Odlet do Lukly

Prvú noc v Nepále a Káthmandu sme sa moc nevyspali, aj keď sme mali pivo. Počuli sme ustavičný a neutíchajúci hluk z ulice. Najskôr vykrikovali  dlho  ľudia. Neskôr bolo počuť zavýjajúcich psov. Muselo ich byť nekonečne veľa, lebo sa nedalo vôbec spať.

Nasledujúci deň 20. marca roku 2015 sme ráno o pol šiestej odišli na Tribhuvam letisko v Káthmandu. Mesto pôsobilo podobne pochmúrne ako deň predtým. Ani nebolo čistejšie, ani voňavejšie. Na medzinárodnom letisku bol chaos. Všetko bolo ako práve vo výstavbe. Nedokončené a nezorganizované. Na letisku v Dubaji by sa nestratil určite nikto, aj keď patrí medzi najväčšie na svete. V Káthmandu by sa určite stratil  ktokoľvek. Aj keď patrí medzi najmenšie na svete. Žiadne informácie neboli viditeľné, minimálne alebo žiadne  označenia. Slepo sme nasledovali sprievodcu, ktorý nás už skoro ráno čakal s teplou kávou a čajom v reštaurácii hotela, aby nás v záclonkami vyzdobenom taxíku odviezol na letisko. Zaujímavá dekorácia, ktorá sa nedala nevidieť a nevnímať. Doteraz si presne nepamätám,  ako sme sa dostali na miesto odletu do Lukly v tom chaose. Neviem, či by sme našli miesto odletu aj bez sprievodcu. Nie som si vôbec istá.  Ťažko povedať. Keď je potrebné  spoľahnúť sa sám na seba, zapnú sa  všetky zmysly. Dokonca  aj tie, ktoré sa bežne nepoužívajú. Keď sa dá spoliehať  na niekoho iného, nie je potrebné vedieť,  kde sme a čo sa deje. Tento pocit dôverne poznám.

Letisko v Káthmandu vyzeralo ako v stave permanentnej rekonštrukcie. Všade bola špina, neporiadok, prach a chaos. Odvážili nám kufre a už sme aj nasadali do malého lietadla. Veľké batohy mohli mať maximálne 15 kilogramov a malé 10 kilogramov. Celú našu výbavu na tri týždne sme museli zbaliť do týchto váh a  leteckou spoločnosťou definovaných rozmerov. Nebolo toho vôbec veľa,  s čím sme museli vyjsť. Nastavili sme sa v duchu: „Čo nemám, to nepotrebujem“. Tak sme aj fungovali. Každý deň sme sa tešili ako malé deti na Vianoce, že si konečne oblečieme niečo čisté a voňavé. Aj o takýchto zážitkoch je cestovanie vo vysokých nadmorských výškach.

Odlet do Lukly bol okolo pol siedmej. Nastúpili sme spolu s Japoncami do malého lietadla.  Spolu asi 16 až 18 ľudí. Do Lukly sa muselo odlietať za rána, keď bola voľná odletová plocha. V priebehu dňa bola okupovaná veľkými lietadlami, vrátane medzinárodných letov.

Letuška nám dala každému do ruky vatu do uší a po cukríku. Pilot rýchlo naštartoval a vzlietol vysoko v krátkom momente. Na západnej strane sa črtali v diaľke meter za metrom Himaláje. Síce ešte veľmi  vzdialené, ale predsa už skoro na dosah. Boli sme plné očakávaní, nadšenia a ťažko opísateľných pocitov radosti a šťastia. Čo nás tam čaká. Veľmi som sa tešila na všetko,  čo príde. Ten pocit sa len ťažko opisuje a vyjadruje. Každý ho musí zažiť na vlastnej koži. Počas celého letu sme mali turbulencie a nepočuli sme jeden druhého. Nebolo jednoduché sa nebáť a nemyslieť na to najhoršie.

Lukla je mestečko v Khumbu regióne v nadmorskej výške 2860 metrov nad morom. Lukla  znamená „miesto s množstvom kôz a oviec“, aj keď ich tu je už veľmi málo v poslednom čase. Letisko v Lukle patrí medzi najnebezpečnejšie na svete. Nachádza sa v nadmorskej výške 2845 metrov nad morom, podľa iných zdrojov vo výške 2860 metrov. Vzletová, ale aj pristávacia dráha,  meria len 460 metrov.  Začína kamennou stenou a na druhej strane končí nad roklinou. Má 12 percentný sklon. Čakanie na let môže byť niekedy nekonečné. Lety sa často rušia z dôvodov nevhodného počasia. Keď v Káthmandu svieti slnko, v Lukle môže byť hmla a pršať. Lety sú naplánované na každý deň, ale často bývajú práve pre nepriazeň počasia zrušené.  Na výstavbe letiska sa podieľal Sir Edmund Hillary a Tenzing Sherpa, ktorí ako prví vystúpili na Everest v roku 1953 a podporovali rozvoj turizmu v Nepále.

Letisko je veľmi populárne medzi turistami. Práve tu začína cesta na Mont Everest. Používa sa aj na prepravu nákladov. Napríklad striech domov v Lukle a v iných dedinách vybudovaných na ceste pod Everest. V roku 2008 tu zahynulo 18 pasažierov a posádka. Len kapitán lietadla prežil. Letelo sa v nepriaznivom počasí. Odvtedy sú lety v nepriaznivom počasí zakázané.

Za pol až trištvrte hodiny letu sme začali pristávať na maličkom letisku v Lukle. Pristávacia dráha smerovala nahor ku  kamennej stene. Tak sa pristávanie trochu spomalilo. Pri odlete sa ide smerom dolu, do priepasti. Celý čas som mala pocit pri ceste naspäť, že nevzlietneme a zrútime sa rovno do priepasti. Nie je jednoduché vzlietnuť na takej krátkej ploche. Piloti musia byť naozaj dobrí a asi hlavne odvážni.

Batožinu sme vyzdvihli veľmi rýchlo. Nemohla som udržať rovnováhu s veľkým ruksakom. Padala som do jednej strany. Veci som mala zle uložené. Keď sme vyšli z letiskovej haly, objavil sa pred nami  plot s  policajtmi. Plot zabraňoval vstupu miestnych ľudí  na letisko. Muži sa snažili vehementne dostať na letisko. Mali záujem  robiť nosičov pre cudzincov.

Všetci boli malí,  chudí a čierni. Keď prišiel jeden z nich ku mne a chcel mi zobrať ruksak, zľakla som sa. Nechcela som mu ho dať, až keď mi sprievodca Pemba povedal, že mu ho mám dať, že je to náš nosič. Nosič bol pekný a usmievavý. Bol  vychudnutý  a  biedny. Bolo  mi ho veľmi ľúto celý čas.  Snažila som sa mu dať každý deň trochu salámy alebo  slaninky. Zobrali sme si to so sebou na vylepšenie chuti a pripomenutie domova. Ponúkla som aj  ostatných, aby sa necítil nepríjemne, že to dávam iba jemu.  Nehovoril po anglicky, len sa stále usmieval. Pemba nám povedal, že patril do kasty TAMA. Kastovníctvo je tu veľmi rozšírené a silné. Rozlišujú sa medzi sebou podľa čŕt tváre, sfarbenia pleti, prípadne iných nám neznámych znamení a znakov. Sprievodca  mi ukázal občas  príslušníka  inej kasty a poukázal na charakteristické črty tej- ktorej. Rozlišovať ich a triediť bolo pre mňa náročné a  nemožné.

Expedície na Everest sa mi javili ako vrchol ľudského egoizmu, keď som videla ako nepálski ľudia nosia batožinu na hlavách. Ruksaky fixovali na hlave, nie ramenami. Často nemali ponožky a boli obutí  len v sandáloch. Hladní, smädní a vymrznutí. Spravodlivosť neexistuje. Existuje iba v prípade smrti. Nikto nevie kedy a ako pôjde z tohto sveta. Všetci sme otrokmi, len formy otroctva sa líšia. Toľko ľudskej biedy a chudoby pokope som už dávno nevidela.

Po odchode z letiska sme sa zastavili v hoteli Khumbu rezort na raňajky. Celá oblasť, ktorou sme išli, bola v Khumbu regióne. Toto meno niesli dediny, hotely a reštaurácie s menšími obmenami.  Dala som si ovsenú kašu s medom, kávu a čaj. Na záver pobytu sme sa  na ceste naspäť znova zastavili a aj prespali v hoteli. Dopriali sme si aj studenú sprchu a umyli sme si aj vlasy  tretí raz za tri týždne.  Teplá voda je tu vzácnosť. Ale ani studenou sa neplytvá.  Za teplú treba priplatiť dodatočné rupie.

V každej reštaurácii bola uprostred miestnosti vždy jednoduchá piecka. V nej sa veľmi krátko večer kúrilo. Hodili sa dve až tri jačie lajná a dva kúsky dreva. To bolo všetko. Žiadne prekurovanie. Dym unikal jednoduchým otvorom von z miestnosti. O požiarnej bezpečnosti sa nedalo v žiadnom prípade hovoriť. U nás by takúto reštauráciu v momente zatvorili. Bol s nami v reštaurácii aj  nosič. Všetci sme raňajkovali. V Káthmandu sme nemali čas skoro ráno. Nosič ticho sedel a pozeral sa na nás. Nejedol s nami. Keď sme dojedli, zobral naše dva  veľké ruksaky a jeden svoj. Spolu ich zviazal a niesol ich uchytené silným popruhom cez čelo. Nie cez  ramená. Volá sa to „namlo“ a týmto spôsobom môžu niesť až 50 Kg. Keď som ho videla, bola by som mu to najradšej zobrala a niesla sama. Pemba nám povedal, že to nemáme tak brať. Je to jeho práca a on je rád, že ju má. Keby to nerobil, nemal by  živobytie pre seba a svoju rodinu. Mal tridsať rokov a dve dcéry. Jedna mala dvanásť, druhá desať rokov.  S reprodukčným procesom sa tu neotáľa a  začína sa dosť skoro.

Cesta, po ktorej sme stúpali k  cieľu, bola vydláždená pekne opracovaným kameňom. Okolo cesty boli postavené hotely alebo „lodžie“ ako ich miestni volali. Boli tu malé reštaurácie a obchodíky. Na ulici postávali ľudia, diskutovali a vybavovali denné záležitosti. Ženy boli podstatne vyššie a mohutnejšie ako muži. Muži od mladých adolescentných rokov chodili do hôr a robili nosičov bez adekvátnej výživy a stravy. Nenarástli, nemali z čoho. Ženy sa starali a starajú  o domácnosť a turistov, prípadne hospodárstvo. Pestujú zemiaky, zeleninu, chovajú jakov, nakov, somáriky a niektorí aj koníky.  V niektorých lodžiách sme videli aj mužov ako hospodária spolu so ženami. Vo väčšine prípadov boli muži ženám  po plecia. Ženy pôsobili veľmi robustne popri mužoch.

Ešte raz sme naposledy v ten deň videli  ruksaky a nosiča, ako si ich uväzoval a pripevňoval na čelo. Potom sme ho už nevideli. Ruksaky sme  našli na hoteli v izbe v osade Phakding. Neustále sme klesali a stúpali, klesali a stúpali a dýchali suchý, riedky a prašný himalájsky vzduch. Klesli sme v prvý  deň  o 250 výškových metrov. Dosiahli sme výšku 2610 metrov. Ťažko sa nám dýchalo. Trvalo dosť dlho, kým sme si zvykli.  Stretali sme   naložené somáriky, naky – kríženca kravy a jaka –  a koníky. Všetci mali naložené po 30 kg na každej strane tela. Boky mali vydreté od nosenia popruhov udržujúcich náklad v rovnováhe a pokope.

Naučili sme sa pár nepálskych výrazov . Ako „danevat„ je ďakujem, „deremito“  je veľmi dobre, „pany“ je voda,  „ciso“ znamená zima. Naučili sme sa  aj iné. Bolo to pre nás veľmi ťažko zapamätateľné. „Namaste“ sme používali každý deň. Znamená dobrý deň. Mám vizuálny typ  pamäte, nie sluchovú. Potrebujem si cudzie slová a výrazy zafixovať vizuálne, aby som si ich pamätala.

Obdivovali sme nádherné pínie a obrovské šišky. Zvláštne nádherné. Ešte krajšie, zaujímavejšie a prekvapujúce boli rôzne druhy rododendronov. Boli tu biele, červené, ružové a veľa iných. Sprievodca nám povedal, že ich tu rastie viac ako 200 druhov. Cestou smerom nahor len začínali pučať. Pri ceste nadol už boli rozkvitnuté. Divoká horská rieka Dudh Kosi a hlboké ľadovcom vytvarované doliny boli zdolateľné iba vďaka mostom, ktoré spájali rozorvané doliny v početnom množstve vo výškach, pripevnených len na kovových lanách. Väčšinou boli mosty vybudované Švajčiarmi.  Tí ich stavali vo vlastnom záujme, aby sprístupnili veľhory ľuďom, ktorí ich milujú. Na mostoch boli pripevnené modlitebné viacfarebné vlajočky. Videli sme ich  už z diaľky a vždy sme tušili, že sa blíži ďalší most. Po mostoch prechádzali ľudia a aj zvieratá, ktoré mali vždy prednosť.

 

Na západnej strane chodníka sa v diaľke objavila nádherná hora Khumbila, čo znamená „Boh Khumbu“. Nepálci ju považujú za svätú horu a je neprístupná s nadmorskou výškou 5761 metrov. Je na hranici Sagarmatha národného parku, na severe od Namche Bazáru. Šerpovia ju aj nazývajú „Ochranca“. V 80.  rokoch minulého storočia zahynul horolezec pri prvom pokuse o výstup na horu v lavíne. Nikdy predtým, ani  potom, tu už nikto neliezol.

Prechádzali sme okolo mnohých stúp,  dotýkali sa modlitebných mlynčekov a točili sme s nimi v smere hodinových ručičiek  a modlili sa : „Om Mani Padme Hum“. Stupy boli buď nepálske alebo tibetské a sprevádzali nás po celej ceste k nášmu cieľu  a aj na ceste naspäť.

Stupy sú budhistické stavby alebo mohyly, ktoré sa stavali pôvodne ako pohrebné mohyly v Indii nad spálenými ostatkami. Neskôr sa stavali ako  budhistické  a obsahovali relikvie Budhu, ale aj relikvie  budhistických mníchov a mníšok. Po nejakej dobe sa stavali na miestach určitého významu ako meditačné a modlitebné miesta. Spolu s budhizmom sa stupy rozšírili do celej Ázie. Hlavne do Indie, Nepálu a Tibetu,  ale aj do Thajska.  Videli sme ich napríklad aj vo Veľkom paláci v Bangkoku v Thajsku, v Ayutthayi a na iných miestach. V Thajsku sa často nazývajú aj ako chedi.

Väčšinou stúpa obsahuje päť elementov reprezentujúcich päť základných prvkov vo vesmíre. Sú to:

• zem (základňa)
• vodu (dóm)
• oheň (kónická časť)
• vzduch (lotosový dáždnik a polmesiac)
• priestor (slnko a bod).