť ďaleko. Práve preto nemajú dovolené pohybovať sa v prítomnosti klientov. Postupne sa pred nami rozprestrela celá dedina uložená v obrovskom kotli. Nad ňou smerom na severozápad hora Kongde (6 187 m). Na horu sa dajú robiť treky a je aj povolené lezenie, ktoré je technicky náročné, ako nám prezradil sprievodca.
V minulosti sa obchod medzi Tibetom a Nepálom odohrával na „hodvábnej ceste“ vedúcej cez dedinu Thame smerom na západ od Namche. Neskôr prevzal obchodnú funkciu Namche Bazar. Odohrával sa tu trh s rôznorodými vecami. Každú sobotu v týždni. Niektoré komodity boli dosť drahé vzhľadom na kvalitu viditeľnú voľným okom. Ale obchod je obchod. Ak sa stretne ponuka s dopytom v správnom čase a mieste, potom nič nebráni uzavretiu obchodu. Kúpila som tu dva jačie šály, sivý a modrý.
Pemba neskôr zhodnotil môj nákup. „Jačí ako jačí, všetko je dovezené z Číny“. Bola som veľmi prekvapená, keď to povedal. Myslela som, že je to národný nepálsky tovar. Všetko sa predáva na trhu ako národný tovar vyrobený v Nepále z miestnych materiálov. Pravda je niekde uprostred. Pravdepodobne neexistuje miesto na zemeguli, kde by sa nepredával tovar z Číny. Svet je zaplavený čínskymi výrobkami.
Ubytovali sme sa v hoteli a po vybalení sme si urobili hygienu. Na dvore sme si umyli vlasy v studenej vode. Sprievodca, ktorý sprevádzal španielsku rodinu s dvomi dvojčatami dievčatami a jedným chlapcom, sa mi ponúkol, že mi opláchne vlasy. Voda bola ľadová, bála som sa, aby som neochorela. Nakoniec to všetko dobre dopadlo. V niektorých lodžiach boli aj teplé sprchy, ale nie vždy a všade. Za teplú vodu bolo potrebné priplatiť.
Keď sme si trochu oddýchli, vyrazili sme do ulíc v nadmorskej výške skoro tri a pol tisíc metrov nad morom na nákupy. Sprievodca nám poradil, aby sme si tovar poobzerali a nákup urobili na ceste späť. Aby sme nemuseli všetko niesť hore do vyššej nadmorskej výšky na vlastných chrbtoch. Ani nie tak na našich ako na chrbte nosiča. Keď sme stúpali nasledujúci deň vyššie, nechali sme všetky nepotrebné veci v hoteli. Nakúpili sme aj napriek upozorneniu, ja spomínané dva jačie šály a kamarátka bižutériu.
Pri večeri sme stretli ľudí z celého sveta. Diskutovali sme medzi sebou a pozerali televízor v tejto nadmorskej výške. To bolo pre mňa obrovské prekvapenie. Všade boli satelity. Okrem iných tu boli manželia zo Španielska s tromi deťmi, dvomi dvojčatami a jedným ešte menším chlapcom. Netušila som, že ľudia chodia na hory do tejto nadmorskej výšky s takými malými deťmi. Mohli mať maximálne do desať rokov. Boli tu aj starší manželia z Austrálie. Veľmi sa tešili, že uvidia nasledujúci deň Mont Everest. Vymieňali sme si pocity a skúsenosti. Bolo tu široké spektrum ľudí nielen z hľadiska veku, ale aj vzdelania, národnosti a rasy. Všetci mali jednu črtu spoločnú. Boli to ľudia z celého sveta milujúci hory.
Po večeri sme išli spať. Tešili sme sa na ďalší deň. Mali sme vidieť prvý krát Mont Everest z bližšej vzdialenosti a možno aj v plnej kráse. V noci sme museli ísť na toaletu. Samozrejme von na latrínu. Bol to turecký záchod ako vo väčšine miest s manuálnym splachovaním vodou zo suda.
Na druhý deň ráno nás zobudili hlasné modlitby ozývajúce sa celým bazarskym kotlom. Bola nedeľa 22. marca 2015. Keď sme otvorili okno, čakal nás nádherný pohľad na Kongde Ri s nadmorskou výškou 6187 metrov nad morom smerom na západ od Namche. Chceli sme vidieť modliacich sa mníchov, ale mali sme iný program. Sprievodca bol v tomto smere dosť nekompromisný a striktný. Nebol veľmi zhovievavý. Nechcel upustiť od pôvodného plánu ani o milimeter. Ranné modlitby sme videli až neskôr v kláštore v Tengboche. Museli sme vstať skoro, aby sme sa mohli ísť pozrieť na modlitby budhistických mníchov do kláštora.
Kongde Ri je považovaná za posvätnú horu miestnymi usadlíkmi. Napriek tomu sa tu organizujú treky a horolezecké cesty z južnej a severnej strany. Tesne pod horou sa nachádza najvyššie položený luxusný rezort na svete Yeti Mountain Home, Kongde, povedal nám sprievodca. Videli sme ho vlastnými očami z diaľky.
Po raňajkách sme nastúpili na turistický chodník vedúci uličkami Namche. Boli tu strmé schody, ktoré nás úplne vyčerpávali. Po pár schodoch sme boli zadychčaní a rozbolelo nás svalstvo na nohách. Museli sme zastať a vydýchať sa. Slabosť a bolesť v nohách bolo možné prekonať iba oddychom. Po čase sme odbočili smerom na severovýchod. Blížili sme sa k výhľadu na Mont Everest.
Zaliali nás pocity šťastia a pokoja. Mala som husiu kožu a do očí sa mi tlačili slzy. Je tu postavený asi dva roky starý pomník, socha Tenzing Norgay Sherpu, ktorý ako prvý vyšiel s Edmundom Hillary na Mont Everest v roku 1953. Za pomníkom v diaľke stál mohutný Everest, smerom na východ Lhoce a Lhoce Shar, Ama Dablam a smerom na západ Nuptse. Mali sme krásne počasie a nádherné výhľady na:
- Lhotse (8516 m), štvrtý najvyšší štít na svete na východ od Everestu.
- Lhotse Shar (8383 m), vedľajšia hora pri Lhotse a jedenásta najvyššia na svete. Často nazývaná osudová hora, lebo v priemere zhruba jeden z dvoch horolezcov, ktorí sa pokúsili o výstup, tu zomrel.
- Nuptse (7861 m) ležiaca juhozápadne od Everest u. Má sedem štítov a tvorí západný segment masívu Lhotse Nuptse,
- Ama Dablam (6812 m), znamená „matkin náhrdelník“. Kto smeruje na Everest má možnosť vidieť ho na východnej strane. Je tretí najpopulárnejší v Himalájach na lezenie.
- Thamserku (6623 m ) leží na východ od Namche bazar a na sever od Kusum Kangguru (6367m). Názov druhej hory znamená „Traja snežní bieli bohovia“, ktorých predstavuje. Thamserku pokračuje smerom na východ až do hrebeňa Kangtegy.
- Taboche (6 542 m ) hora, ktorá je spojená s Cholatse dlhým hrebeňom. Taboche leží priamo cez rieku Imja od Ama Dablam a nad dedinami Pheriche and Dingboche.
- Kongde Ri.
V blízkosti pomníka je vybudované múzeum venované nepálskej dedine a ľudovým zvykom, obetiam Himalájí a Himalájam z geologického hľadiska až po flóru a faunu. Videli sme tu prvýkrát tharka, zviera podobné nášmu kamzíkovi, len viac chlpatejšie. Neskôr sme videli celé stádo.
Výhľad na Mont Everest a okolité štíty sme si vychutnávali skoro hodinu z miesta s pamätníkom. Neskôr sme sa vybrali na aklimatizáciu do výšky necelých 3900 metrov. Mali sme na výber, ktorým smerom pôjdeme 400 výškových metrov. Buď do Syangboche alebo Khumjung alebo Khunde. Všetky boli situované nad údolím Namche Bazaru lokalizovaného na dne obrovského prírodného kotla. V čase nášho výstupu práve domáci roznášali hnoj a sadili zemiaky na dne kotla. Výhľady boli nádherné a len ťažko slovami opísateľné. Priložené fotografie ani zďaleka nezachytávajú realitu v plnej kráse.
Rozhodli sme sa ísť smerom do Syangboche. Syangboche je známe ako nespevnené núdzové letisko v nadmorskej výške 3780 metrov v Khumbu údolí. Nadmorská výška sa výrazne líši podľa niektorých zdrojov. Je to najbližšie letisko pod Mont Everestom a pod základným táborom na Everest. Väčšinou ho využívajú turisti, ktorí chcú zotrvať v Syangboche blízko existujúceho hotela alebo tí, ktorí chcú navštíviť Namche Bazar. Bez aklimatizácie je Syangboche najvyšší bod, ktorý sa odporúča dosiahnuť lietadlom. Vyššie by mohli nastať problémy s dýchaním a následná výšková nemoc. Sprievodca nám neustále o potrebe aklimatizácie hovoril. Ľudia ju radi podceňujú a doplácajú na to vlastným životom.
Letisko neposkytuje pravidelné lety a nie je určené na obchodné účely. Vo väčšine prípadov tu pristávajú a odlietavajú helikoptéry z Káthmandu a z Lukly. Z Lukly trvá let 7 až 11 minút. Letisko v Lukle je jediné, ktoré zabezpečuje pravidelné lety v blízkosti Mont Everest u. Helikoptéry lietavajú niekedy až do základného tábora pod Everestom. Ide o prípady záchrany vyčerpaných alebo ranených horolezcov. Niekedy aj v prípade dodávky kritických zásob pre výpravy. V čase našej návštevy tu pristál a odletel jeden vrtuľník.
Dedinu Khumjung sme videli na ceste naspäť. V Khunde je škola Sira Edmunda Hillaryho. Navštevujú ju miestne deti. Škola je prevádzkovaná prevažne zahraničnými dobrovoľníkmi.
V tesnej blízkosti núdzového letiska je luxusný hotel postavený japonskými investormi. Z hotelovej terasy je nádherný výhľad na Mont Everest. Počas obeda sme si tu vychutnávali výhľady na špičku zemegule. Z tejto polohy sa zdal ešte bližší a dosiahnuteľnejší. Mala som chvíľami pocit, že by som mohla vyjsť aj ja na jeho vrchol. Ale tento pocit trval iba maličkú chvíľku. Keď si spomeniem na tragédiu z roku 1996, keď zahynulo osem ľudí z dvoch expedícií, americkej a novozélandskej, a za akých okolností, hneď ma prejde chuť. 10.mája 2016 uplynulo odvtedy už 20 rokov. Posúvať hranice a dokazovať si, že ľudia dokážu fungovať mimo prírodných zákonov, je detinské a hlúpe. V roku 2014 lavína zabila 16 nepálskych šerpov. Tragédie sa opakujú čoraz častejšie a akoby mali opačný účinok. Ľudia sa boja čoraz menej a idú niekedy aj bezhlavo hore.
Pri čítaní knihy od účastníka výpravy z roku 1996 Johna Krakauera „Peklo blízko neba“ mi tuhla krv v žilách. Neviem si dosť dobre predstaviť lezenie v tejto výške bez kyslíkových prístrojov. Viem aké náročné je to už v nadmorskej výške nad 5 000 metrov nad morom. Vyčerpáva každý krok. V zóne smrti bez kyslíkových prístrojov to musí byť strašné. Autor hodnotí svoju účasť na výprave na Mont Everest za najväčšiu chybu vo svojom živote.
V Syangboche bolo veľa ľudí. Tak ako všade, kde sme prišli a zotrvali. Na terase hotela sme si dali obed a kochali sa nádhernými výhľadmi na himalájske štíty vrátane Everestu. Jedla som veľmi chutné zeleninové špagety. Po obede nasledovala kávička. Po nádherne strávených chvíľach oddychu sme sa vybrali naspäť dolu. 500 výškových metrov, ktoré sme vyšliapali nahor, sme museli zošliapať nadol. To je základná zásada aklimatizácie. Zísť na odpočinok nižšie. Vychutnávali sme si pohľady všetkými smermi. Bol krásny slnečný deň. Doobeda bolo nádherné počasie. Poobede už boli horšie výhľady. Skoro vždy sa poobede zamračilo a od juhu od Káthmandu prišla hustá hmla. Tá zahalila úplne všetko do svojej nepriehľadnej hustej bielej až sivej periny.
Keď sme prišli na horizont, z ktorého sme mohli vidieť Namche Bazar, bolo to niečo úžasné. Domčeky učupené v okrúhlom strmom kotli , modré ako v prímorských letoviskách Grécka. Políčka naukladané terasovito jeden na druhom, oddelené len malými alebo väčšími oválnymi skalami a niekedy aj balvanmi. Niektoré boli už obrobené, na iných ľudia sadili zemiaky, roztriasali hnoj a ihličie po políčkach, aby sa viac urodilo. Nad celým Namchom bdela v pozadí hora Kongde (6187 m). „Aj keď je Kongde považovaný za trekingový kopec, je jeden z najťažších na lezenie“, opakoval nám sprievodca.
Prežili sme krásny nedeľný aklimatizačný deň plný bohatých zážitkov slovami len ťažko opísateľných. Videli sme nedotknutú krásu prírody, veľa uvoľnených a usmiatych ľudí plných elánu zo zdolávania najvyšších hôr sveta. Fantastická atmosféra plná pokoja a pohody.
Boli sme unavení. Kamarátke moc nechutila večera, chcela takú ako som ja mala deň predtým. Jej doniesli trochu inú. Cez deň mala menšiu kolíziu s jakom. Bolo to len tak – tak. Museli sme si vždy pri stretnutí s jakom stať na vnútornú stranu chodníka, aby nás náhodou zvieratá nezhodili dolu do strmej doliny. Sprievodca nás na to stále upozorňoval. Niektorí turisti nechcú počúvať a robia si, čo chcú. Pastieri sa občas rozčúlili nad neposlušnými turistami, mávli rukou a vybrali sa za stádom.
Spať sme išli až po sledovaní wrestlingu v TV. Všade bol telefónny a TV signál a televízor. Ľudia z celého sveta si vychutnávali vzájomnú konverzáciu o láske k horám a putovaní po nich. Dozvedeli sme sa od sprievodcu, že nepôjdeme cez Chola pass. Hovoril, že to ešte nikto neprešiel pre množstvo čerstvo napadnutého snehu. Ani veľké skupiny a už vôbec nie také malé ako sme boli my štyria aj s nosičom.